Svätý Pius V., pápež Lepanta

Mikuláš Hučko
5. mája 2021   Cirkev

Svätý pápež Pius V. sa narodil v roku 1504 v Bosco Marengo v Piemonte, krstným menom Antonio, v šľachtickej rodine Ghislieri. Do svojich štrnástich rokov bol pastierom, až kým nevstúpil do rádu dominikánov a prijal meno Michele.

Je to významná osobnosť dejín Cirkvi. Svätý Pius V., na pápežský stolec bol zvolený aj vďaka svätému Karolovi Boromejskému, reprezentuje prísnosť, duchovnú integritu a pokoru, ktoré charakterizovali rolu, ktorú zastával, ako aj službu, ktorú vykonal pre kresťanstvo – vedel harmonicky zladiť osobnú bezúhonnosť s politickým životom, teologické poznanie s vojenskou bdelosťou.

Obdobie pontifikátu svätého Pia V. možno považovať za maják cirkevnej morálky v jej politickom a spoločenskom pôsobení. Nemal záľubu v zbytočnom luxuse, ktorý vtedajší dekadentný duch doby so sebou priniesol aj vysokému duchovenstvu. Pri príležitosti svojej inaugurácie si neprial veľkolepú slávnosť ani hostinu.

Pápež v prvom rade od seba a potom od svojich podriadených a od celej rímskej kúrie vyžadoval prísnu disciplínu a znova začlenil morálne normy aj do občianskeho života Ríma. Skromne sa stravoval, pod pápežským ornátom nosil hrubý mníšsky habit, spal na slamenom matraci a bosý a bez pokrývky hlavy sa premiestňoval medzi rímskymi chrámami. Rovnako prísny bol voči duchovenstvu, voči dvoru i príbuzným: každé zneužitie moci, či iný hrubý poklesok členov pontifikálneho dvora boli prísne trestané, na mravné správanie duchovenstva dozerala komisia, kňazom zakazoval zúčastňovať sa svetských zábav, prísne kontroloval príjmy a aktivity biskupov, bojoval proti rodinkárstvu a svojim príbuzným neposkytoval nijaké ekonomické výhody.

Svätý Pius V. bol neoblomný v boji proti každému nemravnému spoločenskému javu. Ľudia si ho vážili, pretože ho považovali za garanta morálnej integrity štátu a justície. Vzal si za cieľ udusiť rúhačstvo, znesväcovanie sviatkov a nemorálnosť rímskej verejnosti. Prísne dbal o to, aby sa duchovní zdržiavali na miestach svojich úradov, uskutočňoval pravidelnú kontrolu náboženských reholí, a niektoré, ktoré nedodržiavali svoj cieľ, zrušil. Na jednej strane zakazoval karnevalovú zhýralosť a prostitúciu, rúhanie každého druhu trestal tvrdými sankciami, na strane druhej bol vždy blízko chudobným i celému ľudu, často sa zúčastňoval na verejných manifestáciách viery, podporoval chudobných a núdznych značnými sumami (najmä v časoch hladomoru a epidémií), uprednostňoval centrá charity Monti di Pietà pred poskytovaním úžerníckych pôžičiek, založil inštitút Milosrdných bratov, často navštevoval chorých v nemocniciach, budoval novú infraštruktúru, poskytoval audiencie ľuďom, ktoré trvali až desať hodín.

Najvýznamnejším aspektom, ktorý určite prispel k tomu, že nasledujúce generácie povýšili na oltár osobu svätého Pia V., bol napokon aj vojenský duch, nasadenie v medzinárodných politických vzťahoch a priam zázračná schopnosť zjednocovať sily rozdeleného kresťanstva, korisť neblahých rozporov doby, ktorá už nebola pevná vo viere a v činoch.

Jeho politická odvaha mu taktiež umožnila postaviť sa na stranu Filipa II., aby hájil záujmy Cirkvi, podporovať Máriu Stuartovú proti Alžbete I. a v roku 1570 exkomunikovať samotnú Alžbetu, čím sa stal posledným pápežom, ktorý presadzujúc práva Kristovej cirkvi proti časným nárokom protikatolíckych síl exkomunikoval vládnuceho panovníka.

A rovnaká iniciatíva osvietená milosťou mu umožnila zorganizovať sily kresťanstva združujúce Janov, Benátky a Španielsko (sily, ktorých priame strategické záujmy boli často kolízne) spolu s maltézskymi rytiermi, proti postupu Osmanskej ríše, ktorá sa usilovala rozšíriť svoje panstvo nad územiami kresťanstva, a tým ohroziť jeho celistvosť, vieru i samotnú existenciu jeho obyvateľov.

Akonáhle vyšli najavo plány Osmanskej ríše po obkľúčení Cypru a dobytí Famagusty (ktorá zažila hrdinské mučeníctvo cyperského guvernéra a kapitána Famagusty Marcantonia Bragadina) bol schopný viesť armády katolíckej Európy v boji proti osmanskej flotile v Lepantskom zálive 7. októbra 1571. Práve tam sa vďaka očividnej božskej priazni osud bitky zvrátil v prospech katolíckej aliancie, a to aj vďaka obetavosti najstatočnejších a najhrdinskejších maltézskych rytierov, ktorí boli zajatí a nemilosrdne popravení. Pápež tak dostal zázračnú správu, ktorá ho o piatej hodine popoludní, presne v čase ukončenia bitky, informovala o víťazstve katolíckej flotily: vtedy ustanovil sviatok Santa Maria della Vittoria, ktorý sa neskôr stal sviatkom Svätého ruženca.

Veľkosť tohto svätca 16. storočia spočívala v tom, že dokázal spojiť svätosť života, bezúhonnosť obyčajov, politickú správu, diplomaciu a vojenskú silu do jedného organického celku a za pomoci Božej milosti dosiahol víťazstvo v bitke pri Lepante.

Zdroj: itresentieri.it, wikipedia.org

PDF (formát pre tlač)