Protokolárny odev kléru, V. časť – „Nástupca kniežaťa apoštolov“ a záver

Karol Gazdík
4. júna 2022   Cirkev História

predchádzajúce časti:
Protokolárny odev kléru, I. časť – Úvod a „Každý deň“
Protokolárny odev kléru, II. časť – „Chórová lavica“
Protokolárny odev kléru, III. časť – „Princ Cirkvi“
Protokolárny odev kléru, IV. časť – „Hlava“

***

Posledná časť seriálu sa bude venovať protokolárnemu odevu pápeža – „biskupa rímskeho, námestníka Krista, nástupcu kniežaťa apoštolov, prímasa talianskeho, arcibiskupa a metropolitu rímskej cirkevnej provincie, suveréna štátu mesta Vatikán, najvyššieho pontifika a služobníka služobníkov Božích“.

Bielu pápežskú sutanu či pápežské tabarro sme si už spomenuli v prvej časti. Tým však šatník pápeža nekončí. Výrazným protokolárnym odevom pápeža, ktorý sa oblieka na rochetu oblečenú na bielej sutane je pápežská mozeta s kapucňou. Bol to pápež Sixtus IV., ktorý okolo roku 1480 prvýkrát použil výrazne skrátenú purpurovú kapu (cappa rubea) a označil ju ako malú kapucňu, čiže „capucius parvus“ alebo neskôr „cappa mozza“. Ide o akýsi skrátený pláštik ušitý z purpurového hodvábneho zamatu (exkluzívne vyhradený len pápežom) uzavretý vpredu radom drobných gombíkov. Časom sa tomuto „pláštiku“ začalo hovoriť mozzetta papalis, teda pápežská mozeta.

K prvým výpovedným obrazovým prameňom o pápežskej mozete môžeme zaradiť fresku od Melozza da Forliho, ktorá stvárňuje pápeža Sixta IV. menujúceho Bartolomea Sacchiho za prefekta Vatikánskej apoštolskej knižnice. Okrem tohto stvárneného momentu vidíme na freske práve pápežskú mozetu oblečenú na rochete a camauro na pápežovej hlave. Od konca 15. storočia sa pápežská mozeta používala spoločne s pokrývkou hlavy zvanou camauro, ušitou z rovnakého materiálu, nielen ako praktická ochrana pred chladom, ale zároveň ako reprezentatívny pápežský odev pre oficiálne audiencie.

Pápežov príklad nasledovali ďalší preláti, ktorí tiež skrátili nie príliš praktický ceremoniálny plášť (kapu) v prospech menšieho pláštika zvaného mozeta, ktorú mali ušitú nie zo zamatu ako u pápeža, ale z lesklého hodvábu. Takýto bol teda pôvod už spomínanej kardinálskej, biskupskej i prelátskej mozety.

Pápežský ceremoniár Mons. Stefano Sanchirico rozlišuje 5 druhov pápežskej mozety, ktorých použitie je špecifikované obzvlášť prísnymi pravidlami týkajúcimi sa času, obradov a slávností:

1. Mozeta z červeného saténu bez ozdoby z hermelínu – nosená od prvých vešpier v deň Nanebovstúpenia Pána až do sviatku svätej Kataríny Alexandrijskej (25. novembra);
2. Mozeta z červeného zamatu, lemovaná hermelínom – nosená na sviatok svätej Kataríny až do dňa Nanebovstúpenia Pána, kedy je vymenená opäť za saténovú;
3. Mozeta z červeného hodvábneho kamelotu, podšitá hodvábom, bez ozdoby z hermelínu – nosená počas vigílií, kántrových (pôstnych) dní a omší za zosnulých;
4. Mozeta z červeného plátna, podšitá hermelínom – nosená v časoch pokánia, teda počas adventu a pôstneho obdobia, samozrejme okrem sviatkov a slávností, najmä sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ako aj počas výročia zvolenia a korunovácie pápeža;
5. Mozeta z bieleho hodvábneho damasku, podšitá hermelínom – nosená počas veľkonočnej oktávy Zmŕtvychvstania Pána; po reforme veľkonočného trojdnia pápežom Piom XII. sa oblieka po skončení Veľkonočnej vigílie a pápež ju nosí do nasledujúcej nedele označovanej ako „in albis“ (tzv. biela nedeľa) – v tento deň totiž novopokrstení z Veľkonočnej vigílie odkladali biele rúcho, ktoré nosili celú oktávu Zmŕtvychvstania Pána, a preto rovnako aj pápež v tento deň nosí naposledy bielu mozetu.

Pokrývka pápežovej hlavy camauro má tiež zaujímavý pôvod, za ktorým stojí veľkonočné trojdnie v roku 1391 a pápež Bonifác IX., ktorý sa obradov nezúčastnil priamo, ale „coram papa“ – „pred pápežom“. Za pápeža slávil Eucharistiu ako celebrant jeden z kardinálov. Pápež v tom čase sedel na tróne a v predpísané okamihy do bohoslužby vstupoval. Bonifác IX. tu prvýkrát nepoužil nič z obvyklých insígnií zvrchovanosti, teda ani tiaru, ani samozrejmú mitru, a dokonca ani dlhú purpurovú kapu podšitú hermelínom (cappa papalis). Namiesto toho si dal na hlavu camauro, ktoré súčasníci spomínajú v prameňoch ako „bireta rubea in capite“.

Na Zelený štvrtok a Veľký piatok malo pápežovo camauro červenú farbu, symbolizujúcu Kristovu krv; na Veľkonočnú nedeľu a po celú veľkonočnú oktávu až do nedele „in albis“ bolo zas biele, čím vyjadrovalo svetlo Kristovho vzkriesenia. Hneď v nasledujúcich rokoch bolo camauro vyložené a obrúbené hermelínom a začalo sa používať, ako už bolo povedané, aj pri oficiálnych reprezentatívnych udalostiach.

Ďalšou neliturgickou pokrývkou hlavy pápeža je pápežské capello romano (saturno), ktoré môže byť vyrobené z rôznych materiálov. Medzi najčastejšie materiály patrí na červeno zafarbená slama, červená plsť či červené bobrie vlasy. Pápežské saturno je ešte zdobené ručne robenými zlatými výšivkami. Okrem červenej farby sme sa mohli v dejinách protokolárneho odievania kléru stretnúť aj s pápežským saturnom bielej farby. Takéto saturno nosieval napríklad pápež sv. Ján XXIII. Benedikt XVI. počas svojho pontifikátu taktiež nepohrdol pápežským saturnom a občas sa s ním objavil na verejnosti, o čom svedčí aj niekoľko fotografií.

Na záver prichádza to najvýznamnejšie, čo môžeme medzi neliturgickými a protokolárnymi pápežskými náležitosťami nájsť. V rámci tzv. „stredovekej pápežskej etikety“ sa v katolíckej Cirkvi používali predmety ako sedia gestatoria (prenosný pápežský trón), flabellum (veľký vejár zo pštrosích pier), pápežské mantum (veľký a nádherný pluviál/plášť), pápežská falda (predlžovala pápežovu reverendu spredu) a hlavne tiara (latinsky triregnum), ktorá v sebe kombinuje prvky svetské (koruna) a duchovné (spodná mitra).

Tiara je vlastne mimoliturgická, teda svetská trojitá koruna pápežov. Ide o zvláštny typ pokrývky hlavy, ktorý súvisí s učením o primáte rímskeho biskupa, podporovaného teológmi zvlášť od 8. storočia. Rímsky biskup vtedy začal používať pôvodne byzantskú vlnenú pokrývku zvanú camelaucum, neskôr zdobenú našitými zlatými plieškami (pileus phrygius), ktoré boli od 12. storočia pápežom Alexandrom III. nahradené jednou korunou. Druhú zlatú korunu na tiaru pridal pápež Bonifác VIII. okolo roku 1295, aby tým vyjadril svoju duchovnú i svetskú zvrchovanosť, ktorou sa (podľa neho) vyznačuje iba rímsky biskup. Tretiu zlatú korunu pridal na tiaru paradoxne pápež Klement V., ktorý bol silno v područí francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného a ktorého pontifikát započal známe Avignonské zajatie pápežov (1309 – 1377).

Tri koruny sa teda vyvinuli cez prizmu praktického poukázania na rast vplyvu pápežského úradu. Jedna koruna znamenala, že pápež je prefekt mesta Rím, dve, že je hlavou pápežského štátu (pričom má duchovnú i svetskú zvrchovanosť) a tri, že je „imperátor“, teda Otec kráľov a vládcov, pán sveta, na čo odkazovali aj korunovačné slová. V tomto ohľade sa pokúsil pápežskú tiaru prekonať sultán Süleyman I. Veľkolepý, ktorému kúpil jeho veľkovezír Pargalı Ibrahim Paša benátsku prilbu s dizajnom štvorstupňovej koruny, aby mohol sultán ukázať, že to on je pápežovi nadradený s právom na svetovládu.

Okrem toho tri koruny tiary poukazujú z teologického hľadiska na Svätú Trojicu a aj na to, že pápež je zároveň kráľom (pastierom), kňazom a učiteľom s trojakou mocou kňaza, sudcu a zákonodarcu, čo sú pápežove hlavné úlohy.

Naposledy použil tiaru Pavol VI. 11. novembra 1964 a Benedikt XVI. ju aj v pápežskej heraldike nahradil za mitru, avšak stále s troma pruhmi. Korunovačné slová používané pri korunovácii pápežov boli nasledovné: „Prijmi tiaru, ozdobenú troma korunami a vedz, že si Otec kráľov a vládcov, Pán sveta, vikár nášho Spasiteľa Ježiša Krista, Vykupiteľa, ktorému patrí moc a sláva na veky vekov. Amen.“

Záver

Na konci môjho mesačného úsilia zmapovať a opísať aspoň v skrátenej podobe to najhodnotnejšie, čo nám pokladnica tradície Cirkvi zanechala, dejinne kráčajúc s kňazským stavom, dovolím si opäť citovať z múdrych slov Dr. Martineka, ktorý dodal tejto mojej práci odbornú kostru i tmel spájajúci všetky moje rokmi nadobudnuté vedomosti o protokolárnom neliturgickom odeve kléru, ktorý ma vždy nadmieru fascinoval.

„Určitá bezradnosť či absencia zdravého prístupu k vonkajším symbolickým rovinám kňazskej nonverbálnej komunikácie ukazuje, akou hlbokou krízou prechádza kňazský stav na prahu 21. storočia. Je nesporné, že silu vonkajších výrazových prostriedkov ako neoddeliteľnú súčasť nonverbálnej komunikácie nemôžeme podceňovať. Dnešný človek už nevie toľko čítať v onej symbolickej reči, ktorá vznikala organicky po stáročia a ktorá je pre Cirkev tak typická. Kňazi sami sa musia vrátiť k prameňom svojho povolania. Ku Kristovi – živému kameňu. Je nesporné, že kňazské povolanie nie je ukryté v žiadnom vonkajšom znamení, v žiadnom odeve. Rovnako zrejmé je, že kňazský odev ku kňazskej službe patrí.“

Nakoniec pridáva Dr. Martinek citát od Tomáša Petráčka: „Prežívať kňazstvo v postmoderne je náročné a nevďačné, v mnohých smeroch ťažšie, než v dobách, kedy bolo všetko dané a stačilo napĺňať spoločenské a cirkevné normy. Ale je to zároveň kairos, možnosť sa vrátiť k jadru a podstate kňazstva…“ (Salve, revue pro teologii a duchovní život, 2/2010).

(Koniec)

Titulný obrázok – Pius XII., zdroj: wikimedia commons

Zdroje:
MARTINEK, Radek. Stavovský oděv katolického kněžstva a jeho zobrazení ve výtvarném umění. Historie – proměny – význam. [Dizertačná práca]. Univerzita Karlova. Katolická teologická fakulta. Ústav dějin křesťanského umění. Praha: KatTF, 2013, 236 s.
MIHÁLYFI, Ákos. Verejné bohoslužby I. diel (Katolícka liturgika). Banská Bystrica: Havelka a spol., 1937, 295 s.
PODLAHA, Antonín. Katolícka liturgika. Praha: Cisársky kráľovský školský knihosklad, 1911, 179 s.
SANCHIRICO, Stefano. The Popes in white and red. In. L ‘Osservatore Romano, vydanie č. 36, Rím, 2001, s. 8-9.
ŠIDLOVSKÝ, Gejza. Svet liturgie. Slovník základnej cirkevnej terminológie. Praha: Kláštor premonštrátov na Strahove, 1991, 46 s. ISBN 80-85245-12-4.
Najväčšia svetová zbierka duchovných, cirkevných a náboženských pokrývok hlavy. In. Philippi Collection [online]. Dostupné na: <http://philippi-collection.blogspot.com> [cit. 2022-04-30].
Pápežská mozeta. In. Dieter-philippi.de [online]. Dostupné na: <http://www.dieter-philippi.de/en/ecclesiastical-fineries/the-mozzetta-of-the-pope> [cit. 2022-04-30].

PDF (formát pre tlač)