Sv. Zefirín, pápež a mučeník

22. augusta 2021   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Od roku 193 do 211 panoval v Ríme ako cisár Septimus Severus, pochádzajúci z Afriky. V mladom veku ho uzdravil kresťan Prokulus z ťažkej choroby; a preto, keď sa Severus stal cisárom, povolal ho na svoj dvor a bol kresťanom tak naklonený, že i svojho syna Marka Aurélia Bassiana, ináč Karakalla nazývaného, kresťanke vychovávať dal.

Roku 202 premohol Severus svojich odporcov a vydobyl skvelé víťazstvo nad Peržanmi; i skvel sa na vrcholci svojej moci. V sláve svojej spyšnel, i začal prenasledovať sv. Cirkev. Vydal prísny zákaz, aby nikto z pohanov na kresťanskú vieru neprestupoval. Miestodržitelia v Galii a v Afrike vraždili nemilosrdne nevinných kresťanov. Prvou obetou bol sv. Ireneus, biskup v meste Lyone v Galii (Francúzsko), ktorý roku 202 s 19 000 veriacimi mučenícku smrť podstúpil, tak že kresťanská krv potokmi po uliciach mesta tiekla.

V Afrike vykrvácal sv. Leonidas, otec slávneho učenca a cirkevného spisovateľa Origena, a nesčíselný počet sv. mučeníkov. V tom hroznom čase bol roku 202, po smrti sv. Viktora I. vyvolený za pápeža Zefirín, rodom z Ríma.

Jeho horlivosť pre upevnenie sv. Cirkvi a jeho výtečné cnosti zapríčinili jeho vyvolenie na stolec sv. Petra. V tých smutných časoch ochraňoval sv. pápež neohrozene a prozreteľne svoje prenasledované stádo. Otcovské srdce jeho krvácalo, keď vidieť musel, ako vyznávači mena Ježišovho mučení boli, ale tešilo sa a plesalo i nad víťazoslávou ich mučeníctva.

Ale nielen ukrutný pohanský cisár Septimus Severus, lež i bludoverci strpčovali život horlivému miestodržiteľovi Kristovmu. Zaslepení a zlostní bludoverci, ako Marcion, Praxeas a montanisti, rozširovali medzi pravoveriacimi svoje bludné učenie a zapríčiňovali veľké pohoršenie. Marcion sa narodil v meste Sinope pri Čiernom mori. Jeho otec stal sa v starobe biskupom. Marcion bol zbožne vychovávaný. Ako mládenec bol zvedený a viedol pohoršlivý život, prečo ho sám otec z Cirkvi vyobcoval. Prišiel do Ríma a chcel byť do Cirkvi prijatý. Keď mu hovorili, aby sa polepšil a od otca písmo doniesol, že bude prijatý, nahneval sa a zvolal: «Tak roztrhám vašu Cirkev!»

A začal učiť, že sú dve večné bytia, vykladal svojvoľne sv. Evanjeliá a listy sv. apoštolov, zakazoval stav manželský, požívanie vína a mäsa, a dovoľoval dva krsty. Jeho blud mal mnohých nasledovníkov. Praxeas učil, že jediná božská bytnosť stala sa v Kristu človekom. Montanus, narodený v meste Ardaban v Mýzii, stal sa kresťanom a pre svoje mnohé dobré skutky oslavovaný bol ako svätý. Nezadlho spyšnel a chcel sa stať hlavou kresťanstva. Vydával sa za proroka a vymenoval si ku svojmu boku za prorokyne dve bláznivé ženy.

Učil, že jedine on s tými ženami obdržal plnosť milostí Ducha svätého. Cirkev zachádzala posiaľ mierne s hriešnikmi, kresťania nemajú sa skrývať pred prenasledovaním, do manželstva neslobodno druhý raz vstúpiť, kto sa ťažkého hriechu dopustil, čo by aj pokánie činil, nemá byť v Cirkvi trpeným atď. Mal mnoho nasledovníkov. I vysokoučený a zaslúžený Tertulián upadol čiastočne do tohto bludu.

