Protokolárny odev kléru, I. časť – Úvod a „Každý deň“ - Christianitas

Protokolárny odev kléru, I. časť – Úvod a „Každý deň“

Karol Gazdík
7. mája 2022
  Cirkev História


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

V nasledujúcej sérii piatich článkov, ktoré budú počnúc týmto prvým, vychádzať na portáli Christianitas.sk s názvami „Každý deň“, „Chórová lavica“, „Princ cirkvi“, „Hlava“ a „Nástupca kniežaťa apoštolov“ by som sa rád spolu s vami pozrel na niektoré známe i menej známe špecifiká a reálie o neliturgickom kňazskom či prelátskom odeve s menším náhľadom do histórie.

Táto téma, mimochodom pre mňa je bohatou studnicou poznania spoločenského postavenia katolíckeho kňazstva v dejinách a neoddeliteľnou súčasťou tradičného katolicizmu, určite stojí za to, aby sa s ňou každý veriaci rímskokatolíckej Cirkvi (obzvlášť veriaci, ktorí vyhľadávajú predkoncilovú latinskú omšu – „usus antiquior“) aspoň trochu zoznámil.

Odev je vo všeobecnosti jeden z dôležitých činiteľov v procese ľudskej neverbálnej komunikácie. Jeho farba, podoba či spôsob použitia súvisí s prežívaním príslušných kultúrnych vzorcov. Čítanie týchto vzorcov činí človek vo výraznej miere podvedome, čo je však pri špecifickej skupine, akou je protokolárny odev kňazstva o to náročnejšie, že človek dneška nemá zmysel pre symbolickosť. Preto sa môžeme často stretnúť s povrchným a nechápavým hodnotením mnohých typov kňazského neliturgického šatu. Najradikálnejšie je to v prípade dlhej prelátskej vlečky cappa magna, ku ktorej opisu sa dostanem v tretej časti.

Šaty s vlečkou striebrom vyšívané, ale princezná to nie je jasný pane.“ Takto hodnotil používanie vlečky kardinála Burkeho nemenovaný kňaz a novinár. Jeden slovenský politik zašiel ešte ďalej a túto vlečku nazval „šlepom“ ako výrazom predkoncilového triumfalizmu. V oboch prípadoch však išlo o zásadné nepochopenie toho, čo vlastne táto vlečka je a aký má jej používanie význam.

Kritika honosnosti klerického odevu, či už každodenného alebo chórového, však nie je len problémom dneška, hoci v dnešných časoch je objemovo početnejšia. Veľmi sa mi páči apologetika prelátskeho odevu od ženevského biskupa sv. Františka Saleského, ktorá vyplynula z jednej náhodnej návštevy. Dovolím si zacitovať o tejto udalosti z knihy Zbierka príkladov od Františka Spiraga (1862–1942):

Biskup ženevský sv. František Saleský, prišiel raz na svojej ceste v dobe pôstnej do chrámu kapucínskeho, ktorý nachádzal sa v jeho biskupstve. Náhodou bolo v ňom práve kázanie. Kazateľ hovoril o nádhere v šatstve, a útočil tiež na biskupov a iných duchovných hodnostárov, ktorí vraj namiesto čo by dávali príklad pokory, nosia nádherný odev a vozia sa v drahocenných vozňoch.

Po kázaní vošiel biskup do sakristie a dal si zavolať kazateľa. Tento sa zľakol veľmi, keď zbadal pred sebou státi biskupa. Keď sa s ním sám ocitol, povedal mu biskup: „Milý pane! Povedali ste dnes veľa poučného. Môže byť tiež pravdou, že my, duchovní predstavení, máme na sebe hriechy, ktorých kláštorníci sú prostí. Cez to všetko mám to za nemúdre, podobné veci ľudu verejne hlásať. A potom poučujem Vás pozorne, že stavu primerané vystupovanie je kniežatám cirkevným z mnohých ohľadov nutné; okrem toho nemôžete vedieť, čo je pod hodvábnym talárom ukryté.“

