Skromný začiatok obnovovania cností

John Kamprath
29. marca 2021   Cirkev

pokračovanie I. časti – Zabudnuté cnosti

Po uskutočnení počiatočných prác na obnove cností v našich rodinách pomocou osvojenia si malých dobrých návykov, dávajúcich jednotlivým dňom svoj poriadok, systém, zvážme teraz väčšie cnosti, ktoré majú ozdobovať kresťanov život. Pripomeňme si, že existujú tri božské cnosti a štyri prirodzené kardinálne (hlavné) cnosti, ktoré v tomto živote človeka zdokonaľujú. Týchto sedem veľkých darov umožňuje človeku, aby konal dobre bez ťažkostí. Umožňujú mu, aby sa tešil zo života a poskytujú mu možnosť zaslúžiť si večnú odmenu v nebi.

Predstavte si rebrík, ktorý siaha zo zeme až k nebeskému príbytku. Človek ako dieťa začne vystupovať najskôr na spodné priečky, aby v starobe vyšiel až do nebeských výšin. Počas cesty musí prekonať množstvo prekážok. Dosť často, v skutočnosti sedemkrát, nachádza plošiny, na ktorých si môže oddýchnuť. Každá z týchto plošín je jednou z hlavných alebo božských cností. Priečky pod každou plošinou sú podriadené cnosti, patriace k väčšej „plošinovej cnosti“ nad nimi. Vo vzostupnom poradí sú to miernosť, statočnosť, spravodlivosť, múdrosť, viera, nádej a láska.

Prvé štyri cnosti patria k dokonalosti človeka ako človeka samého, a sú teda základom, na ktorom vyrastajú nadprirodzené cnosti božské (ktoré zasa zdokonaľujú človeka ako Božieho priateľa). Pretože milosť stavia na prirodzenosti, mali by sme najprv premýšľať o prirodzenom živote človeka. Tento život a cnosti, ktoré sú s ním spojené, nie sú v rozpore s nadprirodzeným povolaním, ale naň pripravujú a dopĺňajú ho. Analógiou je dieťa, ktoré sa najprv učí ako byť pokojné, ticho sedieť a vo chvíľach modlitby zopnúť ruky, aby neskôr, až k tomu bude spôsobilé, Bohu osobne načúvalo.

Pri skúmaní základných cností sa pozrieme na ich konkrétne uplatňovanie v rôznych aspektoch života. V nich objavíme množstvo jednoduchších cností, ktoré súvisia s cnosťami hlavnými. Tieto malé cnosti sú ľahko pochopiteľné. Pri postupe na rebríku dokonalosti od jednej priečky k druhej potom lepšie pochopíme hlavné a božské cnosti.

Prvé cnosti, ktoré sa týkajú každého človeka, navzájom spolu súvisia a majú vzťah k cnosti miernosti.

Cnosť primeranosti nechceme stotožňovať výlučne so spôsobom, akým sa majú obliekať ženy. Cudnosť v obliekaní je iba jedným z príkladov primeranosti. Každý z nich sa týka konkrétnej ľudskej činnosti, ktorá vyžaduje vlastný dobrý návyk, aby sa zdokonalila. Ako uvidíme, primeranosť sa týka tak rozumových ako aj telesných návykov.

Táto cnosť sa latinsky nazýva modestia, čo má svoj pôvod v slove modus, tzn. správna miera alebo medza. Správna miera znamená robiť veci tak, aby sme sa vyhli extrémnemu prebytku alebo nedostatku. Často počujeme, že „cesta cnosti je stredná cesta“ alebo „všetkého so správnou mierou“. Tieto ustálené slovné spojenia zachytávajú podstatu všetkých morálnych cností a obzvlášť primeranosti, ktorá je ich vzorom.

Pokora – umiernená nádej: skromnosť, úcta k blížnym, úcta k Bohu

Veľa múdrych mužov preukázalo, že pokora je po spravodlivosti najdôležitejšou prirodzenou morálnou cnosťou. Veľké osobnosti, ako napríklad sv. Tomáš Akvinský, vysvetľujú, prečo je pokora bránou k všetkým ostatným cnostiam. Pokora vychádza z poznania, že „nie som stredom sveta“. Uvedomuje si, že existuje vyššia skutočnosť „mimo svoje vlastné bytie“, pričom uznáva, že „ja som len časť, nie celok tejto skutočnosti“. A napokon vidí, že v štruktúre sveta, ktorý ma obklopuje, „nestojím na vrchole“. To sú pravdy, na ktorých spočíva cnosť pokory. Také je východisko, z ktorého sa pokora zameriava na usmerňovanie ľudskej duše v jej prirodzenom sklone dosahovať veľké veci.

