Protokolárny odev kléru, IV. časť – „Hlava“ - Christianitas

Protokolárny odev kléru, IV. časť – „Hlava“

Karol Gazdík
28. mája 2022
  Cirkev História


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

predchádzajúce časti:
Protokolárny odev kléru, I. časť – Úvod a „Každý deň“
Protokolárny odev kléru, II. časť – „Chórová lavica“
Protokolárny odev kléru, III. časť – „Princ Cirkvi“

***

Pokrývky hlavy v minulosti: 1. calotte (solideo) v 15. storočí, 2. klerická pokrývka hlavy v 15. storočí, 3. kardinálsky biret v 16. storočí, 4. kardinálsky klobúk galero s ozdobnými strapcami na konci 16. storočia, 5. kardinálsky biret na konci 15. storočia, 6. biskupský biret na konci 15. storočia, 7. solideo
zdroj: wikimedia commons

Prvou najznámejšou pokrývkou hlavy kňaza je biret, nazývaný aj kvadrát. Je to liturgická pokrývka hlavy (i súčasť chórového odevu), ktorá sa vyvinula zo stredovekého baretu. Rozšírený je od 14. storočia, pričom dnešný tvar biretu pochádza podľa Ruperta Bergera z 15. storočia, hoci svojou podobnosťou mu je najbližší biret zo 16. storočia. Najprv bol z mäkkej látky, neskôr sa začal vystužovať škrobeným plátnom alebo papierom, čím nadobudol štvorhrannú podobu. Na hornej časti z biretu vystupujú tri alebo štyri oblé rohy (cornua) a brmbolec / strapec (floccus). Jeho farba viac-menej korešponduje s farbou chórovej sutany. Výška biretu je pre klasický „rímsky“ variant cca 8 cm, ambroziánsky variant 10 cm a augustiniánsky variant cca 14 cm.

Porovnanie: klasický „rímsky“, ambroziánsky a augustiniánsky biret
zdroj: philippi-collection.blogspot.com

Biret dokonca zohľadňuje aj akademické hodnosti, a to tak, že má väčšinou štyri rohy a patričnú farbu lemovky a brmbolca. Červená farba lemovky je pre doktora teológie (ThDr. plus PhD. za menom pri katolíckej teológii, v zahraničí Th.D.), zelená pre doktora kánonického práva (ICDr.) a modrá pre doktora filozofie (PhDr./Ph.D.). Akademický biret sa však nesmie používať pri liturgii.

Nosenie biretu je pravdepodobne prevzaté zo života univerzít a v Cirkvi je od 16. storočia symbolom uvedenia do úradu a duchovnej moci. Jeho nosenie bolo do roku 1970, kedy vstúpili do platnosti nové rubriky, povinné.

Potom si však môže človek položiť otázku: Prečo nenosili a takmer ani nenosia biret príslušníci tradicionalistického Kňazského bratstva svätého Pia X. (FSSPX, známi aj ako lefebvristi)? Kedysi dávno som na to dostal odpoveď od Karla Šebestu. Ich zakladateľ arcibiskup Marcel Lefebvre bol totiž pred založením tohto bratstva členom a dokonca aj generálnym predstaveným kongregácie Otcov sv. Ducha, ktorá biret nepoužívala. Pri zakladaní FSSPX preniesol do stanov nového bratstva mnoho skúseností a zvyklostí z tejto kongregácie, vrátane nepoužívania biretu.

Druhé, rýdzo praktické vysvetlenie vychádza z interpretácií rubrík Misála z roku 1962, z ktorých vyplýva, že nosenie biretu je „ad libitum“, teda dobrovoľné. Práve tento Misál používa Kňazské bratstvo sv. Pia X. od svojho začiatku, pretože, podľa slov Mons. Lefebvra, odkazujúc na učenie sv. Tomáša Akvinského „autorite Cirkvi nemožno odporovať okrem prípadu bezprostredného ohrozenia viery“, a „v liturgii pápežov Pia XII. a Jána XXIII. nieto žiadneho nebezpečenstva pre vieru“. Tieto Lefebvreho tvrdenia nájdeme v jeho liste (datovanom 28. apríla 1983) americkým priateľom a dobrodincom, kde obhajuje liturgiu z roku 1962 a pápežstvo.

Veľmi zaujímavá je aj španielska verzia biretu („El Bonete Español“), ktorého rohy sú na rozdiel od toho „klasického“ špicaté a situované na kraji, pričom „klasický“ biret má rohy skôr v podobe lopatiek.

Porovnanie: klasický biret a španielsky biret
zdroj: wikimedia commons

Čo sa farebnosti biretov týka, tak kňaz nosí biret čierny, biskup fialový a kardinál červený bez brmbolca. To platí pre klasické i španielske birety. Existujú potom aj iné farebné odlíšenia. Farby lemovky a brmbolca sme si pri akademických biretoch už spomínali. Farebné odlíšenia na biretoch môžu poukazovať aj na kanonické hodnosti jednotlivých kapitúl. V tomto prípade nachádzame bohatú rozmanitosť práve pri španielskych biretoch. Napríklad červený brmbolec na španielskom birete majú kanonici katedrály v Pamplone, zelený kanonici kapituly vo Valencii, či kanonici kapituly v Santiagu de Compostella.

Fialový brmbolec na biretoch vieme nájsť v Rímskej kúrii, kde prináleží vyšším prelátom kúrie a apoštolským protonotárom de numero. Zlatý brmbolec zdobí biret opáta benediktínskeho opátstva Metten v Bavorsku. Biskupský fialový biret zo severného Talianska sa zas môže pýšiť smaragdovozeleným brmbolcom. Birety, ktoré užívajú kňazi Inštitútu Krista Kráľa, najvyššieho Kňaza (ICRSS) majú modrý brmbolec, až na generálneho priora, ktorý má celý biret v modrej farbe. Provinciáli z ICRSS majú okrem modrého brmbolca aj modrú lemovku. Biely biret nosia premonštráti. Jedna dochovaná kresba z roku 1661, ktorú na svojich stránkach uvádza svetoznámy odborník na náboženské, duchovné a cirkevné pokrývky hlavy – Dieter Philippi – nám prezentuje nadmieru vysoký premonštrátsky biely biret so štyrmi rohmi trojuholníkového tvaru.

V dejinách protokolárneho odievania kléru vieme nájsť dokonca aj brokátové birety s výrazným plastickým vzorovaním. Jeden známejší brokátový biret je nemeckej proveniencie, konkrétne pochádzajúci z Tuntenhausenu. V 18. storočí ho nosil prepošt augustiniánskeho kláštora v Beyhartingu.

Strihové zvláštnosti možno pozorovať pri jezuitskej verzii biretu, ktorý má na svojom vrchole namiesto brmbolca špecifický jazyk. Strihovo sa značne odlišuje aj možný subdiakonský biret, ktorý má namiesto troch len jeden roh / lopatku.

Jezuitská verzia biretu so špecifickým jazykom na jeho vrchole
zdroj: flickr

Skvelým príkladom autentickej „inkulturácie“ v liturgii je tzv. jijin (tsikin), pôvodom čínsky pohrebný klobúk, ktorý jezuiti v čase misií v Číne používali ako biret. Tejto jeho novej funkcii sa samozrejme prispôsobila i výzdoba s katolíckou tematikou. Svojím vizuálom pripomína biskupskú mitru, avšak s tým rozdielom, že má tvar kocky alebo kvádra. Na zadnej strane má rovnako ako mitra dve stuhy (u biskupskej mitry sa tieto stuhy nazývajú vittae).

Jijin okrem klerikov nosili aj miništranti. Jeho užívanie vyplývalo z pápežského privilégia, pričom sa nosil od začiatku 17. storočia do 20. rokov 20. storočia. Jijin bol reakciou na miestne spoločenské podmienky, ktoré si vyžadovali vhodnú pokrývku hlavy nielen v profánnom prostredí počas každodenného života, ale aj počas bohoslužieb. Absencia pokrývky hlavy sa považovala za priam ponižujúcu. Preto jijin nosili pri oltári aj laici v službe miništrantov.

Okrem všetkých zmienených skutočností a zaujímavostí má biret kňazovi v liturgii pripomínať, ako píše ctihodný Martin z Kochemu, pokoru, upomínajúc ho „na tŕňovú korunu Krista Pána“.

Jijin, jezuitmi vytvorená čínska verzia biretu
zdroj: newliturgicalmovement.org

Druhým typom klerickej pokrývky hlavy je malá kruhová pokrývka, ušitá z 8 trojuholníkových výsekov, zvaná solideo, ktorého názvy sú aj (fr.) calotte, (tal.) zuchetto či pileolus. Osobne mám najradšej výraz solideo, ktorý vychádza z latinského výrazu „soli Deo“, čo znamená „iba Bohu“. Odkazuje to na samotnú liturgiu, kde biskup pred prefáciou (oslavná pieseň, začiatok eucharistickej modlitby) solideo z hlavy sníma ako prejavenie pokory a úcty k samotnému Bohu, ktorý je tu prítomný v Eucharistii, a nasadzuje si ho opäť na hlavu po uložení Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej do svätostánku.

Od stredoveku sa solideo používalo ako praktická čiapka pod ostatnými liturgickými pokrývkami hlavy, napríklad pod mitrou a tiarou (mitrella, submitrale) alebo pod biretom (subbiretum). Spočiatku sa solideo presadilo hlavne v zaalpských krajinách ako praktická ochrana tonzúrovanej hlavy kňaza pred chladom pri liturgii. Až do 20. rokov 20. storočia solideo hojne používali aj nižší duchovní, potom zostalo predovšetkým prelátskemu stavu ako súčasť chórového a audienčného odevu.

Možnosť nosiť čierne solideo umožnil farárom pápež bl. Pius IX. vydaním svojho breve Ecclesiarum omnium curam (1867), avšak za vopred definovaných podmienok. Biskupi nosia solideo fialovej farby, kardináli červenej farby a pápež bielej farby. Aj premonštrátski opáti nosia solideo bielej farby, no tento zvyk nie je oficiálne povolený. Správne by mali podľa pôvodných platných predpisov užívať farbu čiernu. Premonštrátske solideo je zhotovené z bielej bavlny, pričom to pápežské je z bieleho hodvábu s moiré efektom.

Výraznou neliturgickou pokrývkou klerickej hlavy je kňazský klobúk, ktorý sa od 70. rokov stáva trvalou súčasťou kňazského stavovského šatu. Prešiel si však svojou premenou. Z pôvodného šľachtického klobúka, ktorý začiatkom 19. storočia znovu prijalo za svoj francúzske duchovenstvo (bicorno, chapeau bateau) namiesto staršieho trojrohého klobúka, ktorý sa ešte používal v Taliansku (tal. tricorno), prichádza na svet nový variant – tentoraz rímsky, ktorý sa rýchlo rozšíri po celom svete.

Rímsky kňazský klobúk, v taliančine zvaný capello romano, je obvykle z ušľachtilej plsti sýto čiernej farby s kruhovou krempou obtočenou čiernou krútenou šnúrou so strapcami podľa hierarchického stupňa, vlastne nadväzujúcimi na staršie heraldické tradície. Šnúry i strapce mohli byť doplnené zlatým dracounom (leonská niť), pri prelátoch boli farebné (zelené, fialové, červené), iba zimný kardinálsky klobúk bol z červenej plsti.

Rímske capello si popri svojom oficiálnom názve vyslúžilo aj ľudové pomenovanie saturno, a to podľa nápadnej podobnosti s planétou Saturn s charakteristickým prstencom. Jeho použitie dodnes nebolo zrušené, vymizlo však samo, ako pokrývky hlavy ostatných mužov.

Kardinálske capello romano patriace J. Em. Dominikovi kardinálovi Dukovi
zdroj: wikimedia commons

Vrcholom medzi klerickými neliturgickými pokrývkami hlavy je kardinálske galero (taliansky capello rosso). Privilégium nosiť červené galero prvýkrát udelil kardinálom pápež Inocent IV. v roku 1245 na Prvom koncile v Lyone. Pápež Inocent chcel, aby jeho obľúbenci boli odlíšení a rozpoznateľní v dlhých procesiách na koncile. Tento široký klobúk sa na dlhé stáročia stal dokonca hlavným symbolom celého kardinálskeho stavu. Neskôr sa začal po stranách zdobiť ešte zložito viazanými strapcami.

Jeho úloha bola v neskorších rokoch už len symbolická, hoci jeho ceremoniálne odovzdanie, či už z rúk pápeža, nuncia alebo svetského panovníka, sa stalo neoddeliteľnou súčasťou kardinálskej kreácie. Pokiaľ bol novokreovaný kardinál v Ríme, potom mu osobne odovzdával kardinálsky klobúk pápež. Oveľa zaujímavejším spôsobom však prebiehalo odovzdanie klobúka kardinálom, ktorí sa zdržiavajú mimo Večného mesta. V rakúskych krajinách a v Španielsku odovzdával pápežovým menom kardinálsky klobúk sám panovník. Dr. Martinek to ďalej približuje:

Pre túto príležitosť bol obyčajne menovaný zvláštny posol – tzv. pápežský ablegát (legatus a latere), ktorý z Ríma klobúk priviezol. Slávnostná ceremónia sa konala obvykle v dvornom kostole, kam nechal monarcha novomenovaného kardinála doviezť v kočiari s trojzáprahom. Po omši kardinál pred vladárom pokľakol a on mu osobne vložil na hlavu kardinálsky klobúk.“

Galero
zdroj: flickr

Kardinálske galero sa neukladalo do hrobu k telu zosnulého, ale zavesovalo sa nad ním, kde sa malo pozvoľna rozpadnúť ako symbol pominuteľnej slávy. Túto tradíciu dodržiavajú napríklad v londýnskej katolíckej katedrále vo Westminsteri, kde bolo po smrti kardinála Basila Huma v roku 1999 zavesené galero nad jeho hrobom.

Na iných miestach vo svete kardinálske galero nevešajú nad hrob zosnulého kardinála, ale ho slávnostne vyzdvihnú ku klenbe miestnej katedrály, kde zostane visieť do doby, pokým sa nerozpadne. Tento zvyk napríklad praktizujú v Katedrále svätého mena v americkom Chicagu. Naposledy tak urobili v máji 2015, čo bolo mesiac po smrti J. Em. Francisca Eugena kardinála Georgeho, emeritného arcibiskupa chicagského a nositeľa duchovného veľkokríža Vojenského a špitálneho rádu sv. Lazára Jeruzalemského.

Používanie galera bolo inštrukciou pápežského štátneho sekretariátu Ut sive sollicite v roku 1969 obmedzené iba na heraldické použitie. Je teda súčasťou schém všetkých erbov katolíckych duchovných. V čiernej farbe pre kňazov, fialovej pre prelátov, v zelenej pre biskupov a arcibiskupov a červenej pre kardinálov. Identifikačným znakom okrem farby je aj počet strapcov, čo je napríklad kľúčové (popri latinskom a patriarchálnom kríži) na odlíšenie erbu biskupa a arcibiskupa. Obe hodnosti majú totiž erb prevýšený galerom zelenej farby, avšak biskup má celkový počet strapcov 12, arcibiskup až 20.

Z cirkevnej heraldiky: galero v erbe opáta Jeana Pateaua, biskupa Athanasia Schneidera a Raymonda Lea kardinála Burkeho
zdroj: wikimedia commons

Niektorí raní cirkevní otcovia sú anachronicky zobrazení s galerom na hlave. Častým príkladom je sv. Hieronym, ktorý je na umeleckých dielach vyobrazený buď s galerom na hlave alebo s galerom v jeho blízkosti. Aj keď úrad kardinála v Hieronymových časoch neexistoval, bol sekretárom pápeža Damasa I.

