Roberto de Mattei: Heretici prvých storočí a rímsky duch

Roberto de Mattei
6. októbra 2021   Cirkev

Katolícka Cirkev po stáročia bojovala proti dvom extrémnym deformáciám svojho morálneho učenia. Na jednej strane to bol laxizmus, teda popieranie absolútnych morálnych hodnôt v mene primátu svedomia; na druhej strane rigorizmus označujúci snahu vytvárať zákony a predpisy, ktoré katolícka morálka nepožaduje. Dnes sa laxizmus prejavuje v modernistickej „situačnej morálke“, zatiaľ čo rigorizmus je sektárskym pokušením tradicionalizmu. A práve pred týmto posledným nebezpečenstvom chcem varovať, pripomínajúc, čo sa stalo v prvých storočiach Cirkvi s herézami montanistov, novaciánov a donatistov.

Montanisti napríklad tvrdili, že mučeníctvo treba podstúpiť dobrovoľne a nikdy sa mu netreba vyhýbať. Postoj opravdivých kresťanov, ktorí sami nevyhľadávali mučenícku smrť, ale v situácii, keď mali na výber, neváhali uprednostniť smrť pred odpadnutím od viery, bol úplne iný.Akty mučeníkov(úradné záznamy rímskych súdnych úradníkov, spísané pri výsluchu a poprave kresťanov, alebo opisy ich mučenia – pozn. prekl.) ukazujú rozdiel medzi správaním Quinta z Frýgie a Polykarpa (biskupa zo Smyrny) v roku 155. Quintus sa vydával za kresťana, ale neskôr sa kvôli hrozbám a mučeniu vzdal viery. Na druhej strane Polykarp, ktorého zajal prokonzul Stacius Quadratus, získal palmu mučeníctva, hoci o ňu neusiloval.

Montanizmus bol Cirkvou odsúdený, ale jeho rigoristický duch sa vrátil o storočie neskôr s vydaním tzv. lapsi. V roku 250 vydal cisár Decius edikt, ktorý pod trestom smrti nariaďoval všetkým občanom ríše obetovať kadidlo pohanským božstvám. Lapsi (v latinčine padlý) je termín označujúci tých kresťanov, ktorí sa zriekli kresťanskej viery, aby si zachovali život, a po skončení prenasledovania prosili o opätovné prijatie do Cirkvi. Niektorí africkí biskupi odopreli týmto lapsi možnosť prijať sviatosti vrátane sviatosti pokánia. V Ríme si túto morálnu prísnosť osvojil Novacián (asi 220 – 258), ambiciózny kňaz, ktorého si duchovenstvo veľmi vážilo.

Podľa Novaciána hriech lapsi môže odpustiť iba Boh, nie však Cirkev, ktorá ich nemôže znovu prijať ani po smrti. Pápež Kornel (251 – 253) nariadil, že lapsi, ktorí sa verejne kajali, sa môžu vrátiť do lona Cirkvi. Novacián spochybňoval platnosť Kornelovej voľby a po tom, čo pomocou podvodu prijal biskupskú sviatosť, sa vyhlásil za pápeža a viedol intenzívnu propagandu v celej ríši. Je považovaný za prvého „antipápeža“. Zatiaľ čo Novacián odmietal rozhrešenie odpadlíkom od viery, jeho najdôslednejší stúpenci rozšírili tento omyl na všetky ťažké hriechy: modloslužbu, vraždu a cudzoložstvo, ktoré podľa nich Cirkev nemôže odpúšťať, ale iba sám Boh. Tieto idey prevzali za Diokleciána (301 – 303) donatisti, ktorí boli pomenovaní podľa Donáta, biskupa z Casae Nigrae v Afrike.

Počas posledného prenasledovania cisár nariadil všetky sväté knihy Cirkvi odovzdať a spáliť. Tí, ktorí sa podriadili tomuto ediktu, sa nazývali traditores, pretože sa previnili traditio, teda posvätné knihy a predmety odovzdali prenasledovateľom. Biskup Donát vyhlásil, že konsekrácia Ceciliána, biskupa Kartága, je neplatná, pretože ju vykonal traditor, Felix z Aptungy. Pre Donáta a jeho stúpencov do pravej Cirkvi nepatrili ani heretici, ani verejní hriešnici a sviatosti, ktoré udeľovali, boli neplatné. Podľa nich hodnota sviatostí závisela od svätosti služobníka.

Veľkým doktrinálnym odporcom donatizmu bol svätý Augustín, biskup z Hippo, ktorý v priebehu dvadsiatich rokov – v rokoch 391 až 411 – napísal vyše dvadsať traktátov proti tejto sekte. Na koncile v Kartágu v roku 411 Augustín počas troch zasadaní, z ktorých sa dodnes zachovali zápisnice, viac ako sedemdesiatkrát poukazoval na nesprávnosť ich tvrdení. Novaciáni a donatisti nemali v úmysle zrušiť sviatosť pokánia, ale tým, že v niektorých prípadoch odopreli Cirkvi možnosť rozhrešenia, pripravili pôdu pre zrušenie tejto sviatosti Lutherom a Kalvínom. Z tohto dôvodu Tridentský koncil 25. novembra 1551 opäť odsúdil novaciánov a donatistov (Denzinger, č. 1670) a vyhlásil, že každý, kto po prijatí krstu upadne do hriechu, ho môže vždy opravdivým pokáním zmazať. Ten istý koncil potvrdil platnosť sviatostí nezávisle od toho, či ich udeľuje služobník v stave posväcujúcej milosti alebo v stave hriechu (Denzinger, č. 1612).

Odmietnutie právomoci Cirkvi odpúšťať hriechy spáchané po krste nevyhnutne viedlo k odmietnutiu inštitucionálneho rozmeru mystického Kristovho tela. Montanisti sa označovali za osoby „duchovné“ a chceli Cirkev s prorockou inšpiráciou a priamou komunikáciou s Bohom. Novaciáni sa nazývali katharoi, tzn. „čistí“, čo bol termín, ktorý neskôr v stredoveku používali albigénski heretici, aby sa odlíšili od členov hierarchickej cirkvi. Donatisti sa inšpirovali tou istou paradigmou „neviditeľnej cirkvi“. Sekty, ktoré sa v 16. storočí rozšírili naľavo od Luthera, prevzali bludy montanistov, novaciánov a donatistov a svoje cirkvi postavili proti katolíckej Cirkvi založenej Ježišom Kristom.

Aby kresťania prvých storočí neupadli do sektárskeho fanatizmu, potrebovali rozvahu a vyváženosť. Podľa historika pátra Umberta Benigniho (1862 – 1934) boli prví kresťania predovšetkým rozvážni a rozhodní: „Vedeli, čo treba chcieť, a pevne, vytrvalo to chceli. Boli tiež disciplinovaní a rázne sa stavali proti anarchistickým a separatistickým tendenciám „osvietencov“, horlivcov, individualistov; biskupská monarchia bez problémov zdolala oligarchické tendencie niektorých prorokov či presbyterov a zvrchovanosť pápeža bola fakticky namierená proti tendenciám niektorých secesionistických biskupov. (…) Nakoniec prví kresťania boli vyvážení.

To znamená, že vo svojom ortodoxnom zhromaždení sa nenechali strhnúť excesmi z pravej ani ľavej strany, rigoristami či kartáginskými laxistami, otrasmi montanistov či alexandrijskou nezrozumiteľnosťou, úzkoprsosťou judaistov či gnostickou anarchiou. Táto vyvážená mentalita im umožnila pochopiť svoju dobu a konať bez kompromisov a strachu, nekrívať ani nebežať opreteky; boli vždy pripravení prispôsobiť sa, ale pre to, aby zvíťazili, nie aby kapitulovali. Keď ich Konštantín vyzval, aby reformovali rímsku spoločnosť, svoj krok nemuseli zrýchľovať ani spomaľovať, jednoducho použili cisársky koč, aby pokračovali na ceste, po ktorej dovtedy šli pešo“ (Storia sociale della Chiesa, Vallardi, Miláno 1906, zv. I, s. 423–424).

Aj dnes katolíci musia byť obozretní a odhodlaní, disciplinovaní a vyvážení: odmietať hroziace nebezpečenstvo chaosu a fragmentácie. Článok kňaza (neskoršieho kardinála) Nicholasa Wisemana publikovaný v Dublin Review, ktorý porovnáva pozíciu afrických donatistov s anglikánmi, pripravil cestu pre obrátenie kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý bol oslnený vetou sv. Augustína citovanou Wisemanom: „Securus iudicat orbem terrarum“ („Rozsudok univerzálnej Cirkvi je istý“, v Contra Epistulam Parmeniani, kniha III). Táto veta vystihuje rímskeho ducha prvých storočí. Iba Cirkev má právo definovať morálny zákon a jeho záväznosť. Každý, kto si uzurpuje autoritu Cirkvi a vnucuje neexistujúce morálne normy v jej mene, riskuje, že upadne do schizmy a herézy, čo sa, žiaľ, už stalo v dejinách.

Článok bol prebraný z portálu corrispondenzaromana.it

***

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes. Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na odkaze: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/.

PDF (formát pre tlač)