Pri jasličkách

biskup Jozef Čársky
27. decembra 2021   Cirkev

Na púti nášho pozemského života sú pre nás kresťanov milou zastávkou betlehemské jasle, ku ktorým každý rok na Vianoce idú v duchu stá milióny ľudí, aby svätou radosťou naplnili srdcia. Sú nám posilou tieto jasle, ktoré sa tohto roku, uprostred trosiek, spôsobených vojnou, tíško ku nám blížia. Dieťatko v nich leží, tajomnou silou svojej rúčky stláča jedno rameno váhy svetových dejín, kým druhé rameno ľudská zloba a zaslepenosť stláča ešte k väčšiemu súženiu. Uprostred tisícorakých starostí, bôľov a krížov, dobre nám padne odpočinúť si pri týchto jasliach, najmä dnes, keď na nás ťažko doliehajú následky šesťročného besnenia najväčšej vojny svetových dejín. Zastavme sa v krátkom uvažovaní pri týchto jasličkách.

Pri jasličkách radosť naplňuje naše srdce, keďže so svetielkami vianočného stromčeka zapáli sa i v našom srdci svetielko pravej radosti, lebo Vianoce sú sviatkami všetkými ľuďmi hľadanej blaženosti. Čistá radosť nevinných detských sŕdc naplní aj srdcia dospelých; na chvíľu zabudnú na svoje trápenia a bôle, a úprimne sa radujú.

Hlavnou príčinou tejto radosti nie je ten ozdobený vianočný stromček a pod ním skromné darčeky alebo hojnejšia večera na Štedrý večer. Nie, tieto sú len výrazom radosti nad tým, čo sa pred dávnymi rokmi stalo v Betleheme, keď sa druhá Božská osoba, Syn Boží stal človekom a na svet narodil. Všetok pôvab vianočného stromčeka, všetka krása a kúzlo Vianoc vyvierajú z jasličiek, z vteleného Syna Božieho, ktorý ako nemluvniatko v nich leží.

No Vianoce nie sú len spomienkou na príchod Spasiteľa, na jeho narodenie. My, kresťania, máme jeho narodenie prežiť duševne. Spasiteľ na každé Vianoce prichádza medzi nás, klope na dvere nášho srdca, našich rodín, aby sme mu ich otvorili a prináša nám svoje dary, svoje milosti, svoje učenie, svoje príkazy, ktoré oblažujú ľudí, jedincov i spoločnosť, rodiny i národy.

Koľko vnútorného šťastia a spokojnosti poskytuje človeku v trápení napríklad učenie Kristovo o Prozreteľnosti Božej, ktorá nás miluje a nám i vtedy dobre chce, keď na nás kríže dopúšťa. Koľko duševnej útechy prináša povedomie, že žijeme v stave posväcujúcej milosti. Ako vie oblažiť človeka verné plnenie príkazu Kristovho o láske!

Stará vianočná legenda rozpráva o zbožnom roľníkovi, ktorý, keď ovdovel a zostal na staré dni sám, predal svoj majetok a išiel bývať do mesta, aby tam v zbožnosti strávil koniec života. Raz v nedeľu pred Vianocami počul v kázni, že kto pred Vianocami pristúpi k sviatostiam a vzbudí v sebe túžbu po Spasiteľovi, k tomu príde na Štedrý večer Ježiško. Preto sa vyspovedal, išiel na sv. prijímanie a chystal sa na návštevu Ježiška. Na Štedrý deň k večeru vzal Písmo sv., čítal v ňom stať o narodení Ježišovom a čakal, kedy vkročí Spasiteľ. Vonku sa už stmievalo, dul mrazivý vietor, ale Ježiško nešiel. Cez oblok vidí zametača ulice, ako si dýcha do dlaní a trie ruky od zimy. Poľutuje ho, zavolá dnu, aby sa zohrial, podá mu teplého čaju, dá mu zajesť. Tento mu vrúcne ďakuje a želá mu, aby mu Ježiško odplatil. – Ale Ježiško ešte neprišiel.

O chvíľu zočí uzimeného učňa, v roztrhaných topánkach, ako nesie šaty zákazníkovi, od zimy si tlčie jednu deravú topánku o druhú. „Chudák – pomyslel si – i tomuto urobím radosť.“ Zaklope na neho, aby vošiel, podá mu kus vianočného koláča, vyhľadá odložené topánky a hovorí mu: „Obuj si ich, či ti budú dobré.“ „Och, aký ste dobrý! Nech Vás Ježiško odmení!“ Ale Ježiško nejde. Kedyže už príde? Však už zapaľujú sviečky na vianočných stromčekoch. Vtom zbadá pred domom plačúcu ženu s troma chatrne oblečenými deťmi, ktoré sa túlia k nej pred vetrom, a od zimy sa trasú.

