Sv. Alžbeta Uhorská (Durínska), vdova - Christianitas

Sv. Alžbeta Uhorská (Durínska), vdova


20. novembra 2022
  Svätec týždňa

Životopisné údaje

Že človek v každom stave a povolaní sa s milosťou Božou môže povzniesť na vysoký stupeň kresťanskej dokonalosti a svätosti, o tom nám svedčí dojímavý obraz a ako skvelý dôkaz život sv. Alžbety, dcéry uhorského kráľa Ondreja II. a vdovy durínskeho panovníka Ľudovíta IV., ktorá vynikala hlbokou pokorou, trpezlivosťou, sebazapieraním a obetavou láskou k trpiacim blížnym.

Sv. Alžbeta narodila sa v Prešporku (dnešná Bratislava), podľa iných prameňov sa hovorí, že to bolo v v uhorskom Blatnom Potoku (Sárospatak, dnes v Maďarsku) v roku 1207 ako dcéra Ondreja II, uhorského kráľa, a jeho manželky Gertrúdy z Bavorska. Už ako trojročné dieťa prejavovala veľkú nábožnosť a útrpnú lásku k chudobným ľuďom, ktorá stala sa najskvelejším drahokamom na jej korune.

Roku 1211 ju jej kráľovský otec zasľúbil Ľudovítovi, synovi Hermana, landgrófovi v Durínsku, za manželku. Tento vyslal posolstvo na kráľovský dvor do Uhorska, aby priviedlo štvorročnú princeznú na jeho dvor, kde mala sa vychovávať a oboznamovať s nemeckými obyčajmi a mravmi. A tak bola sv. Alžbeta vychovávaná na hradoch Wartburg a Eisenach.

Albrecht de Vriendt, Detstvo sv. Alžbety Uhorskej
zdroj: picryl.com

Keď bán Banko so svojimi spoločníkmi v Ondrejovej neprítomnosti zavraždil jeho manželku Gertrúdu, matku sv. Alžbety, začala si malá princezná oškliviť časný svet. Pod dozorom zbožných učiteľov a cnostnej učiteľky vyrastala v Božej bázni a nadobúdala potrebnú vzdelanosť pre svoj povýšený stav. Detské hry ju netešili, iba milostivý Boh bol predmetom jej mysle. Zriekla sa márnosti, vyhýbala skvostnému životu na panovníckom dvore. Dôchodky, ktorými vládla, neužívala pre vlastné potreby, rozdávala ich chudobným. Keď bola nútená zúčastniť sa na zábavách a tam pri hrách vyhrala peniaze, dávala ich chudobným dievčatám. Keď podľa dvorskej obyčaje bola prinútená tancovať, zatancovala si raz do kola a riekla: «Tak postačí svetu jeden tanec, zriekam sa ďalších ku cti Pána.»

Najmilším miestom jej bol chrám, a modlitba rozkošou. Veľká bola jej skromnosť a hanblivosť a aby si uchránila tieto cnosti, vyvolila si za patróna sv. apoštola Jána. Keď vychádzala zo zámku, zakrývala si tvár závojom, aby ju nebolo vidieť a nosila okolitým chudobným ľuďom, ktorí sa denne zhromažďovali pod hradom, ostatky z jedla a peniaze. Do chrámu šla vždy v jednoduchom rúchu bez všetkých okrás. Svetskí dvorania s úsmevom hľadeli na spôsoby života budúcej vladárky.

Keď zomrel zemský gróf Herman, mal jeho miesto zaujať jeho zbožný a cnostný syn Ľudovít, snúbenec sv. Alžbety. Ten bol však práve vzdialený dlhší čas od dvora. Jeho matka Žofia preto prevzala vládu až do synovej plnoletosti. Bola to pyšná pani, viac dbajúca na staré obyčaje a skvostný dvorský život. Zbožnosť, pokora a sebazapieranie budúcej nevesty Alžbety sa jej nepáčili. Mladá princezná bola sužovaná pre svoju veľkú nábožnosť a skromnosť, osočovaná z nízkych a sprostých mravov – že nevie ako si vážiť svoje vyššie postavenie, že zapríčiňuje neúctu voči panovníckemu dvoru. Ešte aj dvorania a úradníci ju urážali.

Sv. Alžbeta však nedbala na urážky a ešte horlivejšie slúžila Bohu. Kedykoľvek šla do chrámu, odkladala zlatú korunu, ktorou bývala okrášlená ako kráľovská princezná. Keď raz vo sviatok Panny Márie (15. augusta roku 1220) prišla do kostola v Eisenachu s korunou na hlave, zložila korunu a matka-panovníčka jej dohovárala a pýtala sa s hnevom, prečo to urobila. Pokorná Božia služobnica jej odpovedala: «Ťažko mne, biednemu tvoru, prichodí objaviť sa so zlatou korunou pred Bohom a Spasiteľom, ktorý ako kráľ neba i zeme bol korunovaný tŕňovou korunou a visel na kríži.» A dala sa do horkého plaču.

Keď sa Ľudovít, jej snúbenec, vrátil domov, snažila sa matka Žofia, aby nahovorila svojho syna na nespravodlivý krok. Chcela, aby sv. panna šla buď do kláštora, alebo aby ju poslal späť do Uhorska. Sv. Alžbeta vedela o nástrahách, ktoré sa chystali, a v ničom inom nenachádzala útechu, iba v Pánu Ježišovi. Mlčala na znevažovanie a hrozby, a odporúčala sa do Božej ochrany. Jej tichú pokoru, trpezlivosť, nábožnosť a opovrhovanie všetkým svetským obľúbil si vznešený Ľudovít do takej miery, že verejne – pred svojou matkou a dvoranmi – vyznal svoju bezhraničnú lásku k snúbenici. Hovoril, že Alžbeta je mu milšia a drahšia pre svoje cnosti, než všetky bohatstvá a pozemské dôstojnosti a že by sa pokladal za šťastného, ak by sa mohol priučiť tým cnostiam. Po dokončení príprav bola v roku 1221 na hrade Wartburg slávna svadba a vznešený panovník tak zahanbil nepriateľov svoje nevesty, ktorá mala vtedy iba štrnásť rokov.

Sv. Alžbeta Uhorská (Durínska)
zdroj: picryl.com

Ľudovít bol vzorným kresťanským panovníkom. Jeho heslom bolo: «Nábožnosť, čistota, spravodlivosť!» Žil skromne; nepil pivo a víno iba v chorobe. V úplnej miere bol hoden lásky sv. Alžbety. Obaja zbožní manželia nazývali sa navzájom, ako v rokoch útlej mladosti, bratom a sestrou. Keď Ľudovít išiel niekam, šla obyčajne s ním, a keď ostala doma sama, obliekla sa do smútku a modlila sa, kým sa nevrátil. Pri hostinách, na ktorých sa zhromažďovali veľmoži a rytieri, sedávala pri stole vedľa neho, aby si nik nedovolil neslušné reči. A v stave manželskom žila tak vzorne, že prejavovala najstálejšiu vernosť vo všetkom a najláskavejšie srdce – bez manželovho dovolenia sa nepodujímala ani k tomu najmenšiemu kroku.

Vznešený manžel obdivoval jej pokoru a cnosť a ponechával jej úplnú slobodu, keď išlo o Božiu česť, alebo keď ju jej srdce pobádalo k štedrosti voči chudobným. A sv. Alžbeta užívala túto voľnosť v plnej miere. Usilovne sa modlievala a rozjímala; častokrát vstávala aj v noci, aby sa mohla modliť. Keď jej to dovoľovali povinnosti vysokého stavu, venovala slobodný čas skutkom lásky k blížnym, zaoberala sa ručnou prácou, predávala vlnu a zhotovovala rúcha pre chudobných. Aby sa zavďačila manželovi a dvoru, nosievala pri slávnostiach skvostné panovnícke rúcho a zlatú korunu, ale aj vtedy nosievala na holom tele hrubé kajúcne rúcho. Zvlášť v pôstnom čase bývala voči sebe prísna a kajúcna. Na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou obliekala sa do žobráckych šiat a umývala nohy dvanástim chudobným.

Následkom pôstu utrpelo jej zdravie. Jej duševný radca a spovedník, Konrád z Marburgu, cnostný a múdry kňaz, zakázal jej takýto prísny život a umiernil jej horlivosť, keď ju poučil, že možno činiť viac dobra štedrosťou voči blížnym nešťastníkom, než tvrdým, umŕtvujúcim životom. Pokorná Božia služobnica poslúchla kňaza, a starala sa zo všetkých síl a s materskou láskou o chudobných a biednych, o nemocných a uväznených. Pri svojej prísnosti voči sebe bola vždy veselej mysle a nikoho nikdy nezarmútila. Keď videla, že je niekto pri pobožnosti smutný a zachmúrený, hovorievala o ňom, že «chce strašiť Boha».

Láska svätej Alžbety k biednym ľuďom nemala hraníc. Hoci jej zbožný manžel Ľudovít dával dosť peňazí, nestačili jej a častokrát siahala aj na svoj odev, aby uľavila biede chudoby. Raz ju stretol na ceste žobrák, a keď nemala pri sebe peňazí, podala mu svoju rukavičku. To zbadal istý rytier, bežal za žobrákom, a za veľké peniaze ju od neho odkúpil, zastrčil si ju za prilbicu a nosieval ju pre Božiu ochranu. Veľa ráz schádzala z vysokého hradu Wartburg do údolia, navštevovala domy a chatrče nešťastných a chudobných poddaných, aby zmiernila ich biedu. Zvláštnu útrpnosť mala k chudobným ženám, ktoré sa chystali k pôrodu – obsluhovala ich ako slúžka, nosievala novorodeniatka k sv. krstu a štedro ich obdarúvala. Keď v blízkosti zomrel chudobný človek, modlievala sa pri jeho mŕtvole a odprevádzala ho k hrobu. A milostivý Boh odmeňoval túto jej veľkú štedrosť divmi a zázrakmi a prejavoval tak Svoju úľubu. Jedného dňa niesla chudobným ľudom jedlo v košíku a kráčala tajným lesným chodníkom. Postretol ju manžel Ľudovít a spýtal sa jej: «Čo to nesieš, ukáž!» A odkryl plášť z košíka. A hľa, namiesto jedla uvidel v ňom tie najkrajšie ruže, hoci v záhrade už dávno všetky odkvitli. Na tom mieste dal potom postaviť sv. kríž.

Neštítila sa žiadneho nemocného. V tých časoch bolo v Európe veľa malomocných. A sv. Alžbeta najradšej obsluhovala a utešovala týchto ošklivých a nebezpečných chorých. Jedného dňa odišiel manžel aj s veľkým sprievodom preč z hradu. K bráne prišiel malomocný človek. Ona ho zaviedla do vnútra, počastovala jedlom, umyla a uložila do manželovho lôžka. Keď to uvidela jej svokra Žofia, žalovala to hneď synovi. A keď sa Ľudovít priblížil lôžku chorého – uvidel v ňom ležať, prestrašený – samotného zraneného Spasiteľa. Keď odievala chudobných rúchom, ktoré sama zhotovila, hovorievala: «Tak chudobne budem sa odievať, keď budem postavená v biede a v núdzi z lásky Boha svojho!» A to sa aj neskôr z dopustenia Božieho stalo.

V tom čase prišli františkáni do Nemecka a navštívili aj sv. Alžbetu na Wartburgu. Vstúpila ona do ich tretieho rádu (sekulárny františkánsky rád, lat. Ordo Franciscanus Saecularis, skrátene OFS) a ako taká plnila potom predpisy rádu serafínskeho. Na hrad Wartburg prišli vtedy aj poslovia jej otca z Uhorska. Rozdala predtým všetko svoje šatstvo, nemala teda žiadne panovnícke rúcho, v ktorom by sa mohla pred nich postaviť. A keď sa zjavila v prijímacej dvorane, hľa, zdalo sa, že je odetá do kniežacieho rúcha. Začudovaný manžel sa pýtal, ako sa to stalo. A ona odpovedala s ľúbezným úsmevom: «To dokáže Boh, keď sa Mu ľúbi.»

Sv. Alžbeta Uhorská a mrzák
zdroj: wikimedia commons

Roku 1222 navštívil manžel sv. Alžbety, zbožný a cnostný Ľudovít, svojho svokra, kráľa Ondreja II. v Uhorsku, kde bol slávnostne privítaný. V nasledujúcom roku porodila sv. Alžbeta syna, ktorému dali pri sv. krste meno Herman. Neskôr porodila ešte dve dcérenky. Pri vchádzaní do chrámu svätá Alžbeta so skrúšeným pohnutím obetovala svoje dietky milostivému Bohu a vychovávala ich so starostlivosťou a láskou, pričom sa usilovala vštepovať do ich srdiečok všetky kresťanské cnosti. Ona sama považovala materské povinnosti za najdôležitejšie a najsvätejšie. A milostivý Boh ju požehnal v jej dietkach, lebo oni kráčali až do svojej smrti cestami kresťanskej dokonalosti. Syn Herman stal sa hodným nástupcom svojho otca ako panovník, žiaľ, umrel už po dvoch rokoch panovania smrťou spravodlivého. Dcéra Gertrúda sa zriekla sveta a zomrela ako opátka v altenburgskom kláštore opradená chýrom svätosti. Druhá dcéra Žofia stala sa vojvodkyňou z Brabantu a bola vzorom kresťanských panovníčok.

Štedrosť a obetavá láska sv. Alžbety sa prejavili najviac v rokoch 1224 a 1225. Vtedy pobýval jej manžel Ľudovít spoločne s cisárom v talianskej Apúlii. Nemecko prepadol veľký hlad, ľudia sa živili trávou a korienkami – doma i na cestách mreli hladom. Sv. Alžbete pukalo srdce od bôľu. Rozdala všetko zbožie, ktoré bolo nazhromaždené v sýpkach. Drahota bola veľká. A pretože hrad Wartburg ležal na strmom vrchu, hladom oslabení ľudia a chorí nevládali vyjsť až hore, nechala sv. Alžbeta postaviť na jeho upätí špitál pre nemocných, a denne zostupovala dolu do údolia, aby ich vlastnými rukami opatrovala a obsluhovala jedlom. Dala tiež vychovávať všetky siroty a opustené deti, ktoré sa nachádzali v okolí. Dala postaviť ďalší dom, v ktorom živila 28 chudobných. Priamo na hrade živila denne 900 chudobných a šatila ich. Jej pomocnice padali do mdlôb od námahy a ošetrovania chorých a svätá Alžbeta vytrvala v práci lásky a všetkým bola anjelom útechy a pomoci.

Starala sa tiež o všetky ubiedené rodiny na celom území, nad ktorým viedla správu v manželovej neprítomnosti – preto bola nazvaná matkou všetkých biednych a utrápených. Avšak pri všetkej svojej štedrosti v čase núdze bola aj veľmi múdra a ostražitá. Leňosi odchádzali od nej naprázdno a napomínala ich ku pracovitosti – zaopatrovala im prácu. Napokon predsa skončila drahota a hlad. Jej manžel Ľudovít sa vrátil domov a úradníci mu hneď žalovali, že sv. Alžbeta svojou veľkou štedrosťou privádza panovnícky dvor na mizinu. Ale zbožný Ľudovít ich prísne zahriakol, a naopak, chválil dobré srdce svojej milosrdnej manželky, keď povedal: «Nemôžem haniť jej život – moji biedni poddaní stiahnu na nás z neba Božie požehnanie. Nebudeme mať ujmu, dokiaľ budeme pomáhať chudobným, ako ona doposiaľ.» A milostivý Pán Boh prinavrátil im zakrátko hojne, čo sv. Alžbeta vydala na biedu trpiacich.

Hoci Boh obsypával mnohými milosťami Svoju horlivú služobnicu, skúšal ťažko aj jej trpezlivosť. Roku 1227 sa jej manžel Ľudovít odhodlal ísť do Svätej zeme, aby ozbrojenou rukou pomáhal dobyť Spasiteľov hrob z rúk nevercov mohamedánov. Pripojil sa so svojím vojskom ku križiakom cisára Fridricha II. z rodu Hohenstaufovcov. Správu zeme odovzdal svojej svätej manželke, lebo vedel, že nikto ju nebude spravovať tak múdro a láskavo ako ona. Lúčenie bolo veľmi smutné. Na hraniciach zeme Ľudovít ukázal manželke prsteň a riekol: «Tento prsteň, na ktorého kameni je vrytý Baránok Boží, bude ti znamením buď môjho života, alebo mojej smrti – kto ti ho prinesie, tomu ver.» A odišiel.

Križiacke vojsko pod vedením Fridricha II. prišlo do Talianska a malo nasadať na lode. Vojvoda Ľudovít IV. Durínsky náhle ochorel na horúčku (alebo mor), a zomrel odovzdaný do vôle Božej dňa 11. septembra roku 1227 v meste Otranto. Táto nečakaná smrť milovaného manžela sa veľmi ťažko dotkla citlivého srdca svätej Alžbety. Všetci poddaní mali útrpnosť s ňou, dokonca aj sama svokra Žofia, iba jeho nevlastní bratia Henrich Raspe a Konrád nesmútili.

Sv. Alžbeta tešila sa skrúšenou modlitbou: «Známe je Tebe, ó vševedúci Bože, že som nemilovala na svete nikoho viac, než svojho manžela, a síce nielen preto, že bol mojím manželom, ale najviac preto, že žil nábožne a kresťansky! Keď opustil život podľa Tvojej svätej vôle, nenariekam, ale som spokojná s Tvojím dopustením, a to tak, že, ak by som svojím plačom k Tebe mohla navrátiť mu život, neučinila by som to. Iba o to jedno Ťa prosím, ó milosrdný Bože, aby si mu ráčil popriať večné odpočinutie a mne milosť, aby som bola vernou Tebe a Tvojim svätým príkazom až do konca svojho života! Keď nežije už viac môj brat (takto vždy nazývala svojho manžela), odumriem sama sebe, svetu a všetkým jeho márnostiam.» A od toho dňa svätá vdova odložila všetky ozdoby a odela sa do čierneho kajúcneho rúcha.

Henrich Raspe, nevlastný brat zomrelého Ľudovíta, uchvátil násilným spôsobom vládu a rozhlasoval, že sv. Alžbeta márnotratnými almužnami zničila ich blahobyt. Úbohú vdovu a siroty obral o všetok majetok, vyhnal ich z hradu Wartburg v krutej zime a poddaným prísne zakázal, žeby ich v celom Durínsku prichýlili. Žiaden z poddaných sa neopovážil prestúpiť neľudský príkaz ukrutného, ctibažného a násilníckeho Henricha. Svätá Alžbeta opustila hrad s dvoma komornými, biednejšia než žobráčka, a márne hľadala prístrešie. Navečer jej priviedli jej dve deti, ktoré sa ukryli pred besnením nevlastného strýca. V Eisenachu chodila so svojimi sirotami od domu k domu a žobrala po nociach – ale ľudia, ktorých predtým obsypávala dobrodením, zavreli svoje srdcia a dvere, lebo báli sa nového ukrutného panovníka.

Napokon ju prijal jeden hostinský – do maštale. Poďakovala sa a v chráme dala spievať «Te Deum», že ju milostivý Boh tým krížom navštívil. Chudobný kňaz jej ponúkol príbytok, ale zlí ľudia ju vypudili aj odtiaľ. Sv. vdova sa tešila tým, že aspoň z chrámu ju nemôže nikto vyhnať a modlila sa skrúšene pred oltárom. Kňaz zaviedol v tmavej noci vyhnanú sv. vdovu do pastierovej chyžky, ležiacej osamotene v hore; pastier podal bývalej panovníčke, jej deťom a komorným chleba a vody a prichystal im komôrku na bývanie. Tu žila v skrytosti dcéra veľkého uhorského kráľa Ondreja II. a vdova milovaného durínskeho panovníka so svojimi dietkami a služobnicami z almužny, ktorú jej tajne poskytovali zbožné duše, živila sa aj ručnými prácami, najmä pradením. V tom súžení a zármutku sa jej zjavila Panna Mária s Ježiškom na rukách, tešila ju a povzbudzovala k trpezlivosti.

Sv. Alžbeta Uhorská (18. stor., vitrážové sklo)
zdroj: wikimedia commons

Po čase sa jej pokrvná, opátka v Kitzingene, dozvedela o jej biede a o násilenstve, ktorého sa dopustil bezbožný Henrich, a poslala do jej úkrytu poslov so žiadosťou, aby prišla k nej. Po príchode sv. vdovy do Kitzingenu ju odviedla pokrvná opátka k ujcovi Egbertovi, ktorý bol biskupom v Bambergu. Tento vážený a učený muž veľmi láskavo prijal prenasledovanú panovníčku a začal vyjednávania s násilníckym uchvatiteľom vojvodskej koruny v Durínsku. Svätej vdove a jej dietkam vykázal ako obydlie hrad Rottenstein. V tom čase priviezli aj mŕtve telo Ľudovíta, jej manžela, z Otranta skrze rytierov, ktorí sa vracali zo Svätej zeme.

Keď smutný sprievod prišiel s mŕtvym telom panovníka, zhromaždili sa všetci franskí veľmoži a rytieri, aby sa zúčastnili pri jeho poslednom uctení, ktoré konal biskup Egbert. Pri pohľade na rakvu zbožného a dobrého kniežacieho manžela obnovil sa bôľ srdca sv. vdovy Alžbety nad veľkou stratou a nad jej smutným položením. Neponosovala sa nikomu, čo musela pretrpieť biedy a poníženia zo strany uchvatiteľa kniežacieho trónu, ktorý právom náležal jej prvorodenému synovi Hermanovi; ale prosila veľmožov a rytierov zo Švábska a Franska, ktorí sa vrátili zo Svätej zeme a zúčastnili sa na pohrebe, aby primäli Henricha k prinavráteniu dedičného práva jej dietkam, a to najmä prvorodenému synovi Hermanovi.

Rytieri sa zaviazali prísahou, že budú ochraňovať ju a jej dietky, a dopomôžu jej k právu. A pokrvní vdovy Alžbety riekli násilníckemu Henrichovi: «Nezabúdajte, že žije vševedúci Boh! Akéhože priestupku sa proti Vám dopustila žena, ktorej už slabosť jej pohlavia bráni podujať sa k niečomu a ktorá k tomu navyše je taká cnostná a zbožná? Čože Vám vykonali jej deti, ktoré sú Vám pokrvné? Či by ich útly vek nemal hovoriť v ich prospech?» Henrich uznal svoju neprávosť, a pretože sa obával biskupa Egberta z Bambergu, ako aj veľmožov a početných rytierov, sľúbil, že všetko napraví, a odprosil sv. vdovu Alžbetu.

Pokorná služobnica Božia žiadala iba svoje veno a právo svojich dietok. Henrich opustil palác a panovnícky zámok a odovzdal správu zeme sv. Alžbete, ktorá mala riadiť zem až do plnoletosti syna Hermana. Poddaní s radosťou vítali svoju panovníčku na hrade Wartburg. Ona sa však uspokojila iba so svojím venom a poverila skúsených mužov výchovou syna a vedením zemských záležitostí. Darmo ju volal kráľ otec Ondrej II. do Uhorska, aby žila na jeho dvore podľa svojho vznešeného stavu. Svätá Alžbeta odišla roku 1229 do Marburgu v Hesensku, ubytovala sa však nie v paláci, ale v drevenom domčeku, ktorý ležal za mestom, vzdialený asi polhodiny cesty.

Sv. Alžbeta začala viesť ešte prísnejší život. Spovedník Konrád, ktorý jej bol už predtým daný od pápeža a ktorý jej dovolil, žeby smela vstúpiť do tretieho rádu sv. Františka, si od nej vypočul prosbu zložiť aj slávnostný sľub rádu a obliecť sa do rúcha, aké predpisoval pre svojich členov. Na Veľký piatok roku 1229, v dvadsiatom druhom roku svojho veku, dala si ostrihať vlasy pred oltárom a obliecť šedé hrubé vlnené františkánske rúcho. Spolu s ňou vstúpila do rádu aj jej verná komorná Juta. Rozlúčila sa s dietkami, ktoré odovzdala do výchovy spoľahlivým rukám a začala žiť veľmi prísne.

Svetáci sa jej vysmievali ako bláznivej, ale ona vedela dobre, prečo žije tak prísne. V meste Marburg nechala postaviť špitál pre chorých, ktorých potom sama opatrovala, ba chodievala aj do ich domov. Živila sa pradením a ešte aj z toho zárobku dávala almužny chudobným. Hoci častejšie chorľavela, jedla iba neslaný chlieb, ktorý si sama pekávala, a zeleninu. Svoj odev opravovala nerovnými kúskami súkna; preto bezbožné jazyky hovorili, že sa blázni. Taká bola pokorná, že slúžky nútila, aby jej tykali jej, ba sama ich obsluhovala, prala, varila. Spovedník Konrád, ktorý ju neopustil, nakladal s ňou veľmi prísne. Horlivým napomínaním obrátila mnohých zatvrdnutých hriešnikov. Takto žila sv. Alžbeta až do svojej blahoslavenej smrti, ktorá nasledovala už zanedlho.

Milostivý Boh zjavil Svojej pokornej služobnici, že ju k sebe povolá v istý deň. Nemoc trvala štrnásť dní. S vrúcnou nábožnosťou prijala sv. sviatosti zomierajúcich; rozjímala o utrpení a smrti Pána Ježiša Krista. V sladkom nadpozemskom vytržení usnula v Pánu 19. novembra roku 1231, a tak sa dožila iba 24 rokov. Ľúbezná vôňa naplnila drevenú chyžku, v ktorej odovzdala svoju svätú dušu do rúk Spasiteľa, a v povetrí sa dali počuť hlasy anjelov, kým jej ostatky neboli pochované. Jej pohreb bol slávnostný, veľká chudoba zaplakala žalostne.

Sv. Alžbeta sa stará o chorých v Marburgu, smrť sv. Alžbety
zdroj: picryl.com

Mŕtve telo sv. Alžbety bolo pochované v špitálskom chráme sv. Františka v Marburgu, ktorý sama nechala vystavať. Na jej hrobe sa hneď udiali mnohé divy. Arcibiskup z Mainzu (Mohuč) Sigfried úradne potvrdil divy, ktorými oslávil milostivý Boh Svoju služobnicu, a podal o tom správu do Ríma. Pápež Gregor II. zaradil blahoslavenú Alžbetu už po štyroch rokoch do zoznamu svätých a síce roku 1235, a dovolil, aby jej ostatky boli vyložené na hlavný oltár chrámu. Dňa 20. júla roku 1854 boli ostatky sv. Alžbety opätovne prehliadnuté a uložené v opravenom hlavnom chráme pred oltárom sv. Jána Krstiteľa v Marburgu.

Sv. Alžbeta sa vyobrazuje ako mladá panovníčka s korunou na hlave: a to buď s košíkom v ruke, v ktorom sú ruže, pri nej jej začudovaný manžel, alebo ako podáva spod svojho plášťa chlieb žobrákovi.

Poučenie

Sv. Alžbeta bola v každom postavení svojho života spokojná a veľmi šťastná, lebo si bola istá Božím milosrdenstvom. Najväčšia cnosť, ktorou okrášľovala svoj kratučký život, bola obetavá láska k blížnym, milosrdenstvo. Sv. Jakub hovorí (2,13.): «Súd bez milosrdenstva (stane sa) tomu, kto neučinil milosrdenstvo! Milosrdenstvo však vyvyšuje sa nad súd.» Sv. apoštol chce riecť, že milosrdenstvo prevyšuje Boží súd; a ako niekedy pri hroznom súde Boh bude nakladať prísne s tým človekom, ktorý tu na zemi bol nemilosrdný, že vtedy u Neho nenájde milosrdenstva: tak vtedy prísnosť Božieho srdca nebude mať miesta nad tými, ktorí mali v živote milosrdné srdce a štedré ruky k chudobným, núdznym a opusteným blížnym.

Archanjel Rafael riekol Tobiášovi (4,11): «Almužna vyslobodzuje od každého hriechu aj od smrti, a nedopúšťa ísť do temnosti» («kde» podľa Krista Pána (Mt 8,12), «bude plač a škrípanie zubov»). Sv. Hieronym hovorí (Ep. ad Nepor.): «Nikdy som nečítal, že ten, kto bol milosrdný k chudobným, zomrel zlou smrťou; lebo taký má mnoho orodovníkov pred Bohom, a nie je možné, aby Boh nevyslyšal tak veľké množstvo orodovníkov.»

