Sv. Maximilián M. Kolbe: „Dobrý Boh je na každom mieste…“

Dariusz Żuk-Olszewski
30. júla 2021
  Cirkev

Pred osemdesiatimi rokmi ponúkol kňaz sv. Maximilián Mária Kolbe v osvienčimskom pekle svoj život za život spoluväzňa – otca rodiny.

29. júla 1941 sa odohral preslávený nástup väzňov na tzv. appelplatzi v nemeckom koncentračnom tábore Auschwitz (Osvienčim), počas ktorého obávaný zástupca veliteľa nacistického tábora smrti Fritzsch náhodným výberom určil, kto z väzňov má šancu prežiť a kto nie. Kto pôjde na smrť smädom a hladom v tzv. bunkri hladu v obávanom bloku č. 11. Vybral ich desať. V nacistickej diabolskej symbolike malo toto číslo „podľuďom“ pripomínať, že akýkoľvek náznak odporu bude potrestaný desaťnásobne. Za jedného väzňa, ktorému sa podarilo ujsť počas ťažkých prác mimo tábora, malo zomrieť desať jeho spolupútnikov na ťažkej ceste života táborových otrokov. Počas tohto nástupu sa stalo niečo nevídané. Z radu väzňov vystúpil nenápadný muž, ktorý ponúkol svoj život za život pre neho neznámeho spoluväzňa.

V histórii nacistických koncentrákov čosi nevídané

Príbeh sv. Maximiliána z osvienčimského koncentračného tábora je pomerne známy. Pri letmej otázke položenej súčasnému priemerne vzdelanému katolíkovi, kto bol sv. Maximilián Kolbe, zväčša môžeme očakávať, že dostaneme asi takúto odpoveď: „Ten, čo zomrel v Osvienčime dobrovoľne za spoluväzňa“. Jeho celoživotné dielo však už pozná značne menej z opýtaných. Tomuto dielu sa však budem venovať v inom článku, dnes by som chcel zostať pri udalosti z 29. júla 1941.

Medzi desiatimi väzňami (podľa v kanonizačnom spise dochovaného svedectva spoluväzňa M. Kolbeho Henryka Sienkiewicza, osvienčimského väzňa č. 2714, odsúdencov mohlo byť až dvanásť) na ktorých ukázal Karl Fritzsch ako na budúce obete sadistickej popravy, bol aj Franciszek Gajowniczek. Vtedy 39-ročný seržant poľského vojska, ktorý prepadol beznádeji a s neopísateľnou bolesťou v hlase a s plačom vykríkol: „Zbohom  moje deti, moja žena!“ Pokúšal sa presvedčiť esesákov, aby ho ušetrili. Vďaka obeti života sv. Maximilián prežil.

Obálka listu sv. Maximiliána Kolbeho matke

V archíve minoritského kláštora Niepokalanów (voľný preklad Mesto Nepoškvrnenej) neďaleko Varšavy, ktorý Maximilián založil v roku 1927 ako originálne rehoľné mestečko a centrum jeho mediálneho apoštolátu, sa nachádza niekoľko písomných svedectiev spoluväzňov z varšavskej väznice Pawiak i z osvienčimského koncentračného tábora. Majú veľkú výpovednú hodnotu a opisujú správanie tohto človeka v extrémnych podmienkach «pekla na zemi». Opisujú jeho veľmi aktívnu pastoráciu medzi ľuďmi, ktorí strácali  vieru v ľudskosť a Božiu dobrotu, no vďaka jeho kňazskému svedectvu znova nachádzali nádej. A najväčším svedectvom o láske k blížnemu bolo to, čo sa odohralo presne pred osemdesiatimi rokmi.  

Spoluväzeň sv. Maximiliána v koncentráku Michał Micherdziński poskytol dva roky pred svojou smrťou (zomrel v roku 2006) rozhovor, ktorý bol pred pár rokmi publikovaný na viacerých poľských katolíckych serveroch. Opisuje v ňom udalosti, ktoré predchádzali Maximiliánovej mučeníckej smrti. Podrobne opisuje chvíle, keď sa otec Maximilián rozhodol obetovať za otca rodiny Franciszka Gajowniczka a dobrovoľne ponúknuť svoj život za jeho život. Opisuje jeden zaujímavý detail z pamätného 29. júla 1941, ktorý si nevšimol vo svojom svedectve doposiaľ nik zo svedkov tejto udalosti. Opisuje, čo sa stalo po známej otázke esesáka svojmu pobočníkovi: „Čo chce tá poľská sviňa?“, ktorú položil, keď otec Maximilián vystúpil z radu väzňov po selekcii. Maximilián nacistickému dôstojníkovi  plynulou nemčinou odpovedal: „Chcem za neho zomrieť“, pričom ukázal na Gajowniczka.

Ak predtým stáli Nemci ako obarení, teraz otvorili od údivu ústa. Pre nich, reprezentantov bezbožného sekularizmu, bolo čímsi nepochopiteľným, že niekto chce umrieť za iného človeka. Micherdziński ďalej hovorí: „Padla druhá otázka: «Kto si?“. Otec Maximilián odpovedal: „Som poľský katolícky kňaz.“ Micherdziński uvádza ešte jednu takmer šokujúcu informáciu: „Je zaujímavé, že pri tomto rozhovore o. Maximilián ani raz nepoužil slovo prosím. Je to iba žiadosť, ktorá Nemca zlomila. (…) A nakoniec sa stalo čosi, čo dodnes nemôžu pochopiť ani Nemci a ani väzni. Kapitán SS začal o. Maximiliánovi vykať. «Pane, prečo chcete za neho zomrieť?»

Micherdziński svoje spomienky na túto chvíľu uzatvára konštatovaním: „Iba raz v dejinách nacistických koncentračných táborov sa stalo, že vysoký dôstojník, ktorý zavraždil tisíce nevinných ľudí, sa takto prihovoril väzňovi.“

Odpustil svojim vrahom a tak jednému z nich pripravil cestu k Božiemu odpusteniu

Okrem záchrany časného života jednému spoluväzňovi Maximilián podľa môjho hlbokého presvedčenia zachránil aj večný život svojho väzniteľa. Myslím, že môžem skonštatovať, že za dlhé roky, čo sa zaoberám životom a dielom sv. Maximiliána M. Kolbeho, som prečítal hŕbu jeho článkov, stovky jeho listov a rozličných písomností, stovky svedectiev jeho súčasníkov o ňom. Vnímam to ako nezaslúžený dar, ktorý som od Boha a jeho verného služobníka Maximiliána dostal. Pri tomto štúdiu však najhlbší dojem na mňa urobil stručný korešpondenčný lístok, ktorý je posledným písomným odkazom tohto veľkého muža a z ktorého slová som použil aj v názve tohto článku. Na cenzurovanej väzenskej zásielke písanej v nemeckom koncentračnom tábore Auschwitz, v nemeckom jazyku,  necelé dva mesiace pred jeho mučeníckou smrťou, svojej matke píše: „Moja milovaná mama. Koncom mája som dorazil transportom do tábora v Osvienčime. Mám sa dobre. Drahá mama, neboj sa o mňa a o moje zdravie, veď dobrý Boh je na každom mieste a s veľkou láskou pamätá na všetkých a všetko.“

List matke – prvá časť

Napriek tomu, že môžeme veľmi vážne a oprávnene pochybovať o „dobrých podmienkach“  v koncentračnom tábore, z týchto niekoľkých slov vyžaruje nesmierna dôvera v Božiu lásku a z nej vyplývajúce odpustenie svojim katom („Boh s veľkou láskou pamätá na všetkých“, teda aj na jeho katov). Zo svedectiev jeho spoluväzňov a svedkov jeho mučeníckej smrti v bunkri hladu vyplýva, že pôvodcom svojho utrpenia a svojim vrahom Maximilián neustále dával na známosť, že im odpúšťa. Že napriek neuveriteľnému utrpeniu, ktoré mu spôsobili, voči ním nepociťuje nenávisť.

Som presvedčený, že svojou obetou života za Franciszka Gajowniczka, svojim odpustením a postojom lásky k nepriateľom sv. Maximilián pripravil cestu k odpusteniu minimálne jednému zo svojich vrahov – autorovi diabolského projektu vyhladzovacieho tábora Auschwitz a jeho  dlhoročnému veliteľovi Rudolfovi Hoessovi. Tomu, ktorého svojou krutosťou k väzňom úplne plnohodnotne zastupoval lagerfuehrer Karl Fritzsch, v inkriminovaný júlový deň roku 1941.  

