Sv. Honoratus, biskup

9. januára 2022   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Sv. Honoratus pochádzal zo šľachtickej rodiny v terajšom Francúzsku. Jeho otec, bohatý a vážený pohan, dal ho starostlivo vyučiť, aby raz niekedy mohol vysoký úrad zastávať. Avšak Boh naložil s ním inak. Honoratus poznal v stýkaní sa s nábožnými kresťanmi ničomnosť modloslužby a pravdivosť učenia Ježišovho, i rozhodol sa, že sa službám pravého Boha oddá a i brata svojho naklonil k takému úmyslu. Presvedčení súc o pravde slov Písma sv.: «Kto miluje svet, v tom nie je lásky k Bohu», odhodlali sa obaja odobrať na osamelý statok na vidieku a tam v ústraní oddať sa modlitbe a rozjímaniu.

Otec Honoratov, zatvrdený pohan, protivil sa úmyslu svojich synov a snažil sa poľovačkami, hrami a inými zábavkami donútiť ich k životu svetskému. Bratia však nedali sa od svojho bohabojného života odstrašiť a priviedli to konečne svojou pokorou a trpezlivosťou tak ďaleko, že i sami pohanskí rodičia začali si ich vážiť.

Povesť ich cností vydobyla im všeobecnej chvály; touto chválou oni však pohŕdali a nemohúc jej doma ujsť, zaumienili si opustiť svoju vlasť i dom otcovský. S jedným nábožným pustovníkom, ktorého si zvolili za svojho duchovného vodcu, vstúpili v Marsilii (Marseille) na loď, chcejúc sa preplaviť do Grécka, aby tam na nejakej púšti svetu neznámi Bohu žili. Na zdĺhavej však ceste onemocnel Venantius, Honoratov brat, a umrel smrťou spravodlivého a aj Honoratus sám nemocou zachvátený, prinútený bol vrátiť sa späť do svojej vlasti.

Vrátiac sa domov, šiel k sv. Leontinovi, biskupovi v meste Fréjus, a radil sa s ním, aký spôsob života by si mal vyvoliť? Od sv. Leontina odobral sa na ostrov Lérins a tam sa usadil. Doposiaľ bol úplne opustený; nebolo tam človiečika a ani iného stvorenia okrem jedovatých hadov. Avšak Svätý, plný dôvery v Boha, dal sa pôdu vzdelávať, vďaka čomu jedovaté hady zrazu zmizli a skalnatá a neúrodná pôda vydávala obilie ako zrejmý znak Božského požehnania.

Tu pustilo sa za ním mnoho mužov horlivých za spasenie, ktorí sa zverili jeho vedeniu. S pomocou týchto mužov položil Honoratus na tomto ostrove základ k onomu kláštoru, ktorý v neskorších dobách svetochýrnej znamenitosti došiel, z ktorého behom času mnoho učených a svätých biskupov pochádzalo. Sv. Honoratus predchádzal všetkým bratom svojim najkrásnejším príkladom, zvlášť hlbokou pokorou a preto len nerád a so zdráhaním dal sa za kňaza vysvätiť, pretože za nehodného držal sa tejto hodnosti.

Vľúdnosťou a láskavosťou svojou, predovšetkým však otcovskou starostlivosťou o hmotné potreby bratov získal si srdcia všetkých. Čo usilovnosťou svojou vykonať nemohol, toho hľadel dôjsť vytrvalou modlitbou. Na jeho vrúcnu modlitbu pustil sa raz pramienok sladkej vody zo skaly; a keď raz pre množstvo bratov chýbalo im potravy a Svätý nevedel, ako si pomôcť, okoloidúcemu žobrákovi dal predsa posledný groš s týmito slovami: «Viem, že je už niekto na ceste, aby nám doniesol nové prostriedky dobročinnosti.» A vskutku, deň na to prišla veľká zásoba živnosti.

Tak svätý život nemohol ostať skrytý, a keď roku 426 biskup arelatský Patroklus umrel, ľud sv. Honorata za biskupa si vyvolil. Márne bolo všetko jeho zdráhanie a namietanie, musel prevziať tento svätý, ale ťažký úrad. Úrad biskupský nijako však nezmenil jeho živobytie, áno ešte viac rozmnožil jeho kajúce skutky, lebo láska sv. Honorata k Bohu a blížnemu stala sa ešte vrúcnejšia, takže učeník jeho sv. Hilarius v chváloreči svojej o ňom hovorí: «Keby som musel lásku viditeľne predstaviť, namaľoval by som tvár sv. Honorata.»

Láska strávila jeho sily natoľko, že do ťažkej a smrteľnej nemoci upadol. Kto by bol v stave opísať všetko, čo vytrpel? V najväčších bolestiach udržal však vždy spokojnosť ducha, trpezlivosť bola mu balzamom na rany; podobnými citmi premožený hovorieval on k sv. Hilariovi: «Čo je to, čo ja sluha ničomný trpieť musím, v porovnaní s tým, čo trpeli mnohí svätí pred svojou smrťou?»

A keď raz v ťažkej nemoci navštívili ho predstavení mesta a zámožní mešťania, útrpnosť svoju javiac s jeho chorobou, napomenul ich nasledovne: «Na mne vidíte, aká chatrná to skrýša, v ktorej bývame. Z každého stupňa hodnosti, na ktorý vyšvihli sme sa v živote, zvrhne nás smrť. Osud tento nevládzu ani hodnosti, ani bohatstvá odvrátiť od nás, lebo on dotkne sa spravodlivého tak ako nespravodlivého, mocného tak ako slabého. K veľkej povďačnosti zaviazaní sme však Ježišu Kristu, že nádejou nášho zmŕtvychvstania, ktorú vlastným svojím zmŕtvychvstaním stvrdil, obľahčuje nám smrť. Skrze to, že nám dal život večný, odstránil od nás hrôzu večného zatratenia. Žite teda tak, aby ste sa konca života svojho báť nemuseli.» Celé tri roky trpel sv. Honoratus, po troch rokoch však odobral sa sladko a pokojne do života večného roku 429.

Poučenie

«Čo je to, čo ja trpím, v porovnaní s tým, čo trpeli mnohí svätí pred svojou smrťou!» Týmito slovami upokojoval sa Honoratus v nemoci. Vezmi si to aj ty, drahý kresťan k srdcu, keď Pán navštívi ťa nemocou, a pováž, čo mnohí svätí trpeli z lásky k Bohu. «Jedni,» hovorí sv. Pavol, «boli mučení a prepustenie na slobodu nechceli prijať, aby došli lepšieho zmŕtvychvstania; druhí znášali potupu a prúty, k tomu okovy a žaláre; boli kameňovaní, na kusy rozsekaní, pokúšaní, mečom usmrtení. Blúdili po púšťach a vrchoch, po jaskyniach a dierach v zemi.»

Toto trpeli svätí z lásky k Bohu, či bys ty tiež nechcel niečo znášať pre Neho? Sv. Honoratus hľadel pokojne smrti v ústrety. Neboj sa ani ty, drahý kresťan, smrti, keď by sa k tebe priblížiť mala. Naše sväté náboženstvo pozbavilo smrť všetkej jej hrôzy; zomrieť, praví ono, je toľko, ako vrátiť sa k Otcovi nebeskému. Otec Pána Ježiša je aj naším Otcom, k tomuto vraciame sa po našej smrti aj my; v čas smrti duša naša len všedné rúcho zoblieka, aby z ruky Otca ozdobená bola niekedy skvostnejším. Pomysli si, že smrť je vľúdne dieťa, ktoré ti Otec tvoj posiela, aby ti oznámilo, že si sa už dosť trápil, pracoval a staral sa, a teraz že je už na čase vrátiť sa do stánkov nebeských, aby si prijal odplatu večnú. Či sa budeš ešte báť tohto dieťaťa? Nie! Veď vieš, že si stvorený pre večnosť.

Modlitba

O Bože!, ktorý nás okrem spasiteľného učenia svätej viery i príkladom svätých v cnosti vyučuješ, aby sme za nimi ako za vodcami svojimi po drsnej a úzkej ceste k nebu kráčali, popraj mi milosti Svojej, aby som odhodlane a odvážne za nimi šiel a širokej ceste, ktorá vede k záhube, vždy sa vyhýbal, skrze Ježiša Krista Pána nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)