Rýchly nástup nacizmu po zrušení katolíckych strán -

Rýchly nástup nacizmu po zrušení katolíckych strán

Alfredo Mendizabal
18. júla 2020
  História

pokračovanie III. časti

Ušetriac si revolúciu musel národný socializmus v základe zmeniť svoj postup. Keďže vyhral volebný boj, nepotreboval sa už uchyľovať k iným zbraniam. Jeho vrodená revoltnosť sa rozplývala, meniac svoju formu, ba dokonca sa strácajúc. Keď má niekto moc, má v rukách množstvo prostriedkov proti včerajším protivníkom. Rýchla, energická, možno aj neviditeľná akcia zatočí v niekoľkých krátkych dňoch s protivníkmi, ktorí ešte odolávajú. V podstate pretrvávajú staré koncepcie, šírené ešte s väčšou účinnosťou. Hitler netrpí nič na okraji svojho rasistického štátu. Veľké protivnícke strany padajú jedna za druhou. Nakoniec „Centrum“, obrovská hrádza. Domnievalo sa snáď, že bude môcť ďalej existovať, keď sa bude orientovať len na sociálnu činnosť, keď ponúkne svoju podporu v diele rekonštrukcie, keď bude pomáhať zo svojho nechráneného a obliehaného tábora?

Veľmi skoro ich zasiahol bleskový rozklad, ktorým sa rozpúšťalo. „Centrum“ a „Bavorská ľudová strana“, dve ohromné politické organizácie nemeckých katolíkov, museli podľahnúť rovnakému osudu ako sociálni demokrati a komunisti. Rozpustenie dobrovoľné a vlastenecké? Eufemizmus úradných správ chcel zakryť skutočný význam týchto činov. Ako typický samovrah, ktorý sa zabíja pre nepriazeň osudu, píšu aj zrušené strany zvyčajný list na rozlúčku: Nech nie je nikto obviňovaný z mojej smrti … A tu rovnako ako v tých románoch, väčšina pozná tajomstvo, kto je vlastne vrahom. Väčšina okrem tých, čo si dovolili – a to aj v Španielsku – falošne srdečnú pohrebnú reč na domnelého samovraha, ktorý spáchal svoj čin pre štátny účel, navyše vzdávajúc silnejšiemu hold v tom zmysle, že sa tvári, akoby si tú obeť zaslúžil.

Je to bolestná epizóda, zrušenie dvoch strán, ktoré za života Nemeckej republiky plnili s príkladnou politickou lojalitou obtiažne poslanie, úlohu usmerňovať a udržovať, úlohu ustavičnej kontroly, prejavujúc v nebezpečnej historickej chvíli, uprostred nových životných foriem, vzácny zmysel pre sociálnu záchranu. Mala by sa v Španielsku spísať – ako výchovný záväzok pre tých, ktorý by si z nej mali brať príklad – vnútorná história pravého politického svedomia, história šesťdesiatich rokov života strany „Centrum“, a obzvlášť jej posledných troch päťročí. Centrum, orientované hlbokou myšlienkou svojich  teológov, zaberajúc „sub specie aeternitatis“, ťažké problémy týkajúce sa usporiadania občianskej spoločnosti, bolo vždy na svojom mieste, na mieste, ktoré zodpovedalo jeho pomenovaniu. Bolo osou národnej politiky, najpevnejšou oporou republiky a zdravých slobôd v náročnej, neobvyklej nemeckej demokracii.

Keď po tejto pádnej smrti komentoval jeden z najvplyvnejších španielskych katolíkov zmiznutie tak účinného a slávneho výrazového orgánu myšlienky a vôle nemeckých katolíkov, predstavoval svojim poslucháčom jeho ohromné služby, preukázané rímskej Cirkvi a nemeckej vlasti, ako prirodzenú prípravu k tomuto vlasteneckému a múdremu rozpusteniu. Keďže katolicizmus a Nemecko sú Centru za toľko zaviazané a keďže je to tak veľkolepý politický nástroj, robí veľmi dobre, keď mizne. A ešte sa tomuto miznutiu pripisuje spontánnosť, ktorá má veľmi ďaleko od istoty! Stačí sa obrátiť k dokumentom.

Vedúci vedenia strany Centrum oznamuje 5. júla tohto roku „jej okamžité rozpustenie, a to po dohode s kancelárom Hitlerom, keďže nemecká revolúcia už neponecháva miesto pre politickú činnosť strán“. A dokument (uverejnený v „Germánii“ 6. júla) dodáva: „Strana Centrum prikročí k svojmu rozpusteniu s čo najväčšou rýchlosťou. A očakáva, že rozpúšťacie práce nebudú rušené, že nedôjde ku konfiškácii majetku doposiaľ patriaceho strane, ani k politickému uväzňovaniu bývalých príslušníkov strany; a že tí, ktorí už boli uväznení, budú prepustení na slobodu, ak nie sú podozriví z trestných činov.“

Ešte rozhodnejšie sa zdá byť zrušenie Bavorskej ľudovej strany. Bola zúrivo prenasledovaná hitlerizmom, ktorý ju obviňoval zo spoluviny na nepriateľskom správaní sa Rakúska a mala vo väzení vždy svojich poslancov. V ostrých rozkazoch o likvidácii je zrejmá snaha, aby po nej bolo zničené všetko, úplne všetko tak, aby nikdy nemohla znovu ožiť. Komisár poverený jej rozpustením dával 7. júla inštrukcie, ako má byť celá vec vykonaná: „Celý technický organizačný aparát musí byť úplne zničený, a to čo najrýchlejšie, tak, aby bol najneskôr 14. júla spísaný záznam o vykonaní. Majú sa zničiť štítky, nápisy, zoznamy členov, legitimácie, pečate, všetok materiál, listový papier, obálky,…, personál má byť prepustený, miestnosti vypratané, telefóny zrušené, a tam, kde by bola nejaká sekcia alebo pobočka, má žiadať, aby bola vyškrtnutá z úradného zoznamu.“ Všetko sa muselo vykonať bez omeškania, ako keď udrie blesk…

Niektorí ľudia si to vykladajú ako spontánnosť, dobrovoľnosť. Pred samotným rozpustením Centra sa pýtal jeho orgán („Germania“, 4. júla): Treba sa báť, že katolíci budú vylúčení zo všetkej politickej činnosti? – A bol by rád tvrdil, že tieto slová sú nepodstatné: „Tak ako tak, zmiznutie parlamentarizmu zároveň znamená zmiznutie strany ako politického činiteľa. Činná účasť nemeckých katolíkov na živote štátu sa môže uplatňovať inými cestami; avšak (všimnime si nesmiernej vážnosti tohto avšak) len s tou podmienkou, že pochopíme zákony výstavby nového Nemecka a dáme svoj úplný súhlas jeho vodcom.“ To znamená, že po zmiznutí strán môžu mať katolíci, ktorí v nich boli, nejaký vplyv na verejný život, len ak sa pripoja k národnému socializmu, prijmúc bez výhrad jeho koncepciu a disciplínu.

„My, národní socialisti“, vyhlásil 29. júla minister kultu v Bavorsku Schemm, „sme tak presvedčení o všeobecnej platnosti našich ideí, že nemôžeme pripustiť žiadne iné. Preto je nutné, aby v budúcich mesiacoch všetky strany zmizli.“ V priebehu pár dní bolo toto heslo neúprosne vykonané a Hitlerov denník (Völkischer Beobachter zo dňa 7. júla) si blahoprial, že po pokojnom zmiznutí sociálno-demokratickej a nemecko-nacionálnej strany je kruh uzatvorený rozpustením Centra a Bavorskej ľudovej strany, ktorí nie sú schopní sa udržať. Napodobňujúc výrok Mussoliniho mohol nemecký diktátor povedať: všetko v rasizme, nič mimo neho, tým menej proti nemu.

