Svätci, ktorí priniesli Indiánom svetlo viery. Spása spečatená krvou

Libor Rösner
26. septembra 2020
  Téma mesiaca  

pokračovanie I. časti

Apoštol Hurónov

Samotní Wyandoti ho nazývali Echon, t. j. Liečivý strom. Vyznamenal sa totiž pri liečení ich chorôb. Inak je známy ako sv. Ján de Brébeuf. Narodil sa v roku 1593 v Condé-sur-Vine, po vysvätení vyplával v roku 1625 naprieč Atlantikom na misijnú cestu. K Hurónom sa dostal o rok neskôr (po sedemmesačnom pobyte u Algonkinov) a prežil medzi nimi tri roky plné vyčerpávajúceho úsilia, v priebehu ktorých musel znášať primitívne životné podmienky aj nevraživosť časti kmeňa. Priniesli výsledok v podobe jedného jediného krstu – umierajúceho dieťaťa. Aj za to bol o. Ján rád, veď u Algonkinov nepokrstil nikoho. V roku 1629 bol navyše v dôsledku anglických vojenských úspechov nútený vrátiť sa do vlasti. Nič z toho však neotriaslo jeho misionárskym nadšením, bral všetky úskalia ako skúšku od Boha.

Preto keď v roku 1632 získali Francúzi od Angličanov naspäť Quebec, vrátil sa k Hurónom. Začal prakticky od začiatku. Huróni ho síce medzi seba prijali, avšak mnohokrát záležalo na ich momentálnom rozpoložení, ako sa k nemu správali. O. Ján všetko znášal, neodplácajúc zlým za zlé, naopak, s neutíchajúcim nasadením sa staral o tých, ktorí boli postihnutí nejakou z epidémií dovlečenou sem Európanmi. Veľkú vážnosť si medzi nimi vydobyl, keď po dlhom období sucha vymodlil dlhoočakávaný dážď. Jeho obetavosť a vľúdnosť, rovnako ako ochota pomáhať a konať aj tie najpodradnejšie práce, začali po niekoľkých rokoch (!) rozlamovať škrupiny divokých wyandotských sŕdc, takže mohli krstnou vodou zmývať dedičný hriech z niekoľkých málo prvých Hurónov.

„Musíte milovať Hurónov, vykúpených Kristovou krvou, ako svojich vlastných bratov,“ kládol na srdce ostatným otcom jezuitom pôsobiacim v Novom Francúzsku. On sám si ich skutočne zamiloval. Keď medzi nimi v roku 1636 zas vypukli kiahne a misionári bdeli dňom aj nocou pri ich lôžkach, hnaní tiež túžbou zaopatriť ich na večnosť krstnou vodou, ponúkol Bohu svoj život za záchranu svojich wyandotských bratov a ich obrátenie. „Skladám sľub pred tvárou večného Otca a Ducha Svätého, že sa nebudem vyhýbať mučeníctvu, ak ho bude odo mňa, svojho nehodného služobníka, jedného dňa požadovať. A až budem mať prijať smrteľnú ranu, zaväzujem sa, že ju prijmem so srdcom naplneným radosťou.“

zdroj: Flickr

Misia sv. Ľudovíta ním vedená pozvoľna prekvitala, okolo roku 1649 už bolo pokrstených 7000 katechumenov. Sľubne sa rozvíjajúce dielo rozdupali, ako už bolo povedané, svojimi ťažkými mokasínami Irokézovia. Na jeseň roku 1648 misiu prepadli; našťastie sa jej obyvateľom podarilo včas ukryť v lesoch a potom sa do vyrabovanej misijnej stanice vrátili. Vo februári nasledujúceho roku ich zvedovia varovali pred novou trestnou výpravou, ktorá sa mala týkať predovšetkým nenávidených čiernych rúch. Ani o. Ján, ani jeho verný spolupracovník o. Gabriel Lalemant vôbec neuvažovali o tom, že by utiekli a nechali svoje ovečky napospas vlkom. Zostali v misii, starali sa o chorých, vyučovali katechizmus a krstili.

Dňa 16. marca 1649 na misiu naozaj zaútočili Irokézovia, stovky jej pokrstených obyvateľov zavraždili, oboch kňazov spolu s asi šesťdesiatimi Hurónmi odvliekli do svojho tábora, kde boli zajatci privítaní spŕškou kamenia a následne museli nahí prebehnúť uličkou, v ktorej schytali nespočetne veľa rán palicami a päsťami. Potom podstúpili mučenie, o ktorého intenzite si ťažko dokážeme urobiť čo i len hmlistú predstavu.

