Za všetkých bola preliata Kristova Krv, mnohí z toho budú mať úžitok. Po 14 rokoch konečne zmena
Jozef Duháček
24. novembra 2020
Cirkev
Liturgia
Liturgická komisia KBS oznámila vydanie nového prekladu Rímskeho misálu, ktoré prináša niektoré zmeny. Po viac ako 14 rokoch od vznesenia požiadavky Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (1), sa konečne uvedie na pravú mieru slovenské znenie konsekračných slov. Misál Pavla VI. mal byť reflexiou a odpoveďou na požiadavku koncilu o obnovu, pri ktorej treba texty a obrady usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, aby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením. (2)
Aby sa zachovala zdravá tradícia a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku, revízii jednotlivých častí liturgie musí vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastoračný výskum. Okrem toho treba brať do úvahy všeobecné zákony štruktúry a ducha liturgie, ako aj skúsenosti pochádzajúce z najnovšej liturgickej reformy a občas udelených výnimiek. Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich. (2)
Ukázalo sa, že požiadavky konštitúcie Sacrosanctum concilium boli liturgickou komisiou, ustanovenou pre reformu obradu, pochopené dosť svojsky a následná aplikácia na lokálne pomery, pomocou miestnych liturgických komisií priniesla všetko, len nie väčšiu jasnosť a opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi.
Už bolo mnohokrát dokázané a nedá sa nevidieť ani pri laickom pohľade, že tých novôt nebolo málo. Na tom sa zhodujú nielen kritici, ale aj samotní reformátori a obe skupiny zhodne tvrdia, že nový omšový obrad je od predošlého zásadne a dramaticky odlišný. Je to úplne nová omša. O rozdieloch v jednotlivých častiach, nakoľko priniesli „opravdivý a zaručený úžitok“ a nakoľko vyrastajú organicky z predchádzajúcich foriem pojednáme inokedy , treba však povedať, že zmeny boli uskutočnené aj v tej najpodstatnejšej časti, v konsekračných slovách.
Tradičný rímsky obrad má:
Nad chlebom:
Hoc est enim Corpus meum.
(Lebo toto je moje Telo.)
Nad kalichom:
Hic est enim Calix Sanguinis mei, novi et aeterni Testamenti: Mysterium fidei: qui pro vobis et pro multis effundetur in remissionen peccatorum.
(Lebo toto je Kalich mojej Krvi, nového a večného Zákona: Tajomstvo viery: ktorá bude vyliata za vás i za mnohých na odpustenie hriechov – takto je uvedený slovenský text v latinsko-slovenskom misáli z roku 1952.) (3)
Omša Pavla VI. má:
Nad chlebom:
Accipite et manducate ex hoc omnes: Hoc est enim Corpus meum, quod pro vobis tradetur. (Vezmite a jedzte z neho všetci: Toto je moje Telo, ktoré sa obetuje z vás.)
Nad kalichom:
Accipite et bibite ex eo omnes:
Hic est Enim Calix Sanguines mei, Novi et aeterni Testamenti, Qui pro vobis et pro multis Effundetur in remissionem peccatorum. Hoc facite in meam commemorationem.
(Vezmite a pite z neho všetci: Toto je kalich mojej Krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv Novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku. – Takéto znenie možno počúvať v našich kostoloch.) (4)
Tu je, ako vidíme, niekoľko rozdielov. Slová „vezmite a jedzte“ a „vezmite a pite“ neboli v tradičnom omšovom obrade súčasťou konsekračnej formuly. Samozrejme, patrili do obradu premenenia a kňaz ich vyslovoval, avšak boli vyslovované normálnym tónom. Až potom, rubriky prikazujú kňazovi, aby in Persona Christi profert verba consecrationis distincte et attente super hostiam, et simul super omnes, si plures sint consecrandae.
Takisto slová: „Toto robte na moju pamiatku“, v tradičnom obrade „Haec quotiescumque feceritis, in mei memoriam facietis“ sú v omši Pavla VI. začlenené do konsekračných slov, kým v tradičnom obrade sa vyslovovali až po pozdvihovaní. Tiež pozorujeme, že v novom obrade je pripojené „quod pro vobis tradetur“ – ktoré sa obetuje za vás a je odstránené „Mysterium fidei“ – tajomstvo viery.
