Sloboda Cirkvi verzus politická moc v súčasnosti - Christianitas

Sloboda Cirkvi verzus politická moc v súčasnosti

Stefano Fontana
14. januára 2022
  Cirkev


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: wikimedia commons

Vo vzťahu medzi tým, čo sa kedysi nazývalo duchovnou mocou a svetskou mocou, možno dnes pozorovať podstatnú zmenu, ktorá je v protiklade s tradíciou katolíckej Cirkvi od jej založenia až donedávna. Dosah tejto zmeny je pozoruhodný. Treba povedať, že bola dlho pripravovaná a teraz, zdá sa, je mlčky akceptovaná.

Všetci vieme – aj keď nie sme odborníci na dejiny Cirkvi –, že počas dvetisíc rokov duchovná moc katolíckej Cirkvi nikdy nesúhlasila s tým, aby bola kladená na rovnakú úroveň ako svetská moc kniežaťa, nieto ešte aby od nej závisela, pretože jej rola je vyššia a nadradená politickej moci. Ak tomu v dejinách bola občas inak, boli to anomálie, dočasné odchýlky spôsobené ľudskou slabosťou, či historickými nepredvídateľnými okolnosťami.

Ježiš Pilátovi pripomína, že nemal by žiadnu moc, ak by mu nebola daná zhora. Svätý Ambróz nedovolil cisárovi Theodosiovi I. vstúpiť do chrámu po masakre v Solúne. Pápež Gregor VII. exkomunikoval a potom v Canosse omilostil cisára Henricha IV. Svätý Tomáš zdôrazňoval, že „v duchovných veciach treba poslúchať pápeža, v časných veciach je lepšie poslúchať knieža, ale ešte lepšie je poslúchať pápeža, ktorý je na vrchole oboch poriadkov.“ Dvaja ďalší Tomášovia, Tomáš Becket a Tomáš More (Morus), presadzovali, aby politické rozhodnutia vtedajších vládcov rešpektovali požiadavky náboženstva a učenia Cirkvi a nevykrúcali sa ani nemlčali, keď išlo o nemorálnosť ich vládcov. Keď vznikli moderné štáty, episkopáty sa odvolávali na univerzálnu moc pápeža, aby nezostali väzňami národných cirkví, ako napríklad galikánska cirkev.

Cirkev v 19. storočí bola nekompromisným odporcom absolútnej suverenity moderného štátu. Počas totalitarizmov napriek ťažkostiam a ústupkom reprezentovala oblasť slobody založenej na pravde. Cirkev vždy pozdvihovala svoj hlas a plnila svoje špecifické poslanie pôsobením na politický život porovnateľným s pôsobením milosti na prírodu a viery na rozum. Pôsobenie je iného, vyššieho rádu, ale rozdiel medzi týmito dvoma rádmi neznamená, že toto pôsobenie neexistuje alebo že je vzdialené a nepriame. Týka sa časného (čiže pozemských pominuteľných vecí), ale s pohľadom upretým na cieľ, ktorý nie je časný, na cieľ, bez ktorého ani časné nemôže byť tým, čím je.

Ak sa porozhliadame a pozrieme na dnešnú situáciu, uvidíme, že tento vzťah už neexistuje a že svetská aj duchovná moc našli spoločnú reč. Zdá sa, že stáročia trvajúca dialektika sa teraz skončila vo vzájomnej zhode. Cirkev už nepozdvihuje svoj hlas, aby politickým mocnostiam pripomenula ich záväzky voči spravodlivosti a pravému náboženstvu. Ba nerobí to ani v prípade, keď knieža vydáva zákony a realizuje neľudskú a protikresťanskú politiku. Žiadny predstaviteľ Cirkvi sa dnes nepostaví otvorene proti predsedovi vlády, regionálnemu guvernérovi, starostovi, aby pripomenul princípy spravodlivosti v radikálnych otázkach dobra a zla. Biskupské konferencie robia prostredníkov. Vedú dialóg a vyzývajú k dialógu. Biskupi mlčia a nechávajú, nech za nich hovoria nemastné-neslané vyhlásenia biskupských konferencií. Politickým režimom s mnohými neľudskými aspektmi sa vedenie Cirkvi nevenuje. Nikdy sa nestane, žeby sme čítali vyhlásenia európskych biskupov (Comece a CCEE), ktoré by kritizovali politiku kontinentálnych nadnárodných inštitúcií. Dokonca aj programy konferencií, katolíckych akcií venovaných sociálnej politike, kopírujú programy politických inštitúcií, takže dnes sa každé zasadnutie Cirkvi zaoberá agendami, ktoré stanovila politická (a ekonomická) moc: priority kniežaťa sú zároveň prioritami duchovnej moci.

Ešte nikdy sme nevideli Cirkev tak úzko prepojenú s politickými inštitúciami, duchovnú moc v takých „idylických“ vzťahoch so svetskou mocou, ktorú sa usiluje nerušiť a spolupracovať. Na varovný prst brata Krištofa, ktorý zdvihol voči nespravodlivému vládcovi donovi Rodrigovi z románu Snúbenci, a jeho slová: „Raz príde deň…!“ musíme zabudnúť.

Celý tento obraz završuje postoj, ktorý Cirkev zaujala v súvislosti s covidom: katolík je dnes dobrým katolíkom, keď je spokojný so siedmimi rokmi vo funkcii (talianskeho) prezidenta Mattarellu, keď je ochotný nekriticky pritakávať politike proti covidu i povestným (ekologickým) „prechodom“, keď sa usiluje o plnenie Agendy OSN do roku 2030, keď verí v súčasnú Európsku úniu a má dôveru v prezidenta Bidena. Ach, ešte som zabudol: … a keď verí vede.

Pri takomto pohľade sa situácia zdá byť trochu na smiech. V skutočnosti je to veľmi vážne. Je to politická realizácia sekularizácie, ktorú otec Fabro charakterizoval slovami: „Prešli sme od dominancie posvätna k profánnosti, ktorá prenikla do sakrálneho života a k vytlačeniu samotného posvätna.“ Nemá zmysel hrať sa tu so slovíčkami a rozlišovať medzi sekularizáciou, sekularizmom, laicitou a laicizmom. Ak by to fungovalo tak ako dnes, svätý Ambróz by musel začať dialóg s Theodosiom I., Gregor VII. by sa musel ospravedlniť Henrichovi IV. a Pius VII. by musel byť spokojný so svojím preložením do Francúzska na Napoleonov príkaz.

Preklad z lanuovabq.it


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!