Sv. Blažej

Plinio de Oliveira
2. februára 2020
  Svätec týždňa  

Sv. Blažej bol biskup v Sebaste v Arménsku, ktorý bol umučený na začiatku štvrtého storočia za vlády Licínia. Mnoho katolíkov si pamätá sviatok sv. Blažeja, pretože v ten deň sa udeľovalo požehnanie hrdla. Kňaz požehnal dve sviečky a prekrížené priložil na hrdlo a odriekal požehnanie. Toto požehnanie ja udeľované na základe uzdravenia, ktoré Blažej vykonal na chlapcovi, ktorému sa v hrdle zasekla rybacia kosť tak nebezpečným spôsobom, že mu hrozila smrť.

Viete, že požehnaná svieca je sviatostina a požehnaním sa stáva nástrojom milosti pre tých, ktorí ju používajú. Je to prastará tradícia Cirkvi, napríklad zomierajúci by mal držať až do posledného vydýchnutia sviečku. Ak nevládze sám, má mu pomôcť niektorý rodinný príslušník.

Medzi veriacimi jestvuje tradícia založená na súkromnom zjavení, že keď príde trest predpovedaný vo Fatime, tri dni zavládne úplná tma a v nej nadobudne Diabol svoju plnú moc. Podľa tejto tradície, veriaci, ktorí bojujú za Panstvo Márie, musia mať doma požehnané sviece a zapáliť ich, nie len kvôli svetlu, ale aby odohnali Diabla a jeho pokušenia. A tak práve pre túto chvíľu, v Európe i Amerike ľudia na mnohých miestach opatrujú požehnané sviece.

Tiež mám doma požehnanú sviečku pre túto príležitosť. Uvažujem veľmi jednoducho: Neskúmam veľmi, či je to zjavenie pravdivé alebo nie, mať doma požehnanú sviecu je dobrá vec a tak jednu mám. A ak nastanú tri dni temnoty, budem pripravený. Ak nie, nič tým nestratím. Naopak, len mi prospeje. Môžem ju použiť, keď budem zomierať, alebo keď bude u mňa doma zomierať niekto iný.

3. februára oslavujeme sviatok sv. Blažeja, ktorému Božia prozreteľnosť dala špeciálnu milosť liečiť choroby hrdla. V ten deň po alebo počas omše, podľa okolností, udeľuje kňaz svätoblažejské požehnanie. Dotkne sa hrdla každého človeka prekríženými sviecami a žiada krátkou prosbou ochranu svätca pred chorobami hrdla. Môžete sa spýtať: prečo by sme mali pripisovať význam liečeniu bolestí hrdla? Nie je príliš malicherné tak veľmi sa zaoberať ťažkosťami hrdla? Nie je oveľa hrdinskejšie prehliadať takéto maličkosti?

Nemyslím si, že by bolo niečím hrdinské o uzdravenie hrdla nežiadať. Počiatok hrdinstva je zdravý rozum. Vec je, že choroba hrdla nám spôsobuje bolesť a Boh ju dokáže vo svojom milosrdenstve vyliečiť, ak Ho prosíme, i keby to nebola ktovieako veľká bolesť. To vytvára synovský vzťah s Bohom a zvyšuje našu dôveru v Neho. A preto Boh často plní aj nevýznamné veci, o ktoré prosíme. Ukazujeme tak, že on je náš Otec i v drobnostiach, i v normálnom rodinnom živote. Zvyšuje to našu dôveru prosiť Ho skrze príhovor Panny Márie aj o veľké veci. Musíme mať dôveru predovšetkým v tomto najdôležitejšom bode: Boh nás stvoril, aby sme boli s ním v Nebi a vzdávali mu slávu na veky vekov. 

Ak je tak dobrý, že nám plní aj drobné materiálne prosbičky, o čo viac nám túži vyplniť duchovné žiadosti o veci, ktoré nám majú pomôcť ku spáse našich duší? Strata dôvery patrí v duchovnom živote medzi tie najškodlivejšie postoje. Sú ľudia, ktorí opakovane hrešia tými istými hriechmi a stratili nádej, že sa niekedy uzdravia. Im adresujem otázku: “Prečo nepožiadate o pomoc Pannu Máriu? Ona vám pomôže prestať páchať tieto hriechy.” Odpoveď často znie: “Príliš hlboko som uviazol v tej špine a už nikdy neprestanem hrešiť. Aj keby som ju prosil o iné veci, v tomto je medzi nami prekážka. Preto neprosím a ona ma nevyslyší. Nemám odvahu.” Ľudia s týmto postojom sa stali príliš zbabelí, aby sa skúsili napraviť. A pre nich tu je príklad, ako Božia prozreteľnosť pomáha aj v maličkostiach. Príklad, ktorý ich má naučiť nestrácať nádej, čo je to najhoršie, čo možno urobiť. 

Ak nemám ani vôľu chcieť, čo by som mal chcieť, vtedy musím prosiť Pannu Máriu, aby mi dala najskôr vôľu. Nikdy ju nesmiem prestať prosiť o to, čo ma k nej dovedie. Ona vždy plní naše prosby. Možno to niekedy trvá dlho, ale vždy nakoniec pomôže. A čím dlhšie otáľa, tým štedrejšia a bohatšia je pomoc, ktorú poskytne.

Náš Pán a Panna Mária k nám pristupujú ako rodičia k deťom. Dieťa niečo žiada, ale otec sa tvári, akoby požiadavke nevenoval žiadnu pozornosť. A robí to preto, lebo chce, aby dieťa prosilo viac. Nakoniec rád prosbu vyslyší a dá viac, ako dieťa prosilo. Aj Boh tak koná. Čaká. Zdá sa, akoby odďaľoval odpoveď a tak nás núti prosiť mnohokrát. Nakoniec, keď dá, čo sme prosili, je to vždy viac a lepšie, ako sme čakali. S týmito prosbami je často spojený zaujímavý paradox. Čím menej človek prosí, tým rýchlejšiu čaká odpoveď. Mali by sme si zvyknúť prosiť, i keď riešenie našich problémov prichádza pomaly. Čím viac mešká, tým lepšie riešenie to bude.

Cirkevná tradícia hovorí, že sv. Joachim a Anna nemali deti a boli už v pokročilom veku. Veľmi žialili, že nemajú deti, lebo medzi židmi bola bezdetnosť považovaná za hanbu, pretože manželia sa nemohli stať predkami Spasiteľa. Nádej byť v jednej pokrvnej línií so Spasiteľom bola pre židov tou najväčšou slávou. Napriek vysokému veku sv. Joachim a Anna neprestali prosiť a nakoniec dieťa dostali. A stali rodičmi Panny Márie!

Predstavte si, že sv. Joachim a Anna stratili dôveru a prestali prosiť. Našťastie sa to nestalo, neprestali a zachovali dôveru napriek všetkému. Keď bola ich prosba vyslyšaná, bola vyslyšaná prenesmierne. Narodila sa z nich matka Vykupiteľa!

Ešte jedna posledná poznámka. To, že Boh vypočuje prosbu, nie je priamo spojené s cnostnosťou prosiaceho, ako sa niekedy nesprávne predpokladá. Panna Mária vo svojom milosrdenstve vypočuje prosbu hriešnika, a nie prosbu spravodlivého. A kto vlastne môže povedať, že je pred Bohom bez viny? Kto môže tvrdiť, že ak na neho dopadne Božia spravodlivosť, že je bez hriechu a každej nedokonalosti? Nikto. Preto bývajú naše modlitby vyslyšané len skrze Božie milosrdenstvo.

Len vďaka milosrdenstvu Boh vyslyší človeka v smrteľnom hriechu. Modliť sa a dúfať v milosrdenstvo možno aj mimo stavu milosti posväcujúcej. Človek v smrteľnom hriechu nie len môže, ale sa musí modliť práve toľko, ako ten, kto smrteľný hriech nemá. Protestanti veria, že Boh vypočuje len človeka v stave milosti. Ja vám ukážem dva prípady, keď Boh prijíma modlitby hriešnikov.

Každý človek, i ten v smrteľnom hriechu, i ten, čo je v smrteľnom hriechu celý život, má povinnosť ísť v nedeľu na omšu. Tento príkaz platí pre každého, spravodlivého i smrteľného hriešnika. Prečo? Pretože modlitba hriešnika tiež teší Boha, napriek tomu, že je v smrteľnom hriechu. Boh mu prikázal ísť na omšu a modliť sa a je tou modlitbou potešený.

Kňaz je povinný modliť sa denne breviár, dokonca i odpadnutý kňaz, ktorý je v biednom rozpoložení a žije so ženou. Je to nešťastná situácia. Ale aj taký kňaz má povinnosť modliť sa denne breviár. Z nečistých pier kňaza si Boh tiež želá modlitbu.

Preto majme dôveru osloviť za každých okolností nášho Pána a Pannu Máriu, či sme v stave milosti alebo smrteľného hriechu. Majme veľkú dôveru v Pannu Máriu. Pred ňou sú dôležité tri veci: veľká úcta, veľká dôvera a veľká dôvernosť. Preto nám sviatok sv. Blažeja a požehnanie sviec poskytujú príležitosť a povzbudenie žiadať o tieto malé veci.