Zotrvajúc ešte v tematickom okruhu „hlava“ je potrebné spomenúť jeden problém, s ktorým sa Cirkev od 70. rokov 17. storočia do začiatku 19. storočia značne potrápila. Reč je o parochniach, umelých vlasoch a účesoch, s ktorými prišiel na scénu najmä francúzsky kráľ Ľudovít XIV. známy ako Kráľ Slnko. Bol to práve on, kto inicioval nosenie parochní u mužov, idúc im aj sám príkladom. Podľa Ludmily Kybalovej sa kráľ v roku 1672 na verejnosti po prvýkrát objavil s nákladnou alonžovou parochňou, ktorá mala nahradiť jeho skorší bujný vlasový porast, o ktorý podľa nej prišiel vďaka starobe. Podľa iných autorov mu vlasy „zobral“ týfus, ktorý prekonal ako 22-ročný v roku 1660.

Parochne nosili muži samozrejme ďaleko skôr, no až za Ľudovíta XIV. sa stali viac-menej v rámci formálneho oblečenia povinné, čím nastal ich „zlatý vek“. Kráľovský dvor teda neotáľal a všetci dvorania začali po vzore kráľa taktiež nosiť parochne. Medzi dvoranmi boli však aj preláti. Tí boli postavení pred problém: „Ako skĺbiť módne nosenie parochne s povinnosťou cirkevnej disciplíny zachovávania tonzúry, teda pristrihnutých vlasov?“

Výrobcovia parochní sa však nedali zaskočiť a v snahe získať si klientelu aj z radov kléru navrhli špeciálne kňazské parochne s malou tvarovanou tonzúrou („plešinkou“), na ktorú si mohol duchovný prípadne nasadiť aj solideo. Táto prax však nezostala dlho bez odozvy. Dr. Martinek spomína kňaza Jeana-Baptiste Thiersa, ktorý parochne značne kritizoval a „snažil sa od novej módy odradiť predovšetkým duchovné osoby. On sám dospel k názoru, že parochne sú prejavom dekadencie a zženštilosti, a preto sú pre všetkých mužov obzvlášť kňazov úplne nevhodné.“

Rozmáhajúca sa móda používania parochní sa pochopiteľne nepáčila ani rímskym reformným kruhom, ktoré sa ju snažili opakovane zakazovať. Zákazy však boli neúspešné. Aj v Ríme postupne podliehali novej móde kardináli a po nich mnoho ďalších biskupov a prelátov. Pápež Benedikt XIII. známy svojou kritikou blahobytu členov kardinálskeho kolégia, musel opakovane duchovným pripomínať zákazy nosenia parochní i brád.

Kňazské parochne s priznanou tonzúrou
zdroj: Garsault: Umenie parochne (výsek z dosky II); Diderot – d’Alembert: Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel (výsek z dosky VII) a wikimedia commons

Keď som už spomínal tú tonzúru, vieme vôbec čo to je a načo slúžila? Latinská tonzúra označuje „ostrihanie“, teda účes s čiastočným vyholením. Na Východe bola spojená s prvým svätením lektora a na Západe sa udeľovala samostatne ako obrad prijatia klerika. Tonzúra bola znamením zasväteného života. Biskup odstrihol kandidátovi duchovného stavu časť vlasov, aby zdôraznil jeho odstup od svetských záležitostí (v istých dobách sa totiž muži venovali starostlivosti o vlasy viac ako ženy).

Rozlišovali sa tri štýly tonzúry: rímska sv. Petra, pri ktorej sa vyholila hlava okrem venca vlasov; východná sv. Pavla obnažujúca koliesko na hlave; keltská sv. Jana, pri ktorej zostala len „štica“ nad čelom.

Tonzúra bola do II. vatikánskeho koncilu súčasťou nižšieho kňazského svätenia, kde patril aj ostiariát, lektorát, exorcistát a akolytát. Ešte kódex z roku 1917 definuje klerika na základe tohto obradu. Motu proprio pápeža sv. Pavla VI. Ministeria quaedam z roku 1972 túto prax ukončuje hneď v prvých dvoch bodoch, kde hovorí: „I. Tonzúra sa už neudeľuje. Vstup do stavu klerického je spojený s prijatím diakonského svätenia. II. Svätenia, ktoré sa doteraz označovali ako nižšie, sa odteraz nazývajú službami.“ Obrad udelenia klerickej tonzúry (odstrihnutím štyroch prameňov vlasov v tvare kríža) sa dnes realizuje len v tradičných kňazských bratstvách FSSPX, FSSP či ICRSS.

