Sv. Justín Mučeník


18. apríla 2021
  Svätec týždňa

Keď sa na slovo Pánovo rozišli sv. apoštoli a učeníci do všetkých končín zeme a zvestovali sv. evanjelium, vtedy sa zo dňa na deň zmáhal počet pohanov, ktorí, uveriac v Ježiša, Syna Božieho, do sv. katolíckej Cirkvi vstupovali; a keď kniežatá apoštolské, sv. Peter a Pavol, i v samom hlavnom meste pohanstva, v Ríme, vztýčili sv. kríž a založili obec kresťanskú, tu vzkypela i zášť zaslepených pohanov, strachujúcich sa o svojich bohov, a začali hneď ohňom a mečom vieru kresťanskú vyhladzovať, hneď pravdu jej slovom i písmom popierať, v posmech a ľahkovážnosť uvádzať. A bárs aj kresťania bez odporu sa mučiť dávali, no na útoky proti pravde kresťanskej nemlčali. Učení kresťania pozdvihli svoje hlasy, chopili sa pera a zastávali učenie Ježišovo proti posmechu, potupe a lži pohanskej.

Tak povstali v katolíckej Cirkvi obrancovia viery (apologéti), medzi ktorými zvlášť vyniká sv. Justín. Narodil sa v meste Naplus (kde stálo predtým samaritánske mesto Sichem) pohanským rodičom, a v bludoch pohanských bol i vychovaný. Už ako chlapec, a tým viac ako mladík, cítil plamennú túžbu poznať pravdu. I vyhľadával najslávnejších učiteľov, aby sa od nich dozvedel, čo je pravda, avšak u žiadneho z nich ju nenašiel. Nepokojný i zarmútený uchýlil sa do samoty, aby vlastným premýšľaním našiel, čo márne posiaľ vyhľadával. Tu sa stalo, že keď raz v myšlienkach pohrúžený po brehu morskom sa prechádzal, vošiel mu do cesty ctihodný a prívetivý starec a pustil sa s ním do reči. Tento starec mu niekoľko málo slovami dokázal, že pravdy ešte posiaľ sa nedopátral, ba že je ďaleko od nej.

Keď sa ho Justín nedočkavé vypytoval, že kde teda hľadať a nájsť pravdu, odvetil starec: «Dávno pred vašimi mudrcmi žili na svete muži spravodliví, priatelia Boží, osvietení jeho Duchom; volali ich prorokmi, pretože predpovedali veci budúce, ktoré napotom skutočne sa aj vyplnili. Ich knihy, ktoré posiaľ máme, obsahujú jasné poučenie o tom, ako povstali všetky veci a k čomu sú. Oni učili viere v jedného Boha, Otca a Stvoriteľa ľudí a všetkých vecí, a v jeho jediného Syna, Ježiša Krista, ktorého na tento svet poslal. Chop sa hodne vrúcne modlitby, aby ti bola otvorená svätyňa pravdy a brána k životu večnému; lebo veci, čo ti o nich hovorím, nemožno pochopiť, leda by ti k tomu Ježiš Kristus svetla udelil.»

Po týchto slovách starec odišiel, avšak dojem, aký slová jeho na Justína učinili, zostal. I dal sa teda Justín usilovne čítať sv. písma kresťanské, mnoho sa modlieval, a čoskoro dospel k presvedčeniu, že jedine vo viere v Krista Ježiša možno dosiahnuť pravdy a spasenia. V presvedčení tomto, ako sám vyznáva, utvrdilo ho i obcovanie kresťanov, ktorí vtedy pre vieru v Krista Ježiša muky a smrť tak radostne podstupovali.

Nebránil sa preto ďalej kresťanskej pravde, dal sa pokrstiť, navštívil sv. miesta v Jeruzaleme a odobral sa potom do Ríma. V Ríme neustále sedával v písmach svätých a počúval vyučovanie sv. mužov. Dospejúc takto k nezvratnej pravde, zaumienil si aj iných privádzať k poznaniu pravdy, a zvlášť obhajovať urážané a prenasledované kresťanské náboženstvo. I vytvoril na obranu kresťanskej viery niekoľko spisov, z ktorých dal dva doručiť cisárovi Antoniovi Piovi a Markovi Aureliovi, ako i vysokej rímskej rade.

Pretože prenasledovali vtedy kresťanov ako neznabohov, (pretože falošných pohanských bohov mali v ošklivosti) a obviňovali ich z najohavnejších neprávostí, dokázal im Justín v prvej svojej obrane (apológii) (okolo r. 150 po Kr.), že kresťania sú pravými ctiteľmi jediného Boha a potom čo najvrelšie bránil bezúhonné mravy kresťanov. Po istom čase po tejto obrane neboli kresťania už tak ukrutne mučení, avšak pozdejšie zase vypuklo naozaj strašné prenasledovanie. Sv. Justín napísal druhú obranu, ktorá ho stála život.

