Tatársky vpád a dielo magistra Rogeria o tatárskom vpáde do Uhorska

Branislav Krasnovský
5. februára 2021   História

Tatársky vpád predstavuje jedno z najťažších období v dejinách Slovenska. Tatári, presnejšie povedané Mongoli, sa ako víchrica prehnali cez celé Uhorsko, porazili slabé vojská uhorského panovníka Bela IV. a na svojej ceste zničili všetko, čo im stálo v ceste. Vydrancovali desiatky miest, dedín, povraždili a do otroctva odvliekli desaťtisíce obyvateľov. Po tatárskom vpáde ostala spustošená krajina, ktorá sa len s námahou opäť zdvíhala z kolien. Aby sa krajina opäť oživila, museli uhorskí panovníci siahnuť ku kolonizácii, takže do Uhorska a najmä na Slovensko, známe svojimi baňami na zlato a striebro, prišlo množstvo Talianov, no predovšetkým Nemcov, ktorí sa tu už natrvalo usadili.

Z územia Uhorska sa zachoval zaujímavý spis magistra Rogeria, pôvodom z južného Talianska, ktorý v Uhorsku prežil útoky kočovníkov z rokov 1241-1242 na vlastnej koži. Magister Rogerius z Apúlie sa narodil neďaleko Neapola okolo roku 1203, študoval v Taliansku a potom sa ako člen posolstva pápežského legáta J. Pecorariho dostal do Uhorska, kde sa stal najprv kanonikom vo Veľkom Varadíne a neskôr pracoval v diplomatických službách. Žil dlhodobo vo Veľkom Varadíne (dnešné mesto Oradea v Rumunsku), nakrátko sa dostal aj do mongolského zajatia. V novembri roku 1243 ho pápež Innocent IV. menoval za arcidekana v Šoproni.

Magister Rogerius v úvode svojho diela Žalostná pieseň o zničení Uhorského kráľovstva Tatármi (Carmen Miserabile super Destructione Regni Hungariae per Tartaros) o tatárskom vpáde ponuro píše: „Dovoľujem si odovzdať tento spis o činoch Tatárov, založený bez lživých doplnkov, ako Tatári vstúpili do Uhorska, ako cez túto krajinu postupovali, hanobiac kríž a prinášajúc veľkú záhubu a pohromu kresťanskému ľudu. Nájdete tu len udalosti, ktoré sa stali pred mojimi očami. Premnohých vecí som sa dotýkal vlastnými rukami. Nech vedia všetci, ktorí sa dostanú do rúk Tatárov samotných, že by bolo lepšie pre nich, keby sa neboli narodili. Hovorím to z vlastnej skúsenosti.“

Situácia v Uhorsku pred tatárskym vpádom

Uhorský panovník Belo IV. (1235-1270) nastúpil na trón po smrti svojho otca panovníka Ondreja II. (1205-1235), počas vlády ktorého zosilnela moc uhorskej šľachty a naopak, panovníkova moc citeľne zoslabla. Uhorská šľachta si vymohla na uhorskom panovníkovi Ondrejovi II. množstvo slobôd a výsad, kráľ šľachtu nekontroloval a tá to využívala na presadzovanie svojich vlastných politických a mocenských cieľov.

Ondrejov syn Belo IV. chcel situáciu napraviť. Pokúšal sa obmedziť privilégia uhorskej šľachty, do krajiny začal povolávať množstvo cudzincov (najmä Talianov a Nemcov), ktorí mu mali pomáhať v jeho boji proti odbojnej uhorskej šľachte. Podporoval tiež kočovných Kumánov (Polovci – Plavci, napríklad Plavecký štvrtok či Plavecké podhradie sú lokalitami, na ktorých boli Kumáni v 13. storočí uhorskými panovníkmi usadzovaní), ktorí pred Mongolmi utiekli z územia dnešnej Ukrajiny (od roku 1220 porážajú Mongoli Kumánov, Alanov i Adygejcov na Kaukaze, Kryme a na Ukrajine) , pretože dúfal, že aj pomocou Kumánov nakoniec zlomí odbojnú uhorskú šľachtu.

