Pretlak statusov a fotografií, ale kultúra bez pamäti. Čo povedia na naše statusy historici budúcnosti? -

Pretlak statusov a fotografií, ale kultúra bez pamäti. Čo povedia na naše statusy historici budúcnosti?

Jakub Majewski
17. augusta