Slovenská ústava má len 28 rokov. Je potrebné ju meniť? A na čo vlastne sú ústavy? -

Slovenská ústava má len 28 rokov. Je potrebné ju meniť? A na čo vlastne sú ústavy?

Branislav Michalka
4. septembra 2020
  Politika

Slovenská ústava – prvok stability alebo nepodarok?

Pred 28 rokmi sa Slovenská národná rada rozhodla vyhlásiť zvrchovanosť Slovenska a prijala Ústavu slovenskej republiky. Tento krok označila ako zavŕšenie národnej emancipácie a neskôr sa stal štartovacím mostíkom k úplnému osamostatneniu Slovenska. Každoročne Slovenská republika oslavuje deň keď došlo k prijatiu ústavy, čím sa pripodobňuje k väčšine štátov v Európe a Amerike. Ústava je podľa bežnej definície základným zákonom štátu. Ten určuje charakter všetkých ostatných zákonov, ktoré z nej vychádzajú a nesmú byť s ňou v rozpore. Stanovuje tak politický systém, ako aj ideológiu štátu, hovorí o občanoch, ich právach a povinnostiach, rodinnom živote a majetkových vzťahoch. To všetko v tých najširších kontextoch. O upresnenia a aplikáciu sa starajú jednotlivé zákony.

Slovenská ústava je z pohľadu katolíckej viery kontroverzná. Ako zdroj moci v štáte uvádza ľud, čo je blud odsúdený Cirkvou. Tá učí, že všetka moc, aj v štátoch, pochádza od Boha. Ústavy niektorých štátov, ktoré vznikli pred nástupom povojnového liberalizmu na to pamätajú. Napríklad ústava Írskej republiky začínala: „V mene Svätej Trojice, Otca, Syna a Ducha Svätého…

Nie je to však jediná kontroverzia. Z pohľadu rôznych skupín obyvateľstva má slovenská ústava rôzne negatíva. Počas osláv 1. septembra, sa ozvali hlasy, ktoré nabádajú k zmene ústavy a k verejnej diskusii o tejto zmene.

Niektorým vadí zmienka o kultúrnom dedičstve sv. Cyrila a Metoda, čo podľa nich porušuje sekulárny a ideovo neutrálny charakter štátu, maďarským spoluobčanom zase vadí zmienka o slovenskom národe ako štátotvornom a navrhovali by radšej zmienku o občanoch Slovenskej republiky, ďalším zase vadia malo presné definície právomocí rôznych ústavných činiteľov a podobne. Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan k tomu poznamenáva: „Opodstatnené zmeny ústavy vyvolané objektívnymi okolnosťami sú preto nutné pre zachovanie životaschopnosti.“   

A tu sa dostávame k paradoxu: ústavy majú byť podľa ich kodifikátorov prvkami stability a kontinuity v štáte. Majú byť akousi sekulárnou náhradou za niekdajšiu stabilitu panovníckej dynastie či náboženstva. Zrazu však vidíme, že pri prvej príležitosti prichádza snaha ich meniť a to vo veľmi krátkom časovom úseku. Pritom tí, čo ju koncipovali určite verili, že odovzdávajú trvalý dokument, pevný ako žula, na ktorom bude vystavaný nový štát.

Toto však nie je len problém slovenskej ústavy. Väčšina ústav sa totiž snaží o nemožné: nahradiť svojim sekularizmom, ktorý je z princípu poplatný každej dobovej zmene, stabilitu náboženstva a dynastie. Náboženstvo (či už bludné alebo pravé katolícke) je stabilné kvôli metafyzickému pôvodu, nezávislému na každej dobovej zmene a dynastia predstavuje živú kontinuitu na biologicko-sociálnom základe.

Ak teda ústavy nepredstavujú prvok stability, ale len kopírujú zmeny, ktoré sa valia spoločnosťou, tak vzniká otázka na čo vlastne v štáte sú a prečo by mala byť ústava niečo lepšie ako zvykové právo?

Štáty existovali skôr ako ústavy

Každá ústava je predovšetkým odpoveďou na vopred položenú hypotetickú otázku zákonodarcov: aký má byť charakter štátu? Alebo inak: v akom štáte chceme žiť? Otázka zaiste legitímna a oprávnená, avšak je tu jeden problém.

Túto otázku si totiž kládli ľudia vždy už v nejakom konkrétnom štáte, čiže – štát existoval skôr ako ktorákoľvek ústava a ústavu k svojmu životu nepotreboval.

Tento fakt nás privádza k ďalšej otázke: čo formovalo štáty pred prijatím ústav? Odpovede bývajú rôzne, ale väčšinou sa za dva hlavné zdroje poriadku a štátu považujú Boh a ľudská prirodzenosť. Boh ako tvorca a držiteľ moci, od ktorého čerpá štát svoju moc a ľudská prirodzenosť (zaťaženú dedičným hriechom) ako podmienka nutnosti štátneho usporiadania, bez ktorého by došlo medzi ľuďmi ku krvavej anarchii – boju všetkých proti všetkým.

Pravdou je, že ľudské dejiny nepoznajú stav pred-štátom. Kmeňové a rodové usporiadanie môžeme vnímať len ako štát v malom, s náčelníkom ako panovníkom a radou starších ako parlamentom, nie ako niečo ne-štátneho. Boli tam zákony, aj výkon vlády. Život jedinca, či osamotenej rodiny bez štátu nikto neeviduje (okrem Starého Zákona popisujúceho Adama a Evu tesne po vyhnaní z Raja), jedine ak vo forme vyhnanstva zo štátu alebo úteku pred štátom. Čiže sa jednalo o javy nanútené zase štátom. Štát tu je od počiatku ľudských dejín. Jeho neprítomnosť nepoznáme.

Kresťania teda správne usudzujú, že či už s ústavou alebo bez nej, štát sa vždy nevyhnutne sformuje. Či chceme alebo nie. Toto poznanie potvrdzuje štátnu moc ako niečo, čoho zdroj sa nachádza mimo človeka, mimo jeho chcenia a nechcenia. Ľudia, ktorí by nechceli štát, sú nútení tajomným tlakom chovať sa tak, že štát nakoniec aj tak zavedú. Logicky teda zdrojom štátu a moci musí byť Boh. On stvoril človeka takého, že nevyhnutne potrebuje štát, čo potvrdzuje aj sv. Tomáš Akvinský. Rovnako sv. Augustín považoval štát za nevyhnutný, ale podmieňoval jeho nutnosť pádom prvého človeka. Sv. Tomáš sa domnieval, že by bol nevyhnutný aj vtedy, ak by k prvotnému pádu nedošlo. Tak či onak, za daného stavu ľudskej prirodzenosti obaja považovali štát za nevyhnutnosť.

Štáty, kam až siaha ľudská pamäť, mali svoje zákony a poriadok. Nemali však ústavy. Ako teda vznikali zákony a poriadok? Skúsenosťou a zvykom. Po mnohých skúsenostiach s nejakým javom sa v štáte prijímali zákony, ktoré na tento jav reagovali. Či už kladne alebo záporne. Skúsenosť a tradícia boli nosnými prvkami prirodzeného zákonodarstva. O nadprirodzenú zložku sa staralo náboženstvo. Podľa katolíckej náuky, určité základné prvky z prvotného Zjavenia Božieho sa dochovali aj v bludných pohanských náboženstvách. Jedným z nich bol aj názor, že Boh (bohovia) je zdrojom štátnej moci a trestá zlo. Bludný výklad pojmov zla a Boha nič nemení na fakte vedomia nadprirodzeného zdroja moci.

Takto, generáciu za generáciou, postupným skúšaním a utvrdzovaním sa v skúsenosti zvykom boli sformované štáty. Boli riadené podľa toho, čo sa už osvedčilo a k zmenám dochádzalo pozvoľna, na základe poznania nevyhnutnosti zmeny. To všetko bolo zastrešené pevnou klenbou náboženstva, ktorého náhradou dnes majú vlastne byť sekulárne ústavy. 

Ako vznikli prvé ústavy?

Za prvú ústavu v moderných dejinách býva považovaná ústava Spojených štátov amerických. O ústavách sa však hovorilo už v starom Grécku a myslitelia ako Platón a Aristoteles popisovali vo svojich dielach rôzne formy ústavy. Zdá sa teda, že tvorba štátnych ústav nie je proces známy len v novoveku ale aj v staroveku. Tento proces je úzko spojený s reflexiou človeka nad stavom, v ktorom sa už nachádzal, čiže nad životom v štáte.

Pri tejto reflexii dochádza opakovane ku kladeniu si rovnakej otázky: aké kombinácie občianskych vzťahov v ústavách sú vôbec možné a ktorá ústava je najlepšia? Jednalo sa často o úvahy abstraktného charakteru, pojednávajúce o čisto teoretických možnostiach.

Pri tvorbe ústav už v staroveku máme teda do činenia s trendom, ktorý sa často snaží sformovať ústavu štátu takým spôsobom, ako by predtým zákonodarcovia nežili v štáte a začínali na holej planine. V lepšom prípade prihliadajú aspoň do určitej miery na predchádzajúce zvyky, v horšom ich ignorujú úplne. Túžba vytvoriť ideálnu podobu štátu a jeho ústavu zatláča do úzadia: dejiny, tradíciu, prirodzenosť aj osobnú skúsenosť.

Typickým a asi najslávnejším príkladom tohto trendu je Platón. Jeho utopická ústava, počítajúca so spoločným majetkom, ženami a deťmi, sa nakoniec pri kontakte s realitou v Syrakúzach na Sicílii, kam ho pozval miestny sympatizujúci vládca, ukázala ako nereálna.

To však neodradilo stále nových a nových inovátorov, aby neformulovali stále nové koncepcie ideálneho štátu. Nakoniec sa v roku 1787 v americkej  Philadelphii svet dočkal prvej novodobej ústavy (ak nepočítame mini-štátik San Marino a jeho ústavu z roku 1600) a bol to presne ten typ ústavy, ktorý budoval na holej planine. Výhodou USA bol fakt, že skutočne budovali svoj štát na holej, neosídlenej planine. Iní toľko šťastia nemali. Napríklad Francúzska revolúcia predstavuje snahu zrušiť zo dňa na deň vývoj, ktorý trval od franských Merovejovcov 6. storočia takmer 1200 rokov. Umelá ústava, vymyslená v revolučných kaviarňach potrebovala hektolitre krvi na to, aby sa dostala ľuďom pod kožu. Napriek tomu to trvalo až do 50. rokov 20. storočia, kým sa podarilo Francúzom úplne vyhnať posledné zvyšky „starého režimu“ z hláv.

Dnešné ústavy v Európe nemajú onú pestrosť, na akú bývajú zvyknutí čitatelia Aristotelovej Politiky. Sú koncipované na jedno kopyto, ako večné opakovanie doktríny o demokracii a liberalizme. Odchýlky sú minimálne a zanedbateľné.

Potrebuje štát ústavu?

Z vyššie uvedeného vyplýva, že nie. Štáty žili bez ústavy celé tisícročia a ich kultúry obdivujeme doteraz. Navyše sa ukazuje, že to jediné pozitívum – stabilitu charakteru a zákonov štátu – ktoré ústavy pôvodne mali mať, nakoniec rýchlo strácajú, čoho dokladom je aj slovenská ústava. Pokiaľ je teraz zrelá na zmeny, tak prečo nie aj o 10 rokov? A ak sa dá zmeniť jedna vec prečo nie aj druhá, napríklad definícia manželstva ako zväzku muža a ženy?

Otváranie témy menenia ústav, znamená otváranie Pandorinej skrinky. Z jednej zmeny sa môžu vykľuť zmeny mnohé a nakoniec nezostane z ústavy kameň na kameni. Zostane len legitímna otázka, ktorú sme si položili na začiatku: na čo vlastne tá ústava je, keď sa má neustále meniť?

Všetky ústavy v Európe a Amerike sa od 19. storočia neustále menia. V tejto súvislosti sa javí účelnejšie rezignovať na sekulárnu ústavu ako základný kameň stability štátu a hľadať stabilitu niekde inde. Jednak v metafyzicky zakorenenom náboženstve, ktoré bude garantovať nemennosť základov štátu a ktorému sa budú zákony ako k nemennému vzoru prispôsobovať, a v dynastii, ktorá predstavuje neodškriepiteľnú biologickú a sociálnu kontinuitu štátu. Na to by však bola potrebná iná spoločenská, kultúrna a predovšetkým náboženská atmosféra v Európe a aj na Slovensku.

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT