Slovenský konzervativizmus 1990 – 2020, s prstom na tepe doby. Flexibilný a prispôsobujúci sa -

Slovenský konzervativizmus 1990 – 2020, s prstom na tepe doby. Flexibilný a prispôsobujúci sa

Branislav Michalka
6. februára 2021
  Politika

Typ 1990 – konzervatívec veselý a pri chuti

Keď padol komunistický režim, tak kulisy aj scenár navodzovali atmosféru návratu pred rok 1948. Napovedali tomu spomienky pamätníkov, otvorenie prevádzok niektorých preživších živnostníkov, návraty politikov a disidentov z exilu a aj sny niektorých občanov starších ročníkov. Tí očakávali návrat ukláňajúcich sa živnostníkov, trojicu pána farára, pána verejného notára a pána učiteľa ako osy, okolo ktorej sa otáča život v obci alebo mestečku, slušné správanie, samozrejme, návrat ľudí do kostolov a povýšenie strednej triedy späť do jej bývalého postavenia.

Niektoré strany, predovšetkým KDH, ale do istej miery aj SNS, ako aj rôzne miniatúrne a efemérne strany, snažiace sa prebudiť k životu staré „ľudáctvo“, niektorí umelci, cirkevní predstavitelia, staršie ročníky spomínajúce na dobu pred komunizmom a mladí ľudia participujúci na obnovenej spoločenskej akceptovateľnosti náboženského vyznania, tí všetci vytvorili na začiatku 90. rokov konzervatívny amalgám, ktorý sa síce rozchádzal v detailných politických otázkach, ale v praxi tvoril názorový masív, ktorý dokázal do určitej miery odolávať príchodu „nových“ ideí zo Západu. Tie síce neboli až také nové, veď čo už môže byť staršie ako napríklad porušovanie 1. alebo 6. prikázania, ale v novej epoche, ktorá mala ešte v čerstvej pamäti neskorý socializmus, aj s jeho podozrivo nerevolučnou averziou k pornografii, drogám a rozvodom, pôsobila ich liberalizácia a obhajoba, ako novum.

Od konzervatívneho bloku sa očakávalo, že bude bojovať proti týmto novotám aspoň verbálne, keď už nie mocensky. A spočiatku to vyzeralo ako ľahká úloha. Na Západe ešte stále dožívala stará garda a v Cirkvi sa za pápeža Jána Pavla II. morálny progresivizmus, na rozdiel od teologického, netešil podpore. Margaret Thatcherová presadila krátko pred rokom 1989 zákaz propagácie homosexuality medzi mládežou a vláda Ronalda Reagana sa tvárila, že stelesňuje konzervatívne hodnoty. Ľavicoví rebeli z roku 1968 boli dobre usadení v bankách, akciových spoločnostiach a v štátnych administratívach, pričom sa chvíľu tvárili ako niekto, kto zabudol na poblúdenia mladosti. Za takýchto okolností to vyzeralo, že byť konzervatívcom na Slovensku bude pohodlné a nekonfliktné. A spočiatku to tak aj bolo.

Napríklad nápad Milana Ftáčnika zaviesť do škôl cvičenie jógy sa stretol s výrazným odporom, pričom sa argumentovalo nie slobodou, ale pravdou, že ide o druh náboženskej, resp. duchovnej praxe, nezlučiteľnej s kresťanstvom. A byť vtedy na Slovensku kresťanom bolo „in“. Liberáli, čiže väčšinou bývalí komunisti a ich deti (ktoré dodnes ovládajú mediálnu a kultúrnu scénu) boli šokovaní prebudenou mocou konzervatívnych kresťanov (viď vyjadrenia známeho ľavicového liberála Fedora Gála o čiernej totalite) a ich pôvodná arogancia na chvíľu citeľne spľasla. Ale skutočne len na chvíľu.

V tomto krátkom období, ktoré by sa dalo zarámovať zhruba medzi roky 1990 – 1998, bolo bežné, že sa vyťahovali na svetlo sveta morálne kauzy, najmä pokiaľ sa týkali Vladimíra Mečiara a jeho potenciálnych avantúr. Každopádne moderátorka Zlatica Puškárová, v rozhovore s Mečiarom pre TV Markíza, mu dohovárala, keď odmietol komentovať Annu Nagyovú, s vysoko konzervatívnym a morálnym výrazom tváre: „Pán Mečiar, Slovensko je kresťanská krajina“, čím malo byť naznačené, že manželská nevera je na Slovensku problém! Ťažko povedať, či by moderátorka toto svoje tvrdenie zopakovala aj dnes. Vtedy to však vyzeralo ako nespochybniteľný fakt a navyše prezentovaný moderátorkou s výrazne liberálnym profilom.

Keď Vladimír Mečiar priviedol Annu Nagyovú do Vatikánu k Jánovi Pavlovi II., počas oficiálnej návštevy, tak Ján Čarnogurský to okomentoval slovami: „ že považuje za nevkusné, aby si Mečiar priviedol k Svätému Otcovi frajerku.“ Vedel by si niekto predstaviť slovenského konzervatívneho politika dnes, ako komentuje sexuálne dobrodružstvá vládnych predstaviteľov? A nielen tie heterosexuálne. Vie si niekto predstaviť Borisa Kollára v roku 1993 ako predsedu parlamentu? Dnešní „konzervatívci“, vrátane „posledného križiaka“ len úslužne krčia ramenami.

Typ 2000 – konzervatívec váhajúci a zneistený

A práve v tejto evolúcii od samozrejmosti konzervativizmu k jeho problematickosti, ktorá kopírovala, spomalene ale neochvejne, západné trendy, je ukrytý debakel konzervativizmu na Slovensku. Slovenskí konzervatívci mali totiž dve podstatné chyby, ktoré spolu súviseli: veľmi slabú teoreticko-konzervatívnu prípravu a otrocké preberanie trendov zo Západu. Ak by mali pojem o dejinách konzervatívneho myslenia, tak by im bolo čoskoro zrejmé, že to čo prezentujú rôzne kresťansko-demokratické, či ľudové strany na Západe už nemá s konzervativizmom nič spoločné. Potom by nedošlo k trápnym scénkam, pri ktorých sa mnohí bývalí stalinisti vo východnej Európe domáhali dodržiavania morálky formou zákazov viac ako konzervatívci, ktorí uviazli po uši v liberálnom ponímaní ľudských slobôd.

Veľmi peknou ukážkou preklopenia slovenských konzervatívcov do liberálnej a neskôr až ľavicovo liberálnej polohy (dnes sa neodvážia ani povedať, že praktizovaná homosexualita je morálne zlo), bola kauza okolo hanlivého článku na arcibiskupa Sokola s názvom Sedí Sokol na javore. Pôvodné rozhorčenie a šok kresťanov nad nehoráznou drzosťou autora, sa po roku 1998 transformovalo na Lipšicovo tvrdenie, že sloboda prejavu je v demokracii posvätná. O dvadsať rokov neskôr to už o slobode prejavu neplatí a slovenskí „konzervatívci“ naháňajú hoaxerov a hejterov.

Stotožnenie sa slovenského konzervativizmu s morálnym a ekonomickým liberalizmom, ktoré nastalo po roku 1998 a pokračovalo fixáciou Mikuláša Dzurindu a jeho kliky na amerických neo-konzervatívcov, ktorí boli de facto bývalými a bohužiaľ, aj trvalými ľavicovými liberálmi, zasadilo konzervativizmu na Slovensku trvalú ranu. Pod slovným spojením „konzervatívny liberál“, čiže mačko-pes, ktorého radi prezentovali členovia SDKÚ, ale aj značná časť KDH, ako aj množstvo rôznych novinárov z okolia časopisu .týždeň, si ľudia predstavili okamžite liberálnych imperialistov zhadzujúcich bomby na bývalú Juhosláviu. Boli to pre nich ľudia obhajujúci súčasnú, najúpadkovejšiu formu moderného liberalizmu, prezentujúc ho ako „európske hodnoty“, namiesto kresťanstva. Alebo rafinovanejšie: prezentovali kresťanstvo ako zdroj európskych liberálnych hodnôt! Výsledkom boli politické paradoxy podobné tým, ktoré konštatoval ako jeden z prvých známy anglický konzervatívny autor a katolík John Laughland a síce, že súčasní neo-konzervatívci a ich prisluhovači (aj slovenskí) sú v podstate ľavicoví neomarxisti. Okamžite sa stal samozrejme, v kruhoch slovenských „konzervatívcov“, nepopulárnym, napriek tomu, že predtým široko prezentovali jeho knihu Znečistený prameň.

Tvarovateľnosť slovenských „konzervatívcov“ vychádzala vždy z evolúcie strachu. Veci, ktoré boli samozrejmé v roku 1990, sa stali za 30 rokov spornými a dnes pôsobia kontroverzne. Byť „konzervatívcom“, to pre nich však vždy znamenalo pôsobiť „seriózne“ a „nekontroverzne“. Táto vnútorná psychologická panika z toho, že nebudú vyzerať „seriózne“ a „korektne“, že budú pôsobiť fanaticky konzervatívne, nerozumne a fundamentalisticky, je najlepšou pákou, ktorá sa dá zo strany liberálnych médií použiť na „konzervatívcov“, a vždy bezpečne funguje. Keďže kritérium „serióznosti“ dnes určujú liberáli, nie je ťažké si domyslieť, ako dopadne formácia „konzervatívca“.

Ako jedna z prvých na Slovensku to pocítila Anna Záborská, ktorá bola od roku 2004 europoslankyňou a ktorá sa dokázala učenlivo prispôsobiť. Ešte v roku 2004 si údajne, podľa tvrdení médií, dovolila „homofóbne“ poznámky o „vyliečených homosexuáloch“, keďže sa zrejme ako čerstvá predsedníčka Ženského výboru v Europarlamente cítila dostatočne silná. Následná hysterická reakcia francúzskych ľavicových a liberálnych novín ju zaskočila, ale vo svojej naivite si myslela, že keď ich zažaluje na „konzervatívnom“ Západe, tak sa veci dajú okamžite do poriadku. Súd však jej sťažnosti najprv odmietol a právny zástupca ľavicového denníka L´Humanité si pochvaľoval, že „ich spis proti Záborskej je plný usvedčujúcich dôkazov o tom, že poslankyňa pri viacerých príležitostiach hovorila homofóbne reči.“

Pani poslankyňa sa rýchlo poučila a pochopila, že konzervativizmus sa vyvíja. Súd síce nakoniec v roku 2006 vyhrala, ale fakt, že noviny žalovala za „ohováranie“ nasvedčuje tomu, že svoje pôvodné názory na inkriminovanú tému by radšej interpretovala v politicky korektnom duchu, prípadne ich s vďakou presunula na straníckeho kolegu Rakúsa, ktorý mal byť podľa vtedajších médií skutočným autorom „homofóbnych“ výrokov.

O niekoľko rokov neskôr sa už Záborská voči obvineniam z homofóbie bránila aj tým, že dokazovala novinárom, akých má priateľov a kolegov aj medzi homosexuálmi a že lesbickej kolegyni v Europarlamente po „svadbe“ zagratulovala. Vedel by si to niekto predstaviť ešte v roku 1995?

Typ 2020 – konzervatívec neviditeľný a ustráchaný

Slovenskí „konzervatívci“ pôsobiaci v aktívnej politike sú dlhodobo v defenzíve a rokmi sa niektoré ich názory, ktoré boli ochotní v 90. rokoch verejne obhajovať, stávajú pre nich nočnou morou, ktorú im svedomie káže obhajovať, ale strach z obvinenia liberálnych médií, ak by ich skutočné názory vyšli na povrch, im káže tieto názory zahmlievať a interpretovať v politicko-korektnom duchu. Príkladom môže byť opäť Anna Záborská, ktorá dokázala už aj tak bezzubý návrh na novelizáciu potratového zákona, v rozhovore s agresívnym a arogantným liberálom Dobšinským, rozriediť natoľko, že celý rozhovor vyznieval ako Záborskej odobrenie ženského „práva na voľbu“.

