„Santo subito!“ alebo Nehrozí Cirkvi inflácia svätých pápežov? - Christianitas

„Santo subito!“ alebo Nehrozí Cirkvi inflácia svätých pápežov?

Branislav Michalka
11. januára 2023
  Cirkev  

Ilustračný obrázok, zdroj: youtube.com

Keď pravidlá nestačia

Posledné dni Jána Pavla II. sprevádzali dva javy, ktoré zanechali v nezúčastnených divákoch rozporuplné dojmy.

Na jednej strane všetci vnímali telesné utrpenie odchádzajúceho pápeža, ktoré sa rokmi prehlbovalo, až nakoniec v poslednom štádiu vzbudzovalo jeho odhodlanie plniť úlohu námestníka Kristovho za cenu veľkej bolesti rešpekt aj u tých, ktorí nepodliehali vzhľadom k jeho výkonu funkcie žiadnemu nekritickému nadšeniu.

Na strane druhej tu bol prístup jeho obdivovateľov, stojacich v posledných dňoch jeho agónie na Námestí sv. Petra a skandujúcich, okrem iného, aj túto zvláštnu prosbu: „Aspoň jeden deň, aspoň jeden deň!“ Chceli tým naznačiť svoju prosbu Bohu, aby im tu na Zemi ponechal ich obľúbeného pápeža ešte jeden deň.

Tento postoj bol pre mnohých veriacich, ale aj neveriacich, ktorí sú oboznámení s katolíckou vieroukou prekvapujúci. Ako to: Katolíci ktorí veria, že po smrti pôjdu do Neba, ktorí sa modlia, aby sa tam dostali ich priatelia aj nepriatelia, ktorí veria, že život pozemský je cestou slzavým údolím, prosia Boha, aby nebral človeka, ktorý už navyše evidentne veľmi trpí, k sebe do nebeskej slávy a blaženosti? Aby im ho tu nechal ešte jeden deň, kvôli ich osobnému potešeniu?

Inými slovami, dav mal zrejme dojem, že ešte jeden deň na Zemi je niečo nesmierne dôležité, niečo čomu treba dať prednosť pred okamžitým odchodom do Neba.

Vôbec by sme sa nemali čudovať, pokiaľ boli tieto zvolania davu vyhodnotené neveriacimi ako dôkaz o slabej viere katolíkov v Nebeské Kráľovstvo. Veď kvôli svojmu efemérnemu pozemskému potešeniu z fyzickej prítomnosti umierajúceho pápeža, mu boli ochotní na ďalší deň odoprieť radosť z nebeskej blaženosti. Davová sebeckosť, dožadujúca sa vlastnej pozemskej radosti na úkor nebeskej radosti blížneho, inštinktívne a spontánne prevrátila hierarchiu kresťanských priorít a pravidiel.

Po úmrtí Jána Pavla II. dav vo svojom domáhaní sa vlastných pravidiel pokračoval. Okamžite začal skandovať heslo: „Santo subito!“, čím dával najavo, že zosnulého pápeža treba svätorečiť mimoriadne rýchlym a teda bežnú procedúru nerešpektujúcim spôsobom. Sekulárna tlač dokonca písala, že dav požadoval „okamžité“ vyhlásenie za blahoslaveného. Pritom nikto vlastne neuviedol zmysluplný dôvod, prečo by mal byť zosnulý pápež kanonizovaný podľa iných pravidiel ako napr. sv. Tomáš Akvinský, sv. Alfonz z Liguori, sv. Katarína Sienská alebo sv. Robert Bellarmin a tisíce ďalších svätých. Okrem toho dôvodu, že veriaci si to želajú.

Následne nový pápež Benedikt XVI. oznámil, že sa rozhodol obísť pravidlá, nariaďujúce čakať najmenej päť rokov od úmrtia kandidáta, kým sa môže začať proces vedúci k jeho blahorečeniu. A stalo sa. Kanonizácia Jána Pavla II. bola jednou z najrýchlejších v dejinách Cirkvi, ak nie najrýchlejšou vôbec.

Keď sa z výnimky stane pravidlo

Keď bol v roku 2013 zavŕšený kanonizačný proces Jána Pavla II. a oznámený dátum oficiálneho svätorečenia na 27. apríla 2014, poskytovali dejiny Cirkvi zaujímavú bilanciu. Medzi rokmi 1370 až 2013 nachádzame len dvoch svätých pápežov (sv. Pia V. a sv. Pia X.) a dvoch blahoslavených (bl. Inocent IX. a bl. Pia IX.). Štyria pápeži za 600 rokov.

Kanonizácia Jána Pavla II. sa však nestala výnimočnou len obchádzaním stanovených pravidiel, pravidiel, ktoré boli oproti minulosti už aj tak zmiernené v 60. rokoch 20. storočia pápežom Pavlom VI. Mimoriadne bolo aj to, že v tom istom dátume boli nakoniec svätorečení pápeži dvaja – Ján Pavol II. aj Ján XXIII., zvolávateľ II. vatikánskeho koncilu. V tom okamžiku sa začala bilancia svätých pápežov zaujímavým spôsobom prevažovať v prospech posledných 60 rokov, oproti predchádzajúcim 600 rokom.

Odrazu to vyzeralo tak, že katolíci prežívajú akúsi mimoriadne šťastnú dobu, oproti minulosti, keď sa medzi životmi dvoch posledných svätých pápežov klenula doba takmer štyristo rokov (sv. Pius V, 1572 a sv. Pius X.,1914). V priebehu 50 rokov tu boli odrazu svätí pápeži až dvaja.

To však bol len začiatok. Odvtedy bol svätorečený aj pápež Pavol VI. a dokonca aj pápež, ktorý bol v úrade len približne jeden mesiac, Ján Pavol I. bol vyhlásený za blahoslaveného. Máme teda dnes štyroch po sebe idúcich pápežov, z toho troch svätých a jedného blahoslaveného. Naposledy mohli katolíci niečo podobné pozorovať len v prvých storočiach existencie Cirkvi, pričom vtedajší svätí pápeži boli väčšinou mučeníkmi.

Premýšľavému pozorovateľovi pri pohľade na tento náhly nárast kanonizácií nutne prichádzajú na um otázky: Boli predchádzajúci pápeži menej svätí? Zažívala Cirkev pod ich vládou menej šťastné obdobie ako zažívame dnes? Ako to, že ani takí agilní a významní pápeži ako Lev XIII., autor významných encyklík, alebo Pius VII., trápený a unesený cisárom Napoleonom, Pavol III., ktorý zvolal Tridentský koncil, či Bonifác VIII., bojovník za práva Cirkvi proti nárokom štátu, neboli v priebehu predchádzajúcich storočí aspoň blahoslavení?

Pred niekoľkými dňami zomrel ďalší pápež – Benedikt XVI. A opäť niektorí veriaci prišli s požiadavkou „santo subito“. Zrejme usúdili, že pokiaľ sám Benedikt XVI. skrátil dobu pre svätorečenie Jána Pavla II., tak si aj on sám niečo podobné zaslúži. Vôbec im nenapadlo, že táto požiadavka nekorešponduje s obrazom, ktorý si o zosnulom pápežovi oni sami vytvorili – s obrazom strážcu a ochrancu katolíckej tradície. A opäť, aký zmysluplný dôvod by niekto dokázal uviesť na porušenie zabehaných pravidiel svätorečenia? Ten, že si to želá dav?

Pravidlá len pre niektorých?

Konzervatívnejšia časť katolíckych veriacich, ktorá v Benediktovi XVI. videla ochrancu katolíckej tradície (a už menej jedného z aktívnych peritov II. vatikánskeho koncilu), však zrejme ostane vo svojom volaní po urýchlenej kanonizácii nevypočutá.

Z liberálnych kruhov sa okamžite po ich volaní zdvihla vlna odporu, ktorá však má argumentačne komickú podobu: progresívni teológovia spochybňujú odrazu metódu riedenia pravidiel kanonizácie práve tými argumentami, ktoré používali tradiční katolíci pri svätorečení posledných troch kanonizovaných pápežov. Liberálny katolícky portál Katholisch.de, z rodnej krajiny zosnulého pápeža, rozpútal doslova kanonádu proti metóde „santo subito“. Uviedol okrem iného aj teologičku Irmtraud Fischerovú, ktorá nazvala požiadavku rýchlej kanonizácie Benedikta XVI. „fackou do tváre všetkým obetiam zneužívania a marením všetkých snáh o dôkladné vyrovnanie s ním“. Máme tomu rozumieť tak, že za predchádzajúcich pontifikátov ku zneužívaniu nedochádzalo?

Taliansky liberálny teológ Massimo Faggioli, ktorý je autorom oslavnej práce o Jánovi XXIII., dokonca pred kanonizáciou ďalšieho pápeža „varuje“. A odrazu aj tvrdí, že „trend, ktorý sa začal v 20. storočí, by sa mal zastaviť“. Prečo to však netvrdil už pri predchádzajúcich kanonizáciách? Dožaduje sa „rozšírenia fázy rozlišovania o zmysle pápežovej kanonizácie“ a dokonca „moratória na kanonizáciu pápežov“! To sú ale náhle zmeny! Potom však dopúšťa odkrytie kariet: proti kanonizácii Bendikta XVI. svedčia podľa Faggioliho aj konflikty ohľadom mottu proprio Traditionis Custodes. Podľa Faggioliho, tieto konflikty pri svätorečení Jána Pavla II. neexistovali a preto „santo subito“ nebolo také problematické.

Samozrejme, nemeckí liberálni biskupi na čele s Georgom Bätzingom, sa tiež verejne postavili proti predčasnému blahorečeniu Benedikta XVI. „Nemyslím si, že teraz je vhodný čas“, uviedol biskup Bätzing a argumentoval odrazu kánonickým právom a päťročnou čakacou lehotou! Ďalší liberálny prelát a predseda Talianskej biskupskej konferencie, kardinál Matteo Zuppi, sa k nemu tiež pridal. Vyzerá to tak, že z obhajcov predchádzajúcich kanonizácií, sa odrazu stali striktní zástancovia pravidiel kanonizácie.

Pokrokovosť ako kritérium svätosti?

Reakcia liberálnych kruhov odkrýva podozrivú možnú účelovosť doterajších kanonizácií posledných pápežov. Odmietnutie použiť rovnaké pravidlá, alebo skôr rovnaké „nepravidlá“ pri pápežovi, ktorý nezapadá úplne do kánonu pokrokovosti a aggiornamenta, usvedčuje teológov a prelátov, náhle zmenivších názor, z používania dvojakého metra, a tým pádom aj z účelovosti kanonizácií, ktoré majú zrejme zapadať do vopred stanoveného ideového rámca.

V súvislosti s tým sa neprimeraná akumulácia kanonizácií v priebehu jedného desaťročia javí skôr ako cirkevné politikum, ktoré má potvrdiť, že vývoj v Cirkvi od 60. rokov 20. storočia priniesol v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami nevídaný nárast autentického katolíckeho kresťanstva. Výsledkom toho by mal zrejme byť aj predtým neslýchaný výskyt kanonizovaných pápežov, a to práve tých, ktorí sa na zmenách v Cirkvi podieľali.

Naopak, pápež, ktorý sa v očiach liberálov a progresívcov dopustil tej chyby, alebo dokonca zločinu, že sa podľa slov jedného zo svojich „napravených“ žiakov „pokúsil otočiť koleso dejín späť“ a vydal napr. mottu proprio Summorum pontificum, nezapadá do tohto vytvoreného rámca progresívnej, otvorenej a inkluzívnej Cirkvi, a preto si výnimku z pravidla zrejme nezaslúži.

Tak či onak, nech by sa aj Benedikt XVI. skutočne dočkal kanonizácie v „zrýchlenom konaní“, a jeho odporcovia by v záujme pokoja prehltli túto horkú pilulku, nič to nemení na fakte neobjektívnej disproporcie v hodnotení pápežov súčasných a tých z predchádzajúcich storočí. Kým predtým kanonizačný proces vzbudzoval dojem usilovného triedenia, zvažovania a vyberania skutočne len toho najlepšieho (pričom nikto nespochybňuje očividnú svätosť aj iných, nekanonizovaných pápežov), dnešný proces vzbudzuje podobný dojem ako metódy súčasnej inflačnej ekonomiky.

Pokiaľ bude po účelovej pauze, urobenej v kanonizácii pri Benediktovi XVI., opäť pokračovať trend kontinuálneho kanonizovania ďalších pápežov, pričom teológovia odrazu budú nachádzať záplavu argumentov v jeho prospech, stane sa celý proces pre veriacich aj svet natoľko podozrivý v protiklade k opatrnému váhaniu z minulosti, že hodnota kanonizácie môže začať trpieť vážnou infláciou.

A to by rozhodne nebolo dobré. Ani pre Cirkev, ani pre pápežov, ani pre svet.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Agenti, kolaboranti, zradcovia a udavači alebo Komu sa hojdá žalúdok, ten nech nelezie do politiky

Arcibiskup Fulton Sheen: „Takto spoznáte Antikrista!“

Genocída národov

Ako duchovní rodičia hnutia Wicca de facto potvrdili, že čarodejnícke procesy v minulosti boli úplne legitímne