Satanské verše talianskeho držiteľa Nobelovej ceny. Autor Hymnu na Satana sa zmieril pred smrťou s Bohom

Grzegorz Górny
1. novembra 2020
  História  

Ako sa laureát Nobelovej ceny a autor Hymnu na Satana zmieril pred smrťou s Bohom

Všetci Taliani vedia, kto bol Giosue Carducci (alebo aspoň by mali vedieť, pretože sa to učili v škole). Národný básnik – prorok, prvý laureát Nobelovej ceny za literatúru z Talianska, najvýznamnejší básnik obdobia Risorgimenta, ospevujúci zjednotenie Apeninského polostrova za dynastie Savojovcov a nakoniec hlavný predstaviteľ literatúry Talianskeho kráľovstva. Okrem toho univerzitný profesor, doživotný senátor, člen slobodomurárskej lóže. Jeho najvýznamnejším dielom boli Ódy barbarské, hoci ho najviac preslávil Hymnus na Satana, v ktorom vzdal česť démonovi zosobňujúcemu „všetko ušľachtilé, krásne a veľké a po stáročia pošliapávané askétmi a kňazmi“. Toto vie priemerný taliansky humanista. Menej známy je však príbeh básnikovho zmierenia sa s Bohom pred smrťou.

Perom, kružidlom a murárskou lyžicou

Giosue Carducci sa narodil v roku 1835 ako syn toskánskeho lekára a karbonára, ktorý kvôli svojej konfliktnej povahe a antiklerikálnym názorom bol často nútený meniť pracovisko i bydlisko. Iba v rokoch 1848-1849 sa musela rodina Carducciovcov trikrát sťahovať. Počas týchto ciest otec učil mladého Giosueho gréčtinu a latinčinu, aby chlapec nemal problémy pri prijímacích skúškach na piaristické gymnázium vo Florencii. Ako tínedžer čítal diela Byrona a Schillera, preložil X. pieseň Iliady, vedel naspamäť Ovidiove Metamorfózy, písal historické práce, lyrické básne a satiry na učiteľov a spolužiakov.

Pod dojmom obrátenia svojho otca, ktorý sa z antiklerikála náhle stal horlivým katolíkom, skladal aj náboženské ódy.

V roku 1853 začal klasické štúdiá v Pise, počas ktorých odsudzoval talianskych politikov usilujúcich sa o zjednotenie krajiny. Po čase však zmenil názor a stal sa priaznivcom Risorgimenta. Cieľom jeho útokov bola Katolícka cirkev ako hlavná sila staviaca sa proti zjednocovaniu Talianska. Štúdium ukončil vo veku iba 21 rokov a okamžite začal učiť na gymnáziu, z ktorého ho čoskoro vylúčili pre antiklerikálne názory. Krátko nato vyhral výberové konanie na profesúru na gymnáziu v Arezze, ale nebol prijatý kvôli zásahu toskánskej vlády. Počas tejto doby na neho dopadli dva bolestivé údery: najskôr jeho dvadsaťročný brat Dante spáchal samovraždu v roku 1857, o rok neskôr zomrel ich otec Michele (hoci v tom čase kolovala aj iná verzia udalostí: že najprv otec zabil syna a potom zomrel od žiaľu kvôli výčitkám svedomia alebo dokonca že spáchal samovraždu).

Giosue prestál toto ťažké životné obdobie vďaka známosti s Elvirou Menicucci, s ktorou sa v roku 1859 oženil. K psychologickej záchrane prispela aj literárna činnosť. Carducci sa stal známy ako popredný autor časopisu L’appendice a redaktor Talianskej harfy – školskej antológie vlasteneckej a moralizujúcej poézie zameranej na povzbudenie ducha Talianov. Keď mal sotva 25 rokov, ponúkli mu miesto na katedre talianskej literatúry na renomovanej univerzite v Bologni. Miesto bez váhania prijal a na nasledujúcich štyridsaťštyri rokov sa zviazal s najstaršou univerzitou latinskej civilizácie na svete.

Jeho kariére určite pomohlo, keď v roku 1861 vstúpil do bolonskej lóže „Galvani“, ktorú dokonca spomenul v jednej zo svojich básní. Slobodomurárstvo malo v tom čase silný vplyv medzi elitou Risorgimenta. Samotný Carducci si v roku 1867 založil vlastnú lóžu s názvom „Felsinea“. Bolo by však nespravodlivé tvrdiť, že za svoje úspechy vďačil iba slobodomurárstvu. Bol titanom práce, univerzitným profesorom, editorom diel rímskych a talianskych klasikov, literárnym kritikom, politickým publicistom a predovšetkým básnikom. Už počas svojho života si získal nielen európsku slávu, ale aj status klasika.

Démonická poézia

Carducci svoje pero dal do služieb Risorgimenta. Spočiatku bol republikánom a horlivým obdivovateľom Garibaldiho, ale postupom času sa stal prívržencom monarchie, pričom uznal, že garantom zjednotenia Talianska môže byť iba savojská dynastia. V ceste im však stál cirkevný štát ovládaný pápežmi. Pre básnika bol nielen politickým nepriateľom, ako prekážka zjednoteniu Talianska, ale aj ideovým, ako prekážka víťazstvu osvietenstva, pokroku a rozumu. Výrazom antikatolíckych názorom básnika sa stal slávny Hymnus na Satana, publikovaný v roku 1863 pod pseudonymom Enotrio Romano, ktorý si rýchlo získal obrovskú popularitu. Vo svojom apostrofe o zlom duchovi autor napísal: Pozdravujem ťa, satan, duch rebélie, pomstivá sila, sila rozumu! Nech k tebe stúpa kadidlo i dary, pretože si premohol Jehovu, kňazov!

Hoci sa Carducci v básni priamo obracal na démona, neznamená to, že bol satanistom. Po strate viery, ktorú považoval za poverčivé dedičstvo minulosti, najbližší mu bol panteizmus. Satan bol pre neho imaginárnou postavou, ktorá hrala podobnú rolu ako bájny Prometeus, ktorý kradne oheň bohom, aby ho daroval ľudstvu. Podobne aj Lucifer sa mu javil ako zosobnenie osvietenia, racionalizmu a vedeckých poznatkov, ktoré prekonávajú kresťanskú teológiu, ktorá je zdrojom povier a brzdou poznania.

Ak mal Carducci v tom čase nejakú vieru, bolo to sekulárne náboženstvo pokroku, podľa ktorého mala veda poskytnúť odpoveď na všetky problémy, ktoré po stáročia trápili ľudstvo. Podobné tóny nájdeme v jeho Satanských polemikách z roku 1869.

Autora Hymny na Satana na jednej strane fascinoval technologický vývoj, s nadšením vítal vznik nových vynálezov a na druhej strane ho ako básnika fascinovala minulosť, v ktorej objavoval vzory, ktoré treba nasledovať. Najväčšmi obdivoval obdobia, ktoré boli ďaleko od kresťanstva, ako napríklad pohanský starovek, obdobie renesancie s jej návratom k antickému humanizmu alebo Risorgimento, ktoré bolo výzvou pápežstvu. V týchto obdobiach našiel inšpiráciu v boji proti tyranii, chválu rozumu a obdiv k ľudu.

Bez lieku na zúfalstvo, bolesť a utrpenie

Avšak ani antický klasicizmus, ani vývoj vedy nedokázali dať odpoveď na „prekliate problémy“ ľudstva, najmä na existenčné utrpenie človeka. V prípade Carducciho sa to najvýraznejšie ukázalo, keď mu zomierali blízki ľudia. S manželkou Elvírou mal päť detí, z ktorých dve zomreli v mladom veku:  Francesco, prvý syn, niekoľko dní po narodení a druhý, Dante, vo veku troch rokov, s najväčšou pravdepodobnosťou na zápal mozgových blán. Najmä druhá uvedená udalosť bola pre umelca bolestivou ranou a zanechala v jeho poézii trvalú stopu. Carducci po Danteho smrti v roku 1870 napísal svoj žalobný nárek.

V cyklickom kolobehu Prírody, ktorý básnik opisoval, však už nebol priestor pre vzkriesenie mŕtvych, ani pre nádej, že niekedy uvidíme milovaného človeka. Scéna inšpirovaná víziou Háda zo VI. knihy Eneidy sa ukázala byť iba literárnou konvenciou. V umelcovom svetonázore neexistoval liek na zúfalstvo, bolesť a utrpenie. V jeho srdci nebolo nič, čo by uspokojilo túžbu po spáse a večnosti.

Carducci sa pokúsil nájsť útechu v náručí tridsaťštyriročnej Caroliny Cristofori Pivovej, manželky brigádneho generála a matky troch detí, s ktorou si v roku 1871 začal románik. Ich vzťah bol zmyselný aj intelektuálny, pretože mali spoločnú vášeň pre erotiku aj antiku. Ovocím zakázaného vzťahu boli jeho milostné texty a ich spoločný syn Gino, ktorého bez tieňa podozrenia uznal generál Domenico Piva za svojho právoplatného potomka. Puto medzi milencami však neobstálo v skúške času a po šiestich rokoch sa pretrhlo.

V roku 1904 Carducci kvôli čiastočnému telesnému ochrnutiu musel zanechať prednášky na univerzite.

Ako uznanie jeho zásluh mu taliansky parlament priznal doživotný dôchodok. O dva roky neskôr mu bola udelená najväčšia pocta v živote – v októbri 1906 dostal Nobelovu cenu za literatúru za „tvorivú energiu, sviežosť štýlu a lyrickú silu, ktorá charakterizuje jeho básnické majstrovské diela“. Chorý umelec nemohol ísť do Štokholmu prevziať si cenu, a tak mu ju švédsky veľvyslanec osobne odovzdal v Bologni. Dva mesiace po tomto ceremoniáli, 16. februára 1907, čerstvý nositeľ Nobelovej ceny zomrel vo veku 72 rokov na cirhózu pečene.

Kajúci hriešnik

Tento životopis poznajú všetci Taliani na Apeninskom polostrove. Nie každý však vie, že pred smrťou sa Giosue Carducci zmieril s Bohom. Počas procesu blahorečenia kňaza Luigiho Orioneho sa našla dokumentácia, z ktorej vyplynulo, že básnik konvertoval a vyspovedal sa u opáta Pierra Chanoux v Courmayeur v údolí Aosty. Zakladateľ kongregácie orionistov túto skutočnosť potvrdil priamo u kňaza, ktorý udelil rozhrešenie.

Ďalšie svedectvo zanechala sestra Luigia Tincani, zakladateľka Kongregácie školských misionárov, dcéra klasického filológa Carla Tincaniho, básnikovho priateľa.

Vo svojich pamätiach napísala: „Carducci chcel pred smrťou prijať sviatosti a napriek bdelej stráži, ktorú okolo neho postavili slobodomurári, odkázal kňazovi, aby sa prezliekol za holiča a prišiel za ním pod zámienkou, že ho chce oholiť.“ Trik sa podaril a autor Hymny na Satana opustil tento svet zmierený s Bohom. Ako vyzerala jeho „cesta do Damasku“, nevieme. Toto tajomstvo si vzal so sebou do hrobu.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.