Prof. Roberto de Mattei: Tajomný pôvod koronavírusu, I. časť

Roberto de Mattei
19. augusta 2021   Spoločnosť   Koronavírus

Predpoklad metódy

Hoci politická, vedecká a morálna diskusia o vakcínach proti chorobe Covid-19 rozdeľuje verejnú mienku, existuje jeden základný bod, ktorý napriek svojmu významu ostáva na okraji záujmu masmédií a kultúrnych informátorov: pôvod koronavírusu a jeho planetárne rozšírenie.

Osemnásť mesiacov po tom, čo vírus prenikol do sveta, je možno načase začať usporadúvať informácie, ktoré sa dostávajú na svetlo sveta, a pokúsiť sa začať vyšetrovať genézu udalosti, ktorá mení dejiny.

Na riešenie tohto problému použijem metódu historika:

1) uviesť svoje zdroje po overení ich spoľahlivosti;

2) zrekonštruovať fakty usporiadaným spôsobom, bez predpojatých téz;

3) navrhnúť interpretáciu, ktorá hoci je osobná, je vždy hľadaním pravdy.

Nakoniec treba byť pripravený zmeniť svoj názor, ak by sa ukázali nové skutočnosti, ktoré by s ním boli v rozpore.

Medzi primárne zdroje, ktoré treba preštudovať, patria správy spravodajských služieb hlavných krajín sveta. Nemám možnosť čerpať z týchto zdrojov, ale verím, že aspoň čiastočne tak urobili autori dvoch kníh, ktorých vydanie sa pripravuje: dokument Sharri Marksonovej: What really happened in Wuhan (Čo sa skutočne stalo vo Wu-chane), ktorý vydá Harper Collins v septembri a dokument Stevena Moshera: The Politically Incorrect Guide to Pandemics (Politicky nekorektný sprievodca pandémiou), ktorý ohlásila spoločnosť Regnery na marec 2022.

Kým nebudeme mať informácie, ktoré nám tieto diela poskytnú, navrhujem rekonštruovať udalosti na základe sekundárnych zdrojov a medzi nimi aj podľa štúdií dvoch talianskych autorov: prvá, ktorá má názov China Covid-19. La chimera che ha cambiato il mondo (Čína Covid-19. Chiméra, ktorá zmenila svet), pochádza od autora lekára a výskumníka Josepha Tritta, bola vydaná vydavateľstvom Cantagalli v auguste 2020 s predhovorom Jamesa Goldberga a s dodatkom Luigiho Frigeria; autorom druhej je investigatívny novinár Fabrizio Gatti a v apríli 2021 ju vydalo vydavateľstvo La nave di Teseo s názvom L’infinito errore. La storia segreta di una pandemia che si doveva evitare. (Nekonečná chyba. Tajný príbeh pandémie, ktorej sa bolo treba vyhnúť).

Dokumentácia, ktorú vypracovali títo autori a ďalší, napríklad reportéri Nicholas Wade vo svojej eseji The origin of COVID: Did people or nature open Pandora’s box at Wuhan? (Pôvod choroby COVID: Boli to ľudia alebo príroda kto otvoril Pandorinu skrinku vo Wu-chane?) uverejnenej v Bulletin of the Atomic Scientists, 5. mája 2021, a Brice Perrier v rozhovore s virológom CNRS Etiennom Decrolym, SARS-CoV-2, aux origines du mal (Belin, máj 2021), navrhuje tézu, ktorú sa pokúsim doložiť faktami a argumentmi: koronavírus bol vyprodukovaný v čínskom laboratóriu vo Wu-chane, odkiaľ unikol, a to buď náhodou alebo úmyselne. V jednom i v druhom prípade je zodpovednosť komunistickej Číny veľmi závažná, ale rovnako závažná je aj zodpovednosť západných krajín, ktoré hoci pri svojom vyšetrovaní pravdepodobne prišli k podobným záverom o pôvode vírusu, rozhodli sa mlčať zo strachu pred vyhrocovaním politického, vojenského a ekonomického napätia s Čínou.

V skutočnosti bude čínsky komunistický režim z tohto mlčania len ťažiť, rovnako ako teraz maximálne využíva šírenie pandémie, ktorá je, žiaľ, dramaticky reálna, a ktorej najškodlivejšie účinky sa prejavujú v psychologickej a kultúrnej oblasti.

Cieľom tohto článku, ako aj ďalších, ktoré budú nasledovať, je vniesť trochu svetla do situácie, v ktorej sa dnes Západ zrejme nachádza, keď sú mysle ľudí zmätené a ich duše znepokojené.

Ligotavá výkladná skriňa Wu-chanu

Mesto Wu-chan (Wuhan) s jedenástimi miliónmi obyvateľov je hlavným mestom Chu-pej (Hupei), vnútrozemskej provincie v strednej Číne. Mesto Wu-chan má niekoľko letísk a deväť liniek metra a je považované za technologickú a priemyselnú „výkladnú skriňu“ Čínskej komunistickej ríše. Nazýva sa aj „čínsky Detroit“, pretože tu sídlia najväčšie automobilky v krajine, a tiež „čínske Silicon Valley“, pretože tu sídlia spoločnosti, ktoré sú na čele vývoja nových technológií. Asi dvadsať kilometrov od centra mesta, za riekou Jang-c’-ťiang, sú tri ústavy vedľa seba: skupina China Biology Technology Group, Biological Engineering Department (Oddelenie biologického inžinierstva) a Wu-chanský virologický inštitút, v ktorom sa nachádza Wuhan National Biosafety Laboratory (Wu-chanské národné laboratórium biologickej bezpečnosti), jediné pracovisko v Číne s najvyššou medzinárodne uznávanou úrovňou bezpečnosti P4.

To, čo sa stalo 4. júla 2019 na okraji mesta Wu-chan, píše Massimo Gatti, rozbilo túto ligotavú výkladnú skriňu. V ten deň sa zábery zásahových jednotiek intervenujúcich proti tisícom obyvateľov Wu-chanu kričacim „zvrhnite Komunistickú stranu!“, dostali na Weibo, čínsku „mikroblogovaciu“ stránku (hybrid krátkeho webového obsahu, niečo medzi Twitterom a Facebookom) a predtým, než zasiahla cenzúra, obleteli celý svet. „A pre čínskych komunistov,“ dodáva Gatti, „ako aj pre všetky totalitné režimy, je nedostatočná kontrola informácií o nejakom fakte ešte závažnejšia než samotný fakt“ (L’infinito errore, cit., str. 85).

Novinár prináša niekoľko záberov z protestu, ktorý sa konal od 28. júna do 4. júla, sedem dní po sebe (str. 92–99). Pozoruhodné na nich nie je, poznamenáva, policajné násilie, ale hnev občanov patriacich k novej čínskej strednej triede.

V Hongkongu v takmer rovnakom čase vyšli do ulíc dva milióny ľudí, teda takmer tridsať percent obyvateľov, protestujúcich proti pročínskej guvernérke Carrie Lamovej.

Tieto udalosti ukazujú, že za prejavmi sily komunistického režimu, ako bola gigantická vojenská prehliadka pri príležitosti 70. výročia vzniku Čínskej ľudovej republiky, sa skrývajú vážne a čiastočne nezvládnuteľné vnútorné problémy.

Komunistická diktatúra v Číne

V roku 2019 oslávila komunistická Čína sedemdesiat rokov svojej existencie. Čínsku ľudovú republiku v skutočnosti založil Mao Cetung 1. októbra 1949. Od tej doby vládne v Číne Komunistická strana Číny. Si Ťin-pching je od roku 2012 tajomníkom komunistickej strany a od 14. marca 2013 prezidentom komunistickej Číny, proti ktorej stojí Čínska republika – stále slobodný a nezávislý ostrov Taiwan. Si Ťin-pchingovi podlieha Čínska ľudová oslobodzovacia armáda (ČĽOA), ktorá má dva milióny aktívnych vojakov a päťstotisíc záložníkov, taktiež Ľudová ozbrojená polícia s jeden a pol miliónom vojakov, ktorí sa špecializujú na vnútornú bezpečnosť, potláčanie nepokojov a boj proti terorizmu; ako aj domobrana, v ktorej pôsobia približne tri milióny mužov a žien v pomocných úlohách v polovojenských oddieloch.

Si Ťin-pching a vodcovia Komunistickej strany Číny sú znepokojení pádom Sovietskeho zväzu a ďalších komunistických krajín vo východnej Európe. Ich problém, ako poznamenáva Massimo Introvigne, je zabrániť, aby sa KSČ ušiel osud komunistických strán vo východnej Európe (tu). Preto sa neštítia nijakej forme represie.

Svetová správa o porušovaní ľudských práv na celom svete v roku 2019, ktorú zverejnila organizácia Human Rights Watch, sa obšírne venuje diktatúre Si Ťin-pchinga. Podľa správy Peking viac ako ktorákoľvek iná vláda, postavil technológiu do centra svojej represívnej činnosti. Existuje 134 čínskych spoločností, ktoré produkujú nástroje na potláčanie demonštrácií a mučenie zadržiavaných osôb. Medzinárodná spoločnosť pre ľudské práva, mimovládna organizácia so sídlom vo Frankfurte, zhromaždila najbežnejšie metódy výsluchu v ČĽR: krútenie a napínanie končatín, elektrické šoky, popáleniny, hlad, smäd a nedostatok spánku, sexuálne útoky, bodné a rezné rany, útoky zvieratami a zlomeniny prstov a kostí. K rozšíreným praktikám patrí aj odoberanie orgánov politickým väzňom pre prosperujúci trh s orgánmi v krajine.

Štúdia publikovaná v roku 2020 a financovaná nadáciou Victims of Communism Memorial Foundation na základe početných svedectiev odsudzuje vraždenie politických väzňov v Číne s cieľom získavania orgánov a ich poskytovania nemocniciam, ktoré čínskym i zahraničným pacientom transplantujú srdce, pečeň, pľúca a obličky (tu). Niektoré z najväčších a najmodernejších nemocníc špecializujúcich sa na transplantácie v Číne majú sídlo práve vo Wu-chane.

Okrem toho od roku 2003 funguje projekt Golden Shield, projekt národnej bezpečnosti, ktorý prostredníctvom sofistikovaného softvéru vykonáva rozsiahlu kontrolu nad informáciami. WeChat, čínska platforma na odosielanie správ, ktorú používa viac ako miliarda ľudí v Číne a v zahraničí, je taktiež všade pod aktívnym dohľadom. Jedným z cieľov vlády je posilniť digitálnu represiu: „Úplná kontrola obyvateľstva prostredníctvom systému hodnotenia občanov (citizen score system), nástroja, ktorý hodnotí spoľahlivosť obyvateľov a meria tak dôveru, ktorú im možno prejaviť. Každému občanovi je priradené skóre, ktoré umožňuje aj obmedzuje jeho činnosť“ (Antonio Salvatici, Coronavirus made in China, Rubbettino, Soveria Mannelli 2020, s. 7).

Medzi desiatimi miliónmi obyvateľov Chang-čou (Hangzhou) sú napríklad v triedach inštalované kamery, ktoré kontrolujú výraz tváre a stupeň pozornosti študentov. Si Ťin -pchingovi a jeho aparátu sa taktiež podarilo v zahraničí vybudovať impozantnúsieť svojich podporovateľov: univerzitní profesori, podnikatelia, manažéri a poslanci, ktorí v západných demokraciách pokrývajú celý tábor, od pravice až po nové hnutia zrodené prostredníctvom internetu.

Biologické zbrane 21. storočia

Biotechnológia predstavuje spolu s informačnými technológiami jednu z hlavných oblastí výskumu a investícií čínskej vlády. Medzinárodná zmluva Dohovor o biologických a toxínových zbraniach (Biological and Toxin Weapons Convention – BTWC), podpísaná 12. apríla 1972 a účinná od 26. marca 1975, zakazuje testovanie a výrobu biologických zbraní. Čína sa síce pripojila, ale dohovor nikdy neratifikovala. Táto neratifikácia umožnila Číne rozvinúť biotechnologický výskum na vojenské účely v súlade so svojimi veľmocenskými ambíciami. V zariadeniach, ktoré sú pod kontrolou obrany a armády, existuje aktívny čínsky program biologickej vojny (tu).

Biologické zbrane patria do kategórie zbraní hromadného ničenia. Ich použitie má mnoho výhod. Počas studenej vojny bol medzinárodný mier zabezpečený „rovnováhou strachu“ medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ktoré si boli vedomé, že použitie jadrových zbraní by vyvolalo okamžitú a ničivú reakciu druhej veľmoci. Odstrašenie nie je možné, ak sa jadrové zbrane nahradia biologickými, ktoré svojou povahou sú vhodné na tajné použitie. Na rozdiel od jadrového alebo chemického útoku má biologický útok škodlivý či smrtiaci účinok na veci a ľudí bez toho, aby bolo možné identifikovať jeho skutočný pôvod. Okrem toho táto vojna kvôli svojej skrytej povahe zasahuje nielen fyzickú, ale aj morálnu stránku obyvateľstva, ktoré zo škôd neobviňuje tých, ktorí krízu spôsobili, ale tých, ktorí sa ju vo svojich krajinách snažia zvládnuť: „V konečnom dôsledku,“ poznamenáva Tritto, „je prakticky nemožné s istotou určiť, či išlo o útok, prírodnú udalosť alebo epizódu, ktorú možno pripísať nedostatočnej bezpečnosti“ (China Covid 19, cit. , str. 51).

Pojem biologickej vojny sa v posledných rokoch zmenil, pričom sa prešlo od toxikologických zbraní k patogénnym vektorovým zbraniam klasifikovaným podľa ničivej schopnosti vírusu.

Aby mohol byť patogén označený za biologickú zbraň, musí spĺňať určité základné charakteristiky:

a) musí ísť o vzácny, neobvyklý či jedinečný mikroorganizmus spôsobujúci nové ochorenie;

b) nesmie zanechávať žiadne zdokumentované epidemiologické stopy o svojom pôvode;

c) má neobvyklú geografickú distribúciu resp. selektivitu;

d) musí mať viacero súbežných zdrojov infekcie (Tritto, str. 79).

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v roku 1999 bola vydaná kniha dvoch čínskych dôstojníkov Čchiao Liena (Qiao Lian) a Wanga Sieng-sueja (Wang Xiangsui) s názvom Unristrected warfare (v talianskom preklade pod názvom Guerra senza limiti. L’arte della guerra asimmetrica fra terrorismo e globalizzazione – Umenie asymetrickej vojny medzi terorizmom a globalizáciou), v ktorom autori tvrdili, že Čína, aby sa ubránila, by nemala váhať využiť všetky nástroje, ktoré má k dispozícii.

Pojem „vojna bez hraníc“ pripomína „asymetrickú vojnu“: konflikt, v ktorom jedna strana je nútená brániť sa voči neidentifikovateľnému nepriateľovi používajúcemu nekonvenčné zbrane. Využívanie biotechnológií, informačných technológií, umelej inteligencie je súčasťou čínskej vojenskej stratégie a je typickým príkladom asymetrickej vojny.

Čína napríklad podľa Johna Ratcliffa, (bývalého) riaditeľa americkej národnej spravodajskej služby, vo Wall Street Journal z 3. decembra 2020, vykonáva experimenty na príslušníkoch ČĽOA s cieľom vytvoriť biologických „super vojakov“ pomocou technológie CRISPR, čo je jeden z najpokročilejších a najdiskutovanejších nástrojov genetickej manipulácie (tu).

Najmenej tridsať výskumných ústavov v Číne je zapojených do výskumu, vývoja, výroby či úschovy biologických zbraní (Gatti, str. 258–259). Army Logistic Scientific Research Project, jeden z armádnych vedeckých výskumných plánov, zahŕňa aplikáciu umelej inteligencie, analýzu biomedicínskych údajov až po patentovanie nových patogénov. Drony, umelá inteligencia, kvantová technológia, biológia, neuroveda sú novými hranicami čínskej vojenskej stratégie (Tritto, str. 75). To umožnilo Číne výrazne zvýšiť svoje obranné a útočné kapacity.

Text s názvom The Unnatural Origin of SARS and New Species of Man-Made Viruses as Genetic Bioweapons (Neprirodzený pôvod SARS a nových druhov človekom vyrobených vírusov ako genetických biologických zbraní) publikovaný päť rokov pred vypuknutím pandémie COVID-19 popisuje koronavírusy SARS ako „novú éru genetických zbraní“, s ktorými je možné „manipulovať“ a „používať ich spôsobom, ktorý sme ešte nevideli“ (tu).

Všetky vlády si uvedomujú možnosť vypuknutia biologickej vojny a riziko náhodného úniku patogénnych vírusov z laboratórií, ktoré nespĺňajú potrebné bezpečnostné normy. Výskum vakcín, ktorý prebieha už mnoho rokov, sa zameriava na obranu nielen proti prirodzeným epidémiám, ale aj proti možnému šíreniu syntetických vírusov po celom svete (porov. Biodefense in the Age of Synthetic Biology. National Academies Press (US), 2018).

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)