Kresťan, kto sú tí orodovníci? Chudobní! Keď im udeľuješ almužnu, obyčajne ďakujú takto: «Pán Boh zaplať; Pán Boh buď k vám milostivý; Daj vám Pán Boh kráľovstvo nebeské za tú almužnu». Keď sa takáto prosba zasiela často k Bohu, nie je možné, žeby ju Pán Boh nevyslyšal. Áno, almužna má moc, že Boh nielen oslobodzuje milosrdného človeka od večného zatratenia, ale odpúšťa mu pri osobnom súde aj veľkú čiastku časnej pokuty, ktorú by mu inak bolo treba pretrpieť v očistci.

Sv. Gregor hovorí (Homil. 32.), že jedna zbožná ženská osoba zotrvávala dlhý čas na modlitbách v chráme Božom, posvätenom ku cti sv. mučeníkov Procesa a Martiniana. Keď sa poberala z chrámu, požiadali ju dvaja pútnici o almužnu. Veľmi rada im podala almužnu. Pútnici sa jej poďakovali: «Zaplať Pán Boh!» A sľúbili jej, že pri Božom súde chcú za ňu orodovať. A v tom zmizli. Súdila z toho, že tí pútnici boli sv. Procesus a Martinian. Keď mudrc Evagrius prijal kresťanskú vieru, počul od Synesia, biskupa Cyrenejského, ako rozpráva Baronius (ad con. 411.), že človek môže kupčiť s almužnou a že Boh odpláca tisícnásobne almužnu, buď tu na zemi, alebo vo večnosti. Zakrátko nato doniesol mudrc biskupovi sto dukátov, aby boli rozdelené medzi chudobných a žiadal, aby biskup napísal potvrdenie, že tú almužnu prijal. Keď Evagrius prijal potvrdenku, rozkázal domácim, aby ju položili do rakvy, keď zomrie. Tak sa aj stalo. Tri dni po smrti sa Evagrius zjavil biskupovi a oznámil mu, že tá almužna mu priniesla na druhom svete veľký úžitok a aby išiel a otvoril jeho hrob. Na druhý deň biskup zvolal duchovenstvo a priateľov zomrelého a spolu šli k hrobu. Otvorili hrob a našli pri potvrdenke, vloženej do rakvy, toto písmo: «Ja mudrc Evagrius pozdravujem ťa Synesius, osvietený biskup, že som prijal celý ten dlh, ktorý si mivlastnou rukou potvrdil na lístku a že je učinené zadosť. A tak nemám nič pohľadávať od teba ohľadom zlata, tebe daného, ktoré bolo skrze teba odoslané Bohu a Kristovi, Vykupiteľovi nášmu, do nebeskej ríše.» Toto písmo bolo uchovávané dlhý čas v turonskom kostole na večnú pamiatku.

Sv. Alžbeta Uhorská
zdroj: flickr.com

Sv. Alžbeta vedela, že almužnou si možno vydobyť nebeské kráľovstvo, preto bola milosrdná v každú dobu, či bola vyvýšenou panovníčkou, alebo vo vyhnanstve robotníčkou alebo mníškou. A či v šťastí, alebo v nešťastí, vždy bola veľmi šťastná: veď mala dobré svedomie, dôverovala Bohu a neúnavne pracovala svojou štedrosťou na svojom večnom spasení. Vedela, že Pán Ježiš Kristus, ako milosrdný sudca, pozve k Sebe milosrdných, keď riekne (Mt 25,34–35): «Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo,ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne», totižto v chudobných a biednych. Ach, aká to bude česť, ktorú preukáže Boh niekedy milosrdným pred celým svetom! «A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života» (Mt 25,46).

Kresťan, nasleduj sv. Alžbetu!

Modlitba

Ó Bože zmiluj sa, osvieť srdcia svojich veriacich, a popraj skrze slávne prosby blahoslavenej Alžbety, aby sme pohŕdali šťastím sveta a radovali sa vždy útechou nebeskou. Skrze Pána Ježiša Krista, Syna Tvojho. Amen


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Byzantský mystik Gregor Palama vo svetle katolíckej viery (Druhá časť)

Nominalizmus a jeho důsledky – VI

Slovenský konzervativizmus už nepotrebuje diskusie, potrebuje kontrarevolúciu

Katolícky ateizmus – najnebezpečnejšia forma modernizmu?