Svätý František z Assisi ako ekológ?

Carlo Codega
1. apríla 2021
  Cirkev  

Už tri storočia sa dominantná kultúra – dcéra antiklerikálneho osvietenstva – usiluje dejiny Cirkvi vykresľovať v duchu „čiernej legendy“ a jej najskvostnejšie obdobia, ako bol napr. stredovek a tzv. protireformácia, opisovať ako epochy temna. Z tejto „čiernej legendy“, ktorej sa podarilo pošpiniť aj svätých ako bol Karol Boromejský, sa za dve tisícročia dejín Cirkvi podarilo zachrániť jedinú postavu: svätého František z Assisi. Niežeby sa nášmu svätému ušiel lepší osud – nielenže bol vykresľovaný ako postava na nože s Katolíckou cirkvou, ktorá ho vraj podviedla a zradila, ale urobila z neho obeť ešte horších legiend. Nie „čiernej legendy“, ale červenej, zelenej a dúhovej.

Prvá ho predstavovala ako prívrženca pauperistických hnutí, ktoré komunizmus považoval za svojich predchodcov v nezastaviteľnom revolučnom pochode k beztriednej spoločnosti; posledná zdôrazňovala mierový aspekt svätcovho posolstva, aby pojem pokoja posunula z roviny nadprirodzenej na rovinu čisto prirodzenú a spoločenskú až k utopickému pacifizmu. Dnes sa však treba trochu zastaviť pri tretej legende, zelenej, teda tej, ktorá nám chce svätého Františka predstaviť ako ekológa, či militantného environmentalistu.

Táto naša pozornosť nie je zbytočná, pretože pauperistický komunizmus už dávno zmizol z ideologických máp nášho kontinentu, zatiaľ čo pacifizmus bol vždy pokryteckou požiadavkou tých, ktorí pripravovali krvavé revolty, alebo ktorí po uchopení moci chceli odzbrojiť svojich súčasných i budúcich protivníkov v mene stability. Ekologizmus však nezanikol – ba je v centre pozornosti viac než kedykoľvek predtým – nielen v občianskej spoločnosti, kde mocenské a záujmové skupiny, ktoré sú všetko iné len nie ušľachtilé, využívajú infantilnú sentimentálnosť pre svoje zlovestné účely, ale aj v Cirkvi.

Táto „teológia oslobodenia“, ktorá kedysi hlásala oslobodenie národov spod imperialistického a kapitalistického jarma, rýchlo zhodila zo seba červené košele a obliekla sa do „zelených handier“, teda listov a krovín, do ktorých sa – ledva zakrývajúc svoje ohanbie – domorodé alebo amazonské národy obvykle obliekajú.

Svätý František ako ekológ?

Samozrejme, je v poriadku predstavovať svätého Františka ako veľkého milovníka celého Stvorenstva, čiže nielen človeka a anjelov, ale aj živej a neživej prírody. Je nepochybné, že svätý František miloval prírodu a stvorenstvo a že františkánsku dušu – teda duchovné dedičstvo, ktoré zanechal svojim deťom – priťahuje jej krása, ktorá vzbudzuje úžas. Na druhej strane je absurdné pokúšať sa zaradiť svätého Františka medzi ekológov, environmentalistov, či dokonca vegetariánov alebo vegánov. To, že svätý František nemal nič spoločné s týmito ideológiami, by malo byť zrejmé tým, ktorí majú čo i len trochu povrchné znalosti o živote a duchovnosti svätca z Assisi. Iba starostlivá selekcia textov, ktorá odstránila 99 % obsahu životopisov o sv. Františkovi, ho mohla predstavovať ako priateľa vtákov a nie kríža, ako horlivca, ktorému viac záležalo na separovanom zbere než na spáse duší, ako bádateľa kozmickej harmónie a nie spoločenstva s Bohom.

Napriek tomu ani medzi kresťanmi nikdy nechýbajú tí, ktorí tvrdia, že duchovnú skúsenosť svätého Františka treba zredukovať na naivný pacifizmus a sentimentálnu ekológiu. Svätý František by teda skôr než stigmatizovaným svätcom, ktorý v sebe reprodukoval črty Ježiša Krista, mal byť svätcom, ktorý sa prihovára vtákom a hladí vlkov. Proti tomu všetkému sa však postavil pápež Pius XI. v encyklike Rite expiatis pri príležitosti 700. výročia úmrtia svätého Františka. Pokiaľ ide o cieľ apoštolátu svätca a jeho duchovnú fyziognómiu, Svätý Otec povedal: „Keďže bol poslom Veľkého kráľa, chcel presvedčiť ľudí, aby prispôsobili svoj život požiadavkám evanjelia a láske ku krížu, a nie aby sa stali iba priateľmi a milovníkmi kvetov, vtákov, jahniat, rýb a zajacov.

Kresťanská ekológia

Samozrejme nezabúdame, že v roku 1979 pápež Ján Pavol II. apoštolským listom Inter sanctos vyhlásil svätého Františka za „patróna ekológov“, pričom určite v mysli Svätého Otca pojem ekológia zďaleka nebol totožný s dnešnou predstavou väčšiny ekológov. Kresťanská ekológia vidí v stvorenstve – pod ktorou chápe iba živú a neživú prírodu bez človeka – veľký dar poskytnutý ľudskej bytosti nielen pre jej hmotné a fyzické zabezpečenie, ale aj ako pomoc pre jej intelektuálny život, morálne správanie a v neposlednom rade pre jej duchovný život.

V tomto zmysle musíme chápať, ako prikázanie dané Adamovi podmaniť si a obrábať zem (Gn 1, 28; Gn 3, 23) neznamená svojvoľne ju využívať alebo ničiť: Pán určite chce, aby človek využíval zem na svoje prežitie a na čerpanie potravy z plodov zeme; aby v nej mal ochranu a nachádzal prostriedky na dôstojnejší život, napríklad spaľovaním dreva, aby sa ohrial; aby využíval všetok jej potenciál prostredníctvom lepšieho poznávania prírodných cyklov. Zároveň chce, aby človek jedol aj zvieratá, ako výslovne povedal Noemovi a jeho deťom po veľkej potope: „Všetko, čo sa hýbe a žije, nech je vám za pokrm, všetko vám dávam tak, ako zelené byliny.“ (Gn 9,3) Táto nadvláda človeka nad živými a neživými stvoreniami však neznamená svojvôľu a iracionalitu pri využívaní, ani neznamená možnosť zneužívať ju: takýto dar, ktorý dal Pán milovanému stvoreniu – „na jeho obraz a podobu“ (Gn 1, 26) – je v skutočnosti kapitál, ktorý musí každá generácia používať a odovzdávať ďalším generáciám, aby nemuseli trpieť kvôli nedostatku tejto potrebnej pomoci alebo jej zničeniu.

Ak túto nadvládu treba praktizovať racionálne, znamená to, že má aj morálnu hodnotu, takže ničením životného prostredia je možné proti nej hrešiť urážajúc tak Stvoriteľa, sťažovať situáciu ďalším generáciám a nespravodlivo ubližovať blížnym. Ako však možno dobre vidieť, každý hriech proti životnému prostrediu a prírode je hriechom predovšetkým voči Stvoriteľovi i voči ľuďom poškodeným nemorálnym a neúctivým správaním, a nie voči prírode samotnej, ktorá podľa vôle Božej je podriadená človeku. Nie náhodou skúsenosť svätého Františka z Assisi je svedectvom práve vlády človeka nad stvoreniami, vlády, ktorá je tým dokonalejšia, čím dokonalejší je človek. Svätý Bonaventúra píše o sv. Františkovi: „Tento požehnaný muž bol tak úžasne pokojný a mocný, že krotil zúrivé šelmy, domestikoval divé zvieratá a krotké vycvičil, takže opäť priviedol k poslušnosti voči človeku tie druhy, ktoré sa proti nemu po prvotnom hriechu vzbúrili.

Ekológia bez Boha a proti človeku

Toto, bohužiaľ, nie je predstavou mnohých ekológov a ochrancov životného prostredia, ktorí svojimi obsedantnými mediálnymi kampaňami predstavujú jednu z najvplyvnejších nátlakových skupín v živote našej spoločnosti. Perspektíva kresťanskej ekológie má vždy vo svojom strede Boha Stvoriteľa a ľudskú nadvládu nad stvorením, zatiaľ čo súčasný pohľad na ekológiu zvyčajne vylučuje Boha – pokiaľ ho výslovne nepopiera – a považuje človeka za faktor narušenia kozmu, za prvého činiteľa, proti ktorému treba bojovať, pretože je protivníkom ekológie a životného prostredia. Stačí niekoľko minút vyhľadávania na internete, aby sme pochopili, že nie je ľahké nájsť spoločného menovateľa všetkých trendov, ktoré nesú názov „ekologizmus“.

Začínajú od „pozemského vitalizmu“ priaznivcov Gaie, podľa ktorého Zem nie je iba planéta, na ktorej je možný život, ale sama je jedným veľkým živým systémom, ktorému bolo preto dané meno gréckej bohyne zeme. Potom sa k ekologizmu hlásia podporovatelia ekosocializmu, ktorí pripisujú príčinu znečistenia kapitalizmu, ktorý je tiež príčinou vojen, a preto sa volá ekopacifizmus, z ktorého sa však často stáva aj ekoterorizmus. Potom existuje umiernenejšie ochranárstvo, ktoré podporuje politiky udržiavania, alebo ekonacionalizmus, v ktorom sa láska k národu nejednoznačne spája s láskou k životnému prostrediu. Medzi ekologistami netreba zabúdať na teoretikov udržateľného rastu, v ktorom sa prelínajú hodnotenia a názory iného druhu.

Nie je však potrebné dostať sa k hlbokej ekológii Hnutia za dobrovoľné vyhynutie ľudstva – podporovateľa novokatarských postojov k dobrovoľnému zániku ľudského druhu – aby sme pochopili, že všetky tieto ekologizmy a environmentalizmy identifikujú človeka ako prvého nepriateľa životného prostredia a ekológie. Nie je náhoda, že takmer všetky tieto ekologické perspektívy viac-menej otvorene podporujú potraty a kontrolu pôrodnosti – o stopách Rímskeho klubu – v presvedčení, že rast ľudstva by znamenal ekologickú katastrofu, a to aj preto, že zdroje potravy by nestačili na nasýtenie celej populácie. Je to úplne opačný pohľad než má kresťanská ekológia: zatiaľ čo podľa kresťana životné prostredie treba rešpektovať, pretože je pre človeka užitočné a je zamerané na človeka; podľa stúpencov týchto ekologizmov treba životné prostredie chrániť. Ako? Bojom proti človeku. Svätec z Assisi by proti týmto úchylkám kričal: „Každé stvorenie hovorí a volá na človeka:Boh ma stvoril pre teba!

Príroda ako rebrík k Bohu

Existuje však duchovnejší rozmer vzťahu medzi človekom a prírodou, ktorý náš svätý František dokázal vystihnúť azda lepšie než ktorýkoľvek iný svätý v dvetisícročnej histórii Cirkvi. Príroda nemá človeku slúžiť iba pre materiálnu obživu človeka, ale aj pre jeho duchovné a mravné zdokonaľovanie. Na prvom mieste netreba zabúdať, že poznávanie existencie Boha sa pootvára v mysli človeka práve pri kontakte s vonkajšími skutočnosťami: päť ciest svätého Tomáša Akvinského je v tomto zmysle cestou, ktorá vedie stvorenie k Stvoriteľovi.

Dokonalejšou je však duchovná skúsenosť svätého Františka, ktorú o niekoľko desaťročí svätý Bonaventúra previedol do presnejších filozofických a teologických termínov prostredníctvom pojmu exemplárnosti. Pre františkánskeho učiteľa nie je spojenie medzi Bohom a stvorením zabezpečené iba závislosťou tvorov, čiže tým, že bolo stvorené Bohom a je ním udržiavané v existencii. Existuje ďalšia úroveň, na ktorej sa dá táto závislosť hodnotiť. Boh tvoriac odovzdáva či sprostredkúva niečo zo seba stvoreniam, ktoré preto v sebe nesú stopu Stvoriteľa: preto všetky stvorenia nesú v sebe stopy Najsvätejšej Trojice a je na človeku, aby ich v nich nachádzal a prostredníctvom nich sa povzniesol k Bohu. Filozofickými termínmi vyjadrené by sme povedali, že Boh nie je iba účinnou príčinou stvorení – keď im odovzdáva bytie –, ale je aj exemplárnou príčinou, modelom, podľa ktorého sú vytvorené.

Túto zmienku však treba chápať v hierarchickej dimenzii: iracionálne stvorenia sú iba „stopou“, teda ako odtlačok, ktorý Božia noha zanecháva na zemi; človek je na druhej strane vo svojej prirodzenosti „obrazom“, pretože dokonalosť racionálnej povahy mu umožňuje vzťahovať sa na Boha na úrovni intelektu a vôle; nakoniec v duši povznesenej milosťou nie je iba obrazom, ale aj „podobou“ ako zvláštne odovzdanie božskej prirodzenosti človeku. Vesmír vnímaný ako prejav Boha a jeho dokonalostí, ktoré treba objavovať pod plášťom prírody. Vesmír ako nepretržitý zdroj meditácie a kontemplácie, aby za stvoreniami objavoval Stvoriteľa a čoraz dokonalejšie horel láskou k Bohu.

Preto v Chválospeve stvorenia „brat slnko (…) je krásny a žiari veľkým jasom; o tebe, Najvyšší, je (nám) znamením.“ Toto je význam lásky svätého Františka k prírode, ako nám pripomína blahoslavený Tomáš z Celana: „Na Stvoriteľa vzťahoval všetko, čo obdivoval na stvoreniach ()v krásach stvoreného sveta videl odraz najvyššej nebeskej Krásy.“ Alebo ako svätý Bonaventúra ešte podrobnejšie vysvetľuje: „František, pohrúžený do Božej lásky, cenil si Pánovu dobrotu nielen v sebe, ale aj v každom stvorení; preto pociťoval jedinečnú a srdečnú lásku k týmto stvoreniam, najmä k tým, ktoré mu zjavovali niečo Božie.

Vláda nad stvorenstvom

Príroda podľa františkánskej spirituality je preto ako umelecké dielo, v ktorom možno nájsť ruku božského Umelca a dvíhať sa k Nemu, chváliac jeho majstrovstvo. Musíme však tiež zdôrazniť, že samotný človek vo svojej duchovnej činnosti môže a musí toto dielo zdokonaľovať a týmto činom obnovovať vládu nad stvorenstvom, o ktorú prišiel vinou prvotného hriechu. To však na druhej strane neznamená zneužívajúcu a tyranskú nadvládu, ale pozdvihnutie prírody na vyššiu a dokonalejšiu úroveň.

Ako sme už videli, Boh nás svojou milosťou pripodobňuje k sebe a pozdvihuje z jednoduchého „obrazu“ na dokonalejšiu „podobu“ – toto naše pozdvihnutie Boh koná prostredníctvom dokonalého prostredníka, Ježiša Krista, nášho Vykupiteľa. Je však aj na nás, aby sme nejakým spôsobom spolupracovali pri „vykúpení“ toho, čo je v hierarchickej stupnici nižšie od nás, teda iracionálnych tvorov. Evidentne nejde o skutočné „vykúpenie“, pretože iracionálne stvorenia nemôžu hrešiť, ale ide o oslobodenie stvorenia od tohto stavu, ktorý svätý Pavol dobre opísal: „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.“ (Rim 8, 22)

Toto urobil aj svätý František v Chválospeve stvorenia: personalizácia iracionálnych tvorov (brat slnko, sestra mesiac a hviezdy, sestra voda, brat oheň a matka zem) určite nie je vyjadrením pohanstva či panteizmu – a už vôbec nie predzvesťou novopohanskej Gaie –, ale skôr skutočnosti, že človek pripodobňuje k sebe stvorenia, robí ich schopnými spievať na Božiu chválu, takmer ako bratov a sestry. Toto je dokonalé vyjadrenie vlády človeka nad svetom: pri spievaní chvál Bohu sa človek vďaka kontemplácii krásy stvorenia opäť stáva skutočným vládcom zeme – tak, ako ho Boh ustanovil pred prvotným hriechom – a tým pozdvihuje aj prírodu na vyššiu úroveň. Toto je najplnší zmysel kresťanskej ekológie: nielen rešpektovať stvorenie, aby sme neurazili Stvoriteľa a nepoškodzovali práva blížneho, ale aby sme priviedli všetko stvorenie k tej chvále Boha, ktorej sú spomedzi všetkých stvorení schopní iba ľudia a anjeli.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!