Symbol pelikána v kresťanskom umení (Druhá časť) - Christianitas

Symbol pelikána v kresťanskom umení (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
20. septembra 2022
  Kultúra

predchádzajúca časť:
https://www.christianitas.sk/symbol-pelikana-v-krestanskom-umeni-prva-cast/

***

Akú silu má jediné písmeno? Pozrime sa na latinské podstatné mená voluntas (vôľa) a voluptas (vášeň, rozkoš, hriešna túžba, potešenie). Vôľa a vášeň visia na vlásku jedinej litery. Možno aj tento jazykový príklad pomohol stredovekým mníchom uvedomiť si, že ľudská vôľa tancuje na tenkom ľade vášní.

Kresťanská ikonografia je Božím liekom na neistotu, ktorá je často dôsledkom labilnej vôle. Pravda extrahovaná z večného symbolu neguje Cicerónov povzdych ex bono casu omnia suspensa sunt (všetko visí na neistote). Kresťanské σῠ́μβολον lieči pochybnosti istotou. Táto istota už nie je vedecká, ale „nad-vedecká“, existuje super scientiam. Je to istota človeka, ktorý hovorí, certum est me scire (s istotou viem), lebo v obraze našiel konzervu pravdy nepodliehajúcu skaze.

„Otváračom“ na túto ikonografickú „konzervu“ je pravoverná teologická formácia, preto je pri čítaní neskoroantických a ranostredovekých kresťanských symbolov také dôležité skrotiť divokého koňa naivného mysticizmu a racionalizmu (ktorý je iba rafinovaným druhom vášne, genus voluptatis). Archaický symbol pelikána predstavuje eschatologický jazýček váh medzi rozumom a mystikou. Toto tajomstvo nám najlepšie osvetlia verše liturgických textov – litterae verum affirmantes (potvrdzujúce listiny) Božej lásky k nám.

V bohoslužobnej poézii, zvlášť v tej latinskej, je veľa nebeského práva. Lex caelestis – nazvime to tak. Dlžobný úpis (syngrapha) hriechu má v sebe každá duša. Poézia, sestra obrazu, tento hriešny úpis nulifikuje, zneplatňuje, kradne mu validitu. Sype do srdca bohatstvo slova, akoby každý verš a tropus boli neviditeľnými mincami. Slovo poézie tak pripravuje človeka na prijatie Toho, ktorý je sám Slovom – Logos.

Na kráľovské dvere ikonostasu gréckokatolíckeho chrámu v Regetovke dáva pozor aj pelikán.
Zdroj: Misko3 / commons.wikimedia.org

Cirkev konvenčne znázorňuje anjelov s krídlami, dáva im atribút z vtáčej ríše. Vtáky sú v Biblii častokrát prezentované v úlohe poslov (Noemova holubica so zelenou ratolesťou) a grécko-latinské angelus znamená presne to isté – posol. Životu vtákov venoval jednu zo svojich homílií aj milánsky rhetor mellifer, medonosný rečník svätý Ambrosius.

Vtáky sú komunikačným médiom medzi imanentným a transcendentným svetom. Ak je ratio dokonalým vyjadrením imanencie a mystika obdivuhodným transcendentálnym nástrojom, potom sa opäť dostávame k už napísanému, že najkrajším vyjadrením tohto vzťahu je pellicanus (v klasickej ortografii pelecanus) Christi.

Brká pisárov a mníchov nezabudli na to, že krídla vtákov kreslia na nebi kríž. Zobák pelikána svojou dĺžkou pripomína meč, orientálny jatagán. Mohutný vták fascinoval už anonymného autora gréckeho spisu Physiologus, o ktorom bola reč v prvom dieli tohto diptychu. Východná kresťanská „šípka“ nás nasmerovala k úvahám o pelikánovi z pustovne rumunského eremitu 20. storočia Jána Jakuba Chozevitu. Mních z Balkánu sa vo svojom rozprávaní opieral o svätého Maxima Vyznávača (Confessor), no legendu zapísanú Chozevitom nájdeme aj v spisoch svätého Bazila Veľkého.

Pôsobenie byzantskej tradície na západný výtvarný motív pelikána je nespochybniteľné aj vzhľadom na liturgickú poéziu, ktorá časovo predchádza latinský tomistický thesaurus verborum. Grécka cirkev si uctieva umučenie Spasiteľa spevom takzvaných nadhrobných lamentácií (encomia). V rumunskej pravoslávnej a gréckokatolíckej kultúre sú tieto lamentácie považované za osobitý rítus pohrebu Pána (prohodul Domnului), slovanské cirkvi hovoria o nadhrobnej utierni. Grécke a rumunské obrady pohrebu Pána sú súčasťou bohoslužobného cyklu Veľkého piatku. Sú preniknuté poéziou tak, ako nebo oblakmi pred búrkou.

