Sv. Henrich II. Pobožný, cisár

11. júla 2021   Svätec týždňa

Že je možno človeku popri najväčších starostiach svetských i na spasenie svojej duša pamätať, pri boku manželky ako anjel nevinne žiť, pri všetkej sláve svetskej najpokornejším byť a popri veľkých bohatstvách stať sa svätým: toho skvelým príkladom je sv. cisár Henrich II.

Henrich, ktorého súveký svet Pobožným nazýval, sa narodil 6. mája roku 972 v Abachu v Bavorsku. Jeho otec bol Henrich, vojvoda bavorský a jeho matka Gizela, dcéra kniežaťa Konráda z Burgundska.

Nábožní rodičia zverili svojho syna sv. Wolfgangovi, biskupovi v Rezne (Regensburg), aby ho vychovával. Biskup miloval zbožného a cnostného učeníka ako syna a Henrich ctil ho čo svojho otca.

Keď roku 995 jeho otec zomrel, stal sa Henrich vojvodom bavorským. Za manželku pojal zbožnú Kunigundu, dcéru vojvodu Sigfrída z Mét, ktorú sv. cirkev ako svätú ctí. Obaja manželia zložili v deň svadby slávnostný sľub panenskosti, ktorý až do smrti svedomite zachovávali, takže mohol sv. Henrich na svojej smrteľnej posteli ku pokrvným manželkiným o nej povedať: «Túto ste mi vy a Cirkev zverili ako pannu, a teraz vám ju vraciam ako nepoškvrnenú pannu naspäť.»

Keď i jeho otcovský priateľ sv. Wolfgang zomrel, žialil Henrich za ním veľmi a navštevoval často jeho hrob, aby sa pri ňom modlil. Jednej noci, keď sa tak modlil pri hrobe sv. Wolfganga v chráme sv. Emmeráma, zjavil sa mu svätý a riekol: «Prizri sa dobre na nápis hrobový. Na hrobe stálo napísané: «Post sex,» tzn. «Po šiesti.» Henrich myslel, že po šiestich dňoch umrie. I pripravoval sa hneď ku smrti. Keď minulo šesť dní, myslel na šesť týždňov, potom na šesť mesiacov. Prešlo šesť rokov, ale nezomrel; no proroctvo sa vyplnilo sa. Roku 1002 zomrel cisár Otto III. a Henrich bol za rímskeho cisára vyvolený.

A Henrich II. začal blahonosne panovať. Stal sa vzorom pre všetkých panovníkov, ktorí sa môžu od neho učiť, ako treba podľa vôle Božej šťastne riadiť národy. Neúnavne pracoval na blahu svojich poddaných. Ustavične cestoval a kam prišiel, potláčal svojou láskavosťou neporiadky a zneužívania, podporoval chudobných, obdarúval chrámy, kláštory a iné dobročinné ústavy.

So svojou manželkou sv. Kunigundou založil biskupstvo v Bambergu, a vystaval tam veľkolepý chrám. Pápeža, biskupov a kňazov si veľmi vážil, ľud bránil proti všetkým nespravodlivostiam. Svätá viera bola pravidlom všetkých jeho skutkov. Bol presvedčený, že nemožno vládnuť nad žiadnym ľudom bez náboženstva, že jedine kresťanská pravá viera môže urobiť ľud šťastným a cnostným a že cisár má byť ochrancom sv. Cirkvi, aby na zemi rozširovalo sa kráľovstvo Božie.

Hoci bol cisárom, považoval sa za služobníka všetkých; preto ľudia hovorili, že pod purpurom cisárskym sa nikdy neskrývala taká pokora. Okolo seba zhromažďoval najzbožnejších mužov, a tých menoval svojimi priateľmi, ktorí ho upozornili na jeho chyby a slabosti. Takíto boli sv. Odilo opát, sv. Poppo opát a sv. Burghard, biskup vo Wormse a iní.

Ako cisár prinútený býval i vojny viesť; ale nikdy nebral do ruky zbraň, len keď išlo o obranu sv. Cirkvi, o ochranu svojich poddaných a o blaho vlasti. Preto poprial Boh víťazstvo jeho zbrani.

Proti premoženým nepriateľom bol láskavý a milosrdný. V Nemecku premohol nepriateľov, ktorí ho zvonku napadli; opravil poničené chrámy a kláštory. Potom tiahol do Itálie, aby tam nespokojencov utíšil a Cirkvi i krajine pokoj vydobyl. Po víťazstve išiel so svojou manželkou sv. Kunigundou, s mnohými biskupmi a velikánmi do Ríma, kde ho roku 1014 sv. Otec Benedikt VII. slávnostne privítal a za cisára pri hrobe sv. Petra korunoval.

