Sol invictus alebo majú Vianoce pohanský pôvod? -

Sol invictus alebo majú Vianoce pohanský pôvod?

Lucia Laudoniu
17. decembra 2021
  Kultúra


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Argument, že nucleus rerum sviatkov narodenia Ježiša Krista je prezlečením pohanského božstva Sol invictus do kresťanského kabáta, je v (neo)pohanských ústach stále víťaznou kartou. Majú pohania pravdu? Kresťania pod ťarchou ich argumentov často padajú do rokliny pochybností.

Latinské verbum dubitare (pochybovať) malo (hypotetickú) archaickú formu duhibeo zloženú zo slov duo a habeo. Mám dvojo, som rozdvojený. Kto pochybuje, je rozpoltený na dve strany. Ani ryba, ani rak.

Apogeum slávy nepremožiteľného slnečného božstva spadá do obdobia vlády rímskeho cisára Aureliana. V jeho predstavách sa pod žeravým žezlom našej najväčšej hviezdy ocitli vari všetky deitates antiky. Aurelianus vytvoril synkretistický systém solárneho henotizmu. Slnko ožarujúce celý svet malo byť modelom pre univerzalitu ríše.

Sol invictus sa stal oficiálnym ochrancom cisárskych hláv (a s nimi aj celého impéria) až v roku 274 po Kristovi. Bolo to dávno po tom, čo sa o slovo na javisku dejín prihlásilo učenie tesára z Nazareta, prečo sa teda všade šíri lož, že kresťanské Vianoce sú pokračovaním starorímskej úcty k Nepremožiteľnému Slnku, k pichľavej kytici svetelných mečov?

Pohania si spočiatku neuvedomovali závažnosť kresťanského nároku byť jediným pravdivým náboženstvom. Ctitelia Ježiša Krista sa za žiadnych okolností nesmeli klaňať inému božstvu (tvrdenie, ktoré v dnešnej dobe treba podčiarknuť červenou fixkou!), kým zasvätenci pohanských mystérií mohli byť paralelne aktívni vo viacerých kultoch. Už Sýrčan Alexander Severus (nástupca Heliogabala a posledný zo Severovcov) sa vo svojej modlitebni klaňal panteónu duchovných učiteľov vzdialených od seba ako cukor a soľ: pohanského taumaturga Apollónia z Tyany postavil vedľa starozákonného Abraháma a Orfea vedľa Krista.

Vianoce v Ríme.
Zdroj: flickr.com

Priamky pohanskej a kresťanskej percepcie horúceho Slnka sa zbiehali v jedinom priesečníku: vo vízii božstva ako darcu svetla a tepla. Je možné, že posilnenie postavenia Sol inexpugnabilis v pohanskom prostredí bolo namierené proti kresťanskej interpretácii Krista sťaby Sol iustitiae (Slnko spravodlivosti) a Sol salutis (Slnko spásy). Princíp akcie a reakcie. Mohlo pohanstvo „kradnúť“ z kresťanskej filozofie to, čo sa mu práve hodilo?

Antropomorfizácia Slnka a jeho stotožnenie s postavou Krista pretrvalo u sekty manichejcov, čo implicitne potvrdzuje bývalý manichejec a slnko severoafrickej kresťanskej ortodoxie Aurelius Augustinus v komentári k Evanjeliu svätého Jána (In Evangelium Ioannis tractatus centum viginti quatuor), v ktorom píše: „Non est Dominus Christus sol factus, sed per quem sol factus est.“ „Kristus Pán sa nestal Slnkom (v zmysle: Slnko nie je jeho telom ani rúchom), ale skrze neho (Krista) bolo Slnko stvorené.“ Z pohľadu teológie je fúzia divinity (v tomto prípade Božieho Syna) a jeho stvorenia (vesmírneho telesa) neprípustná. Kresťan sa neklania stvoreniu, ale Stvoriteľovi. Origenovské alegórie triezva teológia našťastie držala na uzde.

Vojnová korisť z výbojov Alexandra Veľkého nebola jediným gréckym profitom. Mozaika helénskeho duchovného sveta sa vďaka importu nových božstiev z Orientu obohacovala o „pestré kamienky“ pod spaľujúcou vládou Slnka. Brat macedónskeho kráľa Alexarchos sa cítil ako personifikované Slnko – Hélios (Ἥλιος). V duchu východnej praxe deifikovania panovníkov sa Alexarchos tak vžil do svojej božskej kože, že na polostrove Athos nechal v roku 315 pred Kr. vybudovať nebeské mesto – Uranopolis. Jeho obyvatelia sa hrdili prívlastkom „deti nebies“ a vytvorili si vlastný jazykový žargón, aby sa odlíšili od okolitej „sivej masy“.

Dnes je Uranopolis spojený s nebom v trochu inom zmysle: je vstupnou bránou pútnikov smerujúcich na Svätú horu Athos, ortodoxnú mníšsku republiku na jednom z prstov Chalkidík.

Alexarchova utópia slnečného mesta našla svojho pokračovateľa v Aristonikovi, ktorý vládol maloázijskému Pergamu pod menom Eumenés II. Brká astrológov svorne písali rok 133 pred Kristom, keď vládca ovplyvnený stoicizmom sníval sen o štáte, kde nebude otroctva ani tyranie. Bola obec Slnka, Heliopolis, realitou? Ak áno, isto-iste podľahla rinčaniu rímskych zbraní. Slnko spravodlivosti však podľa Biblie svieti na víťazov aj porazených.

Božstvo víťazného Slnka boj s Kristovým svetlom prehralo.
Zdroj: flickr.com

Kedy sa z gréckeho Hélia vykľul rímsky Sol invictus? Už babylonská veda určila za centrum Zodiaku slnečnú hviezdu a politický stred rímskeho impéria – ich cisárske výsosti – sa radi prezentovali v podobe Slnka. Nero, milovník divadla, sa pred zrakom arménskeho kráľa Tiridata vystrojil do kostýmu Hélia a kládol na obdiv svoj šialený majestát na zlatom voze letiacom po umelej oblohe.

Cisár Heliogabalus nechal zo sýrskej Emesy preniesť do Ríma posvätný ihlanovitý kameň baetylus zasvätený Slnku (obdobná devocionália náležala kultu Kybely, Veľkej Matky bohov z ídskeho pohoria) a vyhlásil sa za veľkňaza atraktívneho solárneho kultu. Bystrá myseľ historika Cassia Dióna zaznamenala per saecula saeculorum cisárove výstrelky: Heliogabalus sa obliekal podľa sýrskej módy a mrmlal si orientálne kultické verše k pocte Slnka. To, že sa nechal obrezať, bola v porovnaní s jeho ďalšími činmi relatívne nevinná zábavka. Zavrel do chrámu hada, opicu a leva a kŕmil ich mäsom z ľudského prirodzenia… Nielen svetlo je darom Slnka, je ním aj tieň. Vďaka Slnku poznáme tiene. Aj tiene psyché.

Rímsky pohár trpezlivosti pretiekol a Heliogabalus prišiel v povstaní o holý život. Jeho telo skončilo kdesi na dne Tiberu, kam slnečné svetlo nezablúdi. Keď africký Riman Septimius Severus spojil svoj život s dcérou veľkňaza solárnej „sekty“ Juliou Domnou, zdalo sa, že slnečné lúče novej relígie nadobro preniknú do palácov rímskej aristokracie. V skutočnosti sa Nepremožiteľné Slnko tešilo úcte najmä v radoch sýrskych vojakov v armáde, ktorá si priala byť neporaziteľná.

Ex-kresťan, ktorý nedokázal striasť zo svojich sandálov kresťanský „prach“ – takým bol Julián Apostata. Dvojica pohanských učiteľov, rétor Libanios a filozof Jamblichos, zapôsobila na dušu budúceho cisára natoľko, že pod ich vplyvom zavrhol Kristovu literu. Ale akú literu? O výchovu mladého Rimana sa popri kryptoariánovi Eusébiovi z Nikomédie staral ďalší ariánsky biskup Georgios z Laodicey. Kresťanstvo, ktoré Iulianus zavrhol, bolo de facto ariánstvo, karikatúra ortodoxnej náuky. Pravé učenie Kristovej Cirkvi zrejme vôbec nepoznal, veď ho ex incunabulis kŕmili skysnutou ariánskou polievkou.

Nasledovníci heretika Areia videli v Mesiášovi antického héroa, ktorý bol viac, než človekom a menej, ako Boh. Pre pohanských konvertitov, krehkých ako trstina, z ktorých ešte nevyprchal dym synkretizmu, bola Areiova náuka pohodlným kompromisom medzi starou a novou vierou. Severita ortodoxnej dogmatiky bola pre ich horkotrpké duše rovnako nepohodlná, ako pozemské výlety a zálety excentrických bohov starajúcich sa o svoje bruchá a nie o spásu tých, čo pred ich sochami pálili kadidlo.

V Juliánovej hlave sa napriek pohŕdaniu Bibliou nadobro fosilizovali relikty kresťanskej morálky. V pohanskej „cirkvi“ zaviedol charitatívnu činnosť podľa kresťanského vzoru. Napísal oslavnú reč na kráľa Hélia venovanú Sallustiovi (In regem Solem ad Salustium panegyricus) a inšpirovaný náboženskými praktikami svojho predchodcu Aureliana vnímal Julián obyvateľstvo Olympu v podobe rozmanitých emanácií či monád jediného solárneho božstva.

Operuje s predstavou, že slnečný boh je jedno z jedného boha a s ostatnými divinitami tvorí nerozdeliteľnú jednotu. Nepripomína vám to tak trochu dikciu nicejsko-carihradského kréda? Julián Kristovu košeľu síce roztrhal, ale celkom nezobliekol!

Cisár Julián Apostata odmietol dýchať kresťanský vzduch – a duchovne sa zadusil.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Zranený a umierajúci drak pohanstva z posledných síl kradol kamienky z kresťanskej mozaiky. Grécky Hélios v Juliánovom chápaní však splýval s perzským Mithrom a práve mithraizmus dobre ilustruje pohanskú prax adaptácie kresťanských symbolov.

Mithrove svätyne boli zvyčajne podzemné jaskyne (spelaeum), pretože perzský idol sa podľa mýtu narodil v jaskyni, v náruči zeme. Aj Boží Syn Ježiš Kristus prišiel na svet v jaskyni. Vieme to tiež z byzantskej ikonografie, v ktorej sa namiesto dreveného prístrešku známeho zo západných jasličkových scén narodenie Mesiáša kladie do jaskyne ako anticipácie veľkonočného hrobu.

Mithraistické liturgické texty boli prešpikované zvláštnymi hláskami bez sémantického významu, ktoré mali teurgicky pôsobiť na vzdialené božstvo. Používal sa napríklad perzský výraz nama, zdar. Zdar a šťastie malo Mithrovým stúpencom priniesť prijímanie posväteného chleba a vína. Ranokresťanský cirkevný otec Justín Filozof konštatuje, že „eucharistia“ v Mithrových mystériách je dielom porazených démonov, ktorí imitujú kresťanské lámanie chleba, aby zviedli na scestie duše oscilujúce na váhach pravdy a lži. Tento zvyk sa u „latinských mithraistov“ skutočne vyvinul až v post-kresťanskom období, posvätné prijímanie chleba, vody alebo vína sa v rodnej zemi mithraizmu nekonalo.

Súčasťou Mithrových mystérií v domácej Perzii bolo pitie omamného nápoja z rastliny haoma (ekvivalent nektáru, nápoja olympských bohov). V rímskom svete bolo pitie haomy nahradené medom. Úzka spätosť daru včiel s mithraizmom bola (napriek jeho nesporným liečivým účinkom) pravdepodobne dôvodom, prečo sa zlatistý med nedostal do priameho liturgického užívania v kresťanskej Cirkvi.

Prečo sa Mithrove sanktuáriá budovali blízko podzemných vodných tokov? Mithra, prostredník medzi Slnkom a vegetačnou silou Zeme, daroval ľudstvu prameň, ktorý vytryskol spod jeho šípu zo skaly života. Malý potôčik preteká aj mithraeom pod rímskou bazilikou svätého Klimenta. Ústredným ikonografickým motívom Mithrových chrámov bol motív Tauroktona, premožiteľa astrálneho býka v plnej zbroji. Fresky boli výpravné, veď mystovia dávali na podporu a výzdobu mithraeí nákladné dary.

Staroveká svätyňa boha Mithru s výjavom tauroktónia.
Zdroj: commons.wikimedia.org

V niektorých materiálnych prvkoch (purifikačné účinky vody, chlieb a víno, symbol jaskyne či úcta k Slnku a svetlu vôbec) si kresťanstvo a mithraizmus na prvý pohľad podávajú ruky. Delí ich však obrovský múr menom mágia, ktorú pravdivá Kristova viera zavrhla. Pyšná túžba nahliadnuť „za oponu“, pracovať so silou hviezd a dotknúť sa slnečnej žiary však lomcovala dušou ideových synov Zarathustru i Mithru.

V kresťanskom chápaní sa astrológia zosobnená troma mudrcmi z Východu (v ľudovej zbožnosti traja králi) poklonila a navždy odovzdala svoju moc Dieťaťu z Betlehema, ktorého príbeh ukázal dejinám cestu do neba.

Vianoce teda nie sú predĺženou rukou pohanského festum solis ani mithraizmu. Je to presne naopak: rímska idea víťazného Slnka mohla byť do značnej miery inšpirovaná kresťanským učením o Kristovi, ktorý Slnko obdaroval svetlom. Nezabúdajme, že Jezuliatko sa s mocným Slnkom môže hrať ako dieťa s loptou…


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT