Salvádorskí mučeníci – jezuitský kňaz Rutilio Grande García SJ a spoločníci

Branislav Krasnovský
31. augusta 2021
  Cirkev

Vo Vatikáne sa pripravuje blahorečenie štyroch mučeníkov – jezuitského kňaza Rutilia Grande Garcíu SJ a jeho dvoch spoločníkov, 72-ročného Manuela Solorzana a 16-ročného Nelsona Lemusa, zavraždených salvádorskými príslušníkmi eskadier smrti v roku 1977. Spolu s trojicou salvádorských mučeníkov má byť blahorečený aj františkánsky kňaz Cosme Spessota Zamuner, ktorého takisto zavraždili v Salvádore, v roku 1980. Proces blahorečenia všetkých štyroch mučeníkov sa uskutoční dňa 22. januára 2022 vo Vatikáne.

Zdroj: wikimedia commons

Politické pozadie atentátu na Rutilia Grande Garcíu SJ a jeho spoločníkov

Rutilio Grande García SJ mal veľmi silné ľavicové cítenie, jeho túžbou bolo zlepšiť zúfalé postavenie salvádorských roľníkov. Nebol však ojedinelým zjavom medzi katolíckymi duchovnými, ktorí mali rozvinuté sociálne cítenie (Teológia oslobodenia).

Blízkym priateľom otca Garcíu bol aj salvádorský arcibiskup sv. Óscar Arnulfo Romero y Galdamez, ktorý takisto ostro kritizoval porušovanie ľudských práv v Salvádore, a ktorý sa otvorene postavil proti politike USA, podporujúcej likvidáciu nepohodlných ľavicových aktivistov.

Podobne ako otec Rutilio García aj arcibiskup sv. Romero získal palmu mučeníctva. V roku 1980 ho pri slávení svätej omše zavraždili v kaplnke nemocnie Božej prozreteľnosti v hlavnom meste San Salvador takisto členovia salvádorských eskadier smrti.

O arcibiskupovi Romerovi bol natočený v roku 1989 aj film Romero, v ktorom biskupa stvárnil známy herec Raul Julia. Vo filme je spomenutý aj otec Rutilio Grande García SJ. Dielo je čiastočne ovplyvnené filmom o občianskej vojne v Salvádore, ktorý zrežíroval americký režisér Oliver Stone (film Salvádor, 1980). Upozorňujem, že oba filmy obsahujú drastické scény a nie sú vhodné pre citlivého diváka.

Zdroj: csfd.cz

Za smrť salvádorských katolíckych mučeníkov, zavraždených miestnymi eskadrami smrti sú priamo zodpovední skorumpovaní salvádorskí politici a bohatí latifundisti. Skorumpovaní politici sú však politickou realitou celej centrálnej Ameriky (Guatemala, Salvádor, Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama) aj dnes.

Krajiny centrálnej Ameriky bývajú označované aj ako „banánové republiky“, pretože tu bolo vždy cítiť silný vplyv amerických koncernov, najmä koncernu United Fruit Company. Salvádorské politické elity zaujímali nízke náklady a vysoké zisky. Obyvateľstvo nemalo prístup ku kvalitnému vzdelaniu, adekvátnej lekárskej starostlivosti, neexistovali sociálne istoty a ľudia žili v katastrofálnych podmienkach – skorumpovaní politici nemali záujem zlepšiť životné podmienky obyvateľstva.

Američanov zaujímali len zisky ich koncernov a fakt, aby sa krajina nedostala z ich sféry vplyvu ako Kuba či Nikaragua. Po víťazstve kubánskej revolúcie skryto podporovali pravicové politické zoskupenia a polovojenské jednotky eskadier smrti v celej centrálnej Amerike, pretože sa obávali, že sa kubánska revolúcia rozšíri aj v týchto krajinách.

Obavy zo šírenia revolúcie v centrálnej Amerike mali svoje opodstatnenie. Fidel Castro bol charizmatickou osobnosťou, ľavicové ideály našli širokú odozvu v celej Latinskej Amerike a s vojenskou a ekonomickou podporou štátov RVHP a Varšavskej zmluvy sa mohla americká dominancia v centrálnej Amerike výrazne otriasť, čo samozrejme Američania nemohli politicky dopustiť.

Rutilio Grande Garciá SJ a jeho životný príbeh

Rutilio Grande García sa narodil 5. júla 1928 v salvádorskom meste El Paisnal. Pochádzal z chudobnej rodiny, jeho otec bol ľahtikár, opustil matku aj s deťmi a utiekol do Mexika. Vychovávali ho najstarší brat a matka, najsilnejší vplyv na rozvoj jeho katolíckeho povedomia však mala stará mama z matkinej strany, silne veriaca katolíčka.

p. Rutilio Grande García SJ
zdroj: wikimedia commons

Už ako dieťa bol veľmi nábožný. Miništroval v kostole, pomáhal miestnemu kňazovi a v škole patril k najlepším žiakom. Na odporúčanie miestneho kňaza ho arcibiskup Luis Chavez y Gonzales (počas svojej návštevy El Paisnalu) pozval do hlavného mesta krajiny San Salvador a poskytol mu štipendium pre štúdium na strednej škole.

Vo veku 17 rokov, krátko pred maturitou sa rozhodol Rutilio Grande García stať jezuitom. Vstúpil do jezuitského noviciátu. Po maturite ho jezuiti poslali do venezuelského Caracasu, aby pokračoval v štúdiu teológie. V Caracase sa formovali všetci jezuiti zo stredoamerických republík i severných štátov Latinskej Ameriky. Tu zložil Rutilio Grande García SJ sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti, vzdelanie si dokončil v ekvádorskom Quite. Vysvätený za kňaza bol v roku 1959.

V roku 1962 pôsobil v Španielsku, od roku 1963 študoval v Bruseli nové smery pastoračnej služby, inšpiroval ho II. vatikánsky koncil. V roku 1965 sa vrátil do Salvádora a v kňazskom seminári v hlavnom meste San Salvador prednášal liturgiku, katechetiku, viedol semináre z dejín Latinskej Ameriky a z cirkevných dejín a špeciálne semináre z filozofie.

Jeho predstavení ho však vnímali ako modernistu, pretože nielenže čoraz odvážnejšie protežoval myšlienky Teológie oslobodenia“, ale postupne sa vypracoval aj na jednu z vedúcich osobností tohto hnutia. V roku 1972 mu zakázali ďalej vyučovať v kňazskom seminári v San Salvadore.

Teológia oslobodenia

Teológia oslobodenia predstavovala komplexné teologické hnutie, ktoré reagovalo na katastrofálne sociálne pomery krajín Tretieho sveta. Mnohí z prívržencov hnutia mali blízko k marxizmu a už v roku 1984 ich pôsobenie a náuku skritizoval vtedajší kardinál Joseph Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI.

Pri zrode hnutia stála Medelínska konferencia biskupov v roku 1968, kľúčovou postavou sa stal peruánsky dominikánsky kňaz Gustavo Gutierrez, autor knihy Teológia oslobodenia (1972). Vodcovia hnutia kritizovali extrémnu chudobu v Latinskej Amerike, zapríčinenú americkými monopolmi. Práve katastrofálna sociálna situácia viedla k revolučným výbuchom v celej Latinskej Amerike.

V Brazílii spontánne vzniklo hnutie Katolícka akcia, pri jeho zrode stál Leonardo Boff, ktorý ako prvý latinskoamerický teológ spracoval kristológiu z pohľadu sociálnej kritiky. Bol však značne rozorvanou osobnosťou, v roku 1992 sa vzdal kňazstva. V Brazílii pôsobil aj kňaz Helder Camara, ktorý bol za svoje aktivity politicky prenasledovaný, ďalším významným predstaviteľom tohto hnutia v Cirkvi bol argentínsky kňaz Enrique Dussel.

p. Gustavo Gutierrez
zdroj: wikimedia commons

Rutilia Grande Garciu SJ po odstránení z kňazského seminára v San Salvadore zachránil salvádorský arcibiskup sv. Óscar Arnulfa Romero y Galdámez, ktorý presvedčil jezuitov, aby pátra Rutilia ďalej neostrakizovali a podporili ho v ďalšom pôsobení v meste.

Arcibiskup Romero v 70. rokoch dôrazne odmietal Teológiu oslobodenia, neskôr však práve vražda jeho priateľa Rutilia Grande Garciu SJ zapríčinila, že sa aj on výrazne zradikalizoval a začal veľmi otvorene vystupovať proti politike USA.

Salvádorská tajná služba vedela v roku 1980 o príprave atentátu na arcibiskupa Romera, arcibiskup Romero však odmietol pancierové auto aj osobných strážcov so slovami: „Pokiaľ nebude zabezpečená ochrana Salvádorčanov, nemôžem prijať policajnú ochranu.“ Vzdal sa aj osobnej stráže a svoju smrť predvídal. Uviedol však, že keď umrie, jeho pamiatka bude večne žiť v srdciach Salvádorčanov (nemýlil sa).

V Aguilerase pokračoval Rutilio Grande Garcia SJ v kritike salvádorského režimu i kolonizačnej politiky USA. Spoločne s kolumbijským kňazom baskického pôvodu Mario Bernalom Londoñom sa stali veľmi nepohodlnými, podľa polície značne zradikalizovali pomery v oblasti. Londoña dokonca obvinili zo spolupráce s gerilovou skupinou a následne ho v roku 1975 vyhostili z krajiny. To však už nad životom Rutilia Grande Garcíu visel Damoklov meč.

Atentát a smrť pátra Garcíu SJ

Atentát na Rutilia Grande Garcíu SJ a jeho spoločníkov zorganizovali v predvečer salvádorskej občianskej vojny členovia eskadier smrti salvádorského politického hnutia ARENA (brigády Maximiliána Hernandéza).