„Úbožiatka!“ – povzdychne si, zavolá ich a keď zvie, že matka je chorá, že nemajú čo jesť, že bývajú v nevykúrenom pivničnom byte, posadí ich k stolu, zadrží na večeru, vyhľadá šaty po svojej nebohej žene, aby sa obliekli, dá vykúriť malú komôrku, aby v teple strávili Svätú noc. Bozkávajú mu ruky, ďakujú mu, modlia sa za neho. – Keď sa uložili, vrátil sa k Písmu sv., v ktorom prievan prevrátil niekoľko strán a do očú mu padli slová Ježišove: „Kto príjme jedného z najmenších bratov mojich, ten mňa príjme.“ Svitlo mu v mysli, že Spasiteľ tento večer tri razy bol u neho, že nocuje u neho v svojich chudobných bratoch, a bol pri tom nevýslovne blažený. A učinil blaženými i tých, ktorým lásku preukázal. Áno, Spasiteľ blaží.

No nielen jedinca oblažuje, i spoločnosť i národy, ak Ho príjmu. Žiaľbohu, nechcú Ho prijať. „Nechceme, aby tento panoval nad nami!“, volajú mnohí a odvracajú sa od Krista, od Jeho učenia a hľadajú nových spasiteľov, ktorí prinášajú jednotlivcom i spoločnosti skazu a záhubu. Stačí spomenúť len nedávno skončivšieho, nového „spasiteľa“ Nemecka, do akého nešťastia uvrhol nielen svoj národ, ale celú Európu. – Nepriatelia kresťanstva radi predstavujú Krista a Jeho učenie ako prežitok, akoby bolo stratilo svoju oblažujúcu účinnosť. Toto tvrdenie však neobstojí. Lebo i keď treba pripustiť, že vplyv kresťanstva na mnohých kresťanov nepôsobí dostatočne, príčina toho neväzí v kresťanstve, v jeho učení, v jeho zásadách, ale v tom, že sa ľudia od Krista vzdialili a žijú tak, akoby sa nebol narodil.

Darmo svieti slnko, keď si zažmúrim oči, neuvidím; darmo je svieži vzduch, keď nebudem dýchať, zadusím sa; darmo rodí zem obilie, keď z neho zhotovujem opojný nápoj, ktorým sa otravujem. Pominulo už 7 mesiacov od skončenia vojny, ale ešte niet pokoja, ba stále sa hovorí o novej, strašnej zbrani, atómovej bombe, o možnosti vojny. Prečo? Preto, lebo ľudia, ktorí spravujú osudy národov, nie sú preniknutí zásadami Kristovho evanjelia, najmä láskou, spravodlivosťou a odpúšťaním. Preto nie v kresťanstve, ale v kresťanoch je chyba.

Ako by sa zmenil svet, koľko zla, trápenia, nespravodlivosti, krivdy, nespokojnosti by sa odstránilo, koľko duševného pokoja a blaženosti by sa vrátilo do sŕdc miliónov, keby svet splnil aspoň len hlavný príkaz Kristov: „Miluj blížneho svojho, ako seba samého“ a „Čo nechceš, aby iný tebe činil, nečiň ani ty inému.“ Čím viac sa blíži ľudstvo ku Kristovi, Jeho učeniu, Jeho príkazom, tým je blaženejšie, čím viac sa vzďaľuje od neho, tým je nešťastnejšie. Pekne to vyjadril ministerský predseda Veľkej Británie Attlee, ktorý v minulých dňoch v Amerike na spoločnom zasadnutí amerického Kongresu povedal: „Najväčšou úlohou, ktorá nás očakáva, je, aby sme presvedčili ľudstvo, že jedinou záchranou civilizácie je: prijať a uskutočniť kresťanskú zásadu o láske k blížnemu, a to tak v stykoch medzinárodných, ako aj v živote národov.“

Že je tomu tak, dokazujú to aj dejiny. Kresťanstvo odstránilo najväčšiu škvrnu pohanskej doby, otroctvo; prinieslo uznanie práci, ktorá bola pokladaná za potupu; pozdvihlo ženu z otrokyne na družku života; posvätilo rodinu: zakladalo nemocnice, sirotince, útulne pre práceneschopných a pre starcov; zmenšilo ukrutnosť vojen a zlepšilo zachádzanie s vojnovými zajatcami, atď. Túto silu má kresťanstvo i dnes, len ho musí svet prijať a podľa neho sa riadiť. Kým sa to nestane, darmo čakáme zlepšenie povojnového položenia. Musíme byť prichystaní ešte na horšie veci. Atómové bomby neveštia v tomto ohľade nič dobré.

Sú Vianoce, Spasiteľ hľadá prístrešie. Betlehemčania ho neprijali, do chladnej maštale sa musel utiahnuť. Prijmime ho my, každá rodina slovenská, celý slovenský národ. Nech On a Jeho duch panuje v našich srdciach, v našich rodinách, v našom školstve, v našom zákonodarstve a v celom našom verejnom živote.

Jedine v Ňom je pomoc, preto pôjdeme s dôverou k jasličkám a otvoríme Mu svoje srdcia.

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Pútnik cyrilometodejský 9–10/1945, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)