Recenzia knihy Rajmunda Ondruša: Rytier a reformátor. Životopis sv. Ignáca z Loyoly

Branislav Krasnovský
2. augusta 2021
  Cirkev  

Zdroj: archív autora

Tento rok si pripomíname 531. výročie narodenia sv. Ignáca z Loyoly. V Európe sa konajú slávnosti na jeho počesť, vydávajú sa knihy, vedecké štúdie, ktoré mapujú život a dielo tohto svätca.

V rámci uvedeného výročia by som rád predstavil knihu, ktorú o zakladateľovi jezuitského rádu v roku 1991 napísal slovenský jezuitský páter Rajmund Ondruš SJ. Túto knihu som si kúpil ešte v roku 1991 a mám ju veľmi rád, pretože páter Rajmund Ondruš SJ pri jej koncipovaní vychádzal z bohatej tradície jezuitskej vzdelanosti a z kníh, ktoré vydávali o svojom svätcovi, sv. Ignácovi z Loyoly samotní jezuiti. Navyše kniha je písaná pútavým štýlom, pátra Rajmunda Ondruša SJ obdaril Boh aj veľkým literárnym nadaním.

Recenzovanú knihu som si sám kúpil ako vysokoškolský študent za 40 korún, neváhal som za ňu obetovať peniaze, ktoré som si zarobil na brigáde. Kniha nebola ani v roku 1991 práve najlacnejšia, v prepočte na dnešné ceny tých 40 korún by podľa môjho názoru bolo zhruba toľko, ako dnešných 20 eur.

Z kníh, ktoré P. Rajmund Ondruš SJ pri písaní recenzovaného biografického diela o živote sv. Ignáca z Loyoly využil, by som rád spomenul podľa mnohých bádateľov dosiaľ neprekonané diela. Ide napríklad o monografie Elia Bartoliniho: Ignazio di Loyola, Rusconi Milano 1986, 323 s.; dielo dvojice španielsko-amerických jezuitov Candida Dalmasesa a Jerome Aixalu: Ignatius of Loyola, Founder of the Jesuits. The Institute of Jesuits Sources St. Louis, USA 1985; Guibert Joseph a Young William: The Jesuits – Their Spiritual Doctrine and Practice. The Institute of Jesuits Sources St. Louis, 692 s. či Huga Rahnera: Ignatius von Loyola – Briefwechsel mit Frauen. Freiburg 1956, 647 s.

P. Rajmund Ondruš SJ sa usiloval sprístupniť čo najviac faktov a informácií o sv. Ignácovi a o počiatkoch jezuitského rádu. Kniha obsahuje množstvo historických a teologických pojmov a faktov, veľkú pozornosť venoval autor aj listom sv. Ignáca z Loyoly, ktoré vhodným spôsobom dopĺňajú charakter a výnimočnosť Ignácovej osoby. P. Rajmund Ondruš SJ predstavil širokú paletu problémov, ktoré musel sv. Ignác riešiť a takisto veľmi plasticky a presne stvárnil mnohých súčasníkov sv. Ignáca, ktorí takisto vhodne doplnili Ignácovo dielo.

Mne ako historikovi dosť prekážalo, že kniha nemá poznámkový aparát s citáciami. Akceptujem však skutočnosť, že P. Rajmund Ondruš SJ sa rozhodol napísať knihu pre širšiu čitateľskú obec, pre čitateľa, na ktorého môže poznámkový aparát pôsobiť ozaj rušivo, takže len v zozname použitej literatúry uviedol diela, z ktorých pri koncipovaní svojej práce čerpal.

Knihu pátra Rajmunda Ondruša Rytier a reformátor. Životopis sv. Ignáca Loyolského vytlačila Dobrá Kniha ešte v Kanade v roku 1991. Kniha má 379 strán, rozdelená je do 20 kapitol, ktoré predstavujú logické míľniky v živote sv. Ignáca z Loyoly (1. Španielsko na prelome vekov, 2. Syn loyolského zemepána, 3. V službe časného pána, 4. Ľudské a Božie cesty, 5. V službe večného pána, 6. V Božej škole, 7. Do Jeruzalema, 8. Oneskorený začiatok, 9. V Paríži, 10. Rodí sa nové spoločenstvo, 11. Prorok vo svojej otčine, 12. Na talianskej pôde, 13. Namiesto Jeruzalema Rím, 14. Zrodenie jezuitskej rehole, 15. Apoštol Ríma, 16. Široké misijné pole, 17. Starostlivosť o svojich, 18. Ignác z Loyoly a ženy, 19. Zakladateľov duchovný život a 20. Posledné roky).

Podľa môjho názoru sa pátrovi Rajmundovi Ondrušovi SJ podarilo napísať veľmi vydarenú a dobrú knihu, dnes sú k dispozícii novšie a doplnené vydania. Ako autor v knihe spomenul, sv. Františka z Asissi nie každý chápe, ale všetci ho milujú. Na sv. Ignáca z Loyoly sa dá uplatniť len jedna časť výroku o sv. Františkovi z Asissi – nie každý ho chápe. Sv. Ignác nie je a ani nikdy nebude v Cirkvi tak obdivovaný a milovaný ako sv. František z Asissi, ktorý predstavil jednoduchý ideál evanjeliovej chudoby, spojený s láskou voči všetkým ľudským bytostiam.

