Srdce oltára. Z dejín cibória (Diel prvý)

Lucia Laudoniu
9. júna 2021
  Kultúra

Máme štyri živly, štyri svetové strany, štyri ročné obdobia a… štyri stĺpy. Nad nimi vyrastá cibórium – oltárny prístrešok, ktorý sa v ranokresťanskej architektúre objavuje už od 4. storočia. Odhaľme jeho symbolický aj praktický význam.

Pri listovaní latinským slovníkom zistíme, že malý prístrešok sa povie pergula. Z latinského termínu povstala talianska pergola, synonymum rôznych záhradných altánkov, markíz a ľahkých striešok. Architektonická tradícia ranej Cirkvi však pod termínom pergula pozná oltárne priečky so stĺpmi s architrávom, ktoré sú priamymi predchodcami ikonostasu.

Byzantská pergula (u Grékov templon) v chráme svätého Pantelejmona (Pantaleona) v macedónskom kláštore Gorno Nerezi (Skopje) sa stále teší liturgickému využitiu. Vysoko cenené murálne fresky pochádzajú z 12. storočia.
Zdroj: wikipedia.org

Pergula v latinskej literatúre, to nie je len archaická forma oltárnej bariéry. Je to tiež opora pre šplhajúci sa vinič a – čuduj sa svete – aj škola. In pergula docuit znamená učil v pergule (pod pergolou, pod strieškou). Rôzni potulní sofisti mali svoju pergulu, pri ktorej zhromažďovali poslucháčov a nosili si ju so sebou ako slimák svoj dom. Omnia mea mecum porto – všetko svoje nosím so sebou.

Kresťanská kultúra prevzala ideu perguly ako miesta, kde sa rozdáva poznanie. Nie je možné exaktne vysvetliť, prečo Latinovia pomenovali oltárne steny pergula, veď nemali tvar striešky, ale stĺporadia (Gréci tieto štruktúry nazývali templa). Spojenie perguly s aktom vyučovania však dáva istú možnosť výkladu: chrám je Božou školou, v ktorej sa celoživotne učíme viere, láske, nádeji.

Rodný list oltárnym pergulám vystavila antika. Baldachýny a cibóriá nie sú výnimkou. Ich príbeh je veľmi starobylý a viaže sa napríklad ku križovatkám ciest.

Tetrapyla v sýrskej Palmýre.
Zdroj: wikipedia.org

Jednoduché tetrapyla (singulár tetrapylon, po latinsky tiež quadrifrons) vyrastali na starobylých míľnikoch a tam, kde sa križovali cesty. Predstavovali splynutie štyroch víťazných oblúkov v kubickej forme. Tieto štyri otvorené brány zosobňovali štyri svetové strany, ktoré sa stretávajú v jednom bode a podávajú si ruky.

Sakrálny charakter mali aj drobné antické edikuly, ktoré o pár storočí neskôr inšpirovali staviteľov klasicizmu a ich koncepciu oltára. Aediculae a tetrapyla za klasických čias pribúdali nad hrobmi významných osobností a symbolizovali ich posmrtný nebeský dom.

Rímska aedicula z Pompejí. V pohanskej dobe mala funkciu domáceho oltárika (lararium).
Zdroj: holylandphotos.wordpress.com

Tetrapyla sa príležitostne objavovali aj nad hrobmi mučeníkov. Skorým a predsa nádherným príkladom je tetrapylon, čiže štvorstĺpie nad hrobom svätého Jána Evanjelistu v Efeze, ktoré nemecký kunsthistorik Richard Krautheimer datoval približne do roku 300 po Kr. Keďže v dobách perzekúcie kresťanov sa liturgie slúžievali aj nad hrobmi mučeníkov, vznikla potreba umiestňovať tetrapyla nad oltáre, aby sa zdôraznil funerálny charakter oltára a zachovala sa kontinuita s vyznaním a odkazom martýrov. Baroková éra preto svojho času vyrezávala mramorové oltáre v tvare rakvy.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Živou reťazou, ktorá spája Cirkev s vekom mučeníkov, sú relikvie svätcov vkladané do Božieho oltára. Vďaka nim je oltár skutočným hrobom s tetrapylonom – cibóriom premeneným na Trón života. Oltár je sepulcrum vividum – oživujúcim a životodarným hrobom Krista, ktorý premohol smrť.

Antimension, v slovanských Cirkvách antimins, je rektangulárna šatka s ostatkami mučeníkov, bez ktorej sa v byzantskom svete nemôže slúžiť svätá liturgia.
Zdroj: blog.obitel-minsk.com

Spomienkou na krvnú konfesiu mučeníkov je v byzantskej tradícii antimension – typ korporálu so všitými ostatkami svätých a s podpisom eparchiálneho biskupa. Už z povahy slova (anti a mensa) vyplýva, že je duplikáciou, ba dokonca substitúciou oltárnej menzy.

V 20. storočí sa medzi rímskokatolíckymi vojenskými kaplánmi objavuje antimensium Latinum. Od svojho byzantského „brata“ sa líšilo iba absenciou podpisu biskupa. Latinské antimensium rovnako obsahovalo relikvie. Bolo vojenským prenosným oltárom, respektíve jeho vrchnou (pôvodne kamennou či drevenou) platňou v textilnej forme. Nie každý vojenský kňaz mal možnosť nosiť si so sebou poľnú kaplnku na kolesách, introdukcia byzantského antimensia sa preto javila ako optimálne, predsa však núdzové riešenie. Kultúrna výmena medzi kresťanským Východom a Západom vždy prebiehala v oboch smeroch a byzantská prax dokázala častokrát pozitívne ovplyvniť západnú tradíciu.

Architektonickú formu štvorstĺpia teda Kristova Cirkev adaptovala sine dubio z mučeníckych hrobov a z úcty k relikviám. Koncept štyroch stĺpov vytváral pomyselný stred sveta. Všetky svetové strany v bázni obkolesujú Trón svojho Stvoriteľa. Oltár je akousi pozemsko-nebeskou križovatkou, nad ktorou sa vypína tetrapylon ako na križovatkách antických viae.

Cibórium nad oltárom v meste svätého Mikuláša v Bari – antické tetrapylon transformované na kresťanský religiózny prvok.
Zdroj: thehansontwosome.com

Mnohé cibóriá nosili v sebe tvar víťazného oblúka, ktorý teologicky vyjadruje triumf Božieho Syna nad peklom. Po Tridentskom koncile cibóriá vyšli z módy (v prostredí byzantského rítu dôraz na cibóriá mizol už skôr gradatim s presunutím ideového ťažiska na ikonostas). Myšlienka Kristovho víťazného oblúka však (nielen) na latinskom Západe zostala predsa len živá priamo v riešení presbytéria. Stačí trochu fantázie a oblúk uzrieme aj v tvare kalicha.

S ideou kalicha je neodmysliteľne spätá etymológia cibória. Rimania zdedili toto slovo od Grékov. Helénske cibórium bolo rituálnou nádobou na pitie. Súčasná rímskokatolícka prax pod cibóriom rozumie malé depositorium v tvare kalicha na úschovu konsekrovaných eucharistických Darov. Nezabúdajme, že cibus v latinčine znamená pokrm.

Antické kultúry kládli nad hlavy vladárov rôzne striešky a baldachýny, aby podčiarkli ich majestát a vážnosť. Baldachýny mali aj praktickú funkciu, chránili pred páľavou slnečných lúčov.

Rozdiel medzi cibóriom a baldachýnom spočíva vo voľbe materiálu: baldachýny sú ušité z látky a vyznačujú sa mobilitou, cibóriá sú kamenné a neprenosné.

Ilustrácia zo slovanského evanjeliára z 13. storočia nám ukazuje ciborium velatum (vrátane opôn).
Zdroj: orthodoxartsjournal.org

Po stranách cibória nechýbali závesy, ktoré sa dali zatiahnuť zo všetkých štyroch strán (ciborium velatum). Pamätníkom tohto úzu je oltárna opona v arménskej bohoslužbe. Pápež Ján VI. na začiatku 8. storočia daroval rímskej Bazilike svätého Pavla za hradbami tetravela – súbor štyroch závojov určených pravdepodobne na „odievanie“ cibória.

Závesy sa zaťahovali počas eucharistického kánonu a podobne ako opona v jeruzalemskej Svätyni svätých, zabezpečovali intimitu a ochranu oltára pred nepovolanými zrakmi či pred hmyzom.

Oltár v rímskom veľchráme Santa Maria in Trastevere s mramorovým cibóriom.
Zdroj: blog.marcantonioarchitects.com

Konštantínopolský patriarcha Germanos v 7. storočí vidí v cibóriu duchovnú Archu zmluvy s večnými tabulami Zákona.

Kde môžeme obdivovať najstaršie oltárne cibóriá a prečo z nich visela zlatá holubica? Po vysvetlenie zaletíme na krídlach pokračovania nášho výletu za monumentami paleokresťanskej duše zakliatej v kameni.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!