Stáva sa Rusko centrom svetového konzervativizmu?

Mikuláš Hučko
15. novembra 2021   Politika

V Európe i na Slovensku je dnes Vladimír Putin považovaný mnohými konzervatívcami, ale aj bežnými ľuďmi za príklad kresťanského vodcu v protikresťanskom svete, alebo aspoň za politika so zdravým rozumom.

Tomuto očareniu podliehajú mnohí západní politici, novinári, kresťania i ľudia z ulice. Pat Buchanan, známy americký konzervatívny publicista ešte v roku 2013 napísal článok, v ktorom sa vážne zamýšľal nad tým, či Putin v tejto kultúrnej vojne „je jedným z nás?“. Istý katolícky biskup dokonca prirovnal prezidenta Ruska k perzskému kráľovi Kýrovi II. Veľkému, ktorý, hoci bol pohan, vyviedol Židov z babylonského zajatia. U nás medzi najznámejších Putinových priaznivcov patrí Ján Čarnogurský a „kotlebovci“.

Na nedávnom zasadnutí Valdajského klubu v Soči vystúpenie Vladimíra Putina bolo akýmsi ideologickým manifestom, v ktorom na príklade Ruska argumentoval, že „revolúcia nie je receptom na východisko z krízy, iba ju prehlbuje“.

Ruský prezident, vychádzajúc zo súčasnej situácie na Západe, zdôraznil, že niektoré spoločenské a kultúrne procesy (napr. sexuálna revolúcia) nie sú žiadnou novinkou, ale boli vymyslené a zavedené do praxe boľševikmi od samého začiatku Sovietskeho zväzu, čo viedlo k mnohým nešťastiam.

Poukázal na to, že v Rusku „ideologický dogmatizmus pravice aj ľavice dvakrát viedol k rozpadu veľkej krajiny“. „V dnešnom krehkom svete rastie význam pevných základov,“ povedal Putin, „morálnych, etických, hodnotových základov. To, čo sa v súčasnosti deje v západných krajinách, vymazávanie celých kapitol vlastnej histórie podľa súčasných noriem, pozitívna diskriminácia, ktorá vedie k obmedzovaniu práv väčšiny v mene slobody menšiny, a dokonca aj odmietanie používania výrazov „mama“ a „otec“, to všetko v mene „pokroku“, nebude v Rusku nikdy akceptované. Nielen preto, že krajina zažila podobné vlny ideologického tlaku počas minulých revolúcií a Rusi vedia, kam to vedie, ale aj preto, že „väčšina našej spoločnosti verí, že by sme sa mali odvolávať na naše hodnoty, historické a kultúrne tradície.“

Putin tiež povedal, že Rusko bude z ideologického hľadiska krajinou „zdravého konzervativizmu“, bez ľavicového, deštruktívneho a revolučného besnenia, ktoré dnes vidíme na Západe. Neskôr vo svojom prejave ruský prezident, pri definovaní novej štátnej ideológie, použil aj termín „optimistický konzervativizmus“.

Vo všeobecnosti je Putinova diagnóza jasná: Západ pod vplyvom ideológií odvodených od marxizmu uskutočňuje rozsiahlu operáciu sociálneho inžinierstva, ale Rusko, ktoré už podobným experimentom prešlo za komunistickej vlády a zaplatilo zaň obrovskú cenu, sa na ňom nemieni zúčastniť. Varuje ostatných: nevydávajte sa touto cestou.

Niekoľko ďalších citátov:

„To všetko sme my už v Rusku zažili. Po revolúcii v roku 1917 boľševici, vychádzajúc z dogiem Marxa a Engelsa, tiež vyhlásili, že zmenia celý existujúci systém – nielen politický a ekonomický, ale aj samotnú predstavu o tom, čo je ľudská morálka a základ zdravej spoločnosti.

Ničenie odvekých hodnôt, viery a medziľudských vzťahov až po úplné odmietnutie rodiny (to sa aj stalo), nútenie a podporovanie udávania blízkych – to všetko sa považovalo za krok vpred a mimochodom, vo svete to malo vtedy pomerne širokú podporu a bolo to módne – rovnako ako dnes. Mimochodom, boľševici tiež prejavovali absolútnu netoleranciu voči akémukoľvek inému názoru.