Svätého pápeža Zefirína to veľmi bolelo, že Tertulián, ktorý podľa svojich zriedkavých darov a vysokej učenosti mohol byť veľkou podporou sv. Cirkvi, dal sa montanistami zviesť. Jeho pád zapríčinil jeho priateľ Prokulus, ktorý bol horlivým Montanistom. Zbožný a učený kňaz Kajus presvedčil Prokulusa, ktorý sa s mnohými poblúdencami do lona sv. Cirkvi vrátil. Sv. Zefirín udatne a vytrvalo bojoval proti bludoverským zvodcom. Jeho horlivým pôsobením sa mu podarilo získať i zblúdeného Natalisa.

Ten žil v Ríme ako nábožný kresťan a pretrpel počas prenasledovania Septima Severa pre svoje stále vyznávanie viery veľké muky. Bludoverci Asklepiodot a peňazomenec Theodot, ktorého predtým sv. pápež Viktor I. z Cirkvi vyobcoval, zapierali božstvo Ježiša Krista. Títo zviedli Natalisa k svojim bludom a vyvolili ho za biskupa bludovercov, i platili mu mesačne 170 strieborných denárov. Ale milostivý Boh sa zmiloval nad ním. On poznal svoje poblúdenie a opustil kacírov. Jedného dňa obliekol si kajúcné rúcho a s plačom padol k nohám pápeža sv. Zefirína, i prosil ho o odpustenie a o zaslúženú pokutu. Ale svätý pápež prijal ho len neskôr do Cirkvi, keď sa úplne presvedčil o jeho kajúcnom obrátení a oslobodil ho od cirkevných pokút, ktoré v prvých storočiach kresťanstva veľmi zdĺhavé a ťažké boli.

Roku 211 zomrel ukrutný cisár Septimus Severus v Yorku v Anglicku a zvolal zúfalo na smrteľnej posteli: «Bol som všetkým a všetko nič mi neosoží!» Jeho nástupca a syn Marcus Aurelius Bassianus odvolal otcovo prísne nariadenie proti kresťanom a poprial sv. Cirkvi pokoj. Sv. Zefirín si vydýchol. Kresťanstvo prekvitalo a mnohí pohania sa dali v Ríme pokrstiť. On nariadil, aby tí, ktorí za kňazov sa chystajú, boli verejne pred kňazstvom a veriacimi posvätení a len učení a svätého života ľudia do stavu kňazského povýšení boli.

Nariadil, aby kňazi pri sv. omši biskupovi prisluhovali, aby patriarchovia, prímasi a metropoliti (arcibiskupi) biskupov bez privolenia pápeža neodsudzovali. Posvätil trinásť biskupov a rozposlal na rozličné miesta trinásť kňazov a sedem diakonov. Roku 217, dňa 8. apríla bol zavraždený cisár Caracalla a jeho nástupcom stal sa Macrinus; keď pretoriáni i tohto roku 218 zavraždili, stal sa cisárom Bassianus, ktorý dovtedy žil v Sýrii ako najvyšší žrec Apollóna, prečo bol aj Heliogabalom menovaný.

Za panovania tohto zaťatého pohana podstúpil sv. Zefirín mučenícku smrť, dňa 26. augusta roku 218. Za sedemnásť rokov riadil sv. Zefirín požehnane cirkev Kristovu. Telo jeho pochované bolo na Via Appia neďaleko Kallistovho cintorína. Sv. Zefirín sa vyobrazuje v rúchu pápežskom, pri nohách rozpadnutá modla.

Modlitba

Popraj nám, prosíme, všemohúci Bože, aby sme, ktorí sa tešíme zásluhami sv. Zefirína, Tvojho mučeníka a pápeža, i jeho príkladom poučení boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)