Syllabus a Nepoškvrnená. K 150. výročiu pápežského dokumentu

Carlo Codega
31. marca 2021
  Cirkev

8. decembra 1864, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, blahoslavený pápež Pius IX. zverejnením encykliky Quanto cura a jej oveľa známejšej „prílohy“ pod názvom Syllabus, uzavrel záležitosť, ktorá sa začala pred pätnástimi rokmi: uzavrel ju však v rovnakom znamení, v ktorom aj začala, v žiarivom a víťaznom znamení Nepoškvrnenej Panny. Súvislosť medzi slávnym pápežským dokumentom, ktorý odsudzuje hlavné bludy moderného myslenia, a postavou „Ženy odetej slnkom“, ktorá rozdrví hlavu pekelnému hadovi, nie je v skutočnosti zrejmá, pretože patrí k tomu, čo jezuita Giuseppe Calvelli SJ nazval „nadprirodzeným logickým zmyslom“ a zaslúži si vysvetlenie a nejakú malú anekdotu k tomu.

Konverzia liberálnehopápeža“

Ako je dobre známe, dvojročné obdobie, ktoré nasledovalo po zvolení Giovanniho Maria Mastai Ferrettiho (1846 – 48) za pápeža, historici nazvali „liberálnym dvojročím“, pretože vďaka viacerým intervenciám Najvyššieho veľkňaza inšpirovaným určitou občianskou toleranciou, sa mu dostalo potlesku od najzaťatejších nepriateľov svätej Cirkvi, čiže liberálov a slobodomurárov, predvoja revolučného ducha, ktorý naplnil ulice Európy 19. storočia krvou a duše mnohých naivných žlčou.

Nebudeme tu hovoriť o údajnom „liberalizme“ blahoslaveného pápeža, ale človek musí s podozrením sledovať, keď zástupy liberálnych revolucionárov vychvaľujú Najvyššieho veľkňaza volaním „Nech žije Pius IX.!“ Táto aklamácia je taká dvojznačná, že svätému Jánovi Boscovi to nedalo, aby na ňu nereagoval: „Nekričte: Nech žije Pius IX.!, ale vždy: Nech žije pápež!“ Či šlo alebo nešlo o nedorozumenie, nadšenie liberálov Piom IX. však rýchlo ochablo po búrlivých udalostiach: vypuknutie revolúcie v roku 1848 a tzv. talianska vojna za nezávislosť postavili pápeža pred nevyhnutnú dilemu. Je to dilema, ktorú historik Cretineau-Joly nazval „stránkou histórie písanou na úpätí kríža“.

Napriek dovtedajším sympatiám k zjednoteniu Talianska blahoslavený pápež z výšky svojej univerzálnej funkcie hlavy Cirkvi v slávnostnom prejave dňa 29. apríla 1848 odmietol vstúpiť do vojny po boku Piemontu a ostatných talianskych štátov proti katolíckemu Rakúsku. Pápežovo strohé odmietnutie pripojiť sa k talianskej revolučnej vlne však nezostalo bez odpovede: ušpinené rímske lóže a ich násilní vodcovia rozhodli, že pápežovu „zradu“ revolučnej veci potrestajú prenesením revolúcie do samotného Večného mesta a zvrhnutím pápežského panstva, ktoré sa nechcelo postaviť do čela slobodomurárskeho a liberálneho projektu. Až keď čelil brutálnemu antiklerikalizmu a nemorálnosti, Pius IX. pochopil, aký bol naivný a slabý, keď lichotil a pochleboval liberálnemu revolučnému ideálu, ktorý mu bol predstavovaný pod umiernenou maskou talianskej „nezávislosti“. Teraz už však bolo neskoro a rozpútanie revolučného chaosu malo v krátkom čase viesť k vražde predsedu vlády Pellegrina Rossiho a k útoku na Quirinale, sídlo pápeža, 16. novembra 1848, pri ktorom bol zabitý sekretár mons. Palma.

Mesiace v Gaete

Unáhlený a dobrodružný útek z Ríma viedol Pia IX. do Gaety, kde bol hosťom neapolských Bourbonovcov, a kde počas dlhých mesiacov núteného exilu nielenže znovu nadobudol energiu potrebnú na pokračovanie zápasu, ale za pomoci Ducha Svätého a jeho darov pochopil, že za týmito politickými udalosťami neboli iba konflikty medzi ľuďmi, ale skutočná vojna vedená proti Bohu, Jeho večnému zákonu a Jeho Cirkvi: nikdy predtým nebola Svätému Otcovi taká jasná pravdivosť výroku Juana Donosa-Cortesa, že „za každým politickým problémom stojí problém teologický“.

Boli to najmä ostré slová kardinála Raffaele Lambruschiniho, štátneho tajomníka Gregora XVI. a jeho hlavného protikandidáta v konkláve roku 1846, ktoré ho hlboko oslovili. Zatiaľ čo blahoslavený pápež z pevnosti Gaeta pozoroval rozbúrené more predstavujúce búrku zmietajúcu člnom svätého Petra, kardinál Lambruschini, oddaný ctiteľ Najsvätejšej Panny, sa neho obrátil so slovami: „Svätý Otče, svet môžete uzdraviť iba vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí.Táto dogmatická definícia oživí význam kresťanských právd a odpúta mysle od ciest naturalizmu, po ktorých blúdia.“ Ako lúč slnka prenikajúci cez oblaky v pochmúrnom dni prenikli tieto slová do duše Svätého Otca a utvrdili ho v hlbokom presvedčení: Nepoškvrnené počatie a záchrana spoločnosti pred mnohými filozofickými, etickými a politickými bludmi neboli, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať, dvomi vzájomne nesúvisiacimi problémami, ale vďaka pohľadu osvetlenému darmi Ducha Svätého (nadprirodzený logický zmysel) predstavovali jediný problém, ktorým sa Cirkev musela zaoberať.

A bez váhania, po hlbokom uvažovaní, ktorým sa vyznačujú Boží ľudia, sa Pius IX. začal venovať obidvom problémom: od tohto roku 1849 môžeme datovať začiatok procesov, ktoré potom vyústili do vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí a odsúdenia bludov moderného myslenia. Na jednej strane encyklikou Ubi primum z 2. februára 1849 žiadal Pius IX. všetkých biskupov o stanovisko k začatiu procesu úradného a dogmatického uznania a vyhlásenia Nepoškvrneného počatia Panny Márie Cirkvou slovami, ktoré prezrádzajú jeho absolútne presvedčenie o pravdivosti tejto skutočnosti. Na druhej strane, počiatky zverejňovania zoznamu moderných doktrín odsúdených Cirkvou siahajú do roku 1849: práve z iniciatívy Gioacchina Pecciho (budúceho Leva XIII.), vtedajšieho biskupa v Perugii, provinčný koncil v Spolete požiadal pápeža o vydanie zoznamu doktrín odsúdených Cirkvou, aby v tom malo jasno duchovenstvo i katolícki laici zmätení doktrínami, ktorých cieľom bolo naivne zmierovať modernú mentalitu s katolicizmom.

Ničiteľka všetkých heréz

„Skrytú“ (či skôr nadprirodzenú) súvislosť medzi dvomi iniciatívami pápeža v exile sme neodhalili my: viacerí predstavitelia katolíckeho intelektuálneho sveta si uvedomili, že tieto dve otázky z pohľadu viery vzájomne tak úzko súvisia, že sa môžu stať jedinou otázkou.

Ako prvý si to všimol skvelý turínsky politik a mysliteľ Emiliano Avogadro della Motta, ktorý vo svojej Eseji o socializme a socialistických doktrínach a tendenciách (1851) poukázal na súvislosť medzi dogmou o dedičnom hriechu a vykúpením vykonaným Kristom. „Prvotná infekcia“, ktorá vskutku spôsobila stratu daru poznania a spravila človeka náchylným k telesnej žiadostivosti, je prvým koreňom každého hriechu a každého bludu, teda aj neblahých bludov moderného myslenia, ktoré sú plodom a následkom neposlušnosti k Božiemu zákonu a pýchy, ktoré priviedli Adama a Evu k hriechu a ľudskú prirodzenosť k pádu. Pred touto infekciou bola uchránená iba Najsvätejšia Panna Mária a toto privilégium, prvé ovocie Kristovho vykúpenia, jej nebolo udelené iba ako osobné privilégium, ale aj pre jedinečnú úlohu „vyvolenej nevesty a Matky Božej“ v diele Vykúpenia, aby „priniesla liek všetkým Adamovým deťom“: tak ako vo všetkých dobách, aj dnes uznať privilégium Nepoškvrneného počatia znamená udrieť na koreň hriechov každého druhu, vrátane intelektuálnych hriechov moderného myslenia, aby si človek uvedomil svoju chorobu, ktorú môže vyliečiť iba Kristus prostredníctvom Márie.