Pečať  nacistickej demagógie

Táto doktrína a táto prax vytvorila národný socializmus a udržuje ho pri moci. Dá sa vysvetliť obdiv, ktorý cítia k „Führerovi“ v našej vlasti mnohí z tých, ktorý sa nazývajú katolíkmi? Príliš veľa z nich je nadšených fašizmom a hitlerizmom, pretože vo svojej snahe všetko klasifikovať (aj to, čo nemôže byť, súc považované nado všetky formy praktickej politiky, zmenšené zarámovaním do žiadnej danej oblasti) – sa rozhodli urobiť z katolicizmu stoj čo stoj vec „pravice“, a tak kompromitovali aj svoj vlastný katolicizmus. Tí nebudú ľutovať Centrum, pretože v ňom neboli a svoje centrum nikdy nenašli, stavajúc sa útočne na kraj. Tí nepochopia, koľko kresťanskej lásky bolo v tom, že sa nemeckí katolíci postavili do stredného pásma (múdreho a opatrného), pásma umiernených strán.

Tieto „autentické pravice“ (aby snáď nikto nepochyboval o ich krajnosti), táto tlač, ktorá sama seba neskromne nazýva „dobrou tlačou“, cíti nevyhnutnú príťažlivosť k autoritárskym režimom. Ale štádium tohto príznaku národnej psychopatológie si zaslúži veľkú pozornosť a nedá sa podrobne rozobrať tu, pri príležitostnom hodnotení. Chceme tu len zaznamenať fakt, ako sa často zamlčovalo alebo zakrývalo prenasledovanie katolíkov, keď pochádzalo od pravých diktatúr ako talianskej alebo nemeckej, a ako sa starostlivo zahováralo, čo je v nich pohanské, v zásade odporujúce zásadám kresťanstva. Je to tak aj s rasizmom. Musíme to povedať práve preto, že to druhí zamlčujú.

Konkordát medzi Cirkvou a nemeckým štátom v istom zmysle znamená prijatie zásad strany, ktorá dnes v Reichu vládne. Hitler musel pri svojom politickom zmysle už pred rokmi uznať, na zhromaždení národno-socialistických vodcov vo Weimarsku, že bude musieť, až sa dostane k moci, počítať s Cirkvou. A skutočne, len čo dosadol na najvyššie miesto v Nemecku, povedal vo svojom ministerskom vyhlásení z Potsdamu, že „považuje obe kresťanské vyznania za najdôležitejšie činitele pre mravné zachovanie nemeckej rasy“; ponúkol im, že im zabezpečí vplyv vo vyučovaní a vo výchove a predpovedal úprimnú spoluprácu medzi štátom a Cirkvou.

Bola to tá povestná reč na „mámenie síl“ pre udelenie plnej moci (23. 3. 1933). V tej reči však rovnako zaručoval existenciu Reichstagu a Reichsratu a ponúkal stranám (ktoré nechal čoskoro rozpustiť) „možnosť pokojného vývoja a zhody v budúcnosti“. Keďže národná vláda, dodával, „je odhodlaná čeliť akémukoľvek odporu“, „vyberte si preto páni, mier alebo vojnu!“

Vzhľadom na tieto verejné a slávnostné kancelárove vyhlásenia, sľubujúce ctiť práva Cirkvi a chrániť ich, sa nemeckí biskupi zhromaždení vo Fulde domnievali: „…môžeme mať za to, že už niet príčiny, aby považovali opatrenia zákazu a výstrahy (ktoré predtým použili proti strane) za nutné“. Ale treba si uvedomiť, že tento, tak úzkostlivo zhovievavý ústupok, ku ktorému sa odhodlali vzhľadom k priaznivým dispozíciám vlády, nemení ani v najmenšom prísnosť vo veciach náuky: „Bez toho, aby sa tým zmierňovalo odsúdenie obsiahnuté v našich skorších námietkach proti istým náboženským a mravným bludom, ktoré sme bližšie označili.“

A nový dokument nemeckých prelátov, redigovaný už počas najprísnejšej diktatúry, končí troma odstavcami, v ktorých s veľkým dôrazom pripomína, že biskupi ponechávajú v platnosti všetky výzvy urobené pri rôznych príležitostiach ku katolíckym občanom Nemecka, poukazujúc na ich kresťanské povinnosti vo verejnom živote… A dobre sme videli, ako sa rasistické svedomie, nezmieriteľne rozdielne, usiluje o vytvorenie rôzneho ľudského typu.

Von Pappenova záhadná postava je dôkazom, že je nemožné prekonať túto antinómiu: človek, ktorý osobne chcel uskutočniť chimérické zmierenie kontrastov, spohanštený katolík, ktorý vo svojom münsterskom prejave k „Oceľovým prilbám“ vyzdvihoval vojnu a smrť v zákopoch, muž „pochodu na Rím…“ v službe Hitlerovi? V službách Cirkvi? To ukáže budúcnosť. Zatiaľ jedno znamenie: „Uzatvorenie konkordátu medzi Svätou stolicou a vládou Nemeckej ríše dáva podľa môjho názoru takú záruku, že poddaní Ríše, ktorí sú rímsko-katolíckeho vyznania, môžu vstupovať do služieb nového národno-socialistického štátu.“ S týmto očividným úmyslom začína Hitlerov dekrét, ktorý by sme mohli pokladať za uzavretie prímeria s Rímom, pri ktorom sa na slobodu prepúšťajú väzni (rukojemníci?), ktorých kancelár nechal uväzniť v predvečer jednania!

A kebyže sa katolíci v Reichu nepostavia bez výhrad do služieb vlasti? Konkordát, nekonkordát, čakal by ich zrejme rovnaký osud ako všetky katolícke organizácie, obzvlášť pacifistické, rozpustené a skonfiškované, ako napr. Kresťanské syndikáty, Windhorstova konfederácia a prívrženci Kríža, Ľudová spoločnosť katolíckeho Nemecka, Liga nemeckých katolíkov pre mier, … Návrat k pohanstvu, a keď sa k tomu zastiera diplomatickým úskokom, nachádza, v istom zmysle, svoje zákonodarné uskutočnenie. Či nie je očividný smer istých zákonov, akým je napr. pripravovaný zákon o sterilizácii, ktorý má byť, ako hovoria jeho zástancovia, základom rasistickej eugeniky? Duševná slabosť, vážne telesné deformity a chronický alkoholizmus, ba aj hluchota, môžu byť príčinou sterilizácie, buď dobrovoľnej alebo v istých prípadoch aj nútenej, ak sa jedná o dedičnú chorobu. Znižuje sa dôstojnosť ľudskej osobnosti tým, že je zbavovaná základných slobôd, a dochádza k aplikácii zootechnických metód na zneuctený ľudský rod. A pre nedostatok mravných záruk sa najvyšším sudcom nad zdravím a životom stáva apelačný tribunál zdravotno-dedičný („Erbgesundheitsobergericht“).

Nacistická demagógia kladie dokonca svoju pečať aj na teoretickú koncepciu a praktický výkon práva a spravodlivosti. Doktor Frank, minister a komisár ríšskej spravodlivosti, povedal vo svojom prejave k Lige nemeckých národno-socialistických právnikov: „Právo musí byť určované potrebou ochrany rasovej podstaty nemeckého národa, a spravodlivosť sa stotožňuje s účinnosťou záujmov obnoveného nemeckého národa.“

Úcta k ľudskej osobnosti, právo, spravodlivosť… Ale môžu takéto pojmy nájsť miesto v mysli nového nadčloveka? Niekoľko Hitlerových viet ich môže zbúrať. Napríklad tie, ktoré predniesol na Kongrese svojej strany v roku 1929: „Keby malo Nemecko milión detí za rok a odstránilo sedem až osemtisíc tých najslabších, výsledok by pre nás znamenal rozmnoženie síl.“

Hitlerova doktrína zastávajúca sa záväznosti samovraždy pre chorých, slabých a zmrzačených („Mein Kampf“, s. 45 a nasledujúce), sa nepochybne dopĺňa s doktrínou Alfreda Rosenberga (Mythus s. 588), ktorý navrhuje zaviesť polygamiu pre superprodukciu jednotlivcov viac obdarených a tých, ktorí v sebe spájajú najhodnotnejšie prenosné kvality… Nie je už možné mať pochybnosti o morálnej obnove, ktorú prináša rasizmus.

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT