Sv. Tomáš Akvinský – vzor syntézy viery a rozumu - Christianitas

Sv. Tomáš Akvinský – vzor syntézy viery a rozumu

pch24.pl
16. februára 2020
  Cirkev

„Svätý Tomáš nám predstavuje širokú a dôveryhodnú koncepciu ľudského rozumu: širokú, pretože nie je limitovaná hranicami takzvaného empiricko-vedeckého rozumu, ale otvorená všetkému bytiu, a teda aj základným a nepopierateľným otázkam ľudského života; dôveryhodnú, pretože ľudský rozum, najmä ak príjme inšpirácie kresťanskej viery, podnecuje spoločnosť, ktorá uznáva dôstojnosť ľudskej osoby, neporušiteľnosť jej práv a rešpektovanie jej povinností,“ napísal pri príležitosti 690. výročia kanonizácie anjelského učiteľa Benedikt XVI.

Zdroj: commons.wikimedia.org

„Tomáš Akvinský vykonal v škole Alberta Veľkého dielo nesmierneho významu pre dejiny filozofie i teológie, ba povedal by som, že aj pre dejiny kultúry: študoval do hĺbky Aristotela a jeho komentátorov, zabezpečiac si nové latinské preklady originálnych gréckych textov. Neopieral sa len o arabských komentátorov, ale mohol aj osobne čítať originálne texty; napísal komentár k veľkej časti Aristotelových diel, rozlíšiac, čo bolo správne, čo bolo pochybné a čo bolo treba odmietnuť. Poukázal na zhodu s kresťanskou náukou Zjavenia: zoširoka a veľmi presným spôsobom použil Aristotelove myslenie vo výkladoch teologických traktátov, ktoré napísal.

Napokon Tomáš Akvinský ukázal, že kresťanská viera a rozum existujú vo vzájomnej harmónii. Práve toto je veľká zásluha svätého Tomáša, ktorý v čase konfliktu medzi dvoma kultúrami – v čase, keď sa zdalo, že viera sa bude musieť skloniť pred rozumom – ukázal, že obe kráčajú spoločne a že to, o čom sa zdalo, že v rozume protirečí viere, nebolo rozumné a to, čo vo viere malo protirečiť rozumu, nebolo vierou, pretože sa priečilo opravdivej rozumnosti; vytvoril tak novú syntézu, ktorá stvárnila kultúru nasledujúcich storočí,“ zdôraznil Svätý otec počas audiencie 2. júna 2010.

Nezostal však nadlho a stabilne v Paríži. V roku 1259 sa zúčastnil na generálnej kapitule dominikánov vo Valenciennes, kde bol členom komisie, ktorá určovala študijný program rehole. (…) Pápež Urban IV., ktorý si Tomáša mimoriadne vážil, mu zveril spracovanie liturgických textov na sviatok Corpus Domini (…) zavedený po eucharistickom zázraku v Bolsene. „Tomáš mal jedinečného eucharistického ducha. Nádherné hymny, ktoré spieva liturgia Cirkvi na slávenie toho tajomstva reálnej prítomnosti Tela a Krvi Pána v Eucharistii, sa pripisujú práve jeho viere a jeho teologickému poznaniu,“ zdôraznil Svätý otec.

„Tomášove kurzy navštevovalo obrovské množstvo študentov. Jeden z jeho bývalých žiakov uviedol, že záujem študentov bol taký veľký, že auly len s námahou dostačovali. A dodal osobnú poznámku, že „počúvať ho, bola skutočná radosť“. Interpretácia Aristotela, ktorú Tomáš ponúkal, nebola všetkými prijatá, avšak aj jeho oponenti na akademickej pôde, napríklad Goffredo di Fontaines pripúšťali, že doktrína brata Tomáša prevyšovala všetky ostatné, čo sa týkalo použiteľnosti a hodnoty a dala sa použiť ako vzor pre opravu doktrín ostatných doktorov. Azda aj preto, aby ho nevystavovali príliš živým diskusiám, poslali ho jeho predstavení znovu do Neapolu, aby bol k dispozícii kráľovi Karlovi I., ktorý sa snažil o reorganizáciu univerzitných štúdií“ – dodal.

Ako Svätý otec zdôraznil v roku 2010, sv. Tomáš Akvinský sa okrem štúdia a vyučovania venoval aj kázaniu. A ľudia ho radi chodievali počúvať.  „Povedal by som, že je to naozaj veľká milosť, keď sa teológovia dokážu prihovoriť ľuďom s jednoduchosťou a zápalom. Služba hlásania na druhej strane pomáha samotným profesorom teológie, aby nestratili pastoračný realizmus, ba je aj živým stimulom, obohatením pre ich štúdium,“ uviedol rímsky biskup.

„Hlavný dôvod tohto ocenenia svätého Tomáša spočíva nielen v obsahu jeho učenia, ale aj v metóde, ktorú používa – predovšetkým v jeho novej syntéze medzi filozofiou a teológiou. Cirkevní otcovia sa konfrontovali s rozličnými filozofiami platónskeho typu, v ktorých sa celková vízia sveta a života prezentovala spoločne s otázkou Boha a náboženstva. V konfrontácii s týmito filozofiami, cirkevní otcovia vypracovali svoju vlastnú úplnú víziu sveta, ktorá vychádzala z viery a zároveň používala niektoré prvky platonizmu – aby dokázali odpovedať na základné otázky, ktoré si ľudia kládli.

Túto víziu, založenú na biblickom Zjavení a rozpracovanú na základe platonizmu upraveného vo svetle viery, nazývali „našou filozofiou“. Slovo „filozofia“ teda nebolo výrazom pre čisto racionálny systém, odlíšený od viery, ale označovalo komplexnú víziu skutočnosti, vytvorenú vo svetle viery, ktorá bola prijatá a premyslená rozumom; bola to vízia, ktorá síce prekračovala schopnosti rozumu, avšak ako taká bola pre rozum dostačujúca,“ vysvetlil pápež.

„Predstaviť dôkaz o nezávislosti medzi filozofiou a teológiou, ale zároveň aj o ich vzájomnej súvzťažnosti – to bol historický prínos tohto veľkého učiteľa. A tak môžeme dobre rozumieť tomu, že v 19. storočí, keď sa rozhodne vyhlasovala nezlučiteľnosť medzi moderným rozumom a vierou, poukázal pápež Lev XIII. na svätého Tomáša ako na sprievodcu pre vedenie ich vzájomného dialógu. Vo svojej teologickej práci svätý Tomáš predkladá a konkretizuje túto ich súvzťažnosť.

Viera upevňuje, sceľuje a osvetľuje bohatstvo pravdy, ktorú získava ľudský rozum. Dôvera, ktorú svätý Tomáš vkladá do týchto dvoch nástrojov poznania – do viery a rozumu, pochádza z presvedčenia, že obe pochádzajú z jediného prameňa každej pravdy, teda z Božského Logos, slova, ktoré je činné tak v oblasti stvorenia, ako aj v oblasti vykúpenia“ – uviedol Benedikt XVI.

Uznajúc fakt, že viera a rozum si neprotirečia, treba na druhej strane priznať, že každá z nich má vlastné poznávacie postupy. „Toto rozlišovanie zaisťuje autonómiu tak humánnych ako aj teologických vied. Neznamená však ich oddelenie, naznačuje skôr ich vzájomne prospešnú spoluprácu. Viera chráni rozum pred pokušením nedôvery vo vlastné schopnosti, povzbudzuje ho, aby sa otvoril pre stále väčšie horizonty, oživuje v ňom hľadanie podstaty – a keď sa rozum vloží do spoznávania nadprirodzenej sféry vzťahu medzi Bohom a človekom, viera náležite obohacuje jeho prácu. Podľa svätého Tomáša môže napríklad ľudský rozum bez pochyby dôjsť k potvrdeniu existencie jediného Boha, avšak len viera, ktorá prijíma Božie zjavenie, je schopná čerpať z tajomstva Lásky Boha v Trojici,“ učil Benedikt XVI. v rámci katechézy 16. júna 2010.

