Tajomstvo chrámovej hudby

0tto Albert Tichý
18. februára 2021   Kultúra

Hudba je umenie a preto v našej materiálnej a technickej dobe je pre hudbu čoraz menej porozumenia. Je čoraz menej ľudí, ktorí chápu hĺbku cirkevných spevov a dokážu nimi prehovoriť k duši poslucháča.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je nič jednoduchšie, než poslúchnuť nariadenia o chrámovej hudbe, keď ide len o vec tak jednoduchú ako chorál alebo ak sa žiada po organistovi, aby jeho hra zodpovedala slohu cirkevného spevu. V skutočnosti je to podobné ako s kresťanom, ktorý by napríklad poznal naspamäť všetky dogmatiky a so svätcom, ktorý aj bez sústavného štúdia teológie dospeje k dokonalému poznaniu.

Tým nechcem povedať, žeby k cirkevnej hudbe stačilo zaspievať či zahrať niekoľko pesničiek alebo skomoliť nejaký ľahší introit. Adeptom chrámovej hudby je potrebné klásť podmienky čo najprísnejšie, keďže ide o priamu službu Božiu, čiže, aby som sa vyjadril modernejšie, o koncert pred Majestátom všetkých majestátov, pred Autorom všetkých autorov, pred samým Stvoriteľom.

Kto si myslí, že do kostola je vhodné hocičo, je horší ako podlý rúhač. Ale ani najväčší umelec by nemal zabúdať, že cirkevná hudba je len vzrušenejšou modlitbou a že čím bude dokonalejšia, tým pokornejšie, pozornejšie a zbožnejšie bude povznášať k Pánovi.

Tri slovíčka: pokorne, pozorne a zbožne obsahujú základné znaky dobrej chrámovej hudby, ale nechápu sa pod tým nejaké sentimentálne výlevy boľavého srdca.

Pokorne budeme spievať alebo hrať, ak zabudneme na seba a budeme mať na mysli len Hospodina, ktorému spievame chvály. Nemôžeme však naozaj pokorne spievať, ak nie je všetok nás život jediným aktom pokory. V tom práve tkvie rozdiel medzi chorálom spievaným niekde v Solesmes a slávnostnou omšou, spievanou v bohatej farnosti niektorého veľkomesta. Pravá pokora je súčtom všetkých aktov pokory za celý život a len v tom zmysle môže napomôcť hlbšiemu poňatiu chrámovej hudby.

Pozorne spievať môže len ten, kto vie, načo má dať pozor, čiže kto spievať vie. Je v tom zahrnutá povinnosť študovať a nadobudnuté vedomosti pozorne aplikovať.

Koľko z našich vedúcich chórov venovalo náležitú pozornosť historickej a vedeckej stránke gregoriánskeho chorálu?

Oficiálny cirkevný spev je skoro všade obyčajnou trpenou príťažou, ktorá sa posudzuje podľa mierky „bachratej nemeckej viachlasovej hudby“. Kto sa v cirkevnej hudbe snaží vidieť ekvivalent doteraz neprekonanej architektonickej tvorby, ktorá sa nám dochovala v nádherných stredovekých katedrálach? Kto sa snaží spievať gregoriánsky chorál s takou pružnosťou, aby sa podobal zapálenému čítaniu posvätných textov, tak ako sa rozliehal svojho času v tmavých chodbách rímskych katakomb? Kto sa snaží precítiť zmysel spievaných slov a postihnúť neskonalú výraznosť gregoriánskeho chorálu, ktorý často až do najmenších podrobností, takmer dramaticky interpretuje spievaný výňatok z Písma? Žiaľ, nestretávame sa len s neuvedomelou nepozornosťou, často sa stretávame s vedomou nepozornosťou a lepšie povedané až s nedostatkom taktu.

Ako je možné, aby sa na miestach, kde je v dispozícii slušný spevácky zbor, spievalo pri Svätej omši česky (alebo slovensky), bez zreteľa k tomu všetkému, čo o tom vyriekol Rím?

Zahryznime do toho kyslého jablka. Majú nejaký zmysel pripomienky k pápežským dekrétom? Nehovoriac o značnej dávke lenivosti, možno vážne vziať do úvahy to chvíľkové vlastenecké vzplanutie, ktoré s chlapčenským gestom škrtá skoro tisícročnú tradíciu latinského obradu v našich krajoch? Česká (či slovenská) kultúra je západnou kultúrou, v ktorej bola od vekov latinčina jedinou cirkevnou rečou. Zavádzať do obradov ľudovú reč je prejavom protestantizmu. Preto Kongregácia pre rítus múdro rozťala tento gordický uzol v tom zmysle, že ako spomienku na dobu svätého Cyrila a Metoda dovolila staroslovienskú liturgiu (a to len na určité sviatky a na určitých miestach), aby nebola znevážená stáročná tradícia latinského rítu.