Uhorskí šľachtici sa bránili a snažili sa tlak panovníka eliminovať aktivitami proti prišelcom z cudziny a tiež proti Kumánom, o ktorých tvrdili, že sú skrytými spojencami Mongolov a že kráľ by ich preto nemal podporovať. Nenávisť k Belovi IV. a Kumánom viedla nakoniec aj k útoku uhorských šľachticov proti Kumánom. Pri atentáte zahynul náčelník Kumánov, čo ich roztrpčilo a v zápase proti Mongolom sa výraznejšie neangažovali. Belo IV. sa nemohol spoľahnúť ani na veľmožov, ktorí ho nenávideli a neboli ochotní financovať kráľovskú armádu v boji proti Mongolom, čo sa nakoniec uhorskej šľachte aj vypomstilo. Kráľovské uhorské vojská, ktoré sa pripravovali na vpád Mongolov už od pádu Kyjeva (1240) nakoniec ani neboli mongolským vojskám pod vedením Batuchána dôstojným súperom.

Tatársky útok sa začína

Mongoli mali vďaka svojim zvedom presné informácie o situácii v strednej Európe. Stratégia, ktorú si úspešne vyskúšali v bojoch proti Číne, stredoázijským štátom, rôznym kočovníkom v stepiach či ruským mestským štátom a tiež proti Kyjevskej Rusi, slávila absolútny úspech. Mongolská armáda (ktorú tvorili rôznorodé národnosti z porazených krajín, vrátane kmeňov Tatárov – tí tvorili síce len malú, ale známu časť vojsk a odtiaľ sa potom aj ustálilo nesprávne pomenovanie pre celú historickú udalosť) bola mohutná, skvele vycvičená, povzbudená dovtedajšími víťazstvami. Mala vynikajúcich vojvodcov, bola pohyblivá a stála neochvejne za svojimi vodcami.

Mongolskí diplomati ešte pred útokom prešli celú Európu a zavítali až do Francúzska. Zaznamenávali všetko čo videli, boli doslovne „očami a ušami svojho chána“, takže Mongoli dokázali pod vedením svojho vojenského génia, bahadura Sübedeja veľmi presne strategicky naplánovať celé svoje vojenské ťaženie do Európy.

Mongoli rozdelili celú svoju mohutnú armádu na dve časti. Na severe zaútočili Mongoli pod vedením Kadana. Ich úlohou bolo zamestnať poľského panovníka, rád Nemeckých a Livónskych mečových rytierov i českého panovníka. Mali obratne manévrovať a vyhýbať sa väčším bitkám. Ich úlohou však zároveň bolo rabovať a zamestnávať tak vojenské jednotky nepriateľa, aby nedokázali pomôcť uhorskému panovníkovi Belovi IV.

Podstatne mohutnejší mongolský vojenský kontingent pod vedením Batuchána zaútočil proti Uhrom z juhu a po porážke hlavných síl uhorskej armády sa mali jednotky južného krídla spojiť s mongolským vojvodcom Kadanom na severe. Následne mali poraziť Poľsko, Čechy a vpadnúť do Nemecka, rozdrobeného na niekoľko desiatok štátov. Záverečná fáza operácie sa mala niesť v znamení dobytia Nemecka a Francúzska, k tejto fáze operácie však zo strany Mongolov už nikdy neprišlo.

Mongoli pod vedením Batuchána začali ťaženie do Uhorska na začiatku marca 1241. Rýchle jednotky mongolskej jazdy prenikli cez Karpatské priesmyky na východe, ktoré bránilo vojsko palatína Dionýza. Na svojej ceste porazili málopočetné uhorské jednotky, ktoré vybudovali v karpatských priesmykoch a na území medzi Dunajom a Tisou zátarasy proti Mongolom a už 17. marca 1241 vypálili Vacov.

Rozhodujúca bitka medzi Uhrami a Mongolmi sa však odohrala 11. apríla 1241 neďaleko mesta Mohi pri rieke Slaná. Mongoli uhorské vojsko porazili a takmer celé vyhladili. Pri útoku zahynulo obrovské množstvo uhorských prelátov a veľmožov, smrteľné zranenie utrpel aj brat Bela IV. Koloman, zomrel o niekoľko týždňov v Záhrebe. Niekoľko malých skupín uhorských rytierov a šľachticov si zachraňovalo holé životy zúfalým útekom.

O bitke pri rieke Slaná magister Rogerius napísal: „Keď kráľovské vojská dorazili k rieke Slaná, postavili si tábor. Ale tatárski zvedovia objavili brod neďaleko uhorského vojenského tábora. Jedného rána rieku prebrodili, kráľovské vojsko obkľúčili a za svitania zasypali šípmi. Uhri zaskočení touto tatárskou ľsťou boli zmätení, pokúšali sa utiecť na svojich koňoch. Mnohí rytieri utiekli a vojaci ostali bez velenia. Šípy sa na zvyšných Uhrov sypali tak husto, že vytvárali nad uhorskými vojskami mračná. Tatárov bolo obrovské množstvo a rojili sa ako kobylky. Nikto nedokázal obnoviť poriadok a tí čo nezahynuli, sa pokúšali zachrániť si životy útekom. Tatári ich však prenasledovali, koho dostihli zavraždili na mieste a tak cesta od Slanej až k Budínu bola lemovaná zohavenými mŕtvolami uhorských rytierov, cirkevných hodnostárov, vojakov i obyčajných ľudí, ktorých Tatári pri svojom útoku objavili. Počet zavraždených nemožno odhadnúť, z duchovenstva zahynuli tieto významné osobnosti: Matej, arcibiskup ostrihomský, ktorého kráľ Belo IV. veľmi miloval pre jeho vernosť i preto, že sa v ťažkých záležitostiach s veľkou dôverou riadil jeho radami. Ďalej zahynul Ugolín, arcibiskup kaločský, potom Juraj, biskup rábsky, vznešený svojimi mravmi i zbehlý v literárnych vedách. Reynold, biskup sedmohradský a Jakub, biskup nitriansky, ktorý si svojím životom vyslúžil chválu a preslávil sa dôstojnosťou mravov….“

Magister Rogerius písal o ďalších uhorských šľachticoch a hodnostároch, ktorí zahynuli pod mečmi „tatárskych“ bojovníkov už na úteku. „Zahynuli Mikuláš, prepošt a kráľovský vicekancelár, Erad, archidiakon báčsky, Albert archidiakon ostrihomský, ktorý vynikal zbehlosťou v práve a zaslúžil si vyučovať iných. Ich telá boli strašnými mečmi zohavené a keď ich po odchode Tatárov usilovne vyhľadávali, neboli na rozoznanie. O počte tých, ktorí sa utopili v močiaroch alebo v rieke, ktorí zhoreli alebo boli usmrtení mečom, nemal nikto zo smrteľníkov žiadne istoty. Po poliach a cestách ležalo totiž mnoho mŕtvych tiel, niektoré bez hláv, iné rozsekané na kusy po usadlostiach, ďalšie spálené v kostoloch, kde ľudia hľadali útočisko. Prejsť túto skazu, túto pohromu a toto zabíjanie trvalo viac ako dva dni cesty. Celá krajina bola do červena sfarbená krvou. Oheň sa zmocnil mŕtvol, ktoré boli spálené v usadlostiach a kostoloch. Kone boli natoľko zdivené, že mnoho z nich muselo byť usmrtených mečom a šípmi…“

Skupina uhorských rytierov a vysokých šľachticov, ktorej sa podarilo utiecť a v ktorej bol aj uhorský panovník Belo IV. (podľa historických údajov utekal v odeve obyčajného sedliaka) unikla rýchlym mongolským jednotkám, ktoré ju lovili, bez strát na Gemer. Odtiaľ sa cez Nitru dostal kráľ Belo IV. do Bratislavy, ale ani tu sa jeho útek nezastavil. Na pozvanie rakúskeho vojvodu Fridricha odišiel do Viedne. Vo Viedni však rakúsky vojvoda Fridrich začal od Bela IV. vymáhať dlh z roku 1235 vo výške 2000 hrivien striebra. Belo IV., aby ho Fridrich nevydal Mongol, odovzdal všetky svoje cennosti a peniaze, ktoré mal pri sebe a k tomu ešte dal do zálohy Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú župu. V Záhrebe, ako už bolo spomenuté vyššie, zomrel na následky zranení Belov brat Koloman, Belo IV. sa však „uvoľnil“ až v prístave Trogir v dnešnom Chorvátsku, kde kotvili aj benátske galéry, s ktorými bolo možné v prípade potreby utiecť po mori do Talianska.

Úspešne si počínali aj Mongoli na severnom krídle. Jednotky vedené Orduchánom (brat Batuchána) porazili 9. apríla 1241 v bitke pri Lehnici vojská poľského panovníka Henricha II. Pobožného, prenikli cez Poľsko a rýchlym presunom cez Čechy, cez Jablunkovský priesmyk a priesmyky v Bielych Karpatoch na Slovensko k Trenčínu a ďalej do Uhorska. Juhozápadné Slovensko mongolské jednotky brutálne plienili niekoľko mesiacov, zachránili sa len tí, ktorým sa podarilo utiecť do močarísk alebo hôr, ktoré mongolské jednotky najmä kvôli času obchádzali.

Podľa magistra Rogeria vlna Mongolov, ktorá postupovala cez Biele Karpaty a Moravu na Slovensko vypaľovala a vraždila všetko, čo im stálo v ceste. V januári 1242 prekročili mongolské vojská pod vedením Orduchána zamrznutý Dunaj a plienili Slovensko až do polovice roku 1242. Mongoli obkľúčili aj Ostrihom a „zmočili svoje meče krvou a v zápale, ktorý ich zachvátil, piekli ľudí zaživa ako ošípané“.

Magister Rogerius sa dostal na krátky čas aj do zajatia, podarilo sa mu však utiecť do lesa, kde sa vytvorila skupinka preživších. Báli sa vyjsť z lesa a utekali smerom na juh, pričom zvonice im slúžili ako ukazovatele ich cesty. „Pór, cibuľa a cesnak, ktorý sme našli v zničených záhradách pri mŕtvolách vidiečanov a ich zvierat nám boli pochúťkou.“ Keď po niekoľkých týždňoch blúdenia naďabili na opevnené sídlo, ktoré Mongoli nedobyli a kde ho ponúkli posúchmi upečenými z múky a rozdrvenej kôry dubov, považoval to priam za rajskú pochúťku. Podľa správ magistra Rogeria, prenikli k Budínu Mongoli na Veľkonočný týždeň a „zabíjali všetkých, ako im kázala ich vrodená zloba“.

Mongolské besnenie trvalo až do polovice roku 1242, kedy sa Mongoli dozvedeli o smrti veľkého chána Ögedeja. Následne Mongoli pod vedením Batuchána prerušili vojenské ťaženie a vrátili sa do v tom čase vznikajúcej Zlatej hordy na území dnešného Ruska. Podľa tradície Mongolov sa totiž počas obdobia bez veľkého chána na tróne nesmelo konať žiadne vojenské ťaženie. Smrť veľkého chána v ďalekom Mongolsku tak zachránila Uhorsko aj Slovensko.

Následky plienenia a uhorská kolonizácia

Po útokoch Mongolov sa niektoré oblasti Uhorska úplne vyľudnili. Katastrofálna situácia bola aj na Slovensku, kde Mongoli pri svojom vpáde vypálili nielen obydlia, ale zničili aj úrodu. Následkom ich plienenia bol hladomor a podľa súvekých správ mu padlo za obeť približne toľko isto ľudí, ako počas samotného mongolského vpádu.

Obnova krajiny trvala niekoľko rokov, a kvôli pomoci si musel uhorský panovník Belo IV. povolať aj cudzincov. Zintenzívnila sa predovšetkým saská kolonizácia Slovenska, ktorá priniesla so sebou nemecké právo a po mongolskom vpáde aj vznik nových opevnených miest. Ľudia sa obávali, že sa Mongoli opäť vrátia a nájazdy sa obnovia. Mongoli sa do Uhorska naozaj vrátili, ale až v roku 1285 a v neporovnateľne menšej sile. Okrem opevnených miest sa začali na Slovensku stavať aj nové kamenné hrady, ktoré mali slúžiť ako útočištia pre obyvateľov v časoch mongolských nájazdov, pretože vládlo presvedčenie, že kamenné hrady na nedostupných kopcoch budú pre Mongolov nedobytné.

PDF (formát pre tlač)