Sv. Ján XXIII.: „Latinčina je jazykom Cirkvi z vôle Božej Prozreteľnosti“


25. novembra 2021
  Cirkev


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: Flickr

Mnohí považujú latinčinu za nepotrebný jazyk. Pravda je však taká, že Cirkev si latinčinu hlboko váži a stráži, pretože nejde len o jazyk, ktorý je univerzálny, lež najmä liturgický. V tejto reči sa najlepšie uchováva nemenný poklad viery Cirkvi. To dokladuje aj nasledujúcich 9 citátov pápeža sv. Jána XXIII. na obranu latinčiny z posledného dokumentu veľkej závažnosti na obranu latinského jazyka konštitúcie Veterum Sapientia (22. február 1962):

1) „Nie bez vôle Božej Prozreteľnosti sa stalo, že jazyk (latinčina), ktorý po mnoho stáročí spájal toľko národov pod Rímskou ríšou, sa stal samotným jazykom Apoštolskej stolice a zachovaný pre potomstvo spojil v jednom úzkom zväzku kresťanské národy Európy.

2) „V skutočnosti je latinský jazyk svojou povahou vhodný na podporu akejkoľvek formy kultúry u všetkých národov, pretože nevzbudzuje závisť, prezentuje sa nestranne voči všetkým národom, nepredstavuje nikoho privilégium, skrátka je plne akceptovaný a priateľský.

3) „Nemôžeme zabúdať, že latinský jazyk má ušľachtilú lexikálnu štruktúru, pretože ponúka možnosť stručného, bohatého, harmonického štýlu, plného vznešenosti a dôstojnosti (Pius XI., Epist. Ap. Officiorum omnium 01. 08. 1922: A. A. S. 14), ktorý osobitným spôsobom dosahuje jasnosť a vážnosť.

4) „Z týchto dôvodov Svätá stolica starostlivo dbá o zachovanie a pokrok latinského jazyka a považuje ho za hodný, aby sa používal ako „veľkolepé rúcho nebeskej náuky a najsvätejších zákonov“ (Pius XI., Motu proprio Litterarum Latinarum, 20. 10. 1924 ), pri výkone svojho magistéria, a chce, aby ho jej služobníci používali.“

5) „Úplná znalosť a používanie tohto jazyka, tak úzko spojeného so životom Cirkvi, nie je ani tak záujmom kultúry a písomníctva, ako skôr náboženstva“ (Pius XI., Epist. Ap. Officiorum omnium, 1.8.1922), „ako povedal náš predchodca… ktorý, zaoberajúc sa vedecky touto témou, spojil tri dary tohto jazyka obdivuhodným spôsobom v súlade so samotnou povahou Cirkvi: „V skutočnosti Cirkev, keďže drží vo svojej šírke všetky národy a bude trvať až do zavŕšenia vekov…, vyžaduje svojou povahou univerzálny, nemenný, nevulgárny jazyk“ (Ibidem).

6) „Je potrebné, aby Cirkev používala jazyk, ktorý je nielen univerzálny, ale aj nemenný. Ak by totiž pravda katolíckej Cirkvi bola zverená niektorému alebo mnohým moderným jazykom, ktoré podliehajú neustálym zmenám a z ktorých žiadny nemá väčšiu autoritu a prestíž ako ostatné, nepochybne by to viedlo k tomu, že pre ich rôznorodosť by sa mnohým neprejavil dostatočne presne a jasne význam týchto právd, a na druhej strane by nebol k dispozícii žiadny spoločný a stabilný jazyk, ktorý by konfrontoval význam ostatných.

7) „Napokon, keďže katolícka Cirkev, založená Kristom, naším Pánom, svojou dôstojnosťou bezo zvyšku prevyšuje všetky ľudské spoločenstvá, je nanajvýš vhodné, aby používala jazyk, ktorý nie je populárny, ale bohatý na vznešenosť a ušľachtilosť.

8) „Okrem toho latinský jazyk, ktorý môžeme právom nazvať katolíckym, pretože je vlastný Apoštolskej stolici, matke a učiteľke všetkých cirkví, a posvätený večným používaním, musí byť zachovaný ako „poklad neporovnateľnej hodnoty“ (Pius XII, Alloc. Magis quam, 23. 11. 1951) „a ako dvere, cez ktoré sa všetkým otvára prístup k tým istým kresťanským pravdám, pochádzajúcim z dávnych čias, aby sa vyložilo svedectvo učenia Cirkvi“ (Lev XIII., Epist. Encicl. Dipuis le jour, 8. 9. 1899) a napokon ako viac než vhodné puto, ktorým sa súčasný vek Cirkvi obdivuhodným spôsobom drží pohromade s minulosťou a s budúcimi časmi.

9) „V dnešnej dobe je používanie latinčiny na mnohých miestach predmetom sporov, a preto sa mnohí ľudia pýtajú, čo si o tom myslí Apoštolská stolica. Preto sme sa rozhodli prijať včasné opatrenia uvedené v tomto slávnostnom dokumente, aby sa starobylé a neprerušené používanie latinčiny plne zachovalo a obnovilo tam, kde sa takmer prestala používať.

Zdroj: Flickr

Krátko po vydaní tejto konštitúcie sa zišiel II. vatikánsky koncil. Mnohí si myslia, že ten ukončil toto domínium posvätnej a katolíckej reči – latinčiny. Opak je však pravdou. Konciloví otcovia v konštitúcii Sacrosanctum Concilium hovoria: „V omšiach slávených za účasti ľudu možno dať primerané miesto národnému jazyku, najmä pri čítaniach a v spoločnej modlitbe, a podľa miestnych okolností aj v častiach týkajúcich sa ľudu v zmysle článku 36 tejto konštitúcie. Treba sa postarať o to, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú (SC 54).

Latinský jazyk si teda uchováva svoju dôležitosť a krásu. Svojou štruktúrou formuje myseľ, rozvíja ju a učí postupovať od argumentu k argumentu. Latinsky jazyk v gregoriánskom choráli povznáša srdcia a učí ich kontemplácii. Preto nemôže byt len tak ľahkovážne odhodený. Inak s ním odhadzujeme kus seba, svojej katolíckej identity a zapierame vlastne svoju katolícku materinskú reč. Okrem toho, ak platia slová Jána XXIII., keď odmietame latinčinu s ľahkovážnosťou a povrchnosťou, odmietame vôľu Božskej Prozreteľnosti ohľadom tohto jazyka.

Pre Christianitas.sk preložil a spracoval vdp. Radovan Rajčák


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!