Sv. Eusebius, kňaz a mučeník

14. augusta 2022   Svätec týždňa

Životopisné údaje

O sv. Eusebiovi rozprávajú cirkevné dejiny, že to bol veľmi nábožný kňaz v Ríme a že svoj život riadil podľa príkladu apoštolov. Horlil pre česť Božiu a duševnú spásu svojich blížnych. Keď to zbadali pohanskí žreci (kňazi), obžalovali ho u rímskeho miestodržiteľa Maxencia. V tom čase boli cisármi Rímskej ríše Dioklecián a Maximián Herkulius.

Maxencius dal zbožného kňaza chytiť a postaviť pred svoju súdnu stolicu a takto k nemu prehovoril: «Obžalovaný si, že si svojimi rečami mnohých zviedol, aby našimi bohmi opovrhovali. Či vieš, že si podľa zákona zasluhuješ smrť? Verejne obetuj bohom a dostaneš od cisára milosť.» Sv. Eusebius mu odpovedal: «Stvoriteľ neba a zeme dal ľuďom zákony a prvý z nich prikazuje: Pánu Bohu svojmu budeš sa klaňať a Jeho vzývať. A zakazuje: Neučiníš sebe modly, ani žiadneho podobenstva, aby si sa mu klaňal. A keby aj tento zákon nebol, bolo by to už smiešnou vecou, keby som modly z dreva a skaly urobené, namiesto živého, všemohúceho Boha vzýval.»

Tieto smelé slová pohana rozhnevali, a preto hrozil: «Obetuj bohom, lebo ťa k tomu prinútim tými najbolestnejšími mukami. Je ti snáď milší život, alebo ohavná smrť?» Na to odpovedal zbožný kňaz takto: «Bolo by to nezmyslom a bláznovstvom, keby som dal prednosť tme pred nádherným svetlom.» Maxencius zvolal nahnevaný: «Pekné zachádzanie s tebou napomáha tvojej tvrdohlavosti, ako badám. Preto ti hovorím, kresťan, obetuj hneď bohom, inak ťa dám zaživa upáliť!» A sv. Eusebius s pokojom v hlase odpovedal: «Tvoja hrozba ma neľaká, pretože čím väčšie muky podstúpim, tým väčšia bude moja odmena.»

Na tieto slová rozkázal miestodržiteľ katom, aby svätého kňaza na rebrík natiahli a jeho telo železnými hákmi driapali. Sv. Eusebius sa počas mučenia modlil: «Ó Pane, zachráň moju dušu! Veď či žijeme, či zomierame, vždy Tebe patríme. Meno Tvoje buď zvelebené!» Pohania, ktorí tam stáli, čudovali sa nad zbožnou stálosťou a vytrvalosťou vyznávača pravdy Božej. A miestodržiteľ dal ho sňať s rebríka a riekol: «Či nepoznáš nešťastný človeče cisárske príkazy, ktoré prísne nakladajú, aby každý poddaný Rímskej ríše bohom sa klaňal? Obetuj a poslúchni cisára!» A Eusebius opäť pokojne: «Rozkazy Božie sú vyššie, než cisárove.»

Rozzúrený Maxencius rozkázal katom, aby sv. Eusebia, ktorý natiahnutím na škripci a mnohými krvácajúcimi ranami bol už celkom oslabený, k prichystanej hranici odvliekli a upálili. Keď kati svätého vliekli, hovoril im, aby sa ponáhľali, a prespevoval Bohu chválospevy. Miestodržiteľ začal obdivovať jeho pokojnú myseľ a veľkosť zbožnej duše, a zavolal za ním: «Prečože si tak žiadaš tú ohavnú a bolestnú smrť? Tvoju svojhlavosť nedokážem pochopiť. Zmeň svoje zmýšľanie a zachrániš si tak svoj život!» Sv. Eusebius vedel, že ani Dioklecián, ani Maximián dosiaľ nevydali verejný príkaz, aby kresťania boli vraždení a že ho miestodržiteľ nemôže na smrť odsúdiť. A preto povedal: «Ak cisár rozkázal, aby každý, kto pravým Bohom neopovrhuje a mŕtvym skalám sa neklania, bol usmrtený, nuž žiadam, aby ste ma k nemu zaviedli.» Maxencius sa tejto reči zľakol, pretože podľa predpisu musel jeho prosbe vyhovieť – prikázal vojakom, aby sv. Eusebia odviedli do žalára a tam ho ošetrovali, až kým nevyzdravie.

Potom šiel miestodržiteľ sám ku cisárovi Maximiánovi, ktorému povedal: «Pán a cisár, priviedli mi buriča, ktorý opovrhuje zákonmi, bezočivo odpiera úctu našim bohom, tvrdohlavoim nechce obetovať a tvoje meno vzývať. A odvoláva sa na teba.» Cisár povedal: «Priveďte mi ho.» Sudca, ktorý bol prítomný pri vyšetrovaní a Maxencia ku cisárovi sprevádzal, riekol: «Najmocnejší pán a cisár! Máš vedieť aj to, že keď ho uvidíš a počuješ, budeš dojatý.» Cisár zostal udivený: «Akože, či naozaj je ten človek v stave zmeniť moje zmýšľanie a presvedčenie?» A miestodržiteľ pokračoval: «Áno, nielenže zmení tvoje zmýšľanie, ale aj celý ľud obráti svojimi rečami na svoju stranu! Veď kto ho môže počuť a nebyť ním pohnutý?» A zvedavý cisár hneď rozkázal: «Priveďte mi ho!»

