Som katolík, ale…

Marcin Więckowski
26. septembra 2019
  Spoločnosť

„Som katolík, ale …“ Túto vetu možno počuť veľmi často v rozhovore s dnešnými katolíkmi. Mnoho ľudí napriek verejne deklarovanej príslušnosti k Cirkvi a viere v Krista, podporuje myšlienkové prúdy, koncepty alebo ideológie, ktoré sú úplne v rozpore s touto vierou. Obvykle ide o nevedomosť, často naivitu a v krajných prípadoch zlú vôľu.

Zdroj: flickr.com

V skutočnosti však, keď vyslovuje vetu: „Som katolík, ale …“, navonok vyjadruje jazykom rozpor, aj keď si ho vo väčšine prípadov pravdepodobne neuvedomuje. Čo sa objavuje v druhej časti tohto výroku? Pozrime sa na tri najbežnejšie varianty.

„… podporujem komunitu LGBT“

Začneme najbežnejším, zvlášť v poslednom čase, dokončením tejto vety. Sme svedkami toho, ako sa praktizujúci katolíci čoraz častejšie zúčastňujú na tzv. pochodoch rovnosti. Patria sem aj verejní činitelia a taktiež novinári médií, ktoré sa označujú za katolícke.

Jednou z mnohých možných motivácií týchto osôb je zdôrazňovanie, že veď predsa Ježiš prichádza, aby spasil všetkých ľudí. Nerozlišujú však dva úplne odlišné pojmy: úctu k človeku a podporu ideológie, ktorá je v rozpore s kresťanstvom. Boží služobník, kňaz Piotr Skarga, hovoril: „Nenávidieť hriech, milovať hriešnika.“ Tento príkaz zhŕňa celkový postoj, ktorý by mal katolík zaujať voči ľuďom inej sexuálnej orientácie. Človek by mal týchto ľudí zahrnúť do modlitieb a pomáhať im v ťažkom boji o zachovanie takého spôsobu života, ktorý evanjelium vyžaduje od každého pokrsteného. Neslobodno ich šikanovať ani diskriminovať. Zároveň však nemožno chváliť ich skutky a tolerovať život v protiklade s evanjeliom a tzv. pochody rovnosti, ktoré vo svojej podstate sú extrémnym príkladom oslavovania hriechu. Jedným zo skutkov milosrdenstva je „napomínať hriešnikov“ a nie „utvrdzovať ich v hriechu“!

Tým menej smieme podporovať ideológiu LGBT, ktorá pod fasádou krásnych hesiel o slobode, rovnosti a tolerancii v sebe obsahuje čosi úplne iné: boj proti rodinným a tradičným hodnotám, demoralizáciu najmladších, nenávisť voči ľuďom s odlišným (od nich) názorom a presadzovanie úplnej cenzúry masmédií. Neschopnosť mnohých katolíkov rozpoznať tieto hrozby je zrkadlom smutného stavu dnešnej Cirkvi. Niektorí z nich sú dokonca prekvapení profanáciami, ku ktorým dochádza na takýchto udalostiach spätých s LGBT. Ich viera v pozitívny rozmer tohto hnutia bola tak hlboká, že nemohli pochopiť, prečo tí, ktorí mali byť vzormi tolerancie, prechovávajú v sebe toľko nenávisti voči náboženstvu a veriacim?

Nakoniec treba pripomenúť, že homosexualita je v Biblii odsúdená tak jednoznačne ako máloktorý iný jav: „Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť“ (Lv 20, 13) a „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov, ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6,9-10). Kvôli citovaniu týchto fragmentov Svätého písma nedávno jeden muž v Poľsku prišiel o prácu a kanadský súd ich vo všeobecnosti zakazuje uvádzať bez kontextu ako „nenávistné výroky“!

„… som pacifista“

Tento bod môže u mnohých ľudí vyvolať prirodzenú námietku. Ako to? Čo je zlé a čo je v rozpore s presvedčením, že katolík sa stavia proti vojne a proti používaniu násilia? Tak sa dostávame priamo k jadru veci. Pacifizmus nie je ideológiou, ktorá sa stavia proti použitiu násilia. Je to zmanipulovaný obraz hnutia, ktoré sa vďaka úsiliu americkej ľavice pevne zakorenilo v masovej kultúre. Pacifizmus je ideológia, ktorá odmieta autoritu vlády, Cirkvi, armády či polície, stavia sa proti tradičnému rodinnému modelu, ktorý označuje za „represívny“ a „potláčajúci ľudskú slobodu“ a propaguje tzv. voľný sex, antikoncepciu a potraty.

Zdroj: pxhere.com

Prvá vlna pacifizmu zo začiatku 20. storočia, ktorá zasiahla v Spojených štátoch, v tom čase ešte silné hodnoty, sa nedá úplne oddeliť od druhej vlny z konca šesťdesiatych rokov spájanej s „deťmi kvetov“, medzi ktorými bolo pomerne nemálo agentov KGB, a nakoniec, v neposlednom rade ani od ideológie LGBT, ktorá sa objavila na začiatku 21. storočia. To všetko je jedna postupnosť príčin a následkov. Katolík, ktorý sa nazýva pacifistom, pravdepodobne ani nevie, pod akú ideológiu sa podpisuje. Pápež sv. Ján Pavol II., ktorý volal: „Už žiadna vojna! To mier, mier musí viesť osudy národov a celého ľudstva“ (Westerplatte, 1979),  bol zároveň vždy proti tomu, aby ho nazývli pacifistom.

Netreba ani písať o negatívnom postoji Cirkvi voči vojne, o podporovaní mierového urovnávania sporov a zdržiavaní sa násilia, ktoré je v rozpore s piatym prikázaním – to všetko sú zrejmé veci. Existujú však prípady, ako je obranná vojna alebo sebaobrana, keď katolíkom nemožno brániť, aby odpovedali silou primeranou hrozbe. „Legitímna ochrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre tých, ktorí sú zodpovední za život druhej osoby. Obrana spoločného dobra vyžaduje, aby bol nespravodlivý útočník zbavený možnosti spôsobiť ujmu. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane, aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.“(CCC 2265). Dobrým príkladom sú mexickí cristeros, ktorí po vyčerpaní všetkých ostatných možností sebaobrany (protestné listy, demonštrácie, blokády ulíc) boli nútení siahnuť po zbraniach, aby bojovali nielen za svoje práva a slobodu náboženského vyznania, ale aj o svoje vlastné prežitie tvárou v tvár krvavým represiám krutej antiklerikálnej moci.

„… som ideologický vegetarián

Katolík, samozrejme, môže nejesť mäso, rovnako ako má právo nejesť sladkosti, ružičkový kel alebo iné jedlo. Z rôznych dôvodov: pretože mu nechutí, kvôli zdravotným problémom alebo preto, že jeho citlivosť nesúhlasí so zabíjaním zvierat. Na tom nie je nič zlé. Úplne inou záležitosťou je ideologické vegetariánstvo vychádzajúce z predpokladu, že katolíkovi NESLOBODNO jesť mäso (čo je čosi iné, ako keď to NECHCE robiť).

Ideologickí katolíci-vegetariáni tvrdia, že Boh stvoril všetky stvorenia ako rovnocenné, čo samozrejme nie je pravda. Prvá kapitola v knihe Genezis hovorí: „Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!  Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!” (Gn 1:26). Preto bolo zabíjanie zvierat bežným javom medzi Židmi, a to tak na obetné, ako aj na potravinové účely, a podliehalo mnohým reštriktívnym predpisom mojžišovského práva týkajúcim sa spôsobu prípravy mäsa a zákazu konzumácie bravčového mäsa.

Kresťanstvo neprijalo kóšer pravidlá a nevylučuje konzumáciu nijakého druhu mäsa. Svätý Tomáš Akvinský, jeden z najväčších kresťanských teológov, naveky sformuloval učenie Cirkvi týkajúce sa poriadku stvoreného sveta. Jeho hierarchia bytostí stavia Boha na samý vrchol, pod ním sú anjeli a potom všetky stvorené bytosti: človek, zvieratá a neživá príroda. Presne v tomto poradí. Preto katolík nespácha hriech, keď požíva zvieratá, pretože sú pod ním v hierarchii bytostí a podľa sv. Tomáša neboli obdarené nesmrteľnou dušou. To samozrejme neznamená, že máme dovolené zaobchádzať so zvieratami zle, alebo im spôsobiť zbytočné utrpenie. Boh stvoril človeka, ktorý je nielen pánom sveta, ale nesie zaň aj zodpovednosť. Preto sv. Ján Pavol II. napísal: „Prírodné zdroje sa musia využívať takým spôsobom, aby okamžitý prospech nebol na ujmu živým bytostiam, ľuďom a zvieratám, dnes, ani zajtra.“

V tradícii katolíckej Cirkvi sa od čias pápeža Mikuláša I. (858 – 867) vytvoril zvyk pôstu od mäsitých jedál každý piatok v roku na pamiatku Kristovho utrpenia. Dnes žijeme veľmi zvláštne časy, keď sa na jednej strane často spochybňuje legitimita piatkového pôstu, takže čoraz viac praktizujúcich katolíkov nemá v tento deň týždňa zábrany objednať si mäso v reštaurácii, kým na druhej strane sa nás niektorí snažia presvedčiť, aby sme sa úplne vzdali konzumácie mäsa, na čo nejestvuje nijaký odkaz v Písme ani v učení Cirkvi.