Nemalú komplikáciu spôsobil preklad konsekračných slov do slovenčiny. Latinské slová pro vobis et pro multis, ktorých zmysel je za vás a za mnohých, boli preložené ako za vás a za všetkých. Táto zmena nerešpektovala originálny text, čo jasne plynie z inštrukcie kardinála Arinzeho a vyvolala po celom svete kontroverziu, ktorá viedla niektorých znepokojených veriacich dokonca až k pochybnostiam o platnosti premenenia.
Latinský text v oboch rítoch, v tradičnom i v novom obsahuje pro multis – za mnohých. Latinčina samozrejme pozná aj slovo za všetkých – pro omnibus. Čo viedlo niektoré národné liturgické komisie, vrátane tej našej, aby pri preklade postupovali takto svojvoľne a čo viedlo kongregáciu pre Boží kult, aby tieto preklady, vyhotovené koncom 60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia, schvaľovala, sa neodvažujem povedať.
Zmena však pozornému oku katolíckych veriacich neunikla a už v roku 1970 vydala kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vo svojich Notitiae (n. 50) nasledujúce vysvetlenie:
V niektorých prekladoch do ľudových jazykov sú slová formuly pri premenení vína pro multis prekladané takto: anglicky for all men, španielsky por todos, taliansky per tutti (= za všetkých).
Vznikajú otázky:
a) Je na to nejaký dobrý dôvod a ak áno, tak aký?
b) Má byť náuka o tejto otázke, tak ako je uvedená v Rímskom katechizme, vydanom z nariadenia Tridentského koncilu, považovaná za prekonanú?
c) Majú sa takéto preklady považovať za menej vhodné?
d) Dostalo sa schválením týchto obmien do liturgických textov v ľudových jazykoch niečo menej správne, čo si žiada opravu alebo zlepšenie?
Odpoveď:
a) Uvedené obmeny sú úplne oprávnené. Aramejské slovo, prekladané do latinčiny pro multis, znamená podľa exegétov za všetkých: množstvo tých, za ktorých Kristus zomrel, je neobmedzené a to je to isté ako keď sa povie: Kristus zomrel za všetkých. Svätý Augustín nám pomôže si to lepšie uvedomiť: „Vidíš, čo daroval; pozoruj, čo kúpil. Cenou bola Kristova krv. Čo sa jej vyrovná? Ak nie celý svet? Ak nie všetky národy? Málo si vážia túto cenu, alebo veľmi sú pyšní tí, ktorí hovoria, že cena je tak malá, že vykúpila len Afričanov; alebo, že sami sú tak drahí, že bola tá cena zaplatená len za nich samotných.“ (Enarr. In Ps. 95, n. 5.)
b) Náuku Rímskeho katechizmu nie je vôbec treba považovať za prekonanú: rozlíšenie, že Kristova smrť je postačujúca za všetkých, ale účinná len pre niektorých, stále platí.
c) Schválením, ktoré bolo udelené tejto obmene liturgického textu v ľudových jazykoch, sa nedostalo do textu nič menej správne, čo by bolo treba opraviť alebo zlepšiť.
Na tomto stanovisku kongregácie sa potom zakladala väčšina z argumentov, ktoré bránili oprávnenosť tejto zmeny. Pozrime sa bližšie na jednotlivé body.
Semitizmus
Je naozaj aramejčina ochudobnená o rozdiel, ktorý latinčina, gréčtina i slovenčina pozná, teda rozdiel medzi slovami „mnohí“ a „všetci?“ Otázku podobnú tej, ktorú uvádzajú citované Notitiae, dostala v roku 1972 aj československá biskupská konferencia a zverejnila odpoveď svojej teologickej komisie v týždenníku Katolické noviny č. 44/72.
Komisia na začiatku správne poukazuje, že konsekračné slová, tak ako sa používali v rímskom obrade, či v iných katolíckych obradoch, nikde nie sú doslovnou pasážou z Písma, ale sú kombináciou príslušných miest z evanjelií a listov sv. Pavla. Tu je však dobré pripomenúť, že keď vznikali evanjeliá a Pavlove listy, tak bohoslužobná prax už existovala – tá začala s príchodom Ducha svätého na Turíce a v čase písania evanjelií už mala svoju formu a teda najstaršie liturgické texty túto prax zachytávajú. Pius V. v Quo primum uvádza, že „sa porovnali starostlivo starobylé rukopisy vatikánskej knižnice s inými, odvšadiaľ získanými, opravenými a neporušenými rukopismi a konštitúciami a spismi dávnych a uznávaných autorov, ktorí zanechali doklady o tom, aké boli posvätné ustanovenia o týchto obradoch a znova vrátili do misálu predpisy a obrady svätých Otcov.“
Texty Nového zákona nehovoria o udalosti ustanovenia úplne rovnako. Lk 22:20 a 1Kor 11:24 majú „za vás“, Mt 26:28 a Mk 14:24 „za mnohých“. A treba povedať, že aj keď konsekračné slová tvorí kombinácia slov z listu sv. Pavla a evanjelií, tak ani v evanjeliách ani u sv. Pavla sa nevyskytuje výraz „za všetkých“. Ak by si to chcel čitateľ overiť, odkazujem ho alebo na grécky/latinský text, prípadne na staršie preklady Svätého písma. Posledné slovenské preklady Nového zákona nejakým podivuhodným spôsobom už tiež obsahujú „za všetkých“.
Na otázku, čo znamená výraz „za mnohých“ teologická komisia odpovedá, že ide o semitizmus, ktorého význam je širší, ako v európskych jazykoch. Odvoláva sa na kumránske texty a tvrdí, že v aramejčine „mnohí“ niekedy znamená „všetci, a je ich mnoho“. Tu sa však aj neodborník môže právom domnievať, že v aramejčine je slovo aj pre mnohých a aj slovo pre všetkých. Veď hebrejčina, medzi všetkým „kol“ a mnohým „rabim“ rozlišuje a Kristus tiež rozlišoval, keď povedal: „Lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú.“ (Mt 7:13) Toto Kristus povedal aramejsky a ak by nejestvoval rozdiel medzi „mnohí“ a „všetci“, tak by týmto zároveň povedal, že do zatratenia idú „všetci, ktorých je mnoho“ a Matúš, žid, ktorý hovoril a písal aramejsky, by to takto pochopil. Okrem toho, teologická komisia hovorí, že niekedy znamená mnohí všetci. Neuvádza však zo spomínaných kumránskych textov žiaden príklad ako dôkaz. Uvádza však dôkaz z listu sv. Pavla:
Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Rim 5:12
Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar. Rim 5:15
Tu sa však porovnávajú slová, ktoré majú v kontexte iný význam.
Adam, ako praotec a hlava ľudstva zhrešil a v ňom zhrešili všetci, od neho prešiel hriech a smrť na všetkých. Tu je kontext zrejmý. V druhom verši používa Pavol slovo „mnohí“, aby zdôraznil hojnosť a množstvo oproti jednému, veď sv. Augustín tiež hovorí, že všetci nemusia vždy byť mnohí, ale môže ich byť len pár. Podčiarkuje to 19 verš:
Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými. To, že Adamovým hriechom zhrešili všetci je pravda, ale Kristovou poslušnosťou sa stávajú spravodlivými iba mnohí, nie všetci, čo by bol blud.
Komisia tiež uvádza vyjadrenie M. Zerwicka z pápežskej biblickej komisie, že v semitskom prostredí nie je vnímaný rozpor medzi „za mnohých“ a „za všetkých“ a odvoláva sa na 53. kapitolu z Izaiáša:
Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy.
Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.
Zerwick hovorí, že Ježiš použil „mnohých“, aby sa odvolal na Izaiáša a pripomenul, čo o Ňom prorokoval. Lenže to možno použiť aj opačne. Vyššie bolo ukázané, že v Novom zákone nemožno automaticky zamieňať „mnohí“ a „všetci“ a Izaiáš prorokuje, že Služobník Hospodinov ospravedlní mnohých, nie všetkých. Pokiaľ Ježiš rešpektoval Izaiášove slová, tak Izaiáš prorocky anticipoval Ježišove slová a Ježiš by sa neodvolával k Izaiášovi, pokiaľ by neplatilo to, čo Izaiáš o Ňom povedal.
Namieste je spomenúť aj fakt, že žiaden z rítov, ktoré Katolícka cirkev považuje za platné, či sú latinské, či sú orientálne, neuvádza v konsekračných slovách „všetkých“. Napríklad liturgia sv. Jána Chryzostoma, ktorú používajú gréckokatolíci i pravoslávni má:
Podobne po večeri aj čašu, hovoriac: Pite z nej všetci, toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov.
Katechizmus
Čo teda hovorí Rímsky katechizmus? Kongregácia pre Boží kult potvrdila, že to stále platí. Tridentský katechizmus:
Otázka XXIV: Prečo sa Pánova smrť spomína len pri posväcovaní krvi? (tzn. konsekrácii)
Odpoveď: Lebo je vhodné radšej v tejto chvíli, ako pri posväcovaní Tela, pripomenúť umučenie Pánovo týmito slovami (Mt 26:28) „ktorá sa vyleje na odpustenie hriechov“. Lebo krv zvlášť posvätená, má väčšiu moc a význam, aby každému na oči ukázala utrpenie Pána, jeho smrť i spôsob ako bol umučený. Slová, ktoré sa potom pridávajú: „za vás a za mnohých,“ zobraté jedno zo sv. Matúša, druhé zo sv. Lukáša, cirkev svätá, Duchom Božím poučená, v jedno spojila; slúžia k označeniu ovocia a úžitku z Pánovho utrpenia. Lebo ak berieme do úvahy moc jeho utrpenia, treba vyznávať, že krv Spasiteľova pre spasenie všetkých bola vyliata. Ak uvažujeme len úžitok, ktorý si z toho ľudia zobrali, tak ľahko vidíme, že z toho úžitok nie všetci, ale len mnohí majú. Keď teda povedal za “vás“, tým mienil alebo prítomných, alebo vyvolených z národa židovského, ako boli jeho učeníci mimo Judáša, ku ktorým hovoril. A keď pridal: „za mnohých“, tak ostatných vyvolených zo židov i z pohanov tak označil. Správne sa teda stalo, že nebolo povedané „za všetkých“, lebo na tomto mieste sa hovorí o úžitku z utrpenia, ktoré iba vyvoleným prináša ovocie spásy. Sem mieria slová Apoštola (Žid 9:28) „tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých“ a tak aj u sv. Jána Pán hovorí: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji.“ (Jn 17:9)
Tu sa naznačuje delikátne rozdelenie, medzi tým, čo sa vďaka Kristovmu umučeniu môže dosiahnuť a čo sa naozaj dosahuje. Aká vzácna je Kristova krv a za koľko sa naozaj predáva. Slová „za všetkých“ znamenajú, že cena Kristovej smrti je tak obrovská, že každý môže byť spasený. Každý jeden. Označujú odpustenie hriechov secundum sufficienciam. Podľa dostatočnosti. Vieme však, že nie všetci sú spasení. Svedčí o tom Kristus, mystici, zdravý rozum, sväté Písmo. Teda reálna účinnosť, efektivita Kristovej smrti, je nižšia o tie duše, ktoré nevyužili to, čo ponúka. „Za mnohých“ označuje aspekt, secundum efficiaciam, teda, že spásu dosiahnu zaiste mnohí, ale nie všetci, ktorí by mohli. Teda máme tu vykúpenie a spasenie. Kristus vykúpil všetkých (vykúpil nás bez nás), spasí sa len časť z nich (ku spáse je potrebná naša spolupráca). Podľa kongregácie pre Boží kult, toto rozlíšenie stále platí.
Sv. Tomáš Akvinský v komentári k Lk 22 hovorí: Keď riekol „za vás“, neoznačil iba apoštolov, ale celú ľudskú prirodzenosť. A starozákonná obeta krvi prvorodených bola nahradená novozákonnou Paschou k odpusteniu hriechov, krvou Kristovou k zachovaniu iba tých, ktorí patria Bohu. V komentári k Mk 14, píše: Slová „za mnohých“, ako bolo už povedané, znamenajú, že Kristus vskutku nie všetkých obmýva. A v komentári k Mt 26 dokonca píše: A treba poznamenať, že (Ježiš Kristus slovami „za mnohých“) nepovedal: za niekoľkých, alebo: za všetkých; ale za mnohých; pretože neprosil za vykúpenie celého človečenstva, ale za mnohých zo všetkých pokolení. (5)
Doposiaľ sa teda zdá, že lingvistické ospravedlnenie nepresného prekladu nie je presvedčivé. Ukazuje sa, že aj semiti rozlišujú medzi „mnohí“ a „všetci“ a platí rozlíšenie secundum sufficienciam a efficiaciam.
Vyvstáva otázka, ktorá časť konsekračných slov je absolútne nedotknuteľná, teda je podstatná pre platné premenenie, a ktorá časť je doplnková, resp. zmena v ktorej časti nemá dopad na platnosť. Otázku, či zo zasahovania do tak dôležitých a svätých vecí, ako je Rímsky kánon a jeho samotné jadro, konsekrácia, ktoré prežili nedotknuté viac než 1400 rokov (toľko majú najmladšie časti rímskeho kánonu, konsekračná formula je oveľa staršia), môže plynúť úžitok a dobro, zodpovedáme spolu s Kristom: „Strom poznáš po ovocí.“
Je nemožné si predstaviť starú omšu s miništrantkami, lektormi z ľudu, laickými rozdávateľmi Eucharistie, prijímaním do ruky, gitarami, tancom, balónikmi a podobne. Novú omšu si tak predstaviť nielen že možno, ale aj sa tak slúži.
Kedy je sviatosť platná
Sviatosť je platná, ak sa pri jej vysluhovaní zachová predpísaná matéria a forma, kde matéria musí byť istá a podstatne nezmenená a forma musí slovná, nepretržitá, bez podstatnej zmeny, istá a vyslovená bez opakovania. Platnú sviatosť vysluhuje vysluhovateľ, ktorý má moc, má aspoň nedokonalú pozornosť a má úmysel robiť to, čo robí Cirkev (tzv. intenciu, pozri Conc. Trid., sess. 7. c. 11), kde úmysel musí byť aktuálny (postačí aj virtuálny), explicitný (postačí aj implicitný), absolútny (postačí podmienečný) a vzťahuje sa na konkrétnu vec či osobu.
Problém „pro multis“ sa netýka matérie, ktorá musí byť pšeničný chlieb a hroznové víno, netýka sa moci vysluhovateľa, ktorú získal sviatosťou kňazstva ani pozornosti. Tie teraz predpokladajme za zachované. Týka sa formy, teda jej znenia v preklade do národného jazyka. Mení toto nové znenie formu podstatne, oproti tomu, čo predpisuje latinský originál? Z už spomínaného rozdielu je zrejmé, že význam celej formuly v origináli prezentuje Kristovu obetu v aspekte jej účinnosti, kdežto preklad v aspekte jej dostatočnosti. Oba aspekty sú platné a pravdivé. Ale otázka znie, či môže presun dôrazu na iný aspekt spôsobiť neplatnosť? Mohlo by to tak byť, ak by slová „za vás, za mnohých“ patrili do tej časti formy, ktorá je pre platné premenenie nevyhnutná. Patria? Táto otázka nie je Magistériom definitívne zodpovedaná a proti sebe stoja názory významných teológov. A potom je tu ešte otázka úmyslu. Môže toto nové znenie pôsobiť na intenciu vysluhovateľa do takej miery, že už nemá v úmysle robiť to, čo robí Cirkev?
Formu predpisuje jednak typické vydanie Rímskeho misálu v latinčine, ktoré je referenciou, ku ktorej sa vzťahujú všetky preklady. To znenie sme uviedli vyššie. Je tu však niekoľko magisteriálnych definícií, ktoré sa týkajú formy a stoja za zmienku.
Florentský koncil (7), uvádza formu v takom znení, ako je v Rímskom misále. Tomáš Akvinský delí konsekračné slová na tie, bez ktorých sa sviatosť neuskutočňuje: „hoc est … Corpus meum“ a „hic est … Calix Sánguinis mei a na slová, ktoré tvoria integrálnu časť, medzi ktoré patrí aj „pro vobis et pro multis“. „Forma sviatosti má naznačovať, čo sa vo sviatosti deje. Forma konsekrácie chleba by mala znamenať skutočnú premenu chleba na telo Kristovo.“ (ST, III, Q.78, čl. II)Inými slovami, potrebné slová formy musia naznačovať transsubstanciáciu.Pri konsekrácií vína Tomáš hovorí: „Preto je potrebné povedať, že všetky vyššie uvedené slová („toto je kalich … odpustenie hriechov“) patria k podstate formy; ale že prvými slovami: Toto je kalich mojej krvi, sa naznačuje zmena vína na krv, ako je vysvetlené vyššie vo forme konsekrácie chleba.“ (ST, III, Q 78, čl. 3) Tomáš teda rozlišoval medzi podstatnými slovami a tými, ktoré patria k integrite sviatosti. Zastával však názor, že vynechanie alebo zmena aj v integrálnych slovách robia sviatosť neplatnou. Treba povedať, že Tomášova pozícia nie je dostatočne zreteľne vyargumentovaná, pretože na druhej strane uznáva platnosť orientálnych foriem, ktoré neobsahujú slová „mysterium fidei“. Tomášovi súčasníci, sv. Albert Veľký, sv. Bonaventúra a neskôr aj významný tomista kardinál Kajetán zastávali názor, že k platnému premeneniu stačí len krátka forma, toto je moje Telo/toto je kalich mojej Krvi.
Tridentský katechizmus hovorí o forme pri konsekrácií chleba: „Potom nás učia svätí evanjelisti Matúš a Lukáš a tiež apoštol, že forma pozostáva z týchto slov: Toto je moje telo.“ Katechizmus pokračuje: „To, že tieto slová tvoria formu, sa dá ľahko dokázať aj rozumom. Forma označuje to, čo sa vo sviatosti uskutočňuje. Keďže uvedené slová označujú a deklarujú, čo sa deje v Eucharistii, to znamená premenu chleba na skutočné Telo nášho Pána, vyplýva z toho, že práve tieto slová tvoria formu.“
Pre konsekráciu vína katechizmus hovorí:
„Pevne veríme, že spočíva v nasledujúcich slovách: Toto je kalich mojej krvi, nového a večného zákona, tajomstvo viery, ktoré sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov. Z týchto slov je väčšia časť prevzatá z Písma; ale niektoré sa zachovali v Cirkvi z apoštolskej tradície.“ O kúsok nižšie však stojí: „nikto nemôže pochybovať, že tu tiež platí to, čo už bolo povedané o forme použitej pri posvätení chleba. Forma, ktorá sa má použiť (pri konsekrácii) tohto elementu, zjavne pozostáva z tých slov, ktoré znamenajú, že podstata vína sa premenila na krv nášho Pána, a pretože už citované slová to jasne deklarujú, je zrejmé, že žiadne iné slová netvoria formu.“
Zdá sa, že katechizmus v prípade chleba zreteľne trvá na dostatočnosti krátkej formy a pretože naznačuje, čo sa v sviatosti uskutočňuje. A v prípade vína tiež trvá na tom, že forma zjavne pozostáva zo slov, ktoré znamenajú premenu vína na Krv. Lenže zároveň tvrdí, že forma spočíva v celej vete, od Toto je … odpustenie hriechov.
Katechizmus ešte hovorí: „Ďalej (slová) vyjadrujú určité obdivuhodné ovocie Krvi preliatej pri Umučení nášho Pána, ovocie, ktoré sa osobitným spôsobom týka tejto sviatosti.“
Ak uvážime, že forma „spočíva v nasledujúcich slovách“ a v tých slovách sa nachádza aj „tajomstvo viery“, ktoré nenaznačuje to, čo sviatosť uskutočňuje, môžeme rozumne usúdiť, že výraz „(forma) spočíva v nasledujúcich slovách“ neznamená „(forma) sú nasledujúce slová,“ ale skôr hovorí, že forma je v tých slovách obsiahnutá. A ak prihliadneme k opakovanému zdôrazneniu toho, čo sa v sviatosti dosahuje, tak je možné zastávať názor, že Tridentský katechizmus je pre dostatočnosť krátkej formy – toto je moje Telo/toto je kalich mojej Krv. (11)
Tridentský koncil hovorí, že znenie formy pre každú sviatosť opíše a uvedie v katechizme (12)
Inštrukcia k Rímskemu misálu De defectibus hovorí, že slová „Hic est enim … in remissionem peccatorum“ (dlhá forma) konštituujú „slová konsekrácie, ktoré sú formou tejto sviatosti“. Dokument tiež hovorí, že ak niečo vo forme chýba alebo sa zmení, čím sa zmení význam slov, sviatosť je neplatná. Zdá sa, že tento dokument, vydaný tri roky po katechizme, hovorí niečo iné ako katechizmus.
To si žiada zosúladiť. Katechizmus má vyššiu autoritatívnu moc a De defectibus by mal tvrdiť to isté, čo katechizmus. Nezdá sa pravdepodobné, že by v tak dôležitej veci, tridentskí otcovia niečo prehliadli a zanedbali. Tiež sa ukazuje, že De defectibus nerobí rozdiel medzi podstatnými a nepodstatnými slová z formy, ale predpisuje ju celú, vrátane slov ako enim a mysterium fidei. A zároveň hovorí, že k vo forme chýba niečo alebo sa zmení tak, že sa zmení význam, tak je sviatosť neplatná. Čo naznačuje, že by v nej mohlo chýbať niečo, alebo byť zmenené niečo, čo by platnosť neohrozilo.
Niektorí autori poukazujú na to, že postupom času sa stále viac teológov prikláňalo na stranu dostatočnosti krátkej formy, hoci definitívny výrok cirkevného Magistéria v tejto veci nebol daný. Svätý Alfonz Ligouri vo svojej veľkolepej morálnej teológií hovorí: „Aká je forma konsekrácie Eucharistie? … Aj keď pravdivejší a bežnejší názor je názor svätého Bonaventúru, Suareza, Bellarmina a ďalších, že podstatné slová sú iba tieto: Toto je kalich mojej Krvi (alebo) Toto je moja Krv (alebo slová rovnocenné s týmito); každý, kto by vynechal alebo zmenil ktorékoľvek zo zvyšných slov, by vážne hrešil. …(13)
„Pri konsekrácií kalicha sú iba slová Toto je kalich mojej Krvi podstatné (de essentia). Existuje však aj opačný názor. Zastáva ho Gonet a Salamantskí, so svätým Antoninom, Silvester, Paludano, Hurtado, Arauxo, Richard a ďalší, ktorí hovoria, že všetky ďalšie slová … nového a večného zákona atď. sú podstatné. A zdá sa, že i sv. Tomáš je toho názoru, keď hovorí: a teda aj tie ( slová), ktoré nasledujú, sú pre Krv podstatné, aby bola konsekrovaná v tejto sviatosti, a preto je potrebné sa domnievať, že sú podstatou formy. Preto hovorí Gonet, že ak sú tieto slová pre Krv podstatné, sú tiež podstatné pre formu.(14) … Ale viac je rozšírený názor, ktorý zastávajú Scotus, Petrocoren, Holzman, Juenin, Tornely, Lugo, s Bellarminom a Sporerom, so sv. Bonaventúrom, Suarezom a mnohými tomistami, ako napr. Sotus, Contenson, Wigandt a Cocina, ktorí hovoria, že iba slová Toto je kalich mojej krvi sú nevyhnutné pre formu. Dokazujú to najprv zo slov svätého Pavla (1 Kor 11): Tento kalich je Nový zákon v mojej krvi. Z toho súdia, že nie je veľmi uveriteľné, že by apoštol vynechal niečo podstatné pre formu. Dokazujú to aj z rozumu: pretože tieto slová samotné znamenajú prítomnosť Kristovej krvi pod podobou vína, kým ostatné slová sa týkajú celistvosti formy, ale netýkajú sa jej podstaty.