(Pokračovanie)

Titulný obrázok – birety ICRSS, zdroj: flickr

Zdroje:
MARTINEK, Radek. Stavovský oděv katolického kněžstva a jeho zobrazení ve výtvarném umění. Historie – proměny – význam. [Dizertačná práca]. Univerzita Karlova. Katolická teologická fakulta. Ústav dějin křesťanského umění. Praha: KatTF, 2013, 236 s.
BERGER, Rupert. Liturgický slovník. Preklad Václav Konzal, Jaroslav Vokoun, Zdeněk Lochovský. Vyd. 1. Praha: Vyšehrad, 2008, 588 s. ISBN 978-80-7021-965-2.
CTIH. MARTIN Z KOCHEMU, OFMCap. Výklad Nejdražší oběti Mše svaté. Praha: Vydanie Ladislava Kuncíře, 1933, 351 s.
ĎURICA, Ján. Stručný katolícky teologický slovník. 1. vyd. Trnava: Dobrá kniha, 2015, 1034 s. ISBN 978-80-7141-991-4.
KYBALOVÁ, Ludmila. Dějiny odívání. Baroko a rokoko. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1997, 236 s. ISBN 80-7106-144-1.
MIHÁLYFI, Ákos. Verejné bohoslužby I. diel (Katolícka liturgika). Banská Bystrica: Havelka a spol., 1937, 295 s.
PODLAHA, Antonín. Katolícka liturgika. Praha: Cisársky kráľovský školský knihosklad, 1911, 179 s.
RICHARDSON, Carol M. The Cardinal’s Wardrobe. In.HOLLINGSWORTH, Mary, et al. A Companion to the Early Modern Cardinal. (Brill’s Companions to the Christian Tradition, Volume: 91). Holandsko: BRILL, 2020, s. 535–556. ISBN 978-90-04-31096-4.
ŠIDLOVSKÝ, Gejza. Svet liturgie. Slovník základnej cirkevnej terminológie. Praha: Kláštor premonštrátov na Strahove, 1991, 46 s. ISBN 80-85245-12-4.
VIŠŇOVSKÝ, Mikuláš, ed., et al. Malý teologický lexikon. Bratislava: Cirkevné nakladateľstvo, 1977, 512 s.
Dvíhanie klobúka. In. Chicagocatholic.com [online]. Dostupné na:
<https://www.chicagocatholic.com/chicagoland/-/article/2015/06/01/raising-the-hat> [cit. 2022-04-28].
Lefebvreho list americkým priateľom a dobrodincom. In. SSPX.org [online]. Dostupné na:<https://sspx.org/en/why-sspx-uses-1962-missal-archbishop-lefebvre?fbclid=IwAR38JM1OJdGAVXqI1MZgZvt0qiC_kGBxMGzmQrKZd2WU0buDUXn6qZN0KSY> [cit. 2022-04-10].
Ministeria quaedam. In. Liturgie.cz [online]. Dostupné na:
<http://www.liturgie.cz/shared/clanky/102/1972-Ministeria-quaedam-CZ.pdf> [cit. 2022-04-30].
Najväčšia svetová zbierka duchovných, cirkevných a náboženských pokrývok hlavy. In. Philippi Collection [online]. Dostupné na: <http://philippi-collection.blogspot.com> [cit. 2022-04-12].
Tonzúra. In. Katolik.cz [online]. Dostupné na:
<http://www.katolik.cz/otazky/ot.asp?ot=1364> [cit. 2022-04-30].
Ut sive sollicite. In. Shetlersites.com [online]. Dostupné na:
<http://www.shetlersites.com/clericaldress/utsivesollicite.html> [cit. 2022-04-26].


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!