Sigrid Undsetová – držiteľka Nobelovej ceny a konvertitka

Štefan Senčík SJ
4. júna 2020
  Spoločnosť  

Táto svetoznáma spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny sa narodila 20. mája 1882 v dánskom mestečku Kalundborgu. Jej matka bola pôvodom Dánka, otec Ingvald bol významným nórskym archeológom, ktorý si svojimi prácami získal uznanie aj v zahraničí. Jeho zásluhou si Sigrid, najstaršia z jeho dcér, obľúbila dávnu nórsku históriu, z ktorej čerpala námety pre svoje rozsiahle romány. Hoci jej otec umrel v mladom veku, keď Sigrid bola iba jedenásťročná, táto láska k histórii ju sprevádzala celý život.                                                   

Sigridina mladosť bola dosť ťažká a pohnutá. Ako mladé dievča mala veľa záujmov, predovšetkým o maliarstvo, písanie a prírodopis. Pre ťažké životné okolnosti ich však nemohla uskutočniť. Otcova predčasná smrť zmarila nejeden jej plán. Po absolvovaní obchodnej akadémie v roku 1899 sa stala úradníčkou v Oslo. Práca v kancelárii sa jej páčila. Ale plytký a ľahkomyseľný život jej kamarátok ju znepokojoval a ranil. Väčšina z týchto mladých dievčat po ľúbostných dobrodružstvách upadla do sklamania a zúfalstva. Pod dojmami životných tragédii týchto dievčat začala Sigrid písať.

Jej knihy mali úspech. Roku 1909 dostala štátne štipendium, dala výpoveď v zamestnaní, kde pracovala ako sekretárka a odišla na študijnú cestu do Nemecka, Anglicka a Talianska. V Ríme sa zoznámila s maliarom A. C. Svartstadom, rozvedeným mužom. Ich prvé dieťa náhle umrelo. To bol jeden z najväčších úderov jej života. V roku 1911 vyšiel jej prvý významný román Jenny. Je to román o učiteľke a maliarke, ktorá nenachádzala uspokojenie ani v práci, ani v umení. Márne hľadala ideálneho muža, a keď ho konečne našla, musela uznať, že sa spreneverila svojim ideálom.                           

zdroj: wikimedia commons

Undsetová sa vo svojich knihách nevyhýbala náboženským problémom. Rím, srdce katolicizmu, uchvacoval túto klátiacu sa protestantku, hľadajúcu istotu a pravdu. Od čias svojej konfirmácie nemala vlastne nijakú náboženskú vieru. Pridržiavala sa akéhosi neurčitého humanizmu. Rozdrobenosť protestantských siekt ju veľmi znechucovala a bola silným popudom, ktorý ju postupne usmerňoval ku katolíckej Cirkvi. Ako dcéra vedeckého pracovníka vedela, že pravdu treba trpezlivo hľadať. Modlievala sa o osvietenie mysle. Ako žena žijúca v protestantskom Nórsku, obdivovala katolicizmus aj preto, že si viac váži ženu, panenstvo a čistotu života. 

„Cirkev som pokladala za celkom malebnú ruinu kdesi v pozadí peknej krajiny. V posledných rokoch som sa však na ňu pozerala zblízka – naučila som sa niečo z toho, čo píšu kňazi. Prečítala som si aj niektorých moderných spisovateľov… Rímska cirkev má rozhodne formu, nepôsobí tak dráždivo na inteligenciu človeka ako rôzne protestantské sekty.“

Božia milosť pôsobila v nej a ona s ňou vedela spolupracovať. Tak sa stalo, že 1. novembra 1924 Sigrid Undsetová bola prijatá do katolíckej Cirkvi. Jej konverzia nebola náhla ani sentimentálna. Bola výsledkom dlhého hľadania a vnútorného boja, ktorého začiatky siahali až do detstva. Následky svojej konverzie zacítila aj vo svojom súkromnom živote. Keďže Svartstadova prvá žena ešte žila, Sigrid s ním nemohla uzavrieť katolícke manželstvo. Rozišli sa a po niekoľkých rokoch požiadali o rozluku. Undsetová sa utiahla do Lillehammeru, kde napísala svoje najlepšie diela: Kristína Vavrincová a Oláv Audunssön. V týchto dielach opisuje realistický, ale zároveň aj mystický osud hriešnika.