Pápež Pius IX.
zdroj: wikimedia commons

Avogadro della Motta mohol teda poznamenať: „Možno si Duch Svätý zvolil túto dobu pre skúmanie a definitívne vyhlásenie takého slávneho privilégia pre Máriu, aby táto nová nádhera jej belostného svetla rozptýlila temnotu pyšnej škaredej modernej heterodoxie“, a preto „nie je možné nevšimnúť si v ňom jeden z majstrovských ťahov božskej múdrosti a dobroty, ktorý pokiaľ ide o doktrínu, je prísne teologický a zdanlivo vzdialený od otázok, ktoré moderná filozofia a skazenosť vyzdvihujú s takou aroganciou a bezbožnosťou. Duch Svätý pripravuje tajnú, veľmi účinnú zbraň, aby ju vrazil do srdca vtedy, keď to protivník najmenej očakáva, a otvorí nádobu s rajským balzamom, ktorej nová vôňa nebeskej čistoty sa rozšíri do celého kresťanského sveta“. Táto krátka zmienka v diele zameranom na preukázanie falošnosti liberálneho a socialistického myslenia priniesla svoje plody, pretože ju uvítal a ďalej rozvíjal najmä rektor kolégia prispievateľov časopisu Civiltà Cattolica (ktorý sa zrodil taktiež v bolestnom a plodnom exile v Gaete), jezuita o. Giuseppe Calvelli, v článku nazvanom Spoločenské kongruencie dogmatickej definície Nepoškvrneného počatia Panny Márie (február 1852).

Bludy moderného myslenia páter Calvelli rozdelil do dvoch kategórií racionalizmu a poloracionalizmu, ktoré spája „popretie prvotného hriechu ako takého, či jeho následkov, a skreslené poňatie Krista“ a tvrdil, že je vhodné do jedného dokumentu zahrnúť odsúdenie týchto bludov a vyhlásenie Nepoškvrneného počatia. Hlavný dôvod spočíva predovšetkým v tom, že ak tieto bludy popierajú existenciu prvotného hriechu a vykúpenia, Nepoškvrnené počatie naopak pripomína všetkým ľuďom, že jedinou osobou bez dedičného hriechu bola Nepoškvrnená, ktorú Kristus vykúpil plnším spôsobom, aby mala účasť na diele spásy: v tomto zmysle obsahom dogmy o Nepoškvrnenom počatí je aj „popretie všetkých bludov racionalizmu.

Po druhé, tieto bludy nie sú ničím iným než herézami či hriechmi intelektu vyvolanými pýchou a Nepoškvrnená počatá bez hriechu a bez akejkoľvek žiadostivosti, aj vďaka nadprirodzenému daru poznania, musí byť prvým protivníkom týchto bludov: Cuncta haereses tu sola interemisti in universo mundo (Ty si zničila všetky herézy na celom svete), spieva sa v liturgii s odkazom na Máriu.

Po tretie, a to je možno najdôležitejší aspekt článku, otec Calvelli pridáva rozhodujúci prvok: jednoduché odsúdenie filozofických omylov by vskutku malo slabý účinok, pretože by „slúžilo iba na osvietenie intelektu a nie na zapálenie sŕdc“, pričom by bolo potrebné nájsť spôsob, ako ich odsúdiť tak, aby to „nielen osvietilo myseľ ale aj (zapálilo) srdcia veriacich a ponúklo im predmet uctievania, ktorý je im drahý, a ktorého dogma je úzko spojená s odsúdením vyššie spomenutých omylov a sám o sebe istým spôsobom zahŕňa a zosobňuje katolícku vieru, ktorá je s týmito omylmi v rozpore“.

