Strach z trestu
Dariusz Zalewski
20. októbra 2020
Cirkev
Výchova detí
Tradičný pohľad
Tradičná pedagogika pripúšťala telesné tresty. Tento postoj vyplýval z istého chápania sveta, ako aj zo skúseností predchádzajúcich generácií vychovávateľov a rodičov. Vychádzalo sa totižto z predpokladu, že osoby stojace vyššie v spoločenskej hierarchii majú právo, ba dokonca povinnosť ukladať tresty, aby bol zachovaný spoločenský poriadok a nedošlo k anarchii. To sa týkalo štátneho života (napr. súdov) aj výchovy (rodičia, vychovávatelia).
Ľudia si v minulosti zároveň uvedomovali, že človek neprichádza na svet dokonalý. Nezriadené sklony vedú dieťa k sebeckému správaniu. V takých prípadoch občas „resocializačné programy“ a vysvetľovanie (tzv. „výchova dialógom“) nestačia. Nedostatok pevných cností a nestálosť charakteru majú za následok, že mladý človek, hoci aj s najlepším úmyslom, nedokáže vytrvať vo svojom predsavzatí. Preto je v niektorých prípadoch opodstatnené použitie telesného trestu. Rozhodnutie o jeho vymeraní prislúcha autorite (rodičom, vychovávateľom), pričom by sa malo riadiť dobrom dieťaťa a správne chápanou uvážlivosťou.
Trest musí pochopiteľne prísť až potom, ako boli vyčerpané iné prostriedky dohovárania, aby dieťa pochopilo za čo je trestané. Nie je vhodné používať telesné tresty príliš často, unáhlene, oneskorene, čiže odkladať ich a neprimerané prehrešku, či dokonca nespravodlivé. Nespravodlivý trest sa úplne míňa účinkom a môže napáchať v detskej psychike značné škody. Mal by byť citeľný, nesmie však v žiadnom prípade ohroziť zdravie.
Základy pacifistickej pedagogiky
Ideová stavba pedagogického pacifizmu stojí na donekonečna omieľaných, viac ako dvesto rokov starých, naturalistických koncepciách, okorenených psychoanalýzou alebo humanistickou psychológiou. A keď zlyhajú „vedecké“ argumenty, vždy sa dá odvolať na demokratickú egalité (rovnosť) z kníh anti-pedagógov, ktorí snívajú o detskej revolúcii.
Najobľúbenejším propagandistickým argumentom je stresujúci vplyv trestu, čo je argument vychádzajúci priamo z psychoanalýzy. Trest vyvoláva stres, stres agresivitu a preto sa trestaniu vyhýbajme. Za touto myšlienkou sa skrýva relativistický fanatizmus, ktorého logickým dôsledkom je presvedčenie: „Nech už dieťa vykoná čokoľvek, je to lepšie než ho vystavovať stresu.“
Pochybný je aj samotný predpoklad, že trest vždy vyvoláva deštruktívny stres. Spravodlivý zásah obyčajne vedie k upokojeniu a zamysleniu sa nad vlastným správaním; vzdor a vzburu väčšinou vzbudzuje len u sebapresadzujúcich, precitlivených jedincov. Občas na otázku či môžu byť deti vôbec trestané, počujeme odpoveď, že sa potrestajú samé, následkami svojho správania. Ide o tzv. koncepciu prirodzeného trestu: „Janko, nestrkaj tú vidličku do elektrickej zásuvky,“ upozorňuje pokrokový vychovávateľ. A keď ju tam Janko strčí, tak prirodzene „príde k rozumu“. A že môžu byť obete? Čo sa dá robiť, každá revolúcia niečo stojí…
Poľská liberálna pedagogička Maria Lopatkowa uvádza proti telesným trestom nasledujúce argumenty: „agresia plodí agresiu“, „nie je dovolené biť slabšieho“, „bitie nepreniká do svedomia, len na kožu“, „biť s chladnou hlavou je neľudské a v hneve zas nebezpečné“, „bitie ponižuje“, „zakazuje to Dohovor o právach dieťaťa OSN“.
Pozrime sa na uvedené heslá trochu bližšie:
„agresia plodí agresiu“ – Už samotná voľba slov je svojím spôsobom demagógiou. Nahovára nám, že vychovávateľ je agresor, útočník, teda niekto ako bandita, ktorý na školskej chodbe prepadáva nevinné deti. To súvisí s mylným presvedčením, v ktorom je trest stotožňovaný s agresiou (lat. aggressio = útok, napadnutie). Trest je však, na rozdiel od agresie, činom morálnym. Preto je „teória nákazy“ (agresia vyvoláva agresiu, násilie plodí násilie), z výchovného pohľadu, zo svojej podstaty falošná. Slepá agresia skutočne plodí slepú agresiu, ale to sa netýka nášho prípadu. Mladý človek, keď vidí trestajúceho vychovávateľa, sa neučí agresii (útoku s cieľom spôsobiť krivdu), ale naopak, osvojuje si pravdu, že zlo musí byť vždy potrestané, čo je veľký rozdiel!
„nie je dovolené biť slabšieho“ – Tento slogan sa dovoláva milosrdenstva (ad misericordiam) a snaží sa v publiku vyvolať súcit. Podvod aj v tomto prípade spočíva vo vyslovovaní falošných alternatív: silnejší – slabší. Rodič alebo vychovávateľ netrestá dieťa preto, lebo je fyzicky silnejší, ale z titulu jemu zvereného poslania. A na strane druhej, ten „slabší“ nie je trestaný kvôli svojej slabosti, ale preto, že napr. ublížil mladšej sestre.
„bitie nepreniká do svedomia, len na kožu“ – Keď čítame podobné vety, potom si môžeme klásť otázku, či človek skutočne existuje v dvoch rozmeroch, akoby rozdelený na dve časti: duševnú a telesnú, ktoré spolu vôbec nesúvisia. To je samozrejme nezmysel. Telesné cvičenia alebo sebazapieranie napr. posilňujú ducha. Preto je dovolené (ba niekedy aj nutné) používať v istom veku telesné tresty, a dať tým nesformovanému svedomiu najavo, čo je dobré a čo naopak, zlé.
„biť s chladnou hlavou je neľudské a v hneve nebezpečné“ – Vychovávateľ je tu opäť stavaný do úlohy krutého tyrana, kata, ktorý mučí deti. „Neľudským“ je však ponechať krutý čin (napr. šikanovanie slabšieho spolužiaka) bez náležitej a konkrétnemu činu zodpovedajúcej odpovede. Čo sa týka hnevu, tak s výrokom možno súhlasiť, pretože v hneve, či presnejšie v rozčúlení, by sa trestať naozaj nemalo.
„bitie ponižuje“ – Napomenutie má za úlohu vyvolať určitý psychický otras. Má dieťaťu ukázať, že v ňom vládne pýcha a preto by v sebe malo vzbudiť pokoru („ponížiť sa“). Pokiaľ teda trest vedie k pokore, tak jednoznačne plní svoj vytýčený cieľ. K chybe dochádza iba vtedy, ak miera poníženia nezodpovedá priestupku.
„zakazuje to Dohovor o právach dieťaťa prijatá OSN“ – Bez komentára.
Zmieňovanú kritiku telesných trestov môžeme vlastne použiť proti všetkým trestom obecne. Nie je hádam „neľudské“ a „ponižujúce“, ak štrnásťročnému dievčaťu prikážeme, aby sa vrátila domov najneskôr do desiatej hodiny večer? Alebo, pokiaľ nie je vhodné „biť slabšieho“, môžeme teda nechať „slabších“ v škole prepadnúť či voči nim používať dohováranie, teda „verbálnu agresiu“? Nie je napokon (v súčasnosti) ponižujúce, ak jedna osoba hodnotí druhú?
Médiá nám takmer dennodenne prinášajú prípady týrania detí asociálnymi zvrhlíkmi. Podobné informácie majú byť argumentom na zavedenie celkového zákazu telesných trestov. Iní hovoria, že je ťažké stanoviť hranicu medzi zaslúženým „na zadok“ a týraním. Pre istotu tak bude lepšie, ak telesné tresty úplne zakážeme. Tu je potrebné podotknúť, že patologické správanie nie je argumentom pre všeobecný zákaz telesných trestov. Je snáď dôvodom na zrušenie lekární to, že niektoré lieky sú zneužívané alebo ich používajú k samovražde, prípadne k vražde? Nech polícia stíha zvrhlíkov so všetkou k tomu náležitou prísnosťou, ale nie je správne odoberať rodičom právo trestať a vychovávať ich vlastné deti.
Mentalita idealistu
Pedagogický pacifizmus sa najčastejšie obracia k prostoduchým ľuďom, ktorí snívajú o šťastnom svete bez detského plaču, vojen a chorôb. Taký svet bohužiaľ neexistuje. Niektorí pacifisti vykazujú neopodstatnenú intelektuálnu pýchu, posilňovanú čudným presvedčením o vlastnej nadradenosti nad „barbarmi“ svojej doby aj dôb minulých, ktorí si dovolia mať na daný problém vlastný, odlišný názor. Stane sa, že teória nie vždy zodpovedá skutočnosti. V takom prípade je možné pozorovať u pacifistov istú „ideologickú vieru“, ktorá im prikazuje trvať na „dogmách“, aj keby ich vlastná skúsenosť svedčila o opaku.
S uvádzaním zásad pacifistickej pedagogiky do praxe sa trápili aj jej samotní apoštoli. V tejto súvislosti sú zaujímavé spomienky Johanna Ramsauera, ktorý bol spolupracovníkom švajčiarskeho pedagogického reformátora Johanna Heinricha Pestalozziho: „Pestalozzi svojim pomocníkom čo najprísnejšie zakazoval používanie telesných trestov, sám však v triede rozdával zauchá napravo i naľavo.“
Vo svojich spomienkach ďalej uvádza: „Nikto mi nepovedal, ako mám vo svojej triede vyučovať. Pestalozzi mi len prísne zakázal telesne trestať neposlušných a lenivých žiakov. Musel som si teda nejako poradiť. Už som písal, že sám Pestalozzi toto nariadenie v učiteľskom zápale nedodržiaval, vo vzťahu k svojim spolupracovníkom bol však natoľko nedôsledný, že ich v prítomnosti žiakov karhal, pokiaľ sa títo kvôli aj najmenším telesným trestom na učiteľov sťažovali. Na mňa osobne sa nikto nesťažoval, hoci som neraz toho či onoho lumpa poriadne preplieskal.“ (Die Erinnerungen von Johannes Ramsauer)
A nakoniec jedna pochybnosť: máme vždy tú česť len s idealistami? Aspoň hypoteticky môžeme pripustiť, že nie všetci osvetoví reformátori sú takí naivní, aby verili rozprávkam o tom, že bezprostrednosť deťom prospieva. Pokiaľ aj napriek tomu takéto myšlienky presadzujú, potom musia mať nejaký dôvod.
Dariusz Zalewski prednáša pre Národný pedagogický inštitút pri nadácii Servire Veritati v Lubline, publikuje v časopise Cywilizacja a je autorom viacerých kníh.