Hoci Undsetová nemala ľahký život, jednako prežívala vnútorný pokoj, ktorý uľahčoval jej životné kríže. „Pretože verím, že Ježiš Kristus je Boh, ktorý nás stvoril – napísala po svojej konverzii – verím aj to, že založil svoju Cirkev takú, akú ľudia potrebujú. Ťažko mi je vyjadriť slovami, čo mi Boh dal vo svojej Cirkvi. On sám povedal, že nám dáva svoj pokoj, ale ten pokoj nie je z tohto sveta, je celkom iného druhu…“ 

Po svojej konverzii znovu navštívila Rím a strávila v ňom veľkonočné sviatky.  Vtedy si živo uvedomila všeobecnosť Cirkvi a prežila krásu článku viery o obcovaní svätých.

zdroj: wikimedia commons

„Úcta svätých, ako ju od začiatku pozná Cirkev, zodpovedá hlbokej potrebe našej prirodzenosti. Chceme uctievať hrdinov. Pretože nemáme nič lepšie, klaniame sa velikášom produkcie, gangsterom, športovcom, umelcom, herečkám a diktátorom. Musíme si stavať ľudí na podstavce, aby sme na nich obdivovali niečo zo samých seba. Na svätcoch vidíme uskutočnenie Božích plánov s nami: Boh – ako sa modlíme vo svätej omši – podivným spôsobom stvoril našu prirodzenosť, ale ešte podivnejšie ju vykúpil…“

Pri návšteve Ríma porozumela, že sú to práve ,,zásluhy svätých, čo tvoria bohatstvo celej Cirkvi.“ Preto si zamilovala svätých. Aj vo svojom nedokončenom románe Madame Dorothea sleduje katolíckych svätých v protestantskom Nórsku. Jej náboženské hľadanie a nadšenie sa odzrkadľuje aj v jej historických esejach Nórski svätí.  

Sigrid Undsetová prísne odsúdila barbarstvo vojny. Jej slová veľmi dobre chápu zvlášť príslušníci malého národa ako sme my Slováci.

„Bolo to ešte pred vojnou, ale moja priateľka i ja sme akosi tušili, čo príde, a rozhodne sme nepokladali svet za lepší, než je v skutočnosti. Začali sme sa rozprávať o tých, ktoré sú krv našej krvi, pre ktoré sme trpeli a hrdlačili, že ich budeme musieť azda čoskoro poslať na front, kde ich zastrelia. Človek by sa ešte mohol zmieriť s myšlienkou, keby padli za svoju vlasť, za rodnú zástavu a za reč, ktorou sme sa s nimi rozprávali, keď boli malí – ale čo ak ich vyženú na hromadné jatky pre tých, ktorí znásilňujú našu vlasť, zástavu a reč… Zo všetkých žien trpiacich v tejto vojne ľutujem najviac tie matky, ktorých synovia padnú za záujmy svojich katov.“

Jej priateľ, dominikán Otec Alby, o tom povedal: „Odpoveď Sigrid Undsetovej na všetku slávu spojenú s udelením Nobelovej ceny je vyjadrená dvomi činmi, ktoré ukazujú jej veľkosť: v dominikánskom kostole v Oslo na oltár Panny Márie položila vavrínový veniec a peniaze Nobelovej ceny rozdelila na tri časti: jednu časť darovala fondu na pomoc zostarnutým spisovateľom, druhú časť určila v prospech detí z rodín spisovateľov a tretiu časť venovala na náboženskú výchovu detí z chudobných katolíckych rodín. Pre seba si neponechala nič.“

Hoci cez druhú svetovú vojnu ako význačná spisovateľka mohla spokojne žiť v okupovanom Nórsku, jednako sa zriekla plánov na ďalšiu literárnu tvorbu a odišla do Ameriky. V cudzine zostala až do konca vojny, pracujúc svojimi prednáškami za oslobodenie Nórska a krajšiu budúcnosť Európy.

Jaroslav Kaňa, prekladateľ jej diel do slovenčiny, takto zakončil svoju štúdiu o nej: „Undsetovú si vážim nielen ako vynikajúcu spisovateľku, ale aj ako ženu, ktorá dôsledne konala podľa svojho presvedčenia a hájila vysoké ideály ľudstva a humanity. A ako veľká spisovateľka sa nikdy nespreneverila požiadavke najvyššej umeleckej náročnosti.“