O. Jána ako „najväčšieho čarodejníka“ priviedli k mučeníckemu kolu ako prvého ešte v ten istý deň. Predtým ako ho k nemu priviazali, na kolenách ho objal a pobozkal. Potom ho priviazaného ku kolu bili, vytrhali mu všetky nechty, vylúpli mu oči a pálili ho po celom tele rozžeravenými tomahawkami. O. Ján po celú dobu povzbudzoval prizerajúcich sa zajatcov, teda o. Gabriela aj hurónskych kresťanov: „Deti moje, pozrite k nebu. Boh vidí vaše utrpenie a muky. Má pre vás nádhernú odmenu.“ Ani raz pri tom neprejavil slabosť, ba ani nezastonal od bolesti. A to ani vtedy, keď ho oskalpovali a jeho hlavu zbavenú kože polievali vriacou vodou, aby tak parodovali svätý krst, ani vtedy, keď mu omotali telo kôrou zo stromu napustenou smolou, zapálili ju a následne z neho vyrezávali opečené kúsky mäsa a pred jeho očami ich jedli. O. Ján sa len bez prestania modlil a odovzdával svoju dušu Pánovi. Na to jeho vrahovia reagovali tým, že mu urezali pery, vytrhli jazyk a do úst vkladali žeravé uhlíky. Stále však ešte nemali dosť, preto ho začali mlátiť palicami po tvári a hrudi, bodať nožmi, až sa nakoniec ich zúrivá nenávisť premenila v neskrývaný obdiv k nemu za jeho mužné znášanie mučenia a na znamenie toho mu vo svojej divošskej poverčivosti vyrezali srdce a zjedli ho, aby tak získali jeho odvahu a silu.

Ostatní

Deň po o. Jánovi vytrpel prakticky rovnaké mučenie sv. Gabriel Lelemant. Ani on neprejavil, napriek neľudskému utrpeniu trvajúcemu viac ako pol dňa, známky strachu ani bolesti, tiež jeho srdce zjedli vo viere, že tak získajú jeho obdivuhodnú silu.

Tento rodený Parížan (nar. 1610) mal pôvodne nasledovať svojho otca advokáta, avšak v dvadsiatich rokoch si obliekol jezuitský habit. Ako vysvätený kňaz a učiteľ v niekoľkých seminároch Tovarišstva dorazil do Quebecu v roku 1646, kde strávil dva roky. Následne pomáhal po boku sv. Jána de Brébeuf v hurónskej misii sv. Ľudovíta privádzať Wyandotov ku Kristovi, než započala ich genocída zo strany Irokézov, ktorých obeťou sa stal 17. marca 1649 aj on.

Úplne prvým synom sv. Ignáca, ktorý prelial krv pri hlásaní Božieho slova, bol už v roku 1642 sv. René Goupil. Rodák z Angers (narodený 1607) túžil po vstupe do Tovarišstva od detstva, ale pre jeho chatrné zdravie bol odmietnutý. Vyštudoval teda medicínu, aby aspoň takto mohol slúžiť svojim blížnym. Na jezuitský rád nijako nezanevrel, naopak, keď generálny predstavený vysielal do Nového Francúzska misionárov k Hurónom, tak sa prihlásil ako dobrovoľník. Pôsobil v nemocniciach zriadených rádom, veľmi dobre pritom vychádzal so svojimi indiánskymi pacientmi.

Keď v priebehu roku 1642 utrpeli Huróni drvivú porážku v jednej z mnohých bitiek s Mohawkami, vydal sa so skupinou porazených po rieke do Quebecu pre potrebné zásoby, o ktoré vinou porážky prišli. Po ceste však boli prepadnutí skupinou Mohawkov z klanu Medveďa4, zajatí a odvlečení do ich osady Osserneron (dnes Auresville v štáte New York). Po niekoľkých dňoch krutého mučenia sa stali otrokmi sachema, t. j. náčelníka klanu. René Goupila mali všade, kam prišiel, rady deti, čo sa mu stalo osudným: keď učil jedno z detí znamenie kríža, rozbil mu jeho otec hlavu gajewou. Stalo sa to 29. septembra 1642. Tesne pred smrťou ešte stihol zložiť do rúk svojho spoluväzňa – sv. Izáka Joguesa – rádové sľuby.

Tiež sv. Izák Jogues bol ďalším z tých, kto si svoje čierne rúcho vypral dobiela v Baránkovej krvi. Na svet prišiel v roku 1607 v Orleánse a odchod do Nového sveta si vyprosil od svojich predstavených v roku 1636. Počas štúdií sa mimochodom spriatelil s budúcim bl. Juliánom Maunioreom, „apoštolom Bretónska“. O. Izák sa stal prvým katolíckym misionárom, ktorý prebýval na ostrove Manhattan. Najskôr úspešne hlásal slovo Božie Čipevajom, následne ho predstavený povolal k Hurónom. Bol zajatý Mohawkami spolu so sv. Reném Geopilom na tej istej zásobovacej výprave, jeho martýrium však bolo oveľa dlhšie.

Mohawkovia sa v jeho mučení priam vyžívali a vynachádzali pritom čo možno najsurovejšie spôsoby: opekali ho na malom ohni, bili železnými prútmi, vytrhávali nechty, dokonca mu urezali palec a ukazovák na oboch rukách. Jeden čas nemohol pre bolesť ani pohnúť rukami. Pätnásť mesiacov bol nútený svojim väzniteľom striedavo otročiť, striedavo znášať bolestivé trýznenie. Usmrtiť ho nechceli, vedeli, že zaňho môžu dostať tučné výkupné. Ani v zajatí neustal o. Izák v hlásaní Krista, a dokonca pokrstil niekoľkých svojich väzniteľov. Zo zajatia ho vykúpil až jeden holandský pastor z Nového Amsterdamu (dnešný New York), ktorému ho bolo ľúto. Následne ho po krátkom zotavení posadil na loď a vyslal naspäť do Francúzska. Tu bol o. Izák zahŕňaný úctou ako mučeník pre vieru, zbožná regentka Anna, vdova po Ľudovítovi XIII., mu úctivo bozkávala zohavenú ruku a sám pápež Urban VII. mu udelil dišpenz k slúženiu sv. omše aj so zmrzačenými rukami. „Nebolo by správne, aby Kristov mučeník nemohol piť jeho krv,“ vyhlásil Petrov nástupca.

Doma však o. Izák nenašiel pokoj a ešte raz si od predstavených vyprosil povolenie vyplávať do Nového Francúzska. „Už sa nevrátim,“ napísal v jednom liste. Vyrazil tam ako posol mieru vyslaný francúzskou korunou. V roku 1646 opätovne zavítal k prekvapeným Mohawkom do Osserneronu – súbežne s vypuknutím ďalšej epidémie kiahní. Poverčiví Indiáni nedbali na inokedy im tak posvätný status posla a v presvedčení, že chorobu k nim priniesol on, ho 18. marca ubili gajawami. Potom mu usekli hlavu, nabodli na kôl a trup hodili do rieky. Aj tak však Mohawkovia, ktorí v ňom podľa pahýľov prstov spoznali svojho bývalého väzňa, vyjadrovali uznanie k jeho odvahe, aj pre nich nevšednej, a nazvali ho Ondessonk, t. j. Nezlomný. Deň po ňom rovnakým spôsobom odpravili aj laického misionára sv. Jána de la Landeho, ktorý o. Izáka sprevádzal.

Pozoruhodný osud mal tiež sv. Anton Daniel, narodený v roku 1601 v Dieppe. Po vysvätení za kňaza vyučoval v jezuitskom seminári v Rouene, v roku 1632 bol zaradený do skupiny vybraných dobrovoľníkov vyslaných do Nového Francúzska. Tu pôsobil najmä v rádovej misii sv. Jozefa pre Hurónov a tu tiež našiel smrť z rúk irokézskych vrahov. Tí 4. júla 1648 počkali, až muži vyrazia na lov a zaútočili na osadu. Prepadnutie sa zvrhlo na krvavý kúpeľ, ktorému málokto unikol. Irokézovia osadu zapálili, nahnali deti a ženy do kostola, kde o. Anton, ktorý zostal so svojimi ovečkami, udelil všetkým hromadné rozhrešenie a doposiaľ nepokrstených pokrstil pokropením svätenou vodou. Keď potom vyšiel v ústrety útočníkom, prestrieľali ho šípy ako sv. Štefana a znetvorené telo hodili do horiaceho kostola.