Je jasné, že týmto „predmetom kultu“ by bolo práve Nepoškvrnené počatie, totiž „prostredníctvom tohto praktického symbolu (…) by viera v toto Tajomstvo bolo spoločným putom, bojovým heslom, súhrnným vyznaním, stále živým protestom proti všetkým týmto pekelným dogmám.“ Napokon z dogmy o Nepoškvrnenom počatí bude vyžarovať svetlo osvecujúce intelekty, vďaka ktorému mnohí opustia bludy a herézy, i láska k mariánskemu privilégiu, ktorá vzbudí odpor k všetkým týmto omylom a bludom: s istotou teda mohol jezuita napísať, že „po dogmatickej definícii Nepoškvrneného počatia bude prebiehať nové usporiadanie sveta, rozprášenie omylov, náprava súčasných ziel, začiatok novej éry.

Neúspech projektu

Článok vo významnom časopise veľmi zapôsobil na Pia IX. a presvedčil ho o potrebe spojiť dve témy v presvedčení, že odsúdenie chybných téz moderného myslenia je možné spojiť s vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí, aby čo najlepšie zvýraznil tesnú súvislosť medzi nimi. Pred prijatím tohto rozhodnutia však chcel, aby kardinál Fornari, člen prípravnej komisie, požiadal o stanovisko niektoré významné osobnosti, laické i cirkevné, vrátane samotného Avogadra della Mottu, bojovného Louisa Veuillota (riaditeľa L‘Univers), mons. Louisa Pie a Luigiho Taparelliho d’Azeglia SJ.

Nepoznáme odpovede jednotlivých respondentov o vhodnosti tohto riešenia, ale zrejme najviac zavážila odpoveď toho, kto prvý prišiel s touto myšlienkou, Avogadra della Mottu. Keby sme nepoznali neoblomnosť tohto katolíckeho kontrarevolučného mysliteľa, boli by sme ochotní obviniť ho z toho, ako sa hovorí, že „hodil kameň a stiahol ruku“. Gróf Avogadro della Motta v liste adresovanom Taparellimu d’Azegliovi totiž uviedol dôvody proti spájaniu dogmatického vyhlásenia mariánskeho privilégia s odsúdením moderných bludov. Prvý dôvod, ktorý ho prinútil pochybovať o vhodnosti tejto voľby, spočíval najmä v tom, že sa v ňom stavala dogma čisto teologická proti lžiam, ktoré možno preukázať iba na základe rozumu, čiže proti väčšine výrokov odsúdených v Syllabe. Podľa jeho názoru odsúdenie takýchto omylov by malo taký široký ohlas vo verejnosti, že by hrozilo zastrenie samotného vyhlásenia Nepoškvrneného počatia Panny Márie: „negatívna“ časť odsúdenia by nutne odviedla pozornosť od „pozitívnej“ časti slávnostného definovania dogmy Tota pulchra.

Faktom je, že túto myšlienku nakoniec prozreteľnostne opustil Najvyšší veľkňaz: proces, ktorý viedol k Syllabu a k definitívnemu zoznamu osemdesiatich odsúdených propozícií, bol ukončený až v roku 1864, zatiaľ čo definícia dogmy o Nepoškvrnenom počatí bola vyhlásená iba o dva roky na to vydaním apoštolskej konštitúcie Ineffabilis Deus (1854). Okrem toho, ak vezmeme do úvahy veľký krik, ktorý spustil liberálny a slobodomurársky svet proti Syllabu, spoločné vyhlásenie by zjavne zatlačilo do úzadia dogmu o Nepoškvrnenom počatí, ktorá mala byť skutočnou oslavou celej Cirkvi na počesť Najsvätejšej Panny, Nepoškvrnenej Kráľovnej neba a zeme.

Ak projekt spojenia dvoch tém v jednom dokumente neuspel, súvislosť medzi Nepoškvrneným počatím a odsúdením moderných heréz, ktorú pochopili najprenikavejšie mysle, sa napriek tomu nestratila. Z tohto hľadiska to určite nebola náhoda, ale prejav primeranej pocty projektu, ktorému sa vyše desať rokov s veľkou láskou venoval blahoslavený Pius IX., ktorý sa rozhodol zverejniť Syllabus presne desať rokov po Ineffabilis Deus, 8. decembra, v deň sviatku Nepoškvrneného počatia. O niekoľko desaťročí neskôr svätý Maximilián, dedič tohto prorockého videnia, označil „poslanie“ Nepoškvrnenej pri dobývaní každej jednej duše a celého sveta, pretože až po ňom „dôjde k pádu socializmu, komunizmu, kacírstva, ateizmu, slobodomurárstva a iných podobných nezmyslov pochádzajúcich z hriechu.“ (SK 199)

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!