Sv. Ignác z Loyoly bol takisto veľkým ctiteľom sv. Františka a od počiatku dúfal, že sa mu podarí žiť podľa Františkovho vzoru. Aj jeho formovala dobrovoľná absolútna chudoba, túžba odísť do Svätej zeme a tam prijať palmu mučeníctva. Dokonca, keď mu darovali peniaze a šaty na cestu do Svätej zeme, všetko odovzdal žobrákom.

Sv. Ignác z Loyoly
zdroj: wikimedia commons

Božia prozreteľnosť však nepotrebovala v osobe sv. Ignáca z Loyoly druhého sv. Františka z Asissi. Boh ho viedol inou cestou, odlišnou od cesty sv. Františka a jeho františkánov. Boh si ho dokonale pripravil pre prácu, ktorú mu určil. Bývalého vojaka a hrdého baskického šľachtica, pre ktorého vzdelanie nebolo dôležitou devízou života zaviedol cez zranenie v Pamplone a cez Barcelonu, Alcalu, Salamanku do Paríža, takže rytier, ktorý mal živelný odpor voči štúdiu nakoniec dosiahol titul na prestížnej univerzite v Sorbonne. Namiesto Svätej zeme Božia ruka nakoniec priviedla sv. Ignáca z Loyoly do Ríma, kde ho čakali dôležité úlohy.

Jezuiti mali nesmierne široké uplatnenie. Spočiatku vykonávali najrozličnejšie služby, od ľudových misií a pastorácie vo väzniciach či nemocniciach, až po vyučovanie na univerzitách a v školách. Pôsobili ako poradcovia panovníkov a takisto viedli aj misionársku činnosť medzi domorodým obyvateľstvom Indie, Číny a Japonska či Latinskej Ameriky.

Sv. Ignác z Loyoly mal v sebe stále niečo z toho vojaka, ktorému delová guľa v Pamplone rozdrvila obe nohy. Vo svojom živote kládol do popredia disciplínu a vernosť, ak sa nenaplnili jeho počiatočné plány, s ktorými vstúpil na cestu nasledovania Nášho Pána Ježiša (byť ako františkán, žiť v absolútnej chudobe, umrieť ako mučeník medzi pohanmi), nespôsobovalo mu to frustráciu. Vnímal to tak, že Boh s ním má iné plány a on bol ochotný ako duchovný vojak a rytier tieto plány aj splniť. S týmto jeho postojom úzko súvisí aj jeho osobné heslo, ktoré prijali za svoje aj jezuiti: Ad maiorem Dei Gloriam (AMDG), čo možno voľne preložiť ako „Všetko na väčšiu Slávu Božiu“.

Kult sv. Ignáca z Loyoly sa začal postupne šíriť už počas Ignácovho života, čo však samotný Ignác striktne odmietal. Jezuitskí pátri a súčasníci, ktorí spracovávali jeho životopis a zaznamenávali počiatky jezuitského rádu často spomínali, akú Božiu trpezlivosť museli mať, aby vymámili zo sv. Ignáca z Loyoly niečo z jeho minulosti, z obdobia pred generálnou spoveďou a obrátením. Sv. Ignác z Loyoly často prerušoval rozprávanie, prechádzal na iné témy a bola potrebná veľká šikovnosť, aby sa po týždňoch vrátili v rozhovoroch k téme, ktorá jeho životopiscov zaujímala, a ktorú už sv. Ignác odmietol.

Emblém jezuitov
zdroj: wikimedia commons

Sv. Ignác z Loyoly bol na seba veľmi prísny a veľmi sebakritický. Ako sám neskôr priznal, veľmi si poškodil zdravie dlhotrvajúcimi pôstami a prísnymi kajúcnymi praktikami, spolubratov vystríhal pred škrupuľami v morálke, ktoré ho takmer dostali až na hranicu duševného zdravia (známa mučivá úvaha sv. Ignáca pri spovedi, či spáchal smrteľný hriech a blasfémiu, keď kráčal po slame a tam mohli ležať dve skrížené steblá v podobe kríža), s Božou milosťou sa však z týchto úzkostných stavov (nakoniec prišiel k názoru, že išlo o útok zlého ducha) dostal.

Sv. Ignáca z Loyoly možno obdivovať pre jeho inteligenciu, pevnú vôľu, disciplínu, sprevádzajúce ho na ceste jeho životného povolania, na ktorú ho povolal Náš Pán Ježiš Kristus. Nebol žiadnym anjelom, bol temperamentným človekom, vystaveným každodenným skúškam, v ktorých však vykazoval obdivuhodnú vernosť Bohu a jeho dielu. Sv. Ignácovi z Loyoly patrí nehynúca vďaka, obdiv a úcta za jeho celoživotnú prácu a charizmu, ktorú zameral na väčšiu Slávu Božiu a pre spásu nespočítateľného množstva ľudských duší.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!