Samovraždy na Slovensku. Odkedy došlo k ich nárastu? Je príčinou sociálna situácia alebo novopohanstvo? Čo s tým?

Branislav Michalka
21. októbra 2020
  Spoločnosť

Tragédia samovraždy

Dobrovoľné ukončenie života predstavuje z kresťanského hľadiska najväčšiu tragédiu. Pokiaľ bolo vykonané v príčetnom stave, premyslene a pri plnom vedomí, predstavuje tento odchod zo sveta uzurpovanie si Božej moci nad vlastným životom a odmietnutie života ako Božieho daru. Cirkev, aj keď nemohla s istotou tvrdiť, že je takýto človek zatratený, vždy ho odmietala cirkevne pochovať a kedysi boli pre samovrahov symbolicky vyhradené miesta za múrmi cintorína, aby sa zdôraznilo ich vyčlenenie z kresťanskej komunity. Samotný akt samovraždy je ťažkým hriechom a pokiaľ je posledným stavom duše, tak duša v tomto stave ťažkého hriechu ide do zatratenia. Pozostalým zostáva len dúfať, že v poslednej sekunde samovrah svoj čin oľutoval. Prípadne, že neboli splnené podmienky ťažkého hriechu: príčetnosť, trvalý úmysel a plné vedomie.

Samovražda je akt úzko spätý s pohanským vnímaním sveta. V pohanských civilizáciách bola často chápaná ako pozitívny čin, akt uchovania cti a prejav odvahy. Spomeňme si napríklad na Senecu. Avšak veľkí filozofi ako Platón, Aristoteles a Sokrates ju zavrhovali a odsudzovali. Upozorňovali tým zároveň na jej veľkú rozšírenosť v starovekom Grécku. Podobná situácia však bola aj v Ríme, či u ďalších indoeurópskych pohanských etník.

V ázijskom prostredí, najmä v Japonsku či v Kórei sú samovraždy dodnes veľmi populárne, a to aj u mládeže. Každý mesiac je možné sledovať prípady samovrážd niektorej celebrity z tohto kultúrneho okruhu. Jedná sa často o veľmi atraktívne ženy, bohaté a slávne. Samovražda pre ne nemá punc hriechu a previnenia sa voči Bohu, ale je v ich chápaní adekvátnym zavŕšením života.

S úpadkom kresťanstva v Európe, logicky došlo k nárastu samovrážd. Pohanský spôsob života a myslenia má vždy konkrétne následky.

Nárast samovrážd na Slovensku?

Ani Slovensko, ktoré sa rado hrdí prívlastkom „kresťanské“, nie je v počte samovrážd na počet obyvateľov v Európe nejakou výnimkou. Každoročne sa slovenské média zaplnia mnohými tragickými prípadmi samovrážd, z ktorých obzvlášť bolestné sú samovraždy mladých ľudí. Príčinami môžu byť depresie, sociálny tlak, osamelosť, frustrácia, duševná porucha a iné, často nevyspytateľné podnety. Tieto osobné tragédie, znásobené mediálnou prezentáciou, navodzujú dojem, akoby sa počet samovrážd za posledné dve desaťročia radikálne zväčšoval. Nie je to však pravda.

Tento fiktívny nárast radi využívajú glorifikátori idylického života počas socialisticko-komunistickej selanky v rokoch 1948 – 1989. Tvrdia, že po roku 1989 dohnal nový režim svojou sociálnou ukrutnosťou k samovraždám dovtedy nevídané množstvo ľudí. Štatistiky, ktoré sú dostupné však svedčia o opaku. Počet samovrážd sa udržiava na približne rovnakej úrovni už od roku 1975, ba ako uvidíme nižšie, takmer celé 20. storočie. V roku 1975 bolo na Slovensku 644 dokonaných samovrážd, pričom počet samovrážd kolíše celé roky až podnes väčšinou okolo čísla 500 – 600. V roku 2019 to bolo 498 ľudí. Najvyšší počet samovrážd, za posledných 45 rokov, až 728, bol v roku 1990.

