Sv. Ján a Pavol, mučeníci

26. júna 2022   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Constantia, dcéra cisára Konštantína Veľkého, bola na orodovanie sv. Agnesy zbavená nebezpečnej choroby a učinila sľub večného panenstva. Od toho času žila utiahnuto v Ríme. Na svojom dvore mala ako správcov dvoch vznešených Rimanov, Jána a Pavla, ktorí už od mladosti boli horlivými kresťanmi. Títo zbožní bratia vyznačovali sa láskou k blížnym, navštevovali nemocných a chudobných a rozdávali zo svojich bohatých majetkov hojné almužny, pričom Constantia ich štedro podporovala.

Do Trákie vtrhli bojovní Skýti a ohrozovali Carihrad. Cisár Konštantín poslal proti ním slávneho vojvodcu Constantia Galla, ktorý bol predtým konzulom v Ríme a krátko predtým dosiahol skvelé víťazstvo nad Peržanmi. Constantius Gallus tiahol na Dunaj a sľúbil cisárovi, že nad nepriateľmi zvíťazí, ak ho opäť vymenuje za rímskeho konzula, a keď mu dá za manželku dcéru Constantiu.

Cisár vedel o sľube, ktorý učinila jeho dcéra a preto bol v rozpakoch. Keď to počula Constantia, prosila otca, aby smela Gallove dcéry, Attiku a Arthemiu, pri sebe vychovávať, kým ich otec bude bojovať bude a aby Ján a Pavol s ním šli do vojny. Jej vôľa bola vyplnená.

Constatiovi Gallovi sa nedarilo poraziť Skýtov, Ján a Pavol mu radili, aby dal sľub, podľa ktorého by sa dal pokrstiť, keď mu Boh dopraje víťazstvo nad Skýtmi. Pohan Gallus sľub učinil, Skýti boli porazení a vojvodca sa so slávou vydal na cestu späť do Ríma.

Medzitým Constantia vychovávala Gallove dcéry vo sv. náboženstve. Mladé pohanky spočiatku vzdorovali, napokon sa však nechali poučiť, a keď sa ich otec do Ríma vracal, boli v kresťanskej viere dokonale oboznámené. Rím zostal v úžase, keď Gallus odstúpil od svojej pôvodnej žiadosti, aby sa Constantia stala jeho manželkou, a dal sa svojimi dcérami pokrstiť. Prevzal úrad konzula, ktorý mu cisár nanútil; no po rok sa ho vzdal, prepustil na slobodu päťtisíc otrokov, odišiel so sv. Hilariom do mesta Ostia, a vystaval tam nemocnicu, ktorú aj sám riadil. Zakrátko zomrel cisár Konštantín Veľký, za ním nasledovali Konstans a Konstantius II. Po ich smrti zaujal roku 361 cisársky trón Julianus Apostata (odpadlík). Tento bezbožný pokrytec chcel zase pohanstvo uviesť do Rímskej ríše. Gallus bol prvý, ktorého začal prenasledovať; ušiel síce do Alexandrie, ale tam ho chytili a sťali.

Ján a Pavol, ktorí predtým zastávali vysoké úrady na cisárskom dvore pod tromi cisármi, opustili dvor Juliana Apostatu, lebo sa necítili istí svojimi životmi. Julianus Apostata k nim vyslal poslov so žiadosťou, aby sa vrátili a svoje bývalé hodnosti prijali. Pri dvore ich chcel prinútiť, aby sa zriekli svojej viery. Svätí bratia však odpovedali, že chcú radšej v súkromnosti žiť. A keď ich neskôr na svoj dvor privábil a osobne ich nahováral, aby mu pomáhali pri správe ríše, sv. bratia mu odpovedali:

«Tvoji kresťanskí predchodcovia Konštantín, Constans a Constantius ako cisári radi slúžili Kristovi, a keď vstúpili do chrámu, odložili svoju korunu a klaňali sa Bohu s hlavou sklonenou k zemi. Keď však svet nebol hoden takýchto cisárov, vzalo ich nebo do spoločnosti anjelov, a od tých čias, ako si ty po Konstantiovi prevzal cisárskytrón, zanechal si náboženstvo plné cností a nasleduješ veci, o ktorých dobre vieš, že nie sú božské. Pre toto sme ťa nepozdravili ako cisára a nechcem e sa zúčastňovať na tvojej vláde, pretože sme opravdiví kresťania.»

Julianus Apostata riekol: «I ja som v Cirkvi posviacku prijal a keby som bol chcel, bol by som najvyššiu hodnosť v Cirkvi dosiahol. Keď som však poznal, akou je bláznivosťou všetko potrebné a užitočné opustiť, v hnilej lenivosti a nečinnosti žiť, venoval som sa radšej vojenskému umeniu, obetoval som bohom a vystúpil až na vrchol pozemskej moci. Aj vy musíte uznať, že ste boli na cisárskom dvore vychovaní; preto sa nesmiete odo mňa vzďaľovať, budete prvými v mojom paláci. Ak opovrhnete mojou ponukou, budem nútený tak konať, aby som nebol nikomu na posmech.»

«Hanbu ti neurobíme,» odpovedali sv. bratia, «žeby sme niekoho nad teba vyvyšovali, ale Boha, ktorý nebo a zem a všetko, čo je na nich, stvoril, viac než teba poslúchame. Ľudia, ktorí sú svetu oddaní, nech sa boja tvojho nepriateľstva; my sa len bojíme, aby sme neprepadli Božiemu nepriateľstvu. Buď si istý, že nikdy neprídeme na tvoj dvor a do tvojho paláca.»

Nahnevaný cisár Julianus Apostata povedal: «Dávam vám desať dní na rozmyslenie, aby ste násilím nemuseli ku mne prísť.»

Ján a Pavol odpovedali: «Považuj to, ako by sa nám daný čas minul a to čím sa vyhrážaš, že o desať dní vykonáš, urob už dnes.» – «Vy si myslíte,» usmial sa bohapustý Julianus, «že vás kresťania vyhlásia za mučeníkov.» A vstal, trasúc sa od zlosti na celom tele a zvolal: «Keď prídete ku mne o desať dní, prijmem vás ako priateľov, ak neprídete, potrestám vás ako nepriateľov vlasti!»

Ján a Pavol povolali k sebe kresťanov, medzi nimi kňaza Krispa, diakona Krispiniana a velebnú pannu Benediktu, i porozprávali im, čo sa prihodilo, modlili sa, prijali sv. sviatosti a rozdávali svoj majetok chudobným. O desať dní prišli vojaci a zviazali ich. Keď to počul Krispus, išiel do ich domu, ale nevpustili ho dnu. Na obed prišiel Tercián s cisárskou strážou a povedal Jánovi a Pavlovi:

«Cisár vám posiela zlatú sochu Jupitera, aby ste sa jej poklonili a kadidlo zapálili. Keď nie, mám vás tu dať sťať, lebo zvyk požaduje, aby tí, ktorí boli v cisárskom dome vychovaní, neboli verejne zabití.» – «Keď je Julianus tvoj pán,» odpovedali Ján a Pavol bez strachu, «ži s týmto svojím pánom v pokoji a buď s ním šťastný; my však nemáme žiadneho pána okrem jediného Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého, ktorého ten vo svojom bláznovstve zaprel, a pretože pred tvárou Božou je zavrhnutý, nuž chce aj nás do večného zatratenia uvrhnúť.»

Vojvodca Tercián im hrozil, že ich dá usmrtiť a rozkázal vykopať v dome hlbokú jamu. Vyznávači Boží sa nebránili. Tercián im dal zoťať hlavy a ich telá v tej jame pochoval. To sa stalo 26. júna roku 362. Na druhý deň rozhlásil cisár Julianus Odpadlík, že tvrdohlavých bratov poslal do vyhnanstva.

V noci Boh zjavil kňazom Krispovi a Krispinianovi a panne Benedikte v snoch, že sv. Ján a Pavol boli tajne usmrtení boli a kde sa ich telá nachádzajú. Nariekali nad tou ohavnosťou a vinili cisára z vraždy. Neľudský cisár ich dal pochytať zato, že oplakávajú Jána a Pavla a bohom sa rúhajú. Keď svoju žalobu nechceli odvolať a modlám obetovať, boli mučení a zabití. Ich mŕtve telá vzali zbožní kňazi a pochovali ich v dome pri hrobe sv. Jána a Pavla.

Terciánov jediný syn tajne navštívil dom sv. Jána a Pavla a zbláznil sa. Behal ulicami Ríma a vykrikoval, že cisár Julianus dal sv. Jána a Pavla zavraždiť. Tercián poznal príčinu tohto nešťastia, oľutoval svoj skutok, dal sa pokrstiť a keď sa na hrobe sv. mučeníkov Jána a Pavla modlil, uzdravil sa aj jeho syn. Rozhnevaný cisár dal aj týchto dvoch usmrtiť. Ich telá boli tiež pochované v dome sv. Jána a Pavla. Zlostný odpadlík cisár Julianus zahynul zakrátko v bitke; keď umieral, ešte zvolal: «Zvíťazil si Galilejský!» Mal len 23 rokov, keď Ježiš Kristus, kráľ všetkých kráľov, učinil jeho zúreniu koniec.

Cisár Jovianus povolal k sebe radcu Vicentia a povedal mu: «Zavolal som ťa, lebo som počul, že svätí kňazi Krispus, Krispinian a svätá Benedikta, ktorých dal Julianus zabiť, sú v dome sv. Jána a Pavla pochovaní. Prosím ťa, nájdi telá bratov Jána a Pavla.» A Vicentius našiel aj so svojím synom ostatky svätých, ďakoval za to Bohu z celého srdca a oznámil to hneď cisárovi Jovianovi, ktorý zvolal: «Všemohúci Boh nás obdaroval veľkým milostivým darom; poraď sa so znalcami, zachráň ostatky svätých v úcte a vybuduj na mieste domu svätých bratov chrám Pána.»

Roku 380, za pontifikátu pápeža Damasa sa diali na hrobe sv. Jána a Pavla mnohé divy. Vystavaný chrám dostal meno sv. Pamachia, lebo on, priateľ sv. Hieronyma, ho k cti sv. mučeníkov Jána a Pavla rozšíril a okrášlil. Roku 1667, za pontifikátu pápeža Alexandra VII. bola časť ostatkov sv. Jána a Pavla prenesená do chrámu v meste Avignon vo Francúzsku, do Benátok, Ravenny a do Fuldy. Jednu časť dostal i arciknieža Rudolf IV. Rakúsky a daroval ju roku 1360 chrámu sv. Štefana vo Viedni. Ľud si ctí sv. bratov ako patrónov proti búrke. Sv. Ján a Pavol sa vyobrazujú v rímskom rúchu, s mečom v ruke.

Poučenie

Pokrytectvo je ohavný hriech. Čoho je schopný pokrytec, keď dosiahne svoj cieľ, vidíme na kresťanskom odpadlíkovi, cisárovi Julianovi. Vychovávaný v kresťanstve, tváril sa ako horlivý kresťanský mladík. Pre svoju domnelú nábožnosť obdržal od biskupa aj prvú nižšiu posviacku kňazstva. Keď sa stal cisárom, zložil masku domnelého kresťanstva a stal sa zúrivým pohanom.

Áno, pokrytectvo je nebezpečný hriech. Ním sa šírili všetky bludárske sekty. Arius ukazoval sa tak ponížený a tak umŕtvoval svoje telo, že ho všetky ženy v Alexandrii považovali za svätého. Nestor a Eutyches svojou zdanlivou zbožnosťou pobláznili celý Východ; Pelagia považoval svet za zbožného kňaza. Luther a Kalvín hlásali neprestajne o reforme v Cirkvi, o náprave a znovuzavedení viery a mravného života. A čo boli ciele ich námahy?! Ježiš Kristus preto prísno karhá pokrytcov – farizejov a zákonníkov:

«Beda vám pokrytci, vy ste ako obielené hroby, zvonku krásni, vnútri plní hniloby a červov. Beda vám, vy zatvárate pred ľuďmi nebo, sami doň nejdete, ktorí však dnu chcú, tých tam nepustíte. Beda vám pokrytci, vy odbavujete dlhé modlitby, zožierate však domy vdov; jedávate zeleniny a čmeľov, prestupujete však hlavné články zákona. Umývate starostlivo pohár a misu zvonka, vnútri ste však plní krádeže a nečistoty, vy hadi a pokolenie jašteričie!» (Mt, kap. 23).

Preto sa obávali aj svätí bratia Ján a Pavol pokrytca Juliana Apostatu a opustili cisársky dvor, na ktorom vysoké úrady pod troma cisármi zastávali. Julianus ako cisár odhodil pravú vieru. Keď odoberal kresťanom majetky, posmieval sa: «Váš Kristus hovorí v evanjeliu: kto sa nevzdá všetkého, čím vládne, nemôže byť mojím učeníkom.» Kresťanov menoval potupne «Galilejskými,» dal ich mučiť a zabíjať. Svätí Ján a Pavol sa teda báli, aby pri dvore takého vladára neboli pozbavení sv. viery a radšej umreli mučeníckou smrťou. Julianus zahynul v zúfalstve, sv. Ján a Pavol žijú na nebesiach.

Modlitba

Ó Bože, popraj nám milosti na príhovor svätých svojich mučeníkov Jána a Pavla, aby sme sa ničím nedali odviesť od povinnej vernosti k Ježišovi a Jeho Cirkvi, aby sme aj my podiel mať smeli na sláve nebeskej. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)