Sv. Dionýz Areopagita


3. októbra 2021
  Svätec týždňa

Vznešený muž Boží Dionýz, Areopagita zvaný, uzrel svetlo sveta ešte pred narodením Pána nášho Ježiša Krista v staroslávnom gréckom meste zvanom Atény. Rodičia jeho pochádzali zo vznešeného rodu a boli veľmi bohatí; preto vynaložili všetko, aby nadaného syna svojho vo všetkých vedách náležíte vycvičiť mohli. Keď veľkými darmi duševnými obdarený mladík odbavil slávne školy vo vlasti svojej, poslali ho rodičia do mesta Heliopolis v Egypte, kde sa učil prírodným vedám a menovite hvezdárstvu. Po rokoch navrátil sa Dionýz do vlasti svojej, obohatený zriedkavými vedami, že stal sa v Aténach sudcom takzvaného Areopágu, ktorý bol podľa prastarých zákonov súdnym dvorom, rozhodujúcim o veciach krajinských, menovite o sporoch náboženských. Moc a vláda týchto prísnych a vysokoučených sudcov bola v Aténach a v celej krajine veľmi veľká.

Dionýz bol slávnym mudrcom a horlivým pohanom, keď Ježiš Kristus, láskavý Spasiteľ náš, na potupnom dreve kríža v meste Jeruzaleme zomieral. Ako skúmateľ prírody a hvezdár, pozoroval s priateľom svojím Apollofanesom, s ktorým pôvodne v Heliopole astrológiu (hvezdárske hádačstvo) sa učil, na hvezdárni v Aténach zatmenie slnca, ktoré mimoriadnym spôsobom pri smrti Spasiteľovej od šiestej do deviatej hodiny (to jest podľa počítania nášho od poludňajšej 12. do 3. hodiny odpoludnia), na celej hriešnej zemi trvalo.

I pýtal sa zadivený hvezdár nad nepredvídaným a nevypočítaným zatmením učeného priateľa svojho Apollofanesa: «Čože je to? A čo má znamenať tento podivný zázrak?» Zamyslený hvezdár Apollofanes odpovedal: «To je znamenie, že premena deje sa vo veciach božských.» Keď to Apollofanes riekol, zahľadel sa rozčúlený Dionýz na zatemnenú oblohu nebeskú, dlho skúmal obeh hviezd, menovite slnca a zeme našej, vypočítaval, dlho premýšľal a zrazu zvolal: «Alebo zomiera Stvoriteľ, alebo vystúpila svetová ústrojnosť z koľaje svojej (lebo svet zahynie)!»

Roku 50. po narodení Pána Ježiša Krista a 16 rokov po prehorkej smrti Jeho prišiel sv. Pavol apoštol na druhej učiteľskej ceste svojej do gréckeho mesta Atény, v ktorom Dionýz ako najvyšší sudca žil. Sv. apoštol národov začal ohlasovať sv. Evanjelium Židom v synagóge a pohanským Grékom na námestiach Atén, kde mnoho pohanských chrámov a oltárov uzrel.

Niektorí mudrci pohanskí, epikurejci a stoici, dohadovali sa so sv. Pavlom a keď nemohli odolať múdrosti jeho, zaviedli ho na kopec Arseov, na ktorom bolo námestie Areopág, kde zhromažďovali sa sudcovia a vážení starci, aby sa radili o náboženstve, o verejných mravoch a o záležitostiach vlasti. A sudcovia pýtali sa sv. Pavla: «Či môžeme vedieť, aké je to nové učenie, ktoré ohlasuješ?» Svätý Pavel riekol: «Muži aténski! Našiel som tu oltár, na ktorom napísané je: Neznámemu Bohu! Preto, čo vy neznáte a ctíte, to ja zvestujem vám.» I poučoval mudrcov gréckych o pravom Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, ktorému jedine ľudia majú sa klaňať, a ktorý poslal Spasiteľa a vzkriesil Ho z mŕtvych.

Mnohí pohania uverili v Pána Ježiša Krista a prijali sv. krst, medzi nimi vážny mudrc a sudca Dionýz Areopagita menovaný, a manželka jeho Damaris. Priateľ jeho Apollofanes rozhorčil sa proti Dionýzovi a verejne ho hanobil, že uveril v nové učenie o vzkriesení z mŕtvych a o Poslednom súde, čo pohanských mudrcov veľmi pohoršovalo. Rozhorčený Apollofanes nazval priateľa Dionýza bezbožníkom a otcovrahom, lebo používal vedy, ktoré si osvojil v školách gréckych, aby nimi bojoval proti starootcovskej viere Grékov. Učenlivou láskavosťou sv. Polykarpa odriekol sa neskôr i Apollofanes ničomných bôžikov a vyznával trojjediného Boha. Keď to počul priateľ Dionýz písal Apollofanesovi list, plný nebeského pomazania. Pamätný list svoj začína slovami: «Teraz obraciam sa slovami svojimi k Tebe, ó láska srdca môjho!» A končí sv. Dionýz list, milovanému priateľovi písaný, takto: «Teraz zomriem radostne v Ježišovi, ktorý je Bohom mojím a životom mojím, a síce preto, že si prijal život.» Kresťanský učenec Hierotheus vyučil Dionýza vo všetkých článkoch viery základne.

Po prijatom sv. krste vyznačoval sa Dionýz veľkou horlivosťou pre šírenie sv. Cirkvi v Aténach a v celom Grécku. I cestoval do Jeruzalema, aby ostatných sv. apoštolov videl a poznal. I bolo mu dopriate nielen sv. apoštolov poznať, ale vidieť i preblahoslavenú Pannu Máriu. A keď vraj uzrel Matku Božiu, riekol o kráse a milosti jej: «Keby som nebol vedel, že Ježiš je Boh, bol by som sa domnieval, že ona je Bohom.» On bol prítomným so sv. apoštolmi i pri blahoslavenom Nanebovzatí Panny Márie. Podľa svedectva sv. Dionýza z Korintu, ktorý žil v 2. storočí, bol vyvolený sv. Dionýz Areopagita sv. apoštolmi za prvého biskupa v Aténach.

V krátkom čase prekvitala sv. Cirkev v tom najslávnejšom a najväčšom meste gréckom pod biskupskou správou jeho. Stalo sa, že podriadený jemu kňaz, menom Demofilos, v horlivosti svojej jedného kajúcneho kresťana zo spovednice bez rozhrešenia odpravil. Keď sa o tom dozvedel sv. biskup Dionýz, pokarhal prísne horlivého kňaza, a aby ho poučil, aký má byť obozretný a mierny, keď ide o duševnú spásu, písal mu list, v ktorom mu rozprával pamätnú udalosť, ktorá sa prihodila učeníkovi jeho Karpusovi.

I bol Karpus zbožným kňazom, ktorý nikdy ku oltáru nepristúpil, bez toho, že by nebol býval potešeným nejakým videním a zvláštnou milosťou. Stalo sa, že istý pohan veriaceho kresťana ku hriechu zviedol. Keď to dopočul horlivý zbožný Karpus, že ten pokazený kresťan pohoršlivo žije, rozhorlil sa nad tými neprávosťami tak veľmi, že prosil Boha, aby z neba hodil hromový blesk na tých hriešnikov a zničil ich. Nahnevaný Karpus ľahol si na odpočinok; o polnoci prebudil sa podľa obyčaje, aby Bohu prespevoval žalmy. I zdalo sa mu, akoby sa dom rozpolťoval, nebo sa otvorilo, akoby Ježiš Kristus s anjelmi sa zjavil a z trónu Jeho sudcovského ohnivý stĺp dolu sa spúšťal, aby všetkých hriešnikov zničil. Predesený Karpus pozrel dolu, i uzrel veľké množstvo hadov, ktorí otáčali sa okolo nôh tých nešťastných hriešnikov, aby ich do priepasti strhli, z ktorej práve vyšli.

Naradovaný Karpus, že Boh tresce na prosbu jeho pohoršlivých hriešnikov, pozrel hore k nebu. I uzrel, ako nebeský Spasiteľ z trónu zostupuje, aby podal ruku tým dvom hriešnikom, i aby oslobodil ich od hnevu jedovatých hadov.

Zbožný Karpus predesil sa pre prísnosť svoju, keď zbadal láskavosť Spasiteľovu, i bol prekvapený veľmi, keď Spasiteľ tieto slová mu hovoril: «Bi mňa, Karpus, keď ti vôľa, a vylej zlosť svoju na osobu Moju. Hotový som údery tvoje prijímať a chcem druhý raz za ľudské pokolenie zomrieť. Čo ja žiadam, je, aby neboli trestaní, ale aby prestali hrešiť a od večnej pokuty boli oslobodenú.» Toto zjavenie dostačilo dobrému kňazovi k presvedčeniu, že Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa polepšil a večne žil.

Sv. Dionýz počul túto udalosť od Karpusa, ktorý neskôr biskupom stal sa na ostrove Kréte; i povedal ju listovne horlivému Demofilovi, aby ho o miernosti v úrade kňazskom poučil.

Keď sv. Dionýz biskupstvo svoje v Aténach upevnil, odovzdal správu jeho jednému učeníkovi svojmu a odišiel s kňazom svojím Rustikom a diakonom Eleutheriom do Ríma, kde ho pápež, sv. Klemens, s radosťou privítal. Na vlastnú žiadosť vyslal pápež sv. Klemens horlivého biskupa, sv. Dionýza a jeho učeníkov Rustika a Eleutheria do Galie, terajšieho Francúzska, aby tam ohlasovali sv. Evanjelium pohanom. A horliví sluhovia Boží ohlasovali všade slovo spasenia, kamkoľvek na apoštolskej ceste svojej prišli. I precestovali časť Galie, až prišli do mesta Paríža, v ktorom sa usadili.

V krátkom čase obrátil sv. Dionýz veľké množstvo pohanov v okolí Paríža, ktorí porúčali modly svoje a svätému mužovi pri stavbe chrámu kresťanského pomáhali. Pohanskí žreci (kňazi) obžalovali sv. Dionýza a učeníkov jeho Rustika a Eleutheria u rímskeho miestodržiteľa, menom Fescennius, ktorý dal sv. mužov uväzniť. Miestodržiteľ rímsky Fescennius žiadal si väzňov pred súdnu stolicu svoju priviesť, i nahováral ich, aby pravého Boha zapreli a bôžikom rímskym obetovali. Sv. Dionýz a učeníci jeho bránili sv. presvedčenie svoje a dokazovali pohanovi, že len jeden pravý Boh je a že všetci ľudia jedine Jemu majú sa klaňať a slúžiť. Fescennius hrozil sv. mužom, že ich dá mučiť, keď sa nezrieknu kresťanskej viery.

Ale márne boli hrozby pohanove: sv. Dionýz a učeníci jeho volili radšej najväčšie bolesti a muky trpieť, než by boli pravého Boha zapreli. I rozkázal Fescennius katom, aby sv. mužov ukrutne bičovali. A keď sv. vyznávači vzdor veľkým bolestiam pri mučení Boha milostivého chválospevmi zvelebovali, dal ich miestodržiteľ na škripce natiahnuť a tak domučených do ohňa, hodiť.

Milostivý Boh zachránil zázračne služobníkov Svojich, a oheň neuškodil im, ale vyhasol. Fescennius dal ich uväzniť a keď vo viere svojej stále vytrvali, odsúdil ich k sťatiu. Kati vyviedli sv. mučeníkov na vrch neďaleko Paríža, ktorý podnes menuje sa Montmartre, vrchom mučeníkov, a postínali im hlavy. Sv. Dionýz pochytil zoťatú hlavu svoju a kráčal dolu vrchom, poklesnúc na mieste, kde neskôr ku pocte jeho bol vystavený kláštor, St. Denis (Sv. Dionýz) menovaný.

To stalo sa roku 96, dňa 9. októbra. Mŕtve telo svätého Dionýza bolo pochované na mieste, kde vypustil veľkého ducha svojho a nad hrobom jeho vystavený bol chrám k pocte jeho, čo sa za pápeža Inocenta III. roku 1215 stalo. Hlava jeho nachádza sa v biskupskom kostole v meste Soassone (Soissons), ktorá tam roku 1205 bola uložená.

Sv. Dionýz býva cteným ako patrón vo Francúzsku. Zanechal mnohé spisy, medzi ktorými je pamätný spis o Cirkvi Kristovej, o nebeskej hierarchii, o mene Božom, o anjeloch atď. Sv. Dionýz vyobrazuje sa v biskupskom rúchu s mečom v ruke, u nôh hvezdárske nástroje, alebo s odťatou hlavou na ruke.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!