V tejto druhej obrane totižto porovnával nábožný, cnostný život prvých kresťanov s pokrytectvom takzvaných mudrcov, ku ktorým patril akýsi Krescentius, ktorý Justína, pretože ho viac ráz premohol, na smrť nenávidel. Krescentiovým udavačstvom sa dostal Justín i s niekoľkými kresťanmi pred súdnu stolicu miestodržiteľa Rustika. «S akými štúdiami si sa najviac zaoberal?» pýtal sa ho spurným hlasom Rustikus. «Skúmal som všelijaké náuky,» odpovedal Justín, «i priznal som sa konečne k náuke kresťanskej.» – «Čo je to za učenie?» pýtal sa ďalej miestodržiteľ. «Učenie kresťanov,» vysvetľoval Justín, «je toto: Veriť v jediného Boha, Stvoriteľa všetkých vecí viditeľných i neviditeľných, a vyznávať Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý príde súdiť pokolenie ľudské a ktorý učenie svoje nebeské zdelil všetkým, ktorí ho chceli prijať. Nemôžem rozprávať o jeho nekonečnej sláve, vyznávam však, že proroci sto a sto rokmi vopred predpovedali, že Syn Boží na túto zem príde.» – «Kde sa schádzavajú kresťania?» – Justín na to: «Kde im možno a ľúbo; našim obyčajom je, schádzať sa na mieste spoločnom. (Hovoril len tak, aby kresťanov nevyzradil; schádzavali sa potajomky v domoch alebo v podzemných hroboch). Boh kresťanov nie je uzavrený v žiadnom priestore (ako modly pohanov), On neviditeľne naplňuje nebesia i zem; veriaci všade sa mu klaňajú, všade ho oslavujú.» – Keď i piati Justínovi druhovia neohrozene vyznali svoju vieru v Krista Pána, obrátil sa Rustikus k Justínovi s otázkou: «Ak dám tvoje telo bičmi rozšľahať, či dúfaš, že sa potom do neba dostaneš?» – «Ak vytrpím,» odvetil Justín, «obdržím to, čo Pán sľúbil tým, ktorí zachovávajú jeho prikázania.» – «Čože?!» skríkol Rustikus, «ty sa domnievaš, že prídeš do neba, aby si tam dostal nejakú veľkú odmenu?» – «Ja sa nedomnievam,» vyslovil sa Justin, «lež viem a som si toho istý.» – Keď to Rustikus počul, ihneď dal všetkých metlami šľahať a potom na popravisko odviesť, kde boli roku 167 sekerou sťatí. – V spisoch sv. Justína sú podnes nevyvrátiteľné dôkazy o pravde našej sv. viery.

Poučenie:

Vyberám ti, milý čitateľ, zo spisov sv. Justína jedno miesto, z ktorého môžeš poznať, ako sväto žili prví kresťania, služby Božie konávali a najsvätejšiu obeť Nového Zákona obetovali. «Kresťania,» píše sv. Justín, «nielenže v ošklivosti majú krivú prísahu, oni vlastne vôbec neradi prisahajú; oni ľakajú sa i najmenšieho hriechu proti čistote; pohŕdajú bohatstvom a sú trpezliví a tichí v protivenstvách; milujú všetkých ľudí, i nepriateľov; dane platia so svedomitou vernosťou, poslúchajú vrchnosť a ctia si cisára.»

V nedeľný deň sa schádzame, tí, čo v meste i na vidieku bývajú, na zhromaždení; tam sa čítavajú spisy apoštolov alebo prorokov, nakoľko to len čas dovoľuje. Keď predčitateľ dočíta, drží predstavený reč, v ktorej tieto vznešené náuky na srdce kladie a povzbudzuje, aby sme ich nasledovali. Potom spolu všetci povstaneme a ako jeden vylievame modlitby svoje; nato (ako už bolo povedané) prináša sa chlieb a víno, a predstavený vzdáva teraz z celej sily svojej modlitby a vďaky Bohu a ľud je zajedno, volajúc: Amen

Každému z prítomných podáva sa z toho, čo bolo usviatostnené, a neprítomným nosievajú z toho diakoni. Slová – «ako už bolo povedané» – sa vzťahujú na iné dôležité miesto toho istého spisu: «Tento pokrm sa nazýva u nás Eucharistia. V ňom podiel mať nie je dovolené nikomu, iba tomu kto prijíma za pravé, čo naše učenie v sebe obsahuje, a kto k odpusteniu hriechov a k znovuzrodeniu prijal krstný kúpeľ a živý je podľa Kristových predpisov. Lebo nijako to neprijímame ako chlieb obecný a nápoj obyčajný; lež, ako slovom Božím Spasiteľ náš Ježiš Kristus človekom učinený bol, i telo i krv mal pre spasenie naše: tak i sme poučení, že pokrm tou mocou jeho slovom vyrieknutej modlitby usviatostnený (posvätený), ako telom tak krvou toho telom učineného Ježiša sa stáva, ktorým naša krv a telo podľa premenenia živené bývajú (k životu večnému).»

Ak pridáme k týmto drahocenným správam to, čo miestodržiteľ Plinius písal cisárovi Trajánovi, že sa kresťania priznávajú k tomu, «že predo dňom sa stretávajú a Kristovi ako Bohu svojmu chválospev prespevujú», – ľahko nám poznať, že služby Božie vtedajších kresťanov v podstate tak boli usporiadané ako naše: vyučovanie o slove Božom, výklad slova Božieho, modlitby a spevy, a predovšetkým slávenie a obetovanie Pánovej večere, čo oni nazývali Eucharistia (vďakou činené je), a my sv. omšou s tým jediným rozdielom, že vtedy všetci prinášali niečo k obete, a rovnako tiež všetci pristupovali ku stolu Pána. Čo z obetných darov zostalo, z toho sa potom vystrojili hody pre chudobných a núdznych (agapae). Akým právom zapierajú teda protestanti, že je Kristus prítomný vo Sviatosti oltárnej, a prečo zavrhli obetu svätej omše? Vedia oni lepšie, než prví kresťania, ktorí s apoštolmi stretávali, a od nich to počuli, čo je katolíckou pravdou?

Modlitba:

Ó Pane Ježišu, udeľ mi milosť, aby som sa slovom aj skutkom preukazoval ako pravý katolícky kresťan a ako tvoj sv. Justín dosiahol korunu večnej slávy. Amen

Zostavovatelia: Andrej Truchlý, Vincent Havlíček a Martin Kollár