Sv. Gregor z Tours
sv. Gregor z Tours
26. marca 2020
História
(Mnohí nás dnes chcú presvedčiť, že najlepším liekom na epidémiu je zatváranie kostolov, rušenie sv. omší a že epidémie nemôžu byť Božím trestom. Prečítali sme si v Kronike sv. Gregora z Tours ako v 6. storočí konal, pri jednom z najväčších morov aký kedy Európu postihol, pápež sv. Gregor Veľký a aj Gunthramn, kráľ Frankov. Máme dnes, zdá sa, lepších teológov ako bol sv. Gregor Veľký a tí nám už vysvetlili, že epidémia nemôže byť Božím trestom a lepších vládcov, ktorí rovno zatvorili kostoly. Pozn. red.)
A rozšírila sa vtedy zvesť, že mesto Marseille je strašne pustošené morom a že sa tá choroba rýchlo rozšírila až po dedinu Octavus v kraji lyonskom. Ako dobrý kňaz, ktorý sa stará o liečebné prostriedky, aby s nimi hojil rany hriešneho ľudu, vydal kráľ nariadenie, aby sa všetok ľud zhromažďoval v kostoloch a aby s najväčšou vrúcnosťou konal prosebné obrady; všetkým tiež rozkázal, aby nepožívali nič iného len žitný chlieb a čistú vodu a aby sa zúčastňovali nočného rozjímania a modlenia. To sa potom v tom čase aj konalo.
Sám rozdávajúc po tri dni almužny ešte hojnejšie, než bývalo zvykom, tak sa modlil a strachoval o všetok svoj národ, že už vtedy ho považovali nielen za kráľa, ale aj za biskupa Pánovho. Pretože všetku svoju nádej skladal do milosrdenstva Pánovho a jemu zveroval aj svoje pochybnosti, ktoré ho napadali, dúfajúc celou silou svojej viery, že sa všetko na dobré obráti. …
Ale požiar morovej nákazy sa nerozšíril po všetkých domoch ihneď: uplynul nejaký čas, než oheň tej choroby začal mučiť celé mesto, ako plameňmi zachvátené obilné pole. Biskup sa však napriek tomu do mesta vrátil a s hŕstkou verných, ktorí s ním vtedy zostali, sa uchýlil medzi múry baziliky svätého Viktora a tam celý čas pohromy mesta zostával na modlitbách a oddával sa nočnému bdeniu: vzýval milosrdenstvo Božie, aby ukončilo tú nákazu a dovolilo konečne ľudu spočinúť v pokoji. …
Vzápätí prišla (do Ríma) pohroma, ktorej sa hovorí mor. Začala v polovici jedenásteho mesiaca a podľa slov, ktoré sa čítajú u proroka Ezechiela: „od svätyne mojej začnite“, zachvátila najskôr zo všetkých pápeža Pelágia a okamžite ho zahubila. Keď zomrel, spôsobila tá choroba veľkú pohromu medzi ľudom. Pretože však Cirkev nemohla zostať bez vodcu, zvolil všetok ľud diakona Gregora. …
Keď potom nadišiel čas, aby bol vysvätený a medzi ľudom zle zúril mor, napomenul Gregor ľud k pokániu nasledujúcimi slovami:
„Trestov Božích sa musíme báť ešte skôr ako prídu, tým väčší však strach musíme mať, keď už sú tu a keď sme ich na sebe okúsili. Bolesť má otvoriť bránu k nášmu obráteniu, trest, ktorý pociťujeme, ma obmäkčiť zatvrdenosť nášho srdca: pretože – ako dosvedčujú slová proroka – bolo predvídané: „Prenikne meč až k duši.“ Hľaďte, ako je všetok ľud stíhaný ranami meča Božieho hnevu a ako jeden človek za druhým je hubený náhlou smrťou! A smrti nepredchádza dlhá choroba, ale – ako vidíte – smrť sama predbieha dlhú chorobu. Zasiahnutý človek umiera skôr, než má čas obrátiť sa ku kajúcnemu náreku. Myslite teda na to, ako pred tvár prísneho Sudcu zastane ten, komu nezostáva čas, aby oplakával to, čo spáchal. Obyvatelia neumierajú po skupinách, ale padajú do hrobov všetci: domy zostávajú opustené, rodičia sa prizerajú pochovávaniu detí a dediči predchádzajú v smrti tých, po ktorých mali dediť.
Každý z nás nech hľadá teda útočište v kajúcnom náreku, kým pred úderom ešte zostáva čas na plač. Vyvolávajme si pred duševným zrakom, čokoľvek sme spáchali chybného, v slzách sa trestajme za to, čo hanebného sme spáchali. – Vyznávajme sa z hriechov skôr, než predstúpime pred Jeho tvár. – A ako prorok napomína: – Pozdvihujme svoje srdcia a ruky k Bohu – . Pozdvihnúť srdce i ruky k Bohu znamená totiž zvýšiť úsilie našej modlitby zásluhou dobrého skutku! Má totiž dôveru k nášmu konaniu, má totiž dôveru k našej hrôze Ten, ktorý skrze proroka volá: – Nechcem, aby hriešnik zomrel, ale aby sa obrátil a žil. – Nikto nech teda nezúfa nad množstvom svojich neprávostí. Veď prastaré viny obyvateľov Ninive obmylo trojdenné pokánie a lotor obrátený na vieru si odmenu večného života vyslúžil ešte v hodinu svojej smrti. Zmeňme teda svoje srdcia a majme za isté, že sme už dostali, o čo prosíme. Rýchlejšie sa skloní Sudca k prosbe, keď prosebník sa od svojej hriešnosti odvracia. Ak nám hrozí meč takého prísneho trestu, naliehajme neustálim nariekaním. Pretože tá naliehavosť, ktorá sa obvykle ľuďom protiví, je súdu Pravdy milá, pretože milujúci a milosrdný Boh si želá, aby sme si prosbami od Neho vymáhali odpustenie a nechce na trestať tak, ako by sme si zasluhovali. …
A preto, najdrahší bratia, so skrúšenými srdcami a v skutkoch polepšenia a s mysľou naklonenou slzavému pokániu, sa na úsvite štvrtého dňa zhromaždime podľa nižšie určeného rozdelenia na konanie sedemnásobného (podľa siedmich rímskych pahorkov a teda mestských obvodov; pozn. red.) prosebného sprievodu, aby prísny Sudca, ktorý nás chce trestať za naše previnenia, nás ušetril pred určeným zatracujúcim rozsudkom.
Duchovenstvo s kňazmi šiesteho obvodu nech teda vyjde z kostola svätých mučeníkov Kozmu a Damiána; všetci opáti so svojimi mníchmi a kňazmi štvrtého obvodu potom z kostola svätých mučeníkov Protáza a Gerváza; všetky abatiše so svojimi zbormi nech vyjdú s kňazmi prvého obvodu z kostola svätých mučeníkov Marcelina a Petra; všetky deti z kostola svätých mučeníkov Jána a Pavla spolu s kňazmi druhého obvodu; všetci laici z kostola svätého arcimučeníka Štefana s kňazmi siedmeho obvodu; všetky ovdovené ženy z kostola svätej Eufémie s kňazmi piateho obvodu; všetky vydaté ženy z kostola svätého mučeníka Klementa s kňazmi tretieho obvodu – tak, aby sme sa po odchode z kostolov s prosbami a v slzách všetci zhromaždili v bazilike svätej Márie, vždy Panny a Rodičky Pána Nášho Ježiša Krista, a tam v dlhom plači a náreku prosiac Pána, stali sa hodní odpustenia našich hriechov.
Keď takto prehovoril, zhromaždil zástupy duchovných a prikázal, aby po tri dni spievali žalmy a vyprosovali si zľutovanie Pána. Od tretej hodiny dennej prichádzali potom z oboch strán k chrámu zbory spievajúce žalmy a po uliciach mesta prevolávali Kyrie eleison. Náš diakon (z Tours; pozn. red.), ktorý bol pri tom , rozprával, že počas jednej hodiny, kým ľud volal k Pánovi svojimi prosebnými hlasmi, sa zrútilo a na zem padlo osemdesiat ľudí a vypustilo dušu. Ale biskup (rímsky biskup – pápež; pozn. red.), ktorý mal byť vysvätený, stále kázal ľudu, aby sa v modlitbách nepoľavovalo.
Z knihy Sv. Gregor z Toursu: Kronika Frankov, Odeon, Praha 1986