Ak by sme išli hlbšie do histórie počas 20. storočia, tak zistíme, že počet samovrážd sa udržuje, v prepočte na obyvateľstvo Slovenska, približne na rovnakej úrovni. V publikácii Pohyb obyvateľstva v Československej republike za rok 1919, sa uvádza počet samovrážd na Slovensku číslom 287. Ak vezmeme do úvahy nárast počtu obyvateľstva, tak môžeme konštatovať, že počet samovrážd sa udržuje na približne rovnakej úrovni už od konca I. svetovej vojny. Kvalita publikácie je navyše na takej úrovni, že nás prekvapuje svojím detailným rozlišovaním. Uvádza nielen štatistiku spôsobov samovrážd, ale aj stav mŕtveho a dokonca jeho náboženské vyznanie. Podobné údaje by sme v dnešných verejne dostupných štatistikách hľadali len veľmi ťažko. Najviac bolo vtedy na Slovensku samovrážd medzi osobami evidovanými ako katolíci – 170. Evidentne sa teda takmer celé 20. storočie môže vykázať rovnakou tendenciou.

Vzostup od konca stredoveku

Vzhľadom na horeuvedený trend, musíme hľadať príčiny nárastu samovrážd v modernej dobe inde, než v sociálnych príčinách. Primárnou príčinou, pre ktorú došlo od nástupu novoveku ku kontinuálnemu nárastu samovrážd, bude s najväčšou pravdepodobnosťou odklon od kresťanského náboženstva, ktoré samovraždu odsudzovalo a sankcionovalo. Samovražda bola nielen morálnym zločinom, ale aj zločinom ktorý trestne postihoval dobový právny systém.

V Uhorsku bola samovražda trestným činom až do kodifikácie v roku 1878. Tzv. Csemehigo kódex samovraždu prestal sankcionovať, čím výrazne predbehol krajiny ako Taliansko (1889), Fínsko (1894), či Anglicko (1961). Predstava Uhorska 19. storočia, v podobe „temného feudálneho štátu“, ako je často prezentované, je mylná. Uhorsko bolo jedným z dobovo najliberálnejších štátov, v ktorom protikatolícke sily hrali dominantnú rolu.

V Uhorsku bol používaný od roku 1656 trestný zákonník cisára Ferdinanda III. Praxis Criminalis Ferdinandae, ktorý kvalifikoval samovraždu ako trestný čin. Ak bol čin úmyselný, tak mŕtve telo malo byť obesené a spálené katom. Ak išlo o duševnú poruchu, tak sa malo v tichosti pochovať. Neúspešná samovražda bola trestaná odňatím slobody.

Z roku 1844 máme zaznamenaný trest pre Imricha Csanádiho za pokus o samovraždu: rok odňatia slobody (v okovách), dva dni pôstu v týždni, verejnoprospešné práce a peňažná pokuta. Prvá písomná zmienka o samovražde na našom území pochádza z roku 1578.

S príchodom novoveku dochádza aj k zmene pohľadu na samovraždu. Striktné cirkevné a katolícke stanovisko postupne nahrádzajú humanistické a osvietenecké postoje. Veľkú rolu zohral aj obdiv k antickému stoicizmu a Senecovi. V 18. storočí myslitelia a právnici ako David Hume a Cesare Beccaria odmietli vnímanie samovraždy jednak ako zločinu voči Bohu a zároveň aj ako trestného činu. Postupné víťazstvo osvietenstva a protikresťanského myslenia prinieslo aj nový pohľad na samovraždu. Výrazným impulzom bol príchod romantizmu (Goetheho Werther), ktorý idealizoval patologické a abnormálne javy v spoločnosti, vrátane samovraždy, ktorú ponímal ako titanskú vzburu proti svetu a Bohu.

Pokrok a samovražda

Vzostup samovrážd sa podozrivo kryje s nástupom priemyselnej revolúcie a pokroku. Uhorské štatistiky z druhej polovice 19. storočia nie sú dostupné, avšak máme k dispozícii štatistiku rakúskej časti monarchie. Tam bola samovražda dekriminalizovaná už v roku 1850. Štatistiky počtu samovrážd v Čechách sú evidované od roku 1878. Od tohto roku môžeme pozorovať neustály prudký nárast, ktorý vrcholí pred II. svetovou vojnou, odkedy klesal až na súčasnú úroveň. Môžeme predpokladať, že tento vzostupný trend je pravdepodobný aj pred rokom 1878, počnúc rokom 1850, keď došlo k dekriminalizácii. Ale nemôžeme vylúčiť nárast ani v predchádzajúcich dekádach, vzhľadom na pokles viery v 18. storočí.

Z toho, že strata kresťanského vnímania samovraždy ako hriechu a zločinu bola javom celoeurópskym, môžeme usudzovať, že vývoj v Uhorsku bol podobný a počet samovrážd na území Slovenska smerom do minulosti klesá.

Vzhľadom na to, že životná úroveň bola v minulosti nižšia a zároveň bol počet samovrážd pred 19. storočím pravdepodobne nižší, nemôžeme sociálnu situáciu vnímať ako primárnu príčinu nárastu samovrážd. Tou je strata kresťanskej viery.

Oslabením viery sa dá vysvetliť aj výrazný počet osôb katolíckeho pôvodu z roku 1919, ktorí spáchali samovraždu. Týka sa to nielen osobnej viery, ale aj viery ako spoločenského úzu. Akonáhle pominul tlak kresťanskej spoločnosti, v ktorej bola samovražda veľkou potupou nielen pre páchateľa, ale aj pre jeho rodinu, tak pre labilné osoby vznikol priestor pre alternatívne riešenia. Pocit hanby a hrozba sankcie (Božej aj ľudskej) sa vytratili z podvedomia a v kritickej situácii už nepredstavovali brzdu, ktorá zrejme v minulosti eliminovala väčšinu nábehov na ukončenie života.

Že táto brzda môže absentovať, vzhľadom na celkovú atmosféru rozkolísanosti viery, aj u osôb najmenej pravdepodobných, o tom svedčia na Slovensku tragické prípady samovrážd katolíckych kňazov alebo ľudí z kresťanských komunít.

Vysoká životná úroveň – zdroj úpadkovosti?

Možnou, ale často zamlčiavanou príčinou súčasných samovrážd, najmä u mladých ľudí, nemusí byť toľko spomínaná zlá sociálna situácia, ale jej pravý opak – prílišný komfort a ochranárska výchova. Tá spočíva v neustálom vytváraní komfortu okolo dieťaťa a mladého človeka. Ochrana pred diskrimináciou, ponechanie jeho spontánnosti bez korekcie, neustále zdôrazňovanie jeho jedinečnosti a skvelosti, spojené s materiálnym komfortom, môže vytvoriť efekt skleníkovej rastliny, ktorá pri kontakte s reálnym životom skolabuje.

Zistenie, že v reálnom svete chcú byť všetci (a nielen on) jedineční a nehataní, že všetci chcú rozvíjať svoje ego a dominovať, môže byť pre takéhoto mladého človeka frustrujúce. Pokiaľ sa k tomu pridá absencia viery, tak stačí zlyhanie vo vzťahu alebo v práci, pocit že nie je rešpektovaný (čiže hýčkaný) tak ako doma v rodine a môže nastať skrat v podobe samovraždy.

Bez toho, aby sme upadli do vulgárneho sociálneho darwinizmu, avšak s prihliadnutím k biologickej a prirodzenej dimenzii života človeka, musíme konštatovať, že určitá forma „boja o život“, v ktorej dochádza k tlaku na jedinca už počas detstva (či už zo strany rodičov alebo okolia) je nevyhnutným predpokladom získania schopnosti „biť sa so životom“ a znášať odolne jeho rany.

Z toho dôvodu sa javí vyšší počet samovrážd u mužov ako následok práve tejto kombinácie straty viery a komfortnej výchovy. Dievčatá, zo svojej prirodzenosti submisívne a oprávnene očakávajúce obdiv a rešpekt, ktorý aj dostávajú od mužov kvôli svojej celkovej telesnej aj duševnej príťažlivosti, páchajú samovraždy v oveľa menšom počte ako mladí muži. Tí sa k rešpektu musia prepracovať v mužskom kolektíve omnoho náročnejším výkonom a nikdy ho nezakúsia tak spontánne ako mladé ženy. Pokiaľ sú vychovávaní horeuvedeným spôsobom, tak sa môže dostaviť skrat. U dievčat je podobná ochranárska výchova zaužívaná, viac či menej, už po stáročia, najmä v kresťanskej civilizácii.

Čísla hovoria napokon jasne: za rok 2019 si vzali život 2 chlapci do veku 14 rokov, ale žiadne dievča. U mladistvých vo veku 15 – 19 rokov to bolo 11 chlapcov a 3 dievčatá. Ešte väčší rozdiel je vo veku 20 – 29 rokov: na 50 mužov pripadá 7 žien. Tento nepomer narastá až do vekovej kategórie 50 – 59 rokov, kde je pomer 84 mužov na 13 žien. Počet samovrážd u žien stúpa až s vekom 60 rokov, ale aj to vo veľkom nepomere k samovraždám mužov.

Samozrejme, môžeme predpokladať aj väčšiu religiozitu žien, ktorá im zabraňuje páchať samovraždy, avšak už zmienené samovraždy kňazov, ale aj laikov-mužov z kresťanských komunít, dávajú tušiť, že viera, pokiaľ je založená na sentimentalite, citoch a očakávaní neprimeraných duchovných ako aj sociálno-pastoračných výkonoch, nemusí pred samovraždou ochrániť. Najmä pokiaľ je spojená s ochranárskou skleníkovou výchovou, ktorá vzhľadom na neustále sa znižujúcu natalitu na Slovensku, zrejme bude narastať v závislosti na „kulte dieťaťa – jedináčika“ (alebo podľa kľúča: jedno dievčatko pre mamičku, jeden chlapček pre otecka).

Čo je teda liekom na samovraždy?

V nadprirodzenej rovine návrat ku kresťanskej viere, v ktorej je Boh a jeho vôľa postavený nad rozhodovanie a chcenie človeka. Rešpekt voči Božiemu príkazu, zabraňujúcemu človeku vziať si život a následná hrozba večného zatratenia, by mala predstavovať dostatočnú brzdu pre ten najnižší stupeň náboženského uvedomenia. Samozrejme ideálom je zavrhnutie takejto myšlienky na dobrovoľnú smrť z lásky a vďačnosti k Bohu.

V prirodzenej rovine je to výchova ku kresťanskej mužnosti, alebo všeobecne k úmerne zvýšenej prísnosti vo výchove chlapcov aj dievčat. Potláčanie egoizmu a predstáv o jedinečnosti a nenahraditeľnosti, v ktorých sa nesprávne zamieňa postavenie človeka v očiach Boha s významom každého človeka pre ľudskú komunitu, je nutným predpokladom pre správne pochopenie dieťaťa, že nie je na svete samotné, že okolo neho sú masy zaťažené dedičným hriechom rovnako ako ono, ktoré hľadajú svoje miesto na slnku, a že nie každému bolo nadelené rovnaké množstvo talentu, krásy či bohatstva. A že neexistuje nijaké právo na rovnosť tohto druhu. Že niektorí budú dole a iní hore, pričom dieťa musí rátať s tým, že aj ono môže skončiť dole. O tom, že je úžasné a skvelé častokrát len pre svojich rodičov ani nehovoriac.