K ôsmym kanadským mučeníkom, ktorí položili svoj život za Krista medzi Indiánmi, patrí ešte sv. Noël Chabanel, zabitý zozadu tomahawkom hurónskeho apostatu, ktorý sa domnieval, že krst zapríčinil nešťastie jeho rodiny, a sv. Karol Garnier, zabitý pri prepadnutí misie sv. Jána spolu s viac ako stovkou pokrstených Hurónov, taktiež zozadu, pri udeľovaní posledného pomazania dokonávajúcemu hurónskemu bojovníkovi.

Všetkých osem jezuitským mučeníkov pre vieru bolo pápežom Piom XI. 21. júna 1925 beatifikovaných a 29. júna 1929 kanonizovaných. Liturgická pamiatka sa až do roku 1969 slávila 26. septembra, v súčasnom liturgickom kalendári je stanovená na 19. február. K kanadskom Midlande stojí im zasvätený chrám, v quebeckej diecéze funguje hurónska farnosť Panny Márie Loretánskej.

Krv mučeníkov semenom nových kresťanov

Takmer úplné vybitie Hurónov irokézskymi hordami znamenalo koniec misijnej činnosti medzi nimi. Osud umučených spolubratov rehoľníkov z radov Tovarišstva nezastrašil, práve naopak, podnietil ich k intenzívnejšiemu evanjelizovaniu práve víťazov v snahe priviesť ich k Ježišovi.

K tým najznámejším patrili napr. o. Simon Le Moyne, ktorému sa podarilo nielen vyjednať mierovú zmluvu medzi Fracúzmi a Ondondagmi, ale tiež pokrstiť sachema a veľkú časť tohto irokézskeho kmeňa. O. Pierre Millet bol zajatý Oneidmi, a dokonca mal byť mučený, avšak zachránil sa bizarným spôsobom, jednoduchým trikom s cingulom ohromil svojich žalárnikov natoľko, že bol prijatý do ich kmeňa, adoptovaný sachemom a dostal aj čestné meno – Odatsighta, podľa jedného zo sachemov, ktorí stáli pri zrode Irokézskej ligy.

Časom sa stal veľmi váženým členom kmeňa, Onaidovia dbali na jeho rady, dovolili mu vystavať misiu zasvätenú Svätej rodine a mnohí z nich z jeho rúk prijali krst. Jeho vplyv nadobudol takých rozmerov, že Angličania, ktorí vďaka tomu strácali v regióne suverénne postavenie, sa snažili Oneidov presvedčiť, aby im o. Milleta za štedré odstupné vydali. Márne, Odatsightu nevydali, bol predsa jedným z nich.

Ďalší a ďalší misionári riskovali svoje životy, aby Indiánov národa Irokézov  priviedli do lona svätej Cirkvi. Vďaka ich úsiliu mohla byť jedna z dcér tohto národa, ako vôbec prvá Indiánka, vyzdvihnutá na oltár – Mohawská ľalia, sv. Katarína Tekakwitha.

1 Konkurenčný boj tu nebol jediným dôvodom, podstatnú rolu zohrávali aj náboženské dôvody. V susednom Novom Anglicku viedli puritáni proti katolíkom kampaň podobnú tej na Britských ostrovoch. Napr. v štáte Virginia vošla do platnosti rada antikatolíckych zákonov, katolíci napr. na jeho území nemohli stavať kostoly, do štátu Massachusetts mali katolícki kňazi zákaz vstupu, pri prvom chytení bol vypovedaný a pri druhom mu už hrozil trest smrti. Puritáni dokonca zakazovali slávenie Vianoc, keďže im to pripadalo ako „pápeženecká“ modloslužba. Antikatolícky bola koniec-koncov zameraná celá politika Nového Anglicka, už vtedy boli učebnice zaplnené výpadmi proti Cirkvi a jedna z najobľúbenejších detských hier vo vtedajšom štáte Massachusetts sa volala Zlom väz pápežovi.

2 Ide o konfederáciu vytvorenú v roku 1570 piatimi medzi sebou doposiaľ znepriatelenými kmeňmi – Kujagmi, Mohawkami, Oneidami, Onondagmi a Senekmi (od roku 1722 k nim pribudli ešte Tuskarovovia), zvanú tiež Liga piatich národov. Išlo o veľmi pevný kmeňový zväz postavený na akejsi ústave, ktorého enormnú silu pociťovali všetci susedia.

3Gajewy boli drevené, asi trištvrte metra dlhé palice, zakončené kamennou alebo drevenou guľou.

4Mohawkovia, jeden z piatich národov Irokézskej ligy, mali v rámci kmeňa tri klany – Medveďa, Vlka a Korytnačky.