Kým nebude vyplienený náš liturgický modernizmus, márne budeme hovoriť o kráse katolíckych obradov, pretože spomenuté „národné“ či skôr vulgárne dodatky ich budú hyzdiť ako beztvarý polyp.

Zbožne spievať je kľúčovou požiadavkou dobrej chrámovej hudby. Ak nevychádza náš spev alebo hra z hlbokej viery, nádeje a lásky, tak je len prázdnym zvukom. Nikdy nezabudnem na to, aký hlboký dojem na mne zanechali spevy starých pútnikov. Zdedený poklad viery, obohatený víťazstvami dobytými v znamení kríža, nezdolná nádej v Božiu pomoc a večnú odplatu, vrúcna láska k Spasiteľovi, ktorý prelial krv za naše previnenia, trestajúci nás za naše hriechy, ale na druhej strane zase stonásobne odmeňujúci všetkých tých, ktorí si z lásky k Nemu niečo odopreli: všetko toto sa odrazilo v ich chvejúcom sa hlase. Spoznal som, že všetko umenie je neskonale nízko pred týmto síce naivným, ale vznešeným prejavom milujúcich sŕdc.

Ak chceme spievať chvály Hospodinovi, musíme Ho najprv milovať, treba však milovať aj samotnú posvätnú hudbu. Je potrebné sa zaoberať každým problémom, každou malou notou, brúsiť ich ako najdrahocennejší diamant. Všimnime si otcov benediktínov. Ak by nebolo ich včelej usilovnosti, nemali by sme ani poňatie o chorále, ktorý bol donedávna známy len v oklieštenej verzii zo 16. storočia alebo z miestnych diecéznych vydaní, znetvorených často až k nepoznaniu (spomínam si na Libera – potpourri, ktorý som celý november počúval v Haliči).

Práve pre túto obetavosť sa rinie tak ľúbezná vôňa z prvých opravených graduálov, hemžiacich sa tisícorakými interpretačnými znamienkami. Krása chorálu sa tak, rovnako ako múdrosť Písma, dostáva len tým, ktorí Ho milujú a čím viac Ho milujú, tým viac krás v chrámovej hudbe nachádzajú, poznávajúc zároveň, že z Neho vyviera celá stredoveká aj novodobá hudba (pozri o tom veľmi zaujímavú kapitolu od Vincenta d‘Indy v „Náuke o hudobnej kompozícii“).

Už som sa zmienil o obetavosti francúzskych benediktínov. Nikdy nebudem schopný dostatočne zdôrazniť nevyhnutnosť tej cnosti, ktorá ako ľubovoľný kvietok pokory býva tou najušľachtilejšou ozdobou chrámového chóru. Neraz som počul a sám som sa o tom presvedčil, že najkrajšie a najvrúcnejšie bývajú tie obrady, pri ktorých spievajú dobrovoľní speváci, nie speváci platení.

Možno si to vysvetliť len tým, že ono plus, ktoré priniesli, opustiac útulné domovy, hry a zábavy, dodalo ich hudbe čosi tajomné, čo by som nazval nebeským rubom bolesti. Čo nás najviac blaží na spomienkach na domov, je otcovská a materinská láska, ktorej bol rodinný dom svedkom. Práve takýto sebazápor spevákov balzamuje ich výkony čímsi tak rajským, že sa to nedá dosiahnuť žiadnou umeleckou virtuozitou.

Pri obetavosti zmiznú všetky racionálne aj iracionálne zámienky, na ktorých všetko stroskotáva, všetko úsilie o zavedenie pravého cirkevného spevu v tej podobe, ako si to praje sv. Otec Pius X. vo svojom „Motu proprio“. Obetavý spevák sa s chuťou pustí do štúdia latinčiny, dýchajúcej starobylou posvätnosťou, rovnako sa bude usilovne ponárať do staroslovienskej liturgie. Nebude ľutovať dvoch alebo troch večerov v týždni, ktoré prinesie ako obeť chrámovej hudbe, nebude sa báť, aby jeho talent nezanikol v zbore, pretože ani ten najväčší dar sa mu nebude javiť dostatočne dôstojným pre príbytok Nášho Pána. Pri obetavosti zmiznú osobné spory a nedorozumenia a zostane len ideál a vzor Najvznešenejšej Obety, Baránka tichého a pokorného srdcom.

PDF (formát pre tlač)