Tajomstvo byzantskej hudby (Diel tretí)

Lucia Laudoniu
10. augusta 2021   Kultúra

pokračovanie II. časti a dokončenie

Byzantské liturgické melódie, ktorých cunae, čiže kolískou, sú heleno- a latinofónne kraje v objatí Mare nostrum, sa podobajú plameňu sviečky. Horí v čase, ale nikam sa neponáhľa.

Sakrálna hudba sa tradične spája s meditáciou a terapiou, tá však prekvapivo nie je jej cieľom. Duchovná hudba nás upokojuje nie preto, aby nás uspala a doviedla do stavu akéhosi tranzu. Upokojuje nás, aby sme in speculo cordis, v zrkadle nášho srdca, uvideli Pána Ježiša. Liturgická hudba je vznešeným obrúskom, ktorý leští naše vnútorné emocionálne zrkadlo a pripravuje nás na stretnutie s Pánom.

Zaujímavým javom byzantskej kultúry (prineseným azda samotným Jánom Kukuzelom, ktorého sme si stručne predstavili v predchádzajúcom dieli) sú kratemata nazývané tiež teretismata – spievanie slabík bez konkrétneho denotátu a slovesného významu. Gréckemu te-ri-rem, ri-ri-rem približne zodpovedá slovenské tra-la-la.

Pragmatici tvrdia, že táto zvláštnosť vstúpila do byzantskej bohoúcty z praktických dôvodov, aby sa vyplnil čas napríklad počas svätého prijímania. Termín kratemata vedie ku gréckemu slovesu prolongovať, predĺžiť trvanie. Len neprestať spievať. Náhle skončenie piesne by znamenalo prerušenie nebeskej oslavy, ktorou byzantské ordo vo svojej kvintesencii je a bude. Bohoslužba sa na grécko-rímskom Východe (až na drobné výnimky) odbavuje spevom a aj čítania z Biblie je potrebné melodicky deklamovať. Hudbou je aj tichý bozk ľudských úst dotýkajúcich sa ikony.

Ako je možné, že Byzancia, ktorá si potrpela na kvalitu verša a jeho zrozumiteľnosť, dala placet exhibícii so slabikami, ktoré neznamenajú nič konkrétne? Teretismata môžu byť orientálnou odpoveďou na rozvoj inštrumentálnej hudby v kultúrnej náruči rímskej Cirkvi. Obľuba fenoménov, ktoré svätý filozof Boethius definuje slovami musica humana a musica instrumentalis, na Západe rástla ruka v ruke s rozvojom a technickým zdokonaľovaním jednotlivých nástrojov.

Čo na túto námietku vravia nositelia kantorského klobúka? Hudobní kanonici upozorňujú, že hlásky te-ri-rem v byzantskom choráli nie sú detským bľabotaním. Sú nezrozumiteľné iba nám, ľuďom. Nie Bohu. Sú oknom k jazyku anjelských chórov, ktorý sa nášmu pozemskému „audioaparátu“ zdá byť sine ratione, pretože jednoducho nemáme potrebnú duchovnú „kapacitu“ na dešifrovanie anjelských slov.

Spomínaný kantorský klobúk bol počas byzantskej renesancie povinnou výbavou hlavného žalmistu protopsalta (πρωτοψάλτης). Grécki kantori si spravidla obliekajú kleriku (εξώρασον, Slovania adaptovali termín riasa) a delia sa podľa toho, ktorú časť chóru vedú. Rozdelenie zboru na pravú a ľavú sekciu pochádza z kresťanského staroveku, kedy sa in domibus Dei udomácnila antifonálna a responzoriálna psalmódia.

Liturgia má dialogický charakter. Vedieme vnútorný rozhovor s oboma stranami neba: s Najsvätejšou Trojicou, so svätcami, s kňazom i so sebou samým. Rozhovor, ktorého najvyššou formou je ticho. Ticho nie je mlčanie ryby, je to v prvom rade očistenie sa od blata zbytočných rečí.

Prax konštantínopolskej Svätej Sofie poznala úrad domestika (vedúci pravej časti zboru, protopsalt) a lampadaria, pod rukami ktorého znelo ľavé chorálne „krídlo“. Tomu zodpovedala aj chrámová architektúra. Má základ v starorímskej schole cantorum, ktorá bola situovaná v hlavnej lodi pred sanktuáriom a oddelená od zvyšného priestoru ozdobným pluteom. Liturgické spatium v kostoloch byzantského rítu vyhradené spevákom nesie meno kliros (v gréckom jazyku κλῆρος, jazykový „brat“ latinského clerus).

Starogrécke maskulínum κλῆρος označovalo človeka alebo predmet, na ktorého padol víťazný lós, žreb. Rané kresťanstvo používalo losovanie ako prostriedok výberu vhodného lektora či speváka nie preto, že by snáď verilo náhode. Dôvodom bola dôvera v Boží výber celkom mimo ľudských tipov na dokonalého kandidáta, ktoré poletujú pred tvárou Hospodina sťa pluma in vento, pierko vo vetre.

Rozlíšiť, čo je a čo nie je byzantská glosolália z vyšších sfér, však nie je nič pre racionalistické povahy s bunkami pohanskej filozofie v tele. Je tu riziko, že za jazyky nebeských bytostí sa bude pokladať čokoľvek. Muži v habitoch sa pri hľadaní odpovedí, čo sú to vlastne teretismata, mysticky priblížili hlasu Panny Márie, tvrdiac, že môžu byť uspávankou, ktorú spievala Bohorodička malému Ježiškovi v Betleheme.

Slabika ne-ne-na v arzenáli byzantskej duchovnej hudby čiastočne potvrdzuje „uspávankovú“ teóriu, najmä ak si uvedomíme, že uspávanka sa v taliančine povie ninna-nanna a veľa gréckych učencov hľadalo intelektuálny azyl práve pod arkádami talianskych renesančných miest. Šimon Marinčák v jedinej slovenskojazyčnej práci o dejinách byzantskej hudby pracuje s hypotézou, že te-ri-rem môže súvisieť s latinským te regem, ktoré pod helenistické nebo priniesli križiaci.

Pripomína vám te-ri-rem latinčinu? Gréci 14. storočia vo väčšine prípadov po latinsky už nevedeli. Ak počuli nejakého „latiníka“ spievať napríklad hymnus Aeterne rerum conditor z pera veľkého milánskeho vladyku Ambróza (ktorý je, mimochodom, ctený aj v pravosláví), v ich ušiach isto zneli exotické zvony. Zvony, a nie slová. Inšpirácia latinským (pre masy bohužiaľ nezrozumiteľným) jazykom však nemusela byť nutne križiackym importom. Mohla byť genetickou spomienkou na latinské počiatky Byzancie.

Intelektuáli z krúžku „latinsky zmýšľajúcich“ (latinofrones) pravoslávnych synov Helady videli v jednote s ekonomicky prosperujúcim Rímom záchranné lano pred peklom tureckých turbanov. Kritika ich neminula a grécky hovoriaci ochrancovia ortodoxie dávali od vatikánskej kúrie ruky preč. Aj samo štúdium latinčiny pôsobilo na Východe po schizme podozrivo – ako dláždenie cesty k pápežovi… Názor, že spevy te-ri-rem môžu mať niečo spoločné s jazykom Rimanov, sa preto v ortodoxnej Cirkvi príliš neujal. Je však najvyšší čas spáliť jarmo historickej krivdy a odpustiť si bez toho, aby sme zradili Pravdu.

Hojdanie sa Kristovej kolísky! To je najmystickejšie vysvetlenie významu týchto zvláštnych spevov. Zvuk, ktorí katolícki Španieli (!) zakliali do názvu svojej vianočnej koledy Fum, fum, fum. Byzantínci aj Hispánci verili (nezávisle od seba!), že Ježiškova (vianočná) kolíska spievala! Nie je to krásne?

Mních Gerasim z Kréty sa v roku 1649 podujal opätovne vysvetliť duchovný význam spevov te-ri-rem. Medzi jeho argumentami sa objavuje myšlienka, že kratemata sú cum certitudine ozvenou prírodných zvukov, najmä spevu vtákov krúžiacich nad hlavami kontemplatívnych mníchov v nedobytných pustovniach na úpätí Athosu. Melodické modely z vtáčích hrdiel o niekoľko storočí (v úplne inom kúte Európy) dojímali francúzskeho skladateľa s hlbokou vierou v Boha Oliviera Messiaena.

Časť gréckeho kléru zostala voči inovácii v podobe teretismov skeptická. Konštantínopolský patriarchát vydal v roku 1880 encykliku, v ktorej zakazuje spievanie abstraktných slabík počas prinášania obetných darov na oltár (veľký vchod v byzantskej liturgii).

Východokresťanskej spiritualite na svetelné roky vzdialený jazzový štýl pozná obdobný fenomén scattingu, ktorý je typom vokálnej improvizácie na pseudoslová a nezmyselné slabiky (pochopiteľne, bez teologického kontextu). Kto sa odváži hovoriť o profánnej (diabolsky provokatívnej) paralele teretismat?

Americký spevák Gene Greene začal so scattingom až začiatkom 20. storočia a v portfóliu jeho tvorby hrala prím paródia a humor. Byzantská tradícia si v chráme nikdy nerobí žarty.

Kontinuita s jazzom neexistuje. Oba typy sylabického spevu sa vyvinuli bez vnútorného nexu a jediná súvislosť, ktorá medzi terirem a jazzovým scattovaním môže (hypoteticky) fungovať, je snaha urobiť melódiu nezávislou na prísnych prozodických systémoch poézie.

Po ďalší zaujímavý príklad vplyvu byzantskej hudby na západné umenie musíme zájsť do operného Talianska. Popredný tvorca bel canta, fanúšik Mozartovej múzy, priaznivec komponovania v posteli a priateľ dobrého jedla Gioachino Rossini premiéroval v roku 1813 operu Tancredi podľa rovnomennej Voltairovej hry. U Stendhala sa dočítame, že ornamentami prešpikovaná ária Tu che accendi questo core z Tankréda skrsla v Rossiniho v hlave po tom, čo si na večernej bohoslužbe v gréckom pravoslávnom chráme v Benátkach vypočul zopár floridných byzantských melódií…

Západné srdce niekedy prirovnáva východorímsky chorál ku kantilácii muezína z mešity a zabúda pritom na fakt, že islamská umelecká kultúra (vrátane hudby) stojí na byzantských kresťanských nohách.

Desiatky úst aj v našom storočí plávajú na vlnách východorímskeho jednohlasu. Preložené do teologického jazyka, unisono v oktávach značí, že všetci pravoverní kresťania zjednotení pod omoforom jednej Cirkvi, bez rozdielu veku a polohy hlasu, sú neustále ožarovaní spoločným svetlom apoštolského kréda.

V dobe, kedy sa túžime vyjadriť ku všetkému a kyberpriestor je plný hašterivých diskusií, je zjednotenie hlasu a myšlienky vzácne. Aj tomu nás môže naučiť spev byzantskej tradície.

Nápevy ortodoxných Cirkví sa prekladajú do národných jazykov aj v krajinách, kde východné obrady nemajú majoritné zastúpenie. Nie je raritou nájsť byzantský zbor spievajúci po anglicky či v španielčine. Kto si chce budovať hudobnú knižnicu východorímskeho chorálu, môže siahnuť po diskoch súboru Cappella Romana. Ich dvojalbum s výstižným názvom Byzantium in Rome je antológiou chorálneho dedičstva z talianskeho baziliánskeho monastiera Grottaferrata, dedičstva, ktorého sa nikdy nedotkol deštrukčný prst islamského Orientu. Desiatky rumunských, srbských a gréckych monastických i laických „psaltických“ skupín sa vďaka internetu a digitálnym jedničkám a nulám postupne dostávajú do celoeurópskeho povedomia.

Cenné sú aj disky francúzskej formácie Ensemble Organum pod vedením Marcela Pérèsa, ktoré oživujú starorímske hudobné sacrum z čias pred reformami franského dvora. „Predkarolínsky“ starolatinský spev v Pérèsovej rekonštrukcii zdieľa s hudbou východných Cirkví duchovné, estetické a štýlové hodnoty vyvierajúce zo spoločného prameňa Orthodoxie.

Ad informandum treba upresniť, že prostopinije znejúce vo východoslovenských pravoslávnych a gréckokatolíckych svätyniach nemá s noblesnou byzantskou monódiou s isonom nič spoločné a vychádza z ľudových podkarpatských modelov.

Byzantské nápevy v rôznych rečiach sú ako farby spektra. Stretávajú sa v jedinej bielej farbe čistoty a pokoja.

***

Youtube je thesaurus immensus voľne sprístupňujúci signifikantné nahrávky, medzi ktorými si zaslúžia pozornosť najmä antológie grécko-latinských chorálov Cirkvi prvého kresťanského milénia z dielne Ensemble Organum. Na tomto linku si môžete vypočuť Východom nasiaknuté spevy z beneventskej katedrály blízke benediktínskemu duchu. Hudobné poklady rímskej „predkarolínskej“ tradície Vás čakajú na tomto mieste. Do ďalšej série spevov latinskej kresťanskej antiky plných orientálnej melizmatiky sa môžete započúvať tu. 

Rumunský súbor Psalmodia pod vedením arcidiakona a muzikológa Sebastiana Barbu-Bucura začal ako prvý po revolúcii systematicky nahrávať série albumov s byzantskými spevmi z rumunských kostolov a kláštorov. Svojho času bol najlepším v krajine. Štafetu neskôr prevzal Byzantion z Iași, ktorý sa do pamäti Európanov zapísal na turné vo Francúzsku či v Nemecku. Cédečko zboru Psalmodia so spevmi z obdobia Veľkého pôstu (Quadragesima pred Paschou) pod krídlami rumunského fonografického domu Electrecord bolo jedným z mojich prvých albumov s byzantskými nápevmi. Dokázala som ho počúvať celé hodiny.

Susedia Česi v roku 2018 v rámci cyklu Cesty víry pripravili cenný dokument o byzantskej hudbe, ktorý je prvým svojho druhu v českom mediálnom priestore: https://www.ceskatelevize.cz/porady/1185258379-cesty-viry/218562215500008-umeni-byzantskych-zpevu/

PDF (formát pre tlač)