Pravá pokora začína poctivým zhodnotením seba samého čo do prirodzenosti i milosti. Katolíci tradične uznávajú, že hriech je jediné, čo človek vytvára úplne samostatne. Všetko ostatné v prirodzenosti aj milosti je dobré, pretože to je od Boha. Pokorný človek sa bude pyšniť Božím požehnaním. Prizná vlastnú biedu. Nenechajme sa však zmiasť Lutherovou chybou, že človek je bezozvyšku hriešny, že Adamov hriech úplne zničil prirodzenosť človeka.

Keď sv. Tomáš Akvinský hovoril o pokore, došiel v komentári k Listu Filipanom 2, 3 k záveru: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho,“ v pokore nech si každý váži druhého viac než seba. Tento učiteľ Cirkvi hovorí: „U človeka môžeme posudzovať dve stránky, a to tú, ktorá je Božská, a tú, ktorá je ľudská. To čo patrí k nedostatkom, je ľudské, ale čo patrí k dobru a dokonalosti človeka, je Božské.“ Ďalej ukazuje, že pokora „sa vhodným spôsobom týka úcty, ktorou je človek podriadený Bohu.“ Ďalej „pokorný človek, hoci je pôvodcom vlastného nedostatku a hriechu, bude seba umiestňovať nižšie, než ostatných ľudí, pokiaľ v sebe majú zbožnosť.“ (II-II, 161, 3) Pokora súčasne neznáša lož. Aj keď si pokorný človek pripisuje všetku vinu a dáva Bohu všetko uznanie, dokonca aj za svoje vlastné zásluhy, neluhá o stupni svojho zla a požehnania.

Bolo by teda falošnou pokorou, keby sa sv. František alebo páter Pio pokladali za horších ako Judáš alebo Kain.

Pokora je, ako učí sv. Tomáš, „hnutím ducha, zameraným na veľké veci“. (II-II, 161, 4) Pokorný človek dúfa vo veľkosť, ale v medziach rozumu a milosti, nikdy príliš málo ani príliš veľa. Pokorný človek môže dokázať veľké veci, ak má patričné vlohy a milosti. Dokonca si môže plne uvedomiť, že vykonal veľký čin, ale musí ho pripisovať Bohu, nie sebe. Nemá slobodu takého sebaocenenia, ktorým by sa ztotožnil so svojou veľkosťou.

Sv. Benedikt nám ukazuje cestu k dokonalej pokore vo svoje slávnej Reholi, kde uvádza 12 stupňov tejto cnosti. Každý katolík by túto knihu mal vlastniť a často o jej obsahu rozjímať; sformulované zásady pokory sú ľahko pochopiteľné a nie je ťažké ich uplatňovať:

1. Boj sa Boha a vždy maj na pamäti to, čo Boh prikázal.

2. Neraduj sa zo splnenia vlastných túžob.

3. Podriaďuj sa nadriadenému.

4. Buď trpezlivý tým, že uposlúchneš i za obtiažnych a nepriaznivých okolností.

5. Vyznávaj svoje hriechy.

6. Považuj sa za bezcenného a neužitočného pre akúkoľvek úlohu.

7. Ver a považuj sa za horšieho, než sú všetci ostatní.

8. Rob iba to, k čomu ťa pobáda spoločná rehoľa kláštora.

9. Zachovávaj ticho, dokým sa ťa nespýtajú.

10. Nenechávaj sa poľahky zviezť k smiechu.

11. Hovor málo, len zmysluplné slová, nie však nahlas.

12. Buď pokorný nielen srdcom, ale dávaj to najavo aj všetkým ľuďom, s očami uprenými na zem.

Pri posudzovaní týchto starodávnych pravidiel zídu človeku na myseľ dve otázky:

1) Ktoré z nich je pre človeka vo svete 21. storočia zastaralé?

2) Ktoré je zbytočné pre mňa, vzhľadom k osobnej situácii v živote, zbožnosti, budúcej spáse a sláve?

Odpoveď na obe otázky znie: „žiadne“.

Iná, ešte smerodajnejšia zbierka učenia o pokore sú blahoslavenstvá , ako ich kázal náš Pán v Kázaní na vrchu. Vo svojom vysvetľovaní týchto pravidiel Nového zákona cirkevní Otcovia takmer jednomyseľne zdôrazňujú prevažujúceho ducha pokory, ktorý je prítomný v týchto pilieroch dokonalosti a spásy Novej zmluvy.

Pýcha: sebapreceňovanie a stavanie samého seba na miesto Boha

Sv. Gregor Veľký definoval štyri formy, ktoré môže mať pýcha v konaní hriešnika. Sú to: 1) keď si človek myslí, že jeho dobrota pochádza z neho samého; 2) keď verí, že jeho dobrota pochádza zhora, ale dostáva ju kvôli svojim zásluhám; 3) keď sa chváli, že má to, čo nemá; 4) keď druhými pohŕda a chce vyzerať ako jediný vlastník toho, čo má. V každom z týchto prípadov je pýcha najvražednejšia, pretože človek tvrdí, že niečo je jeho, aj keď to tak nie je; chce sa posadiť na Boží trón.

Pýcha je tiež koreňom všetkých spáchaných hriechov, ktoré nie sú hriechmi z nevedomosti či slabosti. Tak zakaždým, keď vedome a dobrovoľne prekračujeme prikázania, hrešíme proti pokore. Keby som chcel ukradnúť dieťaťu obložený chlieb, pripravil by som ho o jeho majetok a porušil by som tým siedme prikázanie. Hrešil by som proti dieťaťu. Ale práve týmto porušením prikázania, daného samotným Bohom, urážam zároveň Boha. V tomto prípade tiež hreším pýchou v tom, že uprednostňujem svoj vlastný úsudok pred úsudkom Božím. Staviam sa na jeho miesto a odmietam jeho autoritu.

Prvý hriech proti pokore spáchal Adam, keď jedol zo zakázaného stromu poznania dobra a zla. Adamov cieľ bol jasný; chcel byť ako Boh. Dúfal, že získa niečo väčšie, než čo už mal a porušil jediný príkaz, ktorý mu bol v raji daný. Adam sa považoval väčšieho, než mal. Pýcha sa tak stala koreňom prvotného hriechu, i všetkých hriechov po našu súčasnosť.

Pred Adamom hrešil pýchou na počiatku diabol a jeho prívrženci. Namiesto premýšľania v odbore démonológie sa zamyslime nad ich hlavným protivníkom, sv. Michalom. Ako vieme zo Zjavení, sv. Michal je najväčší z nebeskej armády. To je pozoruhodné odhalenie, pretože v hierarchii deviatich anjelských chórov sú archanjeli až druhí odspodu. Satan bol hlavným zo serafínov – tej najvyššej kategórie. Ale Michal, ktorého vlastné meno znamená „Kto je ako Boh?“ odpovedá na hádanku vo svojom mene „Nikto, ani Lucifer, ani ja,“ keď vyháňa nehodnú nadprirodzenú bytosť z vrcholu slávy do priepastnej hĺbky pekla. Áno, satan je pyšný, ale sv. Michal je pokorný. Vďaka jeho hrdinskému konaniu s onou základnou cnosťou, pokorou, je sv. Michal odmenený titulom a právomocou, ktoré ho sprevádzajú, „Knieža nebeskej armády“. Pokora bola vyvýšená; on je víťazom.

Keď Ježiš prišiel vykúpiť svet, chcel pri svojom prvom príchode odčiniť Adamov hriech, ktorý porušil dokonalý poriadok, ktorý dal Boh nebu a zemi. Urobil to tým, že na seba vzal podobu najnižšieho rozumného stvorenia, chudobného, prostého a bezmocného nemluvňaťa. Či sa tiež neskrýval po dobu 30 rokov v úplnom neznáme so svojou matkou a pestúnom v Nazarete? Nekázal snáď spásu pokornou cestou blahoslavenstiev, ktoré začínajú duchom chudoby a pokračujú k ďalším postojom pravej pokory? Nekonal aj on s vrcholnou pokorou, ako to prorokoval Izaiáš, ako baránok vedený na porážku, bez toho, aby vydal hláska?

Nemusíme dlho premýšľať, aby sme pochopili dôležitosť príkazu pestovať vo svojom živote zdravú pokoru. Ak dúfame v nejaký úspech ako Božie deti, musíme začať s pevným základom v pokore. Predovšetkým sa musíme modliť, aby sme mali v srdci úctu k Bohu, jeho Cirkvi a svätým. Načúvajme hlasu Pána, ktorý hovorí s mocou a hovorí pravdu. Len tak môžeme dosiahnuť vyvážené sebavedomie, ktoré kladie nádej tam, kam patrí, tzn. do Boha.

PDF (formát pre tlač)