V čele hnutia ARENA stál vysoký salvádorský dôstojník Roberto D´Aubuisson. Toho protežovali Američania, ktorí ho vnímali ako poistku, ak by sa situácia vyvíjala v Salvádore v ich neprospech. Boli pripravení z Roberta D´Aubuissona urobiť „salvádorského generála Pinocheta“. ARENA stála aj za vraždou arcibiskupa sv. Romera.

Okrem ARENY v Salvádore mali americkú podporu aj iné pravicové zoskupenia v centrálnej Amerike (napr. guatemalská MLN a jej eskadry smrti – Mano Blanca – Biela ruka). Americká nervozita výrazne vzrástla práve v roku 1980, kedy sa v Nikarague dostali k moci ľavicoví sandinovci, ktorí vyhnali posledného prezidenta z rodiny Somozovcov. V Hondurase Američania v boji proti sandinovcom v Nikarague podporovali v nasledujúcich rokoch skupiny nikaragujských emigrantských Contras.

Vyhnaný nikaragujský prezident Anastasio Somoza Debayle mal vo svete veľmi zlú povesť, takže mu neposkytli azyl ani Američania, Čiľania či Španieli. Azyl mu poskytol len paraguajský diktátor Alfredo Stroessner, ani ten však Somozu neochránil, Anastasia Somozu Debayleho zastrelili v roku 1980 kubánski tajní agenti na uliciach paraguajského hlavného mesta Asunción.

Dňa 12. marca 1977 vycestoval na ľahkom džípe páter García spoločne so 72-ročným Manuelom Solorzanom a 16-ročným Nelsonom Lemusom do svojho rodného mesta El Paisnal, vo vzdialenosti približne 8 km. V tomto meste mal páter García slúžiť svätú omšu. Cestou zobrali do auta ešte tri mladšie deti, ktoré takisto smerovali pešo do El Paisnalu. Na ceste ich však dostihol pickup s členmi eskadry smrti.

Zabijaci eskadry smrti zastavili auto a chladnokrvne spustili paľbu na pátra Garcíu SJ a jeho spoločníkov. Trojica detí zranenia neutrpela, vrahovia zabili len pátra Garcíu SJ a jeho spoločníkov. Následne vrahovia vyzvali deti, aby utekali do mesta a oznámili, že „komunistický kňaz García je mŕtvy“.

Atentát začala polícia vyšetrovať a stopy ju zaviedli k Robertovi D´Aubuisson (podľa neskorších informácií však Američania zapracovali a dôkazy sa stratili). Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že vrahovia vystrelili 12 rán, Manuel Solorzano sa pokúšal vlastným telom chrániť pátra Garcíu. Ten utrpel niekoľko zásahov, smrteľným bol zásah do hlavy, 16-ročného Nelsona Lemusa evidovala salvádorská tajná polícia ako údajného sympatizanta a člena miestnej gerilovej skupiny.

Smrť pátra Rutilia Grande Garcíu SJ značne zhoršila vzťahy medzi salvádorským arcibiskupom sv. Romerom a štátom. Na stranu arcibiskupa sv. Romera sa pridalo aj veľké množstvo salvádorských kňazov, ktorých takisto šokovala brutálna a chladnokrvná vražda katolíckeho kňaza.

Arcibiskup sv. Oscar Arnulf Romero
zdroj: wikimedia commons

Telá mŕtvych vystavili pred katedrálou v San Salvadore. Svätú omšu odslúžil ešte v tú noc o 22:30 hod. arcibiskup sv. Romero. Svätej omše sa zúčastnilo 150 kňazov a takmer 150-tisíc Salvádorčanov, čo značne vystrašilo salvádorské politické elity. V kázni arcibiskup sv. Oscar Arnulf Romero uviedol, že „cesta pátra Rutilia Grande Garcíu SJ a jeho spoločníkov z Aquilerasu do El Paisnalu bola cestou Krista na Golgotu“.

Vražda pátra Rutilia Grandeho Garcíu SJ v roku 1977 a takisto vražda arcibiskupa sv. Oscara Arnulfa Romera mali svoj dopad na vývoj politickej situácie v Salvádore. V roku 1980 sa celá krajina ponorila do občianskej vojny, v ktorej zahynuli desaťtisíce Salvádorčanov. Američania podporovali pravicové zoskupenia (ktorých členom bol aj spomínaný Roberto D´Aubuisson a jeho strana ARENA). V Salvádore na rozdiel od Nikaraguy a Kuby si Američania svoj vplyv udržali.

Jezuitský kňaz Rutilio Grande García i arcibiskup sv. Oscár Arnulf Romero sa stali nielen v Latinskej Amerike, ale aj vo svete stelesnením sociálne cítiacej Cirkvi, ktorá pomáha chudobným a bojuje proti bezpráviu. K odkazu arcibiskupa sv. Romera či jezuitského pátra Rutilia Grande Garcíu sa hlási aj súčasný pápež František.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!