Spoločné vlastníctvo prvých kresťanov?

Pavol Macháček
6. júna 2019   Cirkev   Apologetika

Správy novozákonnej knihy napísanej o dejinách rodiacej sa Cirkvi, Skutkov apoštolských, hovoria o tom, že medzi jeruzalemskými už na počiatku sa ukázalo spoločné vlastníctvo. „Všetky veci mali spoločné” (Sk 2,44). A nájdeme aj iné výroky, ktoré ešte podrobnejšie opisujú tento stav vecí. Keď si ešte sprítomníme niektoré výroky Ježišove, ktoré vyznievajú proti bohatstvu a hromadeniu majetku, mohlo by sa z toho všetkého aj pozdávať, že spoločné vlastníctvo je novým usporiadaním majetkovej otázky, ktoré vyviera akosi z vnútornej podstaty kresťanstva.

Apoštolská doba

Uvediem jednu takúto v podstate dobre mienenú, ale súčasne aj pochybenú mienku o prvotnom hospodárskom zriadení kresťanov. Znie takto:

„Už v apoštolskej dobe jedným zvláštnym znakom kresťanov bol spoločný život. Toto ich zriadenie zakladalo sa najmä na rade Ježišovej, ktorú vyhlásil pre takých ľudí, čo túžili po vyššej dokonalosti, ale zakladá sa aj na jeho príklade. Prví kresťania radu chudoby tak si vysvetľovali, že vlastne každý kresťan sa má stať dokonalým a preto je povinný predať svoj majetok a rozdať ho medzi chudobnými. Nemať starosti o zajtrajšok! Veď Kristus, ktorého stopy takto mienil čo najvernejšie nasledovať, sám sa postará o každého. No azda podobne pôsobil tu aj príklad Ježišov. Veď apoštoli mali spoločnú pokladnicu, ešte keď boli s Ježišom, do ktorej ukladali dary prijímané od priateľov a podporovateľov Ježišových. Ale nielen sami žili z nich, ale dávali z toho aj almužnu iným.

Po takom príklade bolo len prirodzené, že keď v Jeruzaleme vznikla prvá kresťanská obec, i jej príslušníci sa len podobne zariadili. Máme to potvrdené správami Skutkov apoštolských: „Všetci veriaci ostávali pospolu a všetky veci mali spoločné. Odpredávali svoje pozemky a svoj majetok a delili ho medzi všetkých, ako kto potreboval.” (2, 44 n.) A zase aj iné miesto hovorí o tom podobne: „Veľká milosť bola medzi všetkými. Nikto nebol medzi nimi núdzny; lebo všetci, čo mali polia a domy, predávali ich a čo utŕžili, prinášali a kládli k nohám apoštolov, a koľko kto potreboval, každému sa dostalo.” (4,33 n.) „Nikto nepokladal svoj majetok za svoje vlastníctvo, ale všetko mali spoločné.” (4,32)

Medzi inými, čo tak urobili, bol aj Barnabáš. „Mal rolu, predal ju a peniaze priniesol a položil k nohám apoštolov.”

Čo teda môže nasledovať z takýchto predpokladov? Ak sa veci tak jednoducho mali, ako je to v Skutkoch apoštolov opísané, nasleduje jedine možný záver: v dobe apoštolov v jeruzalemskej cirkvi jestvovalo spoločné vlastníctvo. A ďalšou poučkou je: tento hospodársky poriadok vyviera akiste zo samej vnútornej podstaty kresťanstva.

No tieto správy nemajú takú povahu, ktorá by nás nútila k tomuto jedinému vysvetľovaniu. Treba si dobre uvážiť niektoré podrobnosti pri týchto správach. A nepovšimnuté podrobnosti nadobudnú rozhodujúci význam, aby sme si utvorili správny posudok o tomto domnelom spoločnom vlastníctve jeruzalemskej cirkvi. Už okolnosť, že údajné spoločné vlastníctvo nebolo trvalým zariadením, ukazuje najlepšie, že ide o prechodné zriadenie, ku ktorému sa iba jednotliví veriaci odhodlali celkom dobrovoľne a nikým nenútení.

Dobrovoľnosť

Pri uvedených kresťanoch nikde niet ani stopy o nejakom nátlaku, žeby sa k odpredaju svojho majetku boli rozhodli z donútenia samej vrchnosti. Každý si robil so svojím majetkom slobodne, podľa vlastného uváženia to, čo sám za dobré uznal. No kde je ponechané na slobodné rozhodnutie usporiadať si svoj majetok, tam sa dá predpokladať, že nie všetci si počínali tak, ako to urobili iba jednotlivci. A tým už prestáva spoločenstvo vlastnícke, aspoň také, aké poznáme v modernom poňatí. Skutky apošt. uvádzajú iba dve osoby podľa mena, ktoré predali svoj majetok. Je to Barnabáš, vyššie uvedený (4, 37) a ďalej Ananiáš so svojou manželkou Satirou, (hl. 5.) Prečo ich neuviedol svätopisec v hojnejšom počte — alebo azda správnejšie: prečo uvádza práve týchto dvoch zvlášť, ak aj ostatní tak robili — alebo dokonca nútení boli tak urobiť? Jeruzalemská cirkev má ťažkosti pri rozdeľovaní almužny vdovám. Nastávajú isté nedorozumenia medzi skupinou aramejsky a grécky hovoriacich kresťanov v Jeruzaleme, (hl. 6.) To sú isté záhady, ak spoločné vlastníctvo v Jeruzaleme zavedené dotiaľ tak hravo odstránilo všetok nedostatok.

No záhady sa dajú riešiť — ale vtedy si spoločné vlastníctvo musíme ináč predstavovať. Zo slov Skutkov apoštolov vysvitá: len niektorí veriaci v Jeruzaleme predali svoj majetok a aj vtedy iba jeho čiastku a venovali to na podporu chudobných. K tomu sa rozhodli dobrovoľne, nikým nenútení. Táto sloboda a oprávnenosť najlepšie vyniká zo slov sv. Petra, ktorými upozorňuje Ananiáša: mal právo robiť so svojím majetkom podľa vlastnej vôle a nik ho nenútil ani k odpredaju, ani k odovzdaniu utŕžených peňazí za svoju roľu. Mohol si podržať všetky peniaze. „Či pozemok nepredaný nebol by zostal tvojím a predaný nebol v tvojej moci?” (5,4)

Trest pre Ananiaša a Safiru

Prekvapuje nás prísnosť trestu, ktorým boli podvodní manželia Ananiáš a Safira postihnutí. Vysvetľujeme si to tak, že sa chceli podvodne dostať do počtu nemajetných kresťanov, aby ich zo spoločnej pokladnice udržovali. Predovšetkým išlo o to, aby lakomstvo a podvod boli príkladne potrestané.

Zdanlivé spoločné vlastníctvo jeruzalemskej cirkvi vysvetlíme si takto:

Kresťanstvo správne chápalo význam a rozsah vlastníctva. Prví kresťania dobre si uvedomovali, že nie sú neobmedzenými vlastníkmi svojho súkromného majetku, ale sú len jeho užívateľmi. A vtedy ich súkromný majetok je viazaný voči ostatným ľuďom, najmä voči chudobným súvercom istými povinnosťami. Ak im niečo zvyšuje z výnosu ich súkromného majetku, z toho sú povinní podporovať núdznych spolubratov. Tak vidíme, že pod vplyvom tohto učenia prví kresťania začali hojnejšie udeľovať zo svojho majetku chudobným a núdznym a v tomto zmysle stály sa ich majetky „spoločnými”. Nešlo teda v prvotnej Cirkvi o zariadenie, aké predstavuje novodobý pojem spoločného vlastníctva, kde známkou nového usporiadania majetkových pomerov je: nútené spoločné vlastníctvo s čiastočným alebo úplným vylúčením súkromného vlastníctva.

Trvalosť súkromného vlastníctva u prvých kresťanov

Súkromné vlastníctvo u prvotných kresťanov ani na chvíľu neprestalo. Že súkromný majetok u prvých kresťanov súčasne trval i naďalej, toho dôkazom môže byt aj ten údaj samých Skutkov ap., že Mária, matka Jána-Marka, má v Jeruzaleme svoj dom, kde sa istá skupina kresťanov schádzala. (Sk 12,12) Mnazon, pôvodom z Cypru, má v Palestíne svoj dom, do ktorého prijíma Pavla a jeho sprievodcov na hospodu. (Sk 21,16)

Ale nie jediné Skutky apoštolské podávajú správu o živote prvých kresťanov v Jeruzaleme. Z najstaršej doby apoštolskej pochádza aj list sv. Jakuba a to zaiste z 5. desaťročia kresťanského. Tento spis predpokladá u kresťanov majetkové rozdiely a hovorí o tom, že v spoločnosti kresťanov vedľa seba žijú chudobní bedári a tvrdí boháči. Preto napomína veriacich, aby svoju vieru prejavili skutkami milosrdenstva a neuspokojovali sa prázdnym, hoci aj sladkým slovom tam, kde treba činom dokázať kresťanskú lásku. A zasa ostro karhá boháčov, ktorí si na majetku tak veľmi zakladali a dopúšťali sa ťažkých hriechov, keď zadržali zaslúženú mzdu svojim pracovníkom (Jak 5, 1 – 6). Ako vädne kvet a pominie sa jeho krása, tak sa stane aj s boháčom: vyjde na zmar so všetkým činom (Jak 1,11).

Ale dobrovoľné príspevky samých jeruzalemských veriacich ani nestačili odvrátiť nedostatok a biedu tamojšej Cirkvi. Keď na tzv. apoštolskom sneme riešia spornú otázku, či sú pohano-kresťania úplne oslobodení od povinností židovského zákona, zhromaždení žiadajú sv. Pavla, aby pri svojej apoštolskej činnosti medzi pohanmi pamätal na chudobných veriacich v Jeruzaleme. A apoštol pohanov tomuto očakávaniu usiloval sa čo najlepšie zodpovedať. V obidvoch listoch Korinťanom stretáme sa s jeho starostlivosťou o toto dielo lásky, keď achajských veriacich povzbudzuje zbierať milodary pre veriacich jeruzalemských. Sv. Pavol sám prináša tieto milodary a odovzdá ich na určenom mieste. (Rim 16,1; 1Kor 16,1; 2Kor 8 – 9)

Kresťanské spoločenstvo vlastníctva bolo zriadené iba v Jeruzaleme, aj to iba prechodne. Veď čoskoro bolo treba ustanoviť mužov, ktorí mali na starosti stravovanie a dbať o spravodlivé podporovanie chudobných (diakoni, Sk 6). Zriadenie tohto úradu je odôvodnené vzrastom počtu veriacich a zaiste i vzrastom počtu chudobných, ktorým sprvu iba dobrovoľne poskytované dary veriacich už nemohli postačovať. Ak v Achajsku zbierajú pre Jeruzalem, je to znakom toho, že v Achajsku súkromné vlastníctvo veriacich ich kresťanstvom nebolo nijako dotknuté. Ani inde nenastalo podobné zriadenie, s akým sa stretáme v prvotnej cirkvi jeruzalemskej. Podľa toho jeruzalemské zriadenie bolo myslené od počiatku ako niečo prechodné. Ako samé prišlo, tak aj zaniklo. Núdza ho vyvolala, zmena pomerov ho odstránila. Netreba tu hľadať ďalekosiahle príčiny na odôvodnenie jeho vzniku.

Mýlia sa tí, čo by zaniknutie prvotného „kresťanského vlastníckeho spoločenstva” chceli dať do súvisu s očakávaním skorej parúzie, t. j. druhého príchodu Kristovho. Ani vznik, ani zánik údajného spoločného vlastníctva u prvotných kresťanov nemalý nič spoločného s očakávaním príchodu Pánovho. Sv. Pavol ostro napomína niektorých ľudí v Solúne — čo práve očakávali príchod Pánov, aby sa chopili práce, neoddávali sa zaháľaniu pre očakávanie príchodu Ježišovho. Každý má pracovať, aby sa uživil zo svojej práce a nebol na ťarchu iným. Dokonca vysloví to s tvrdosťou, aká je vrodená apoštolovi: Kto nechce pracovať, nech ani neje (2Tes 3,10). V tej veci sám im predchádzal príkladom: „Nežili sme u vás neporiadne, ani sme chleba od nikoho zadarmo nejedli, ale sme dňom i nocou ťažko a namáhavo robili, len aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. A to nie, ako by sme nemali práva, ale aby sme vám seba dali za príklad, ako nás máte nasledovať.” (2Tes 3,7n)

Jednotlivé ustanovenia zjaveného učenia, najmä návody dokonalejšieho života, stály sa až časom jasnejšími, keď sa uskutočňovali v živote kresťanov. Toho príkladom je práve Kristova rada pre dobrovoľnú chudobu. Iba život rehoľných spoločností ukázal svetu so všetkou jasnosťou, ako súvisia spolu kresťanská dokonalosť a chudoba. Tento príklad ukazuje súčasne aj na to, že radu dobrovoľnej chudoby možno uskutočniť iba v užšom kruhu k tomu vychovaných a povolaných jednotlivcov pri zachovaní ďalších sľubov, ako je sľub čistoty a úplnej poslušnosti. Jedna rada bez druhej sa nedá uskutočniť. To vyplýva z našej vlastnej prirodzenosti a životnej skúsenosti vôbec. Veď napr. kde je rodina, tam sauna prirodzenosť káže a žiada zvýšenú starostlivosť o lepšiu alebo aspoň istejšiu hmotnú a majetkovú budúcnosť potomstva.

Rodina potrebuje nielen svoj trvalý byt a určité zásoby potrebné k životu na ukojenie chvíľkovej potreby, ale sa musí zariadiť aj na prípad nepredvídaných alebo až v ďalšej budúcnosti očakávaných potrieb. A práve rodina, ponímaná ako trvalý a nerozlučiteľný zväzok určitých osôb, nemohla podporovať vývoj všeobecného a núteného spoločenstva vlastníckeho. V živote musí byť rešpektovaná správna a prirodzená stupnica hodnôt a práv. Jedným najpoprednejším a najzákladnejším právom človeka je, aby si mohol založiť rodinu a tejto venovať značnú starostlivosť. Nie primitívny stav ľudstva vytvoril rodinu, lebo ju potreboval, pri čom súčasne rodina sama povznášala človeka a viedla ho k čnostiam, bez ktorých sa ani spoločenský život nemôže zájsť, ale potrebuje ju aj dnešný človek. Prirodzenosť človeka v podstate sa nemení. Ostáva trvalo tá istá. Odklon od nej znamená úpadok.

V rehoľnom živote krásne sa osvedčilo spoločenstvo vlastníctva. Ale táto ustanovizeň je iba pre niektoré a k tomuto životu zvlášť uspôsobené osoby. Lebo iba v takom kruhu vedel vytvoriť sv. Augustín formu spoločného života (so svojimi kňazmi) alebo sv. Chrodegang inštitúciu kanonikov. Bez sľubu poslušnosti zanikajú aj tieto ustanovizne. To všetko nám pripomína: bez heroizmu a sebazaprenia nedá sa uskutočniť ani tzv. kresťanské ideálne chápané spoločenstvo vlastníctva.

Prevzaté z časopisu Duchovný pastier 6/1948

PDF (formát pre tlač)