Podľa môjho názoru by nám to malo pripomenúť niečo, čo vidíme teraz. Pri pohľade na dianie v mnohých západných krajinách s údivom spoznávame pôvodné praktiky, ktoré sme my sami, dúfajme, zanechali v ďalekej minulosti. Boj za rovnosť a proti diskriminácii sa zvrháva na agresívny dogmatizmus hraničiaci s absurditou, keď sa veľkí autori minulosti – ako napríklad Shakespeare – už nevyučujú v školách a na univerzitách, pretože svojimi myšlienkami sú považovaní za zaostalých, pretože nechápali význam pohlavia alebo rasy. V Hollywoode existujú pokyny, ako a o čom sa majú natáčať filmy, koľko postáv v nich má byť akej farby či pohlavia. Ukázalo sa, že je to horšie ako Oddelenie agitácie a propagandy Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

Boj proti rasizmu je potrebný a ušľachtilý, ale v novej „kultúre rušenia“ sa mení na „obrátenú diskrimináciu“, teda na rasizmus v opačnom garde. Obsedantné zdôrazňovanie rasových otázok ľudí ešte viac rozdeľuje, ale snom skutočných bojovníkov za občianske práva bolo práve odstránenie rozdielov a odmietnutie delenia ľudí podľa farby pleti. Pripomínam, že včera som svojich kolegov osobitne požiadal, aby našli tento citát Martina Luthera Kinga, ktorý povedal, ako si pamätáte: „Snívam o dni, keď moje štyri deti budú žiť v krajine, kde ich nebudú posudzovať podľa farby pleti, ale podľa ich osobných vlastností.“ To je skutočná hodnota. Ale ako vidíme, všetko sa tam deje inak. Mimochodom, tu v Rusku je absolútnej väčšine našich občanov jedno, akú má človek farbu pleti; nie je dôležité, či je to on alebo ona. Každý z nás je človek – a to je dôležité. (…)

Tí, ktorí sa opovažujú tvrdiť, že existujú muži a ženy – čiže biologický fakt – sú takmer ostrakizovaní. „Rodič číslo jeden“ a „rodič číslo dva“, „rodiaci rodič“ namiesto „matka“, zákaz používania výrazu „materské mlieko“ a jeho nahrádzanie výrazom „ľudské mlieko“ – aby ľudia, ktorí si nie sú istí svojím pohlavím, sa necítili urazení. (…)

Ak sa to niekomu páči, nech to robí. My sa budeme riadiť ideológiou zdravého konzervativizmu. (…) Konzervatívny prístup nie je bezduchá obrana, nie je to strach zo zmeny, nie je to hra na schovávačku, nieto uzavretia sa do ulity. Je to v prvom rade opieranie sa o rokmi overenú tradíciu, udržiavanie a rast populácie, realizmus v hodnotení seba a iných, precízne vypracovanie systému priorít, spojenie potrebného s možnou, prezieravou formuláciou cieľov a zásadné odmietnutie extrémizmu ako metódy konania. A poviem to na rovinu: v nadchádzajúcom období svetovej rekonštrukcie, ktoré môže trvať dosť dlho a ktorého konečný návrh zostáva neznámy, je umiernený konzervativizmus tým najrozumnejším spôsobom správania, aspoň podľa mňa. Samozrejme, že sa to nevyhnutne zmení, ale zatiaľ sa ako najracionálnejšia javí medicínska zásada „neškodiť“. Ako je známe: «noli nocere».

Opakujem: pre nás v Rusku to nie sú špekulatívne postuláty, ale poučenie z našej ťažkej, niekedy tragickej histórie.“

Prejav, ktorý predniesol Putin počas stretnutia Valdajského klubu, už koluje po Európe a stretáva sa so živým ohlasom v mnohých pravicových kruhoch ako alternatíva k dominantnému neomarxistickému naratívu.

Povedzme to jasne: týmto jazykom dnes nehovorí na verejnosti žiadny z lídrov európskych krajín – azda okrem jedného, Viktora Orbána. Preto neprekvapuje, že uvedené argumenty zdravého rozumu oslovujú mnohých konzervatívcov v západných krajinách, ktorí dnes už nenachádzajú podporu ani u kresťanskodemokratických strán a mnohí vkladajú väčšie nádeje pri obrane kresťanstva pred novodobým barbarstvom do bývalého plukovníka KGB než do rímskeho biskupa. Pre konzervatívcov v sekularizovaných západných spoločnostiach sa hlavný nájomca Kremľa ukazuje ako posledný lúč nádeje na záchranu kresťanstva.

Do akej miery to zodpovedá pravde?

Začnime od základov. Konzervativizmus spájame s pripútanosťou k náboženstvu, rodine a tradíciám. A ako to vyzerá v Rusku? Pokiaľ ide o otázky viery, oficiálne prieskumy ukazujú, že 79 % Rusov sa označuje za pravoslávnych, 4 % sú moslimovia a 9 % verí v nejakú „Najvyššiu bytosť“.

V porovnaní s rokom 1991, keď sa k pravoslávnej cirkvi hlásilo 37 % občanov Ruskej federácie, ide o výrazný skok, ale tieto vyhlásenia nejdú ruka v ruke s účasťou na cirkevnom živote. V roku 2018 sa podľa informácií ruského ministerstva vnútra na vianočných bohoslužbách zúčastnili necelé 2 % obyvateľov, kým v roku 2010 to boli ešte 4 %.

Najlepšie to vidno na interrupciách, ktorých bolo podľa oficiálnych údajov v Rusku v minulom roku vykonaných 524-tisíc. Ako však uviedla poslankyňa z Výboru pre rodinu Inga Jumaševová: „Tieto údaje sa pravdepodobne týkajú len verejných kliník. Dnes nevieme, koľko interrupcií sa vykonáva na súkromných klinikách, nevieme ich spočítať.“ Aj podľa oficiálnych štatistík je Rusko stále krajinou s najvyšším počtom zákrokov na usmrtenie nenarodených detí v Európe. Keď sa ruské ministerstvo zdravotníctva minulý rok pokúsilo obmedziť dostupnosť interrupcií na požiadanie, hlavnými odporcami v Dume boli práve poslanci „konzervatívneho“ Jednotného Ruska a projekt padol.

Ako nedávno napísal denník Novaja Gazeta, ktorého šéfredaktor dostal tento rok Nobelovu cenu za mier, v niektorých oblastiach Sibíri alebo južného Uralu je v súčasnosti možnosť nákazy HIV až 35-krát vyššia ako v Európe. Existuje „tichá epidémia“ drogovej závislosti aj kolapsu ruského zdravotníctva.

Hoci Vladimír Putin vo svojom prejave v Soči kritizoval rastúcu príjmovú nerovnosť, Rusko je krajina, v ktorej začiatkom tohto roka žilo viac ako 21 miliónov ľudí pod oficiálne uznanou hranicou životného minima. Tento počet sa znížil o 4 milióny, ale to preto, že sa zmenila metodika počítania, keďže sa zrýchlil pokles príjmov, najmä v dôsledku inflačného cunami, ako sa dnes v Rusku hovorí. V dvetisíc ruských školách nie sú toalety, v tritisíc školách sú na ulici. Výdavky na zdravotníctvo sú o polovicu nižšie ako v krajinách Európskej únie.

Podľa viacerých pozorovateľov je Putinov konzervativizmus skôr Potemkinovou dedinou než životaschopným programom optimistického konzervativizmu. Jeho skutočným obrazom je totiž vláda byrokracie, armády a malej bohatej elity. To však nič nemení na skutočnosti, že v Európe, Spojených štátoch a možno aj u nás sa nájdu zástancovia ruského modelu, ktorí v ruskom vládcovi vidia ideologického vodcu moderného sveta.

Azda najvýstižnejším označením politickej tváre Vladimíra Putina je strategický konzervativizmus. Pretože podobne ako za čias Sovietskeho zväzu, ktorý v časoch svojho najväčšieho rozmachu a vojenského rozširovania sfér svojho vplyv hovoril všade o mieri a rôznymi kanálmi financoval politické i občianske iniciatívy bojujúce za mier, aj Putinov prejav vo Valdajskom klube je ponukou určenou západnej verejnosti, západným politickým a intelektuálnym kruhom, ktoré sú vystrašené postupom kultúrnej a antropologickej revolúcie, rodovej ideológie a kritickej teórie rasy. Adresátmi jeho posolstva však nie sú len ľudia s pravicovými alebo konzervatívnymi názormi, ale aj ľudia so zdravým rozumom, ktorí sa obávajú iracionálneho a agresívneho zasahovania ideológie do ich súkromného života.

Pritom súčasný režim v Moskve podporuje radikálne ľavicové kruhy (ako napríklad Podemos v Španielsku alebo Syriza v Grécku, venezuelskú vládu), ale na druhej strane aj extrémne pravicové kruhy, pretože mu ide o roznecovanie vnútorných sporov a roztržiek na Západe. Na rôzne príležitosti nosí rôzne masky. Svoju súcitnú, prorodinnú, konzervatívnu tvár bez problémov dokáže ukázať aj pravicovým kruhom.

PDF (formát pre tlač)