Nie nepodobne reagujú aj cirkevné štruktúry. Ďalšou kauzou z minulého roka bola pre liberálne médiá konferencia o liečbe homosexuality. Zhodou okolností v nej opäť figurovala aj Anna Záborská. Problémom pre liberálov však bolo hlavne to, že Cirkev túto konferenciu propagovala na stránkach KBS. Akonáhle sa však agresívne liberálne úderky obrátili na hovorcu KBS Kramaru, ten uviedol, že „Konferencia biskupov Slovenska nie je iniciátorom ani organizátorom podujatia. Dokonca o ňom ani nemá viac informácií, než obsahuje pozvánka.“ Jediný prejav súhlasu s podujatím spočíval v tom, že hovorca Kramara vyjadril organizátorom svoju dôveru a uviedol, že „združenie sa svoje aktivity snaží rozvíjať v duchu katolíckeho magistéria.“

Otázka, ktorá visela vo vzduchu: či je liečba homosexuality správna a možná (o čom boli kresťanskí konzervatívci vždy presvedčení) zostala pre čitateľov nezodpovedaná. Pritom v 90. rokoch boli, v konzervatívnom kresťanskom prostredí na Slovensku, názory na možnú liečbu homosexuality jednoznačné. A pravdepodobne tomu tak je aj dnes, v prípade KBS, keď akciu podporila. Teraz však už flexibilní a prispôsobiví „konzervatívci“ posunuli diskusiu do úplne inej roviny, roviny akceptovania liberálnych interpretácií, pojmov a predovšetkým do roviny strachu. A boja sa povedať svoj názor.

O tom, že tomu nebolo vždy tak, svedčí aj diskusia o prijatí antidiskriminačného zákona v roku 2003. Mal byť jednou z podmienok prijatia Slovenska do EÚ. Slovenskí konzervatívci, vtedy ešte ako-tak pri sile, na návrh Vladimíra Palka vyradili tento návrh zákona z rokovania. Vladimír Palko vtedy povedal: „Návrh obsahuje mätúci pojem sexuálna orientácia, ktorý podľa mňa vôbec nepatrí na rokovanie parlamentu, ale niekde do súkromia a nie do politiky. Keby sme to schválili, tak by to bol prvý míľnik na ceste, kde druhým míľnikom by bolo to, že by sa tu schválilo právo homosexuálnych párov adoptovať deti.“ Odmietnutie návrhu antidiskriminačného zákona podporilo aj HZDS a SNS.

Samozrejme, niečo iné bolo Slovensko v roku 2003, pred vstupom do EÚ a niečo iné po vstupe. Po dôkladnej 16-ročnej ideologickej masáži sa zmôžu dnes slovenskí „konzervatívci“ nie na odmietnutie antidiskriminačného zákona, ale na zúfalé dokazovanie, že antidiskriminačný zákon treba uplatňovať aj na kresťanov a ich výhrady vo svedomí, na čo im liberáli agresívne oponujú.

A toto je oblúk, ktorý opísali „konzervatívci“ za 30 rokov: od odmietania a ako-tak razantného presadzovania aspoň morálneho konzervativizmu (keď už nie autenticky politického), k strachu, ústupčivosti a proseniu, aby vôbec mohli niečo aspoň navrhovať. Jediné čo im zostalo, je nálepka „konzervativizmu“, ktorú naďalej používajú, aby mohli zasadnúť do poslaneckých lavíc a sedieť tam ovenčení vavrínom „serióznosti“, „korektnosti“ a „neextrémnosti“.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024