Svätý Štefan, prvý mučeník túžbou i v skutočnosti

Branislav Krasnovský
26. decembra 2020
  Cirkev

Kristovo učenie sa od svojho vzniku stretávalo u nepriateľov Cirkvi so značným odporom. Ježiša Krista ukrižovali na popud židovských farizejov a saducejov napriek tomu, že Pilát nenašiel na Kristovi žiadnu vinu. Po Zmŕtvychvstaní a Nanebovstúpení Krista získali prví kresťania svojho tešiteľa v podobe Ducha Svätého, prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme však pokračovalo. Prvým kresťanským mučeníkom sa stal svätý Štefan, ktorého v Jeruzaleme ukameňovali. Podľa Písma sa ukameňovania sv. Štefana zúčastnil aj Šavol, ktorý bol veľkým židovským nepriateľom kresťanstva, až pokiaľ sa na ceste do Damasku nestretol s Pánom Ježišom a nezmenil sa zo Šavla na sv. Pavla, jedného z najvýznamnejších apoštolov a autorov spisov Nového zákona.

Na dni nasledujúce bezprostredne po slávnosti Narodenia Pána, uvádzajú už najstaršie liturgické kalendáre skupinu Sviatkov svätých. Stredovek, ktorý v týchto svätých videl akoby čestných sprievodcov novonarodeného Kráľa ich pomenoval „Comites Christi“ – Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to prvomučeník Štefan (26. december), apoštol a evanjelista Ján (27. december) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28. december). Podľa sv. Bernarda sa nám po tieto tri dni predstavujú zástupcovia trojakého spôsobu svätosti, ktorí sa klaňajú novonarodenému Kráľovi: mučeník túžbou i v skutočnosti (Štefan), mučeník len túžbou (Ján) a mučeníci len skutkom (Neviniatka).

Svätý Štefan (po grécky Stefanos, po latinsky Stephanus, ? – † 33 ukameňovaním v Jeruzaleme), Prvomučeník bol jedným zo „siedmich osvedčených mužov plných Ducha a múdrosti“, podľa tradície týchto siedmich mužov považovali za prvých „diakonov“ ustanovených apoštolmi, aby pomáhali helénskym vdovám v jeruzalemskej komunite. Podľa knihy Nového zákona Skutky apoštolov bol ukameňovaný pre vieru v Ježiša Krista na smrť. (Sk 6-7)

Štefan ponúkol nový výklad Mojžiša a Božieho slova v Ježišovom mene. Starý zákon predstavil vo svetle ohlasovania smrti a zmŕtvychvstania Ježiša. Židia to vnímali ako rúhanie a odsúdili ho na smrť. Štefan hlásal, že mystérium kríža je stredobod dejín spásy a ich absolútny ťažiskový bod je ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Ježiš.

Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Nepriateľom Cirkvi sa to nepáčilo. Pri jeho múdrosti však strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi a Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Dokazujú to mučeníkove slová, ktoré vykríkol pred svojím ukameňovaním: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“

Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho ukameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel. Ako bolo spomenuté, pri jeho smrti bol prítomný aj Šavol, budúci veľký apoštol sv. Pavol, ktorý strážil vrahom ich šaty.

Zabitie Štefana rozpútalo prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme a Ježišových učeníkov prinútilo opustiť mesto. Podľa Benedikta XVI. príklad svätého Štefana poukazuje na neoddeliteľnosť viery a lásky a pripomína nám, že každé prenasledovanie sa môže stať príležitosťou na šírenie evanjeliovej zvesti a pre rast Cirkvi. Svätý Štefan je uctievaný v katolíckej, pravoslávnej aj anglikánskej cirkvi.

Sviatok sv. Štefana sa na Východe spomína už od 4. storočia, na Západe je známy od začiatku 5. storočia. Jeho úcta sa značne rozšírila, keď v roku 415 kňaz Lucián našiel v Jeruzaleme jeho relikvie a časť z nich putovala do mnohých krajín a chrámov. Na mnohých miestach vznikli chrámy zasvätené tomuto svätcovi. Len v Ríme ich bolo v stredoveku 35. S týmto sviatkom sa kedysi viazali mnohé ľudové zvyky. V byzantskom obrade býva neraz znázorňovaný aj na diakonských dverách ikonostasu, keďže bol archidiakonom, často s kadidlom v ruke.

Na Západe sú atribútmi svätého Štefana palma, kniha a kamene. Sviatok sv. Štefana nás pomerne rýchlo vytrháva z vianočnej idyly. Dnes sa často zdôrazňuje čaro Vianoc, ale v samotnej Cirkvi toto čaro trvá len jeden deň, hneď na druhý deň tu máme prvého mučeníka, ktorý zahynul v boji proti zlu. Svätý Pavol v liste Efezanom presne vystihuje proti komu a s kým máme zápasiť: „Nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“

Svätý Štefan bol plný milosti a sily. Dnešní kresťania často priznávajú svoju slabosť, no svätý Štefan bol silný, pretože prijal Ježiša Krista do svojho vnútra. Aj my môžeme prijímať Ježiša Krista v Eucharistii, každé prijímanie Krista nás vnútorne i navonok premieňa. Vnútorne nám dáva milosť a silu, múdrosť a Ducha.

Ani jeden svätý sa nestal svätým svojou vlastnou silou, ale do svojej svätosti dorástol, preto lebo prijímal Krista a Kristovi sa odovzdával. Svätosť je Božou vlastnosťou, človek ju môže prijať v Duchu Svätom od samotného Boha, svätci vždy nechávali vo svojom srdci pre Božiu moc a vôľu.