A sv. Eusebius bol teda pred cisára Maximiána Herkulia privedený. Jeho nadpozemský pokoj a mužná telesná krása, ktoré žiarili z tváre vznešeného starca, naplnili všetkých prítomných obdivom a úctou. Cisár hľadel na neho meravo hodnú chvíľu a napokon láskavo povedal: «Neboj sa, starec, a odpovedaj na otázky, ktoré ti položím, lebo som ti naklonený a želám si, aby som ti život zachránil.» Sv. Eusebius riekol: «Vznešený cisár! Svoje oslobodenie očakávam len od živého Boha, lebo hoci si cisár – svojou mocou a dôstojnosťou – povýšený nad všetkých poddaných, nuž predsa si len smrteľný človek. Nebojím sa ani pred tebou a opakujem, čo som už pred súdom vyznal: som kresťan a klaniam sa len pravému najvyššiemu Bohu, od ktorého som toľké dobrodenia obdržal.»

Cisár obrátil sa k Maxenciovi: «Nevidím v tom žiaden zločin, že tento človek jedného Boha vzýva, ktorého najvyšším menuje. Dopustil sa aj iného previnenia?» Miestodržiteľ sa uklonil a poveda: «Najmocnejší pane, nedaj sa oklamať! Koho on Bohom nazýva, ten nie je taký, akého si ty predstavuješ. On myslí na nejakého Ježiša, ktorého naši predkovia nepoznali.» A cisár vyhlásil: «Choď a súď ho podľa zákonov, ja v tejto veci nechcem rozhodovať.» Hoci bol Maximián zaťatý nepriateľ kresťanstva, predsa len ho dojala neohrozená otvorená myseľ a cnosť vyznávača. Rád by ho bol zachránil, obával sa však mocných pohanských žrecov, ktorí ľud ustavične búrili.

Sv. Eusebius bol odvedený do súdnej siene, Maxencius zasadol na súdnu stolicu a rozkázal svätému, aby obetoval modlám. Keď sa ten ani nepohol a mlčal, miestodržiteľ ho okríkol: «Obetuj, inak ťa odsúdim k upáleniu, a Ten, ktorému sa klaniaš, nebude v stave, aby ťa zachránil!» Svätý mu bez strachu v hlase odpovedal: «Ani oheň, ani meč nie sú v stave, aby moje zmýšľanie zmenili. Rozkáž moje telo mučiť a na kusy trhať, rob s ním, čo sa ti len žiada. Moja duša, ktorá patrí Bohu, mukami nič neutrpí. Nikdy neprestúpim svätý zákon, ktorý od detstva zachovávam!» Maxencius zúfal, že si zbožného kňaza nedokázal nakloniť, aby modlám predsa len obetoval, a odsúdil ho na smrť – jeho vznešená hlava mala padnúť pod mečom.

Keď sv. Eusebius počul výrok smrti, padol na kolená a radostne sa modlil: «Oj, ako Ti ďakujem, predrahý Ježiš a Spasiteľ za tú milosť, že si ma uznal za hodného, aby som touto skúškou svojej vernosti stal sa Tvojím učeníkom!» Keď ho kati doviedli na popravisko, pokľakol si s radostnou tvárou, zveleboval Boha chválospevmi a naklonil hlavu k smrteľnému úderu. To sa stalo 14. augusta roku 290 (podľa iných prameňov zomrel vo vyhnanstve na Sicílii v roku 357). Zbožní kresťania jeho telo pochovali v podzemných katakombách Ríma.

Sv. Eusebius vyobrazuje sa v rúchu kňazskom s mečom v ruke.

Poučenie

Pohanský filozof Platón hovorí: «Ak by sme mohli vidieť podobu cnosti, každý z nás by bol jej nevýslovnou krásou k horúcej láske prebudený.» Práve taká krása cnosti objavuje sa nám v živote sv. Eusebia mučeníka. Venoval sa celou dušou Božej službe a každým svojím slovom a skutkom dokázal, že mu nič tak na srdci neleží, ako sláva Božia a duševné spasenie jeho a jeho blížnych. Preto poberal sa s radosťou na smrť, aby sa čím skôr mohol stretnúť s dobrotivým Bohom.

Kresťan, aj ty prináležíš Bohu. On ťa stvoril a zachováva. On ťa vykúpil a v každom okamihu ťa obdarúva svojím dobrodením. On je tvojím otcom a bude aj sudcom. A ako často si nevďačný voči svojmu Bohu a Otcovi! Či sa Ho ako spravodlivého sudcu nebojíš? Jemu patríš celý, k Nemu majú smerovať všetky tvoje myšlienky, slová a skutky. Keď sa od Neho odvraciaš, komu patríš? Svetu, ktorý je klamlivý, nevďačný, nestály? Daj pozor, aby si naveky nezahynul!

Modlitba

Ó Bože, popraj nám milosti, aby sme na príhovor sv. Eusebia celkom Ježišovi Kristovi sa venovali a len Tebe žili a radostne raz zomierali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

PDF (formát pre tlač)