Tento posun je vidieť aj u moderných teológov. A. Spesz píše: „V druhej forme, zdá sa, iba slová „toto je kalich mojej krvi“ sú podstatné, lebo dostatočne vyjadrujú a teda aj spôsobujú, čo sa má stať. No sú autori (zdá sa, že i sv. Tomáš patrí k nim), ktorí aj ostatné slová považujú za podstatné a preto ten, kto by ich vynechal, musel by zopakovať podmienečne celú formu, aby konsekrácia bola isto platná. Isto neplatná by bola forma, ak by sa v nej zmenil zmyslel podstatne.“
J. Foltynovský píše: „V první formuli jsou všechna slova de essentia consecrationis vyjma slovo „enim“; v druhé formuli jsou de essentia slova: „Hic est calic Sanguinis mei,“ ač mnozí theologové i další slova „novi et aeterni“ etc. pokládají za podstatná k platnosti konsekrace. V praxi přidržeti se jest názoru bezpečnějšího, tedy druhého.“ (16)
Z uvedeného možno uzavrieť len toľko, že problém, ktorý nepresný preklad konsekračných slov spôsobil, je komplikovaný a najlepšie teologické mozgy latinskej cirkvi zastávali rozličné stanoviská. Nie je jasné, aké dobro a akú väčšiu jasnosť a aký úžitok, ktoré si želala liturgická konštitúcia II. vatikánskeho koncilu, to malo Cirkvi priniesť. Nezdá sa, že by nejaké vôbec bolo. Nie je jasné ani to, prečo Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí pripustila, aby sa takáto zmena udiala, a čo tým sledovala. Po 36 rokoch sa však tá istá kongregácia „poponáhľala“ s nariadením uviesť preklady na pravú mieru, čím pripustila, že preklad „za všetkých“ je menej vhodný. Teda poprela to, čo v roku 1970 tvrdila: Schválením, ktoré bolo udelené tejto obmene liturgického textu v ľudových jazykoch, sa nedostalo do textu nič menej správne, čo by bolo treba opraviť alebo zlepšiť. V texte nariadenia kardinála Arinzeho stojí „že ide len o formálnu úpravu, ktorá lepšie zodpovedá latinskému originálu pro multis a nijako nemení katolícku náuku o tom, že Ježiš zomrel za všetkých. Ostáva dogmou viery, že Kristus zomrel na kríži za všetkých ľudí.“ To je pravda, ktorú nikto z kritikov nepresného prekladu nespochybnil. Katolíci však vedia, že sviatosti sú príliš cenné na to, aby sa ľahkovážne hazardovalo s ich formou. A hoci sa zdá, že nepresný preklad sa nedotkol podstatných slov pre platnosť sviatosti, stále sa natíska otázka, čomu to prospelo a aké dobro z toho vzišlo. Okrem toho, zmena formy sviatosti, spojená s biednou teologickou a liturgickou formáciou, ktorá prišla po koncile, môže ovplyvniť úmysel kňaza robiť to, čo robí Cirkev. Ak pozeráme na niektoré moderné omše, tak na otázku, či má celebrant naozaj úmysel robiť to, čo robí Cirkev, neraz nedokážeme odpovedať pozitívne.
Vyžadoval si toto opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi?
Spoločnými silami prebuďme SVEDOMIE Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať, preto prosíme o Vašu PODPORU. Ďakujeme!
Bankové spojenie: SK7765000000000020594299