Medzi jeho životom a životom Maximiliána Kolbeho bolo niekoľko pozoruhodných paralel. Jeden i druhý vyrastali v katolíckych rodinách, ako malí chlapci boli vzornými miništrantmi. Napriek tomu, že neskôr sa ich životy diametrálne odlišovali – jeden po celý život verne slúžil Bohu a blížnym, druhý väčšinu svojho života slúžil diabolskému plánu národných socialistov na vybudovanie „nového sveta“ na mŕtvolách „menejcenných“ –  obaja na tomto svete prežili 47 rokov. Obaja zomreli na tom istom mieste – v koncentračnom tábore Auschwitz. Jeden zomrel ako dobrovoľná obeta lásky za blížneho, za neznámeho spoluväzňa v bunkri hladu, druhý zomrel na šibenici ako vojnový zločinec odsúdený spravodlivým rozsudkom povojnového Poľského národného tribunálu, za genocídu poľského národa a zodpovednosť za smrť stoviek tisícov nevinných obetí.

List matke – druhá časť

Napriek tomu, že Hoess dlho nepociťoval ľútosť a zodpovednosť za svoje zločiny, v poľskom väzení prežil hlboké obrátenie. Vo svojej autobiografii napísanej krátko pred smrťou spomína, že ho šokovalo, ako ľudsky sa k nemu poľskí dozorcovia správali. Krátko pred popravou napísal ešte jedno vyhlásenie, v ktorom sa dočítame: „V samote väznice som dospel k trpkému pochopeniu, aké ťažké zločiny proti ľudskosti som spáchal. Ako veliteľ vyhladzovacieho tábora v Auschwitz som realizoval strašné plány Tretej Ríše – plány vyhladenia ľudí. Takto som spôsobil ľudstvu najťažšie škody. Najmä poľskému národu som pripravil nevýslovné utrpenie. Za svoju zodpovednosť platím životom. Kiež by mi raz Boh odpustil moje skutky. Poľský národ prosím o odpustenie. Až v poľských väzniciach som spoznal, čo je to ľudskosť. Napriek všetkému, čo sa stalo, sa ku mne správali ľudsky, čo by som nikdy neočakával a čo ma hlboko zahanbovalo. Kiež by súčasné odhalenia  týchto strašných zločinov proti ľudskosti a proti človečenstvu viedli k tomu, že zabránia vzniku zárodkov toho, čo mohlo byť podkladom pre zverstvá tohto druhu.“ (Por.: Rudolf Franz Ferdinand Hoess, Písomné vyhlásenie datované Wadowice,12.4.1947)

Rudolf Hoess, krátko pred svojou popravou, absolvoval 10. apríla 1947 vo väzení Wadowice niekoľkohodinový rozhovor s pátrom Władysławom Lohnom SJ. Po rozhovore zložil katolícke vyznanie viery, vrátil sa po rokoch do Cirkvi a vyspovedal sa. Na druhý deň, 11. apríla 1947, mu páter Lohn priniesol z wadowického farského kostola Eucharistiu ako Viatikum. Miestny kostolník, ktorý bol pri tejto udalosti prítomný, neskôr spomínal, ako dojatý Hoess padol na kolená v strede väzenskej cely a veľmi plakal. Je symbolické, že spomínaný páter W. Lohn bol v tom čase kaplánom v sanktuáriu Božieho Milosrdenstva v krakovských Łagiewnikách. Hoess zomrel na popravisku 16. apríla 1947. Vďaka odpusteniu jeho obete získal odpustenie Najvyššieho. Tak ako zlo plodí ďalšie zlo, odpustenie prináša ďalšie odpustenie. A to je tajomstvo milosrdenstva. Milosrdenstva, ktoré je silnejšie ako nenávisť. Milosrdenstva, ktorého apoštolom bol sv. Maximilián, ktorý práve pred osemdesiatimi rokmi zobral na svoje plecia kríž bolesti jedného svojho spoluväzňa a vykročil na záverečnú etapu životnej kalvárie.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!