Po tých slovách rozvinul biskup vrchnú časť svojho taláru a odhalil prsia svoje; tu spozoroval mních, že biskup nosí na tele drsné, kajúce rúcho. Potom biskup ešte pripojil: „Umienil som si Vám to ukázať, aby ste videli, že pokora sa celkom dobre znáša aj s hodvábnym rúchom. Buďte budúcne obozretný vo svojich rečiach a úsudkoch.“ Keby cirkevné kniežatá boli biedne odeté, bolo by nimi a ich stavom opovrhované; vyčítali by im lakotu, nečistotu atď. Preto sú nielen oprávnení, ale aj povinní, stavu primerane sa odievať. Čo zlí ľudia hovoria, je ľahostajné; lebo tým nemôže nikto vyhovieť.“

Poďme však od všeobecnej definície toho, čo odev je a kritiky odevu klerického jasnejšie sa zamerať na neliturgický kňazský šat.

Kňaz je prirodzenou súčasťou kresťanského spoločenstva, no jeho služba je mimoriadna. Veľmi presne to špecifikuje PhDr. Radek Martinek, Ph.D. v anotácii na svoju dizertačnú prácu, kde hovorí:

Kňaz sa stáva garantom spoločenského poriadku a s ním spojených hodnôt. Viditeľné odlíšenie kňaza od ostatného spoločenstva dostáva svoj symbolický rozmer. Aby bola zaistená vnútorná kompetenčná životaschopnosť Cirkvi, musia sa jej členovia podriadiť autorite. Tak vznikol princíp tzv. stavovskej hierarchizovanej uniformity, to znamená, že viditeľným spôsobom je ukázané postavenie a právomoci nositeľa (podobne ako v armáde ai).“

Podčiarkol by som výraz „v armáde“. Kňazská reverenda (sutana/klerika) je vlastne uniforma, podobná svojím významom uniforme, akú majú vojaci. Definícia uniformy hovorí, že ide o odev jednotného charakteru pre ľudí, ktorý patria napr. k organizovanej skupine. Vďaka rovnakému vzhľadu umožňuje jednoduché rozoznávanie príslušníkov skupiny. Osobne vnímam dve funkčné úlohy tejto kňazskej uniformy. Prvou je evanjelizácia. Kňaz, ktorý deklaruje svoju identitu svojím vonkajším vzhľadom, je živou kázňou. Veriaci sú priťahovaní týmto vizuálnym vyjadrením sviatostného kňazstva. Praktický význam tohto rozmeru poznal aj kňaz z diecézy Wichita v Kansase Lawrence Carney (v súčasnosti kaplán tradičného rádu rehoľných sestier, benediktínok Márie, kráľovnej apoštolov), ktorý sa po meste Missouri pohyboval oblečený v reverende a v klobúku saturno. Obohatený touto skúsenosťou sa otec Carney vyjadril, že „na sutane je niečo tajomné; funguje ako magnet, priťahuje ľudí… Je to ako svätenina, ktorá má špeciálne požehnanie, ktoré bežný oblek nemá.“

Druhou funkčnou úlohou „kňazskej uniformy“ je určite vyjadrenie hierarchického postavenia. Vojenská uniforma má svoje výložky, náplecníky, pogony, epolety, odznaky či slávnostné šnúry. Podľa nich vedia vojaci odlíšiť v armáde jednotlivé hodnosti. „Kňazská uniforma“ – reverenda – sa zas v závislosti od hodnosti odlišuje farebne a strihovo. Výpovednou je napríklad farba gombíkov, lemovky/obruby (abito filetato) či fascie. V rámci strihu zas o mnohom vypovedá napríklad expositorium canonicale, čo je zvláštny čestný odznak významných duchovných diecézy vo forme krátkeho golierovitého pláštika, vpredu otvoreného. Skôr to poznáme pod pojmom pelerína.

Expositorium je symbolom trvalého úradu, nie jednoduchej administrácie, hoci v krajinách bývalej Habsburskej monarchie ho nosili a dodnes nosia aj kapláni či farskí administrátori. S expositoriom súvisí aj synodalium canonicale. Synodálie sú doplnkové parukávy v dĺžke od ramien k lakťom uzavreté radom gombíkov. Ide o insígnie sídelného farára s právom zasadať a rozhodovať na diecéznej synode – odtiaľ názov. Na základe tohto všetkého vieme čítať, akej hodnosti je dotyčný duchovný.

Expositorium canonicale (pelerína) – kňaz, biskup, kardinál, pápež
zdroj: wikimedia commons

Každý deň

V každodennom „civilnom“ prostredí je tradičným odevom kňaza sutana. Sutana, všeobecne tiež reverenda, je označenie pre tmavý vpredu uzavretý kňazský odev používaný od začiatku 17. storočia, kedy nahradil starší „kňazský talár“ (vestes talaris), ktorý bol obľúbený v reformačnom prostredí a udomácnil sa aj v akademickom prostredí univerzít.

Sutana v minulosti: 1. biskup v zimarre (slávnostný variant kňazského talára s pevne pripojenou pelerínou, synodáliami a farebnou lemovkou), 2. kňaz, 3. biskup s galikánskym kolárikom („kravata“), 4. biskup v „domácej“ sutane a 5. abbé (doba kráľa Ľudovíta XVI.)
zdroj: wikimedia commons

Termín sutana je prvýkrát spojený s predpismi kardinála Giovanniho Garzia Milliniho (1624), ktoré boli vydané predovšetkým pre rímskych kňazov krátko pred vyhlásením Milostivého roku 1625. Milostivý rok bolo totiž obdobie, kedy do Ríma k hrobom svätých apoštolov prúdili davy pútnikov, medzi ktorými boli pochopiteľne aj kňazi. A títo kňazi sa mali po praktickej stránke inšpirovať práve miestnymi rímskymi kňazmi, ktorí už v zmysle Milliniho ediktu užívali tmavú sutanu, ktorej dĺžka bola predpísaná po členky. Prípustný bol však aj kratší variant a to tzv. sutanela. Sutanela bola povolená predovšetkým pre potreby cestovania, jazdy na koni a iných náročných úloh. Sutana mohla byť už vtedy doplnená samostatným jednoduchým bielym plátenným golierom, lat. collarium lineum (neskôr len „collo“).

V talianskom prostredí sa do polovice 30. rokov 17. storočia obliekala pod sutanu plátenná košeľa, ktorej „cípovitý“ (rožkatý) golier zvaný collarino bol na sutane vidieť. Vyššie duchovenstvo si tento golier mohlo zdobiť jednoduchými čipkami. V nemeckom prostredí sme sa dokonca mohli v tej dobe ešte stretnúť so starými renesančnými okružiami. Od 70. rokov 19. storočia sa začal používať kolárik z celuloidu a neskôr aj iných plastických hmôt. Najrozšírenejším variantom je „Leo kolár“ pomenovaný podľa pápeža Leva XIII., tvarovo vo forme „obojku“. Existujú aj krajové varianty kolárikov (napríklad viedenský, či známy galikánsky s dvoma hranatými cípmi, vyvinutý z jabotu [žabó], ktorému sa hovorí aj „kravata“), či rehoľné (redemptoristov, kongregačných benediktínov atď.). Posledným významným doplnkom sutany je počnúc od 16. storočia fascia (známejšie cingulum). Ide o široký látkový „opasok“ či šerpu na prepásanie kňazskej sutany. Neprepásava sa však ako opasok, ale nad pásom medzi pupkom a hrudnou kosťou.

Nosenie sutany/reverendy je v dnešných časoch považované za dobrovoľné a to len v rámci akejsi reprezentácie. Jej nosenie už viac-menej spadá do „kategórie“ abito piano, hovoriac o tzv. piánskom odeve. Svoj názov má odvodený od pápeža bl. Pia IX., ktorý v roku 1851 nariadil svojím predpisom Firma permanente používanie tohto oblečenia pre pápežské audiencie a rôzne slávnostné mimoliturgické príležitosti. Snažil sa tak znovu presadiť používanie sutany s príslušnými hierarchickými dištinkciami, akými je napríklad abito filetato (z taliančiny lemovaný odev), kde je príslušný hodnostný stupeň vyjadrený farebným lemovaním a farbou gombíkov.

Abito piano – piánsky odev
zdroj: wikimedia commons

Ohľadom farebnosti kňazského šatu preferoval kedysi rímsky dvor predovšetkým čiernu, ale pripúšťal aj iné tmavé farby, hlavne tmavošedú a gaštanovohnedú a samozrejme tmavofialovú (vínovú) pre všetkých klerikov, ktorí sú členmi biskupskej domácnosti alebo majú na starosť riadne slávenie biskupových bohoslužieb v jeho katedrále (sakristián, ceremoniár, seminaristi). Čierna farba však mala svoju predpremiéru už ďaleko skôr, než bola pápežom Urbanom VIII. v roku 1624 svetským kňazom záväzne predpísaná.

Počnúc 15. storočím sa začal svet noriť do čiernej farby, ktorá najprv vyjadrovala ponurú demonštráciu prepychu burgundského dvora. Dr. Martinek vo svojej práci uvádza, že čiernu farbu začal po smrti svojho zavraždeného otca Jána demonštratívne nosiť burgundský vojvoda (mimochodom zakladateľ Rádu Zlatého rúna) Filip III. Dobrý (1396–1467), čo samozrejme okamžite začala kopírovať šľachta, ktorá nové tendencie „strohej elegancie“ rozšírila do okolitých krajín, najmä do Španielska. O niekoľko desaťročí neskôr už čierna farba prestáva byť len symbolom ponurého luxusu a začína manifestovať náboženské či politické presvedčenie.

Význam čiernej farby v klerickom prostredí nabral ďalej na dôležitosti počas milánskej reformy (1564–1584), ktorá implementovala do praxe závery Tridentského koncilu (1545–1563). Realizátorom reformy nebol nik iný ako kardinál a milánsky arcibiskup sv. Karol Boromejský.

Podľa jeho mienenia duchovným prislúchajú tmavé farby, najlepšie však čierna, a to vo všetkých odevoch, ktoré používajú. Vyjadrujú skromnosť a umiernenosť, teda cnosti, ktorými by mali duchovní vynikať. V symbolickej rovine znamená čierna aj odumieranie svetu a jeho zvodom.

Ostatné farby mali prislúchať iba vyšším duchovným, a to podľa presne daných pravidiel. V súčasnosti základnú čiernu farbu reverendy dopĺňa u biskupov (lemovanie, gombíky a fascia so strapcami) farba fialová, u kardinálov farba červená. Pápežská reverenda je biela a to počnúc pápežom sv. Piom V., ktorý podľa tradície vymenil purpur práve za bielu farbu. Biela farba je okrem faktu, že je farbou svetla a obrazom Krista, tiež farbou chórového odevu Rehole bratov kazateľov (dominikánov), do ktorej pôvodom neurodzený Antonio (Michele) Ghislieri, budúci pápež Pius V., patril. Jeho obliekanie bielej sutany sa následne prenieslo aj na nedominikánskych pápežov.

Pri sutane by som ešte rád zmienil oratoriánsky habit. Ten zahŕňa tradičnú sutanu v rímskom štýle, ktorá sa zapína cez prsia sériou gombíkov tiahnúcich sa od ľavej hornej časti hrudníka po pravý dolný pás, a fasciu. Najvýraznejšou časťou habitu je však oratoriánsky kolárik, ktorý prekrýva zvýšený golier sutany a je vpredu oddelený. Vyzerá ako golier bielej spoločenskej košele, trochu širší.

Oratoriánsky habit a kolárik
zdroj: oratory-toronto.org

Keď je vonku nepriaznivé počasie alebo chladno, človek siahne po kabáte či vetrovke. Čo má však k dispozícii kňaz? Odpoveďou je tabarro. Tabarro je dlhý vlnený plášť používaný vo svetskom i cirkevnom svete, obvykle považovaný za variant staršieho francúzskeho plášťa tabardu. Používa sa ako vrchný plášť, ktorého pevnou súčasťou je obvykle aj pláštenka, chrániaca proti nepriazni počasia. Zimný variant je z hrubšieho súkna a má aj kožušinový golier. Pápežské tabarro je z červeného súkna doplnené zlatým lemovaním.

V rámci „plášťového“ klerického odevu poznáme ešte ferraiolo, čo bol pôvodne taliansky variant svetského plášťa polkruhového strihu zhora zriaseného a všitého do obdĺžneho goliera s možnosťou previazania pod krkom. Prelátske ferraiolo je z fialového hodvábu (niekedy z moiré), kratšiemu variantu bežnom u nižšieho kléru z čierneho súkna a niekedy aj z hodvábu sa hovorilo ferraiolone alebo abbé-plášť. Ferraiolo je odev formálny. No a nakoniec máme ešte zvláštnu formu kňazského kabáta s dĺžkou pod kolená, ktorý sa volá greca. Greca je vyslovene určená pre zimné obdobie. Nakoľko sa oblieka na sutanu, je jej farba pochopiteľne čierna. Výnimkou je greca, ktorú si oblieka pápež. Tá má farbu bielu. Starším variantom je francúzsky kňazský kabát s názvom douilette.

Kňazské a pápežské tabarro
zdroj: pinterest/Odo Capp a reddit.com
J. Em. Raymond Leo kardinál Burke s červeným ferraiolom a Mons. Rudolf Michael Schmitz. Na druhom obrázku je Msgr. Gilles Wach, generálny prior Inštitútu Krista Kráľa, najvyššieho Kňaza (ICRSS) oblečený do modrého ferraiola.
zdroj: mothercrab.wordpress.com a flickr

(Pokračovanie)

Zdroje:

MARTINEK, Radek. Stavovský oděv katolického kněžstva a jeho zobrazení ve výtvarném umění. Historie – proměny – význam. [Dizertačná práca]. Univerzita Karlova. Katolická teologická fakulta. Ústav dějin křesťanského umění. Praha: KatTF, 2013, 236 s.
MIHÁLYFI, Ákos. Verejné bohoslužby I. diel (Katolícka liturgika). Banská Bystrica: Havelka a spol., 1937, 295 s.
PODLAHA, Antonín. Katolícka liturgika. Praha: Cisársky kráľovský školský knihosklad, 1911, 179 s.
SPIRAGO, František. Zbierka príkladov. Olomouc: Nakladateľ – M. Promberger, 1911, 560 s.
ŠIDLOVSKÝ, Gejza. Svet liturgie. Slovník základnej cirkevnej terminológie. Praha: Kláštor premonštrátov na Strahove, 1991, 46 s. ISBN 80-85245-12-4.
Kňaz v sutane je živou kázňou. In. Modlitba.sk [online]. Dostupné na: <https://modlitba.sk/?p=17487&fbclid=IwAR0vl6JzvuDktX17A_5up0YY8keob_hzZ2srKpymqEBG5sb6rvTIdTx2_4Q> [cit. 2022-04-12].
Oratoriánsky habit. In. Sandiegooratorians.blogspot.com [online]. Dostupné na: <http://sandiegooratorians.blogspot.com/2008/02/oratorian-collars-presented-to-new.html> [cit. 2022-04-13].


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Filmy a seriály, ktoré ukazujú, že viera má čo ponúknuť

V tejto chvíli sa už celkom zjavne zdá, že Cirkev môže zachrániť azda len… návrat k tradičnej liturgii

Evanjelizácia dnes alebo päť otázok, na ktoré treba dať odpoveď najprv

Epidémia nekritickosti a jej dôsledky (1. časť)