Prohodul Domnului kladie do vzájomného vzťahu mýtického pelikána, ktorý si prebodáva bok (v tomto prípade už nie thorax, hruď), aby zachránil svoje potomstvo, a Kristov prebodnutý bok, z ktorého vyšla krv a voda. Táto korelácia sa javí ešte silnejšia, keď si pripomenieme, že kresťanský Východ pripisuje obetavému konaniu pelikána liečebnú funkciu. Vták podľa mýtu používa vlastnú krv ako balzam a protijed na hadie uhryznutie, ktorému boli vystavené jeho mláďatká. Hymnografia byzantských nadhrobných lamentácií vidí v Kristovi nového a pravého pelikána, ktorý privádza svoje duchovne mŕtve deti k životu tým, že ich napája životodarnými prameňmi svojej krvi. O tom hovorí príslušný grécky verš: Ὥσπερ πελεκὰν τετρωμένος τὴν πλευράν σου, Λόγε, σοὺς θανόντας παῖδας ἐζώωσας ἐπιστάξας ζωτικοὺς αὐτοῖς κρουνούς. Logos (Božie Slovo) je nebeským pelikánom s otvorenou ranou na boku.

Zobák vtáka a kopija rímskeho vojaka (pravdepodobne pilum) poslúžili ako kľúč otvárajúci zapečatenú mystickú studňu s nadprirodzeným prameňom milosti. Kristus zmyl náš hriech vodou a krvou napísal kozmologický chválospev odpustenia – v dvojjedinom prameni otvorenom kopijou Rimana.

Bol poslušný až na smrť na kríži, učí biblický verš s mozaikou bájneho vtáka.
Zdroj: Tylwyth Eldar / commons.wikimedia.org

Rumunská podoba uvedeného liturgického verša striktne nasleduje grécku predlohu (Cuvinte, od Cuvânt – Slovo, v rumunčine z latinského koreňa conventus, stojí na mieste gréckeho Λόγε). Znie takto: „Ca un pelican, Te-ai rănit în coasta Ta, Cuvinte, și-ai dat viață l-ai Tăi fii, care au murit, răspândind asupra lor izvoare vii.“ („Ako pelikán zranil si si rebro, ó Slovo Božie, a daroval si život svojim deťom, ktoré zomreli, rozptýliac nad nimi pramene života.“) Forma v druhej osobe naznačuje, že Kristus si nechal zraniť svoj bok od rímskeho vojaka dobrovoľne, ako súčasť svojho vykupiteľského plánu.

Rumunský text okrem toho dáva prednosť substantívu fii (synovia) pred gréckym tvarom παῖδας. Deti sa po rumunsky povedia copii. Dôvodom je fakt, že rumunský tvar copii korešponduje s latinským plurálom liberi (genitív liberorum), teda (slobodné) deti v dome. Kristus však prišiel spasiť všetkých, slobodných aj otrokov, v rumunskom verši z Pánovho pohrebu preto čítame fii namiesto copii. Ľudová etymológia odvodzuje rumunský plurál copii z latinského copiae (singulár copia) – hojnosť, bohatstvo, sila, dostatok. Rimania skutočne považovali svoje potomstvo za závdavok budúcej sily a prosperity a budovali svoju ríšu najprv „zdola“, od rodinného kozuba.

Ďalším zaujímavým detailom je formulácia, akým spôsobom boli rozliate pramene života. Rozlievali sa nad deťmi asupra (po latinsky super, respektíve desuper), zostupovali zhora ako požehnanie.

Pravoslávna exegéza, ktorú akceptuje aj rumunské gréckokatolícke spoločenstvo, vidí v krvi pelikána okrem eucharistickej väzby aj symbol ozdravujúceho kresťanského učenia – náuky, ktorá vychádza z Kristovho vnútra.

Historický francúzsky ornát.
Zdroj: Édouard Hue / commons.wikimedia.org

Latinčina (matka rumunčiny a ostatných románskych jazykov) rozlišuje medzi živou krvou tečúcou v našich žilách (sanguis) a usadenou krvou (cruor). V postklasickom období sa táto diferenciácia stráca, ale teologická podstata zostáva. Pán Ježiš nás napája krvou plnou potencie života, preto sa v príslušných textoch stretávame s podstatným menom sanguis. U klasických autorov znamená tiež moc, energiu, potestas a sanguinis ordo (postupnosť rodu, rodokmeň).

Krv Božieho pelikána – Krista – na Západe dokonale ospieval svätý Tomáš Akvinský. Jeho hymnus Adoro te devote (Vrúcne sa ti klaniam) je spätý so sviatkom Božieho Tela (Corpus Christi), ktorý zaviedol Svätý Otec Urban IV. Vokatív Pie pellicane je vari najznámejšou literárnou zmienkou o pelikánovi v rímskom obrade. Kontext strofy prezrádza viac: „Pie pellicane, Jesu Domine, me immundum munda tuo sanguine, cuius una stilla salvum facere totum mundum quit ab omni scelere.“ („Láskavý a zbožný pelikán, Pane Ježišu, obmy ma nečistého svojou krvou, ktorej jediná kvapka dokáže zachrániť celý svet od všetkého hriechu a zločinu.“) Kam nás etymologická mapa dovedie tentoraz?

Onomatopoja (zvukomaľba) me immundum munda (očisti mňa nečistého) nie je len rytmickým a hudobným efektom. Jazykový arzenál klasického aj kresťanského Ríma obsahuje sloveso mundare (očistiť, purifikovať) a podstatné meno mundus (svet), ekvivalent gréckeho κόσμος. Možná súvislosť medzi oboma termínmi je predmetom filologických dišpút, no má čo povedať aj teológom. Mundare predstavuje očisťovanie dvojakého druhu: obradné (rituálne) aj „svetské“ (napríklad upratovanie príbytku). Maskulínum (podstatné meno mužského rodu) mundus však dáva meno nielen (usporiadanému) svetu, ale tiež ozdobám (ženské šperky) či výstroju. Ablatív tuo sanguine (tvojou krvou) z pera majstra scholastiky v spojení s verbom mundare naznačuje, že Kristova krv nás očisťuje a zároveň zdobí, usporiada a upratuje naše vnútro a náš život.

Stilla (kvapka) v jazyku starých Latinov označovala dokonca aj cencúľ! Kvapka Božej krvi (stilla) totiž nezohrieva všetkých. Mrazí to, čo je v nás zlé. Stilla má spoločný indoeurópsky koreň s adjektívom sterilis (sterilný), mimoriadne čistý. Svätý Tomáš nám takto prezrádza niečo o výnimočných vlastnostiach Krvi láskavého Pelikána.

Tento pelikán sa zahniezdil nad barokovým svätostánkom.
Zdroj: Rikiwiki2 / commons.wikimedia.org

Tomistickú elokvenciu mal „v malíčku“ aj syn poľského luteránskeho šľachtica obrátený na katolícku vieru Angelus Silesius. V 17. storočí vstúpil do františkánskeho rádu a prijal kňazstvo. Jeho básnické dielo Cherubínsky pútnik z roku 1674 je pavučinou mystických reflexií a jedna z nich sa týka aj pelikána. Silesius dáva radu duchovne mŕtvemu veriacemu, aby občerstvil svoju dušu pod krídlami nebeského Pelikána – Božieho Syna. Pokropí ťa vodou a krvou e suo corde. Sliezsky anjel zrejme zaletel po inšpiráciu k byzantským básnickým moriam, spomínajúc krv a vodu z Kristovho skvostného Srdca.

V starovekom Egypte bol pelikán symbolom posmrtného života. V nílskej krajine sa tešil božskej úcte a mal vraj chrániť pred hadmi (pamätáte sa na bájku o útoku hada na pelikánie hniezdo z prvej časti článku?). Bájny vták mohol podľa staroegyptských predstáv sprevádzať dušu do podsvetia.

Pozoruhodným prejavom ľudovej slovesnosti domorodých Austrálčanov (Murri) je mýtus o pelikánovi a povodni. Obrovský vták vyrobil loď, na ktorej našli záchranu topiaci sa ľudia. Pelikán sa nanešťastie zamiloval do jednej zo zachránených žien, tá však jeho city neopätovala. Vták sa rozhodol, že sa ľuďom pomstí. Namazal si čierne perie bielou hlinou, ktorú miestni považovali za farbu vojny. Sotva sa vták stihol obieliť, zabil ho zobákom jeho druh – iný pelikán. Odvtedy sú pelikány biele alebo čiernobiele. Austrálsky mýtus nemá s kresťanskou dogmatikou nič spoločné, hoci túžba vtáka pomôcť topiacemu sa ľudu je pôsobivým motívom. Dokazuje, aký význam pripisovali pelikánom archaické kultúry.

Obetavého vtáka, v ktorom cirkevní otcovia videli obrazy Krista a Cirkvi, si obľúbili aj ľudoví umelci. Po dôkaz nemusíme chodiť ďaleko. Pestrofarebný pelikán sa díva z ľudovej maľby z roku 1968 v rímskokatolíckom kostole Sedembolestnej Panny Márie vo Vajnoroch.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Vyvoláva Cirkev pocit viny a zbavuje nás odchod z Cirkvi výčitiek svedomia? Na tieto i ďalšie otázky odpovedal P. Józef Augustyn SJ

Najlepšou prípravou na manželstvo je príprava na dospelosť

Globálna konkurencia pre Krista

Týždeň na Slovensku