„(…) Svätý Tomáš nám predstavuje širokú a dôveryhodnú koncepciu ľudského rozumu: širokú, pretože nie je limitovaná hranicami takzvaného empiricko-vedeckého rozumu, ale otvorená všetkému bytiu, a teda aj základným a nepopierateľným otázkam ľudského života; dôveryhodnú, pretože ľudský rozum, najmä ak príjme inšpirácie kresťanskej viery, podnecuje spoločnosť, ktorá uznáva dôstojnosť ľudskej osoby, neporušiteľnosť jej práv a rešpektovanie jej povinností. Neprekvapuje preto, že doktrína týkajúca sa dôstojnosti ľudskej osoby, tak základná pre uznanie neporušiteľnosti ľudských práv, dozrela v myšlienkovom prostredí, ktoré zdedilo učenie Tomáša Akvinského: veď práve on mal vysokú mienku o ľudskom stvorení,“ povedal pápež.

„To, čo svätý Tomáš opisoval s vedeckou odbornosťou vo svojich veľkých teologických dielach, ako napríklad v Teologickej Summe, tiež v Summe contra Gentiles, bolo aj súčasťou jeho kázní, ktoré sa obracali na študentov a veriacich. V roku 1273, rok pred svojou smrťou, počas celého pôstu prednášal kázne v kostole Svätého Dominika v Neapole. Obsah týchto kázní sa podarilo zozbierať a zachovať: sú to spisy, v ktorých vysvetľuje Vyznanie viery apoštolov, interpretuje modlitbu Otčenáš, opisuje Desatoro a komentuje modlitbu Zdravas Mária.

Obsah kázní Anjelského doktora zodpovedá takmer presne štruktúre Katechizmu Katolíckej Cirkvi. Tak v katechéze ako aj v kázni, ktoré sú obe našou povinnosťou pri ohlasovaní, by nikdy nemali chýbať tieto základné predmety: to, čo veríme, teda Vyznanie viery; to, čo sa modlíme, teda Otče náš a Zdravas Mária; to, čo žijeme podľa Biblického Zjavenia, čiže zákon lásky k Bohu a k blížnemu a takisto Desatoro, ktoré je rozvinutím tohto prikázania lásky,“ zdôraznil Benedikt XVI., poukazujúc na dielo a ducha svätého Tomáša.

Svätý Tomáš bol – tak ako všetci svätí – veľkým ctiteľom Panny Márie.  Označil ju obdivným zvolaním Triclinium totius Trinitatis – triclinio – teda miesto, kde Trojica nachádza odpočinok, pretože – vďaka Vteleniu – tri Božské Osoby v žiadnom inom stvorení neprebývajú a nenachádzajú radosť a zaľúbenie do takej miery ako práve v duši Panny Márie plnej milostí. Na jej príhovor môžeme získať akúkoľvek pomoc, zdôraznil biskup Ríma.

Katechézy venované anjelskému doktorovi zakončil Benedikt XVI. slovami modlitby tradične pripisovanej sv. Tomášovi, „ktoré v každom prípade odrážajú prvky jeho hlbokej mariánskej úcty“. Ako zdôraznil, „chceme sa aj my dnes modliť: Ó najblaženejšia a najsladšia Panna Mária, Božia Matka, do tvojho milosrdného srdca zverujem celý svoj život. Vypros mi, najsladšia Pani, opravdivú lásku, ktorou by som dokázal celým srdcom milovať tvojho najsvätejšieho Syna a teba hneď po ňom nad všetky ostatné veci na svete, a svojho blížneho v Bohu a pre Boha.“

Najnovšie články

Sv. Melor, mučeník

„Nezaujímavá“ svätica z Lisieux: Malá Terezka a čo ste o nej nevedeli

Týždeň na Slovensku

„Anklopfzeremonie“ alebo pohľad do habsburských pohrebných rituálov