Henrich potvrdil darovanie územia rímskeho, Ravenny a iných zemí, ktoré jeho predkovia svätej stolici pápežskej udelili. Navrátil sa cez Alpy do Nemecka, ktoré nepriateľ ohrozoval. Henrich musel tak zase vojnu viesť. Keď sa rozhodná bitka mala pri Merseburgu počať, bol práve Veľký piatok. Zbožný panovník vydal ráno nasledujúci rozkaz svojim vojskám: «Zdá sa mi, že v deň, v ktorom sa Stvoriteľ pre svoje tvory, Pán pre svojich sluhov poviazať, bičovať a ukrižovať dal a zomrel, aby svoju lásku preukázal, bolo by neverou, keby sme počali bitku, v ktorej má byť vylievaná kresťanská krv. Vojsko sa nebilo.

Arcibiskup z Kolína bol v tábore prítomný. Posvätil krizmu a v sobotu sa spovedalo a prijímalo celé vojsko Božie Telo. A pri najväčšej pobožnosti boli v tábore slávené veľkonočné sviatky. Po Veľkej noci napadol nepriateľa a zvíťazil slávne. Potom tiahol do Itálie, ktorú diví Saracéni, spojení s nevernými a úskočnými Grékmi pustošili, a premohol ich víťazne. V Ríme bol sv. Otcom radostne vítaný.

A vojny tieto neohlušili jeho túžbu, aby sa starať mohol o spasenie vlastnej duše. Jeho nábožnosť nemala hraníc. Noci trávieval v modlitbách a vo sv. rozjímaní. Kde len mohol, prítomný býval pri sv. omši, prijímal s túžbou sv. sviatosti. Nežnou oddanosťou správal sa ku Panne Márii. Ju vyvolil si za patrónku. Kedykoľvek bol v Ríme, vždy navštevoval jej chrám, «Santa Maria Maggiore» nazývaný. Jej poďakoval sa i teraz za vydobyté víťazstvo nad Saracénmi.

Keď potom v Strasburskom chráme videl, že kanonici, vtedy bratia Panny Márie nazývaní, veľmi nábožne sa modlia a sv. omšu slúžia, mal takú radosť, že sa chcel koruny cisárskej zrieknuť a do tohto kláštora vstúpiť. So slzami v očiach prosil cisár Henrich mníchov, aby ho medzi seba prijali.

Opát rádu Richard riekol: «Ty chceš byť teda podľa* príkladu Kristovho poslušným až do smrti?» «Áno,» odpovedal Henrich, «z celého srdca chcem!» A opát Richard riekol povýšeným hlasom: «Prijatý si medzi mníchov podľa svojej vážnej vôle. Starosť o tvoje duševné spasenie beriem na seba ja, a teraz ti rozkazujem mocou poslušnosti, ktorú si oproti mne dlžný, v mene Božom, aby si ty, môj zbožný a verný synu, zase prevzal riadenie krajiny, ktorú ti prozreteľnosť Božia zverila a rozširoval svojou opaterou a láskavosťou náboženstvo a blaho národov! Dokáž, že si sa naučil zomierať a nes kríž svoj zmužile!»

A pokorný sluha Boží poslúchol opáta a niesol svoj ťažký panovnícky kríž odhodlane a vytrvale. Sv. Henrich má veľké zásluhy i o celkové pokresťančenie našej vlasti, Uhorska. Vojvoda Vajk si pýtal za manželku Henrichovu sestru Gizelu. Svätý cisár privolil k tomu, keď Vajk sľúbil, že v Uhorsku vieru Kristovu upevní a pozdvihne.

Vajk bol už predtým pokrstený a prijal meno Štefan. I vyvrátil v krajine pohanstvo do základu a založil desať biskupstiev. Za to mu dal pápež Silvester II. kráľovskú korunu a apoštolský kríž. A zbožná Gizela pomáhala sv. Štefanovi pri jeho apoštolskom diele.

Roku 1023 slávil Henrich sviatky vianočné v Bambergu a tu nebezpečne ochorel. A keď jeho nemoc neprestávala, dal sa odviezť na zámok Grona pri Halberštate a pripravoval sa skrúšene na svoju smrť. A tu aj usnul v Pánu, dňa 14. júla roku 1024 vo svojom 52. roku, keď bol 22 rokov cisársku korunu nosil. Pochovaný bol v Bambergu v chráme, ktorý sám vystaval. Na jeho príhovor sa stali mnohé divy. Pápež Eugen III. ho vyhlásil roku 1152, dňa 14. marca za svätého. Neskôr bolo i telo jeho manželky, sv. Kunigundy pri jeho boku pochované. Svätý Henrich II. sa vyobrazuje v cisárskom rúchu.

PDF (formát pre tlač)