Slováci – protimonarchistický a republikánsky národ?

Branislav Michalka
8. januára 2021
  Spoločnosť  

Od roku 1918, kedy vznikla masarykovská liberálna republika, sa spustila medzi Slovákmi účelová propaganda, ktorá ich mala vykresliť v duchu momentálnej ideologickej požiadavky, nielen ako národ odvekých demokratických plebejcov, ale aj ako večných jánošíkovských republikánov. Táto propaganda umelo prekrúcala dejinné fakty, a nielenže klamala ohľadom vzťahu Slovákov k monarchistickému zriadeniu ako princípu (čiže bez ohľadu na skúsenosti s maďarským nacionalizmom v habsburskej monarchii), ale klamala aj o pomere k monarchistickej myšlienke u ostatných národov bývalého cisárstva.

Veľkú zásluhu na rozšírení republikánskej propagandy po roku 1918 mali zahraniční Slováci z USA. Realizáciu túžby po slovenskej samostatnosti účelovo spojili s realitou, ktorú poznali v Amerike, bez toho aby sa pýtali na skutočné povahové črty slovenského etnika (podobne ako prezident Wilson), ako aj s celkovou idealizáciou amerického modelu spoločnosti. Pád týchto ideálov nestelesňuje nikto lepšie ako Konštantín Čulen, veľký obdivovateľ USA, ktorý po tom ako sa ocitol v roku 1945 za plotom amerického koncentračného tábora v Nemecku, trpko konštatoval, spomínajúc na charakter väzenia Andreja Hlinku, že „najväčším humanistom 20. storočia bol cisár František Jozef“. To, že tento vzdelaný muž skončil nakoniec v USA ako továrenský balič arašidov, dokresľuje celý paradox slovenských dejín 20. storočia.

Ak Slovákom propaganda vymyslela úlohu inštinktívnych demokratických republikánov, akú rolu prisúdila ďalším národom? V triviálne čiernobielom nazeraní povojnovej propagandy pripadla úloha zaťatých a povahou prirodzených monarchistov údajne reakcionárskym Maďarom a nostalgickým Rakúšanom. Z Čechov, až do roku 1918 takých hrdých na bohaté dejiny ich kráľovstva a dedičstvo sv. Václava, sa šibnutím čarovného propagandistického prútika stali notorickí demokrati a republikáni husitského strihu, pričom sa oficiálna propaganda nehanbila tárať ani o „demokratických“ sklonoch starých Slovanov na Veľkej Morave. Z Rumunov a Chorvátov sa stali podľa propagandy monarchisti aspoň„demokratickí“, aby bol systém v ich krajinách odlíšený od „reakčného“ habsburského spôsobu monarchie. Slováci boli následne vykreslení ako spolok bačov, bez akejkoľvek aristokracie, ktorý v sebe tisíc rokov dusil prirodzené republikánsko-demokratické sklony a ventiloval ich v permanentnej zbojnícko-revolučno-odbojovej činnosti.

Aká bola a je skutočnosť? Pristavme sa pri prvej nezrovnalosti, ktorá sa vyjavuje v konštantnom popise povahy slovenského etnika, a to tak domácimi liberálmi, ako aj zahraničnými. Slovákom bola a je pripisovaná patriarchálna národná povaha, hľadanie dominantných a silných vodcov otcovského typu, tmárske a konzervatívne stereotypy, ako aj nedostatok demokratických inštinktov. To však nie je príliš dobrý dôkaz o odvekom demokratickom republikanizme Slovákov, ktorý nám bol nanucovaný propagandou od roku 1918. Patriarchálne vnímanie vládcu s otcovskými črtami, svedčí skôr o inštinktoch úplne opačných, teda monarchistických.

To, že sa Slováci vášnivo upínali počas 20. storočia k postavám otcovských vodcov (ktorých kvality sú predmetom hodnotenia historikov, nás zaujíma v tomto prípade tendencia, nie konkrétna aplikácia) asi nebude práve najlepším dôkazom o ich demokraticko-republikánskych sklonoch. To by však znamenalo, že autentická potreba slovenského národa, vzhľadom na jeho konštantné správanie, je monarchistická a nie republikánsko-demokratická. Chaos okolo „výberu“ otcovských vodcov teda nie je výsledkom nenaplnených demokratických túžob Slovákov, ale dôsledok toho, že im bol nanútený systém, ktorý odporuje ich patriarchálno-monarchistickému vnímaniu politiky a spoločnosti. V rámci tohto nanúteného systému sa snažia realizovať svoje prirodzené patriarchálne očakávania, netušiac možno, že riešením tak ich podvedomých túžob, ako aj nástrah protiprirodzeného chaosu, je inštalácia monarchie, ktorá by im prinášala to, čo potrebuje ich povaha – stabilný sled patriarchálnych vládcov, dobre vychovaných, bez vulgárností a bez zbohatlíckych excesov.

1848 – kto bol vlastne na strane cisára?

Keď sme si objasnili skutočné sklony nášho národa, bez pokryteckých propagandistických výmyslov a účelovej politickej korektnosti, pristavme sa pri dejinných faktoch. Predovšetkým sa pozrime na prelomový rok 1848, ktorý de facto znamenal koniec ancien régime – starého režimu, v Rakúskom cisárstve. V úplnom rozpore s historickou skutočnosťou bola účasť Slovákov v revolúcii roku 1848 kamuflovaná a skresľovaná. Ich boj proti revolučným a liberálnym Maďarom, na strane cisára, bol nazvaný „revolúciou“. Jedine komunisti na začiatku 50. rokov plne pochopili reakčnosť tejto udalosti a preto ju s jasnozrivosťou pravých revolucionárov dali na politický index ľudovo-demokratického zriadenia. Následná rehabilitácia slovenských cisárskych dobrovoľníkov, pod vedením cisárskeho dôstojníka Lewartovského, bola len ďalším pokračovaním pokryteckej kampane, ktorá mala vyrobiť zo Slovákov odvekých republikánov.

Rovnako vykreslenie Maďarov ako reakčných monarchistov je tak komické a odporujúce faktom, že človek žasne, ako sa niečo také mohlo ujať. Lajos Kossuth, zeman slovenského pôvodu (jeho strýko Ján Košút finančne podporoval tlačoviny štúrovcov), bol slobodomurárom, republikánom a liberálom toho najrevolučnejšieho charakteru a habsburskú monarchiu považoval za stelesnenie tmárstva. Revolúcia v Uhorsku vyústila do vyhlásenia Uhorskej republiky a len vďaka zásahu vojsk ruského cára Mikuláša I. a jeho generála Paskeviča bola táto čerstvá maďarská republika vymazaná z mapy Európy. Slovanské národy v habsburskej monarchii sa prejavili voči katolíckemu cisárovi ako vysoko lojálne. O nejakej reálnej masovej republikánskej a protimonarchistickej vzbure Slovákov, Chorvátov, ale aj Čechov v roku 1848 nemôže byť ani reč.

Postoj Františka Ferdinanda D´Este k Slovanom a k Maďarom svedčí dostatočne o tom, že si niektorí Habsburgovci túto pravú povahu a aktérov revolúcie v cisárstve dobre zapamätali, a ak by nebolo došlo k nešťastnému atentátu v Sarajeve, tak by boli z tejto skutočnosti a z hodnotenia lojality jednotlivých národov vyvodené náležité praktické dôsledky.

Pred krachom roku 1918 – Slováci skrytí rebeli?

Účasť Slovákov na vojnových operáciách I. svetovej vojny je rovnako dokonale skreslená ako rok 1848. V duchu povojnovej propagandy sa na celý národ aplikoval revolučný vzorec z Kragujevackej vzbury, ktorá sa odohrala tesne pred koncom vojny. O neochote Slovákov vstupovať do česko-slovenských légií, na čo sa T. G. Masaryk dodatočne sťažoval Eduardovi Benešovi, sa tiež cudne mlčalo. Predchádzajúce štyri roky vojny boli popisované ako sústavný odpor slovenského národa proti cisárovi a vojne. Bolo tomu však skutočne tak?

Najlepším svedectvom o výkone Slovákov na bojiskách je hlas tých, ktorí by mali byť podľa propagandy ich „reakčnými sudcami“ – Rakúšanov a Maďarov. V štúdii Mariána Hronského s názvom Slováci na frontoch I. svetovej vojny1 sa dočítame:

„O bojových úspechoch, ale aj o neúmerne vysokých stratách slovenských vojakov v Haliči a Karpatoch a neskôr v Taliansku sa hovorilo i písalo už v priebehu vojny. Zvlášť úspech pri Krasniku a Komarówe mal v celej monarchii veľký ohlas. I rakúsko-uhorské velenie si v prvých rokoch vojny pochvaľovalo poslušnosť a udatnosť slovenských vojakov a dávalo im najvyššie známky spoľahlivosti – niekedy i pred Nemcami a Maďarmi. … O boji slovenských vojakov na východnom fronte sa veľmi priaznivo vyjadrovala aj rakúska tlač. Poloúradný Reichpost písal o chrabrých vojakoch – prevažne slovenského – 5. a 6. zboru a o honvédskych peších plukoch č. 13 a 15., že sa v nich snúbi naturálna – tvrdosť, ktorá sa ani pri veľkých stratách nekláti, s elánom, ktorý robí útoky našej armády nezadržateľnými. – Vraj tieto – slovenské pluky vyvrátili hrdinskými skutkami všetky lži – ktoré hovorili o ich nespoľahlivosti. Časopis Die Neue Zeitung zasa doslova konštatoval, že rozhodnutie vo veľkej bitke pri Komarówe priniesli Slováci.

Hronský spomína aj maďarský časopis Világ, ale najmä peštianske noviny Alkotmány, ktoré priniesli v apríli 1915 rozsiahle články o Slovákoch na bojiskách: „Z roľníckeho stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, prísnou kázňou a poctivosťou Slováci stali sa elitným vojskom, ktoré sa hodí nielen na útok, ale svojou národnou povahou výborné je i na obranu.“ Ako vidno, keď bolo treba umierať, tak Maďari zabudli aj na to, že Slováci ako národ oficiálne neexistujú. To však nič nemení na charaktere prístupu Slovákov k cisárstvu a monarchii. Aj keby sme pripustili, že dobová propaganda trochu prikrášľuje, tak fakt, že národ, ktorý sa netešil v Budapešti príliš veľkej popularite, je ospevovaný ako vzor lojality a bojovnosti, svedčí o všetkom možnom, len nie o skrytých republikánskych sklonoch slovenských vojakov. Obzvlášť závažná je poznámka o častom vyvyšovaní lojality slovenských vojakov nad vojakov nemeckej a maďarskej národnosti.

Motanie sa v kruhu…

Ale aj slovenskí protihabsburskí činitelia v Rusku, keď už uvažovali o vzniku samostatného Slovenska, tak len ako monarchie pod patronátom ruských Romanovcov. Liberálna a následne boľševická revolúcia v roku 1917, zachránila Masaryka pre vyhliadkou trápneho poznania, že ho Slováci (možno vrátane Štefánika) nepovažujú za adekvátneho kandidáta na vládcu.

Každopádne s autentickými monarchistickými inštinktami svojich slovanských (českých aj slovenských) občanov počítal aj Masaryk. Jeho patriarchálny imidž „tatíčka“, spravodlivého, múdreho a dobrého otca fiktívneho československého národa svedčí o všetkom.

Aj ďalší a ďalší vládcovia či vodcovia, ktorí prichádzali na Slovensku k moci, tu viac skryto, tu otvorenejšie, využívali prirodzené sklony Slovákov, túžiacich vidieť vo svojom vládcovi skôr starostlivého otca než prefíkaného slizkého manažéra, či televízneho zabávača alebo dokonca vo fabrike na demokratické sny vyrobenú bábku.

Tieto prirodzené sklony Slovákov, doložené dejinnými faktami stoja ako neprekonateľná bariéra pri zavádzaní umelo importovaného sna západného liberalizmu. Vyvolávajú zmätok v reakciách slovenského národa, ktorý manipulovaný propagandou, nevie odhadnúť a domyslieť svoje prirodzené patriarchálne sklony (u Slovanov napokon bežné) a motá sa stále v kruhu, ako aj zúrivé reakcie zahraničím inšpirovaných liberálov, ktorí so znechutením neúspešného cirkusového krotiteľa neustále nadávajú na nešikovnosť slovenského „tuleňa“, ktorý nie je ochotný (a ani schopný) skočiť cez liberálne koleso. Východisko z tohto motania, aj východisko z liberálnej zúrivosti, je len jedno – priznať si pravdu: naše sklony nie sú v skutočnosti ani republikánske, ani demokratické. Čím skôr si to priznáme, tým menej budeme trpieť.

1 Zborník: Slovensko na začiatku 20. storočia, Historický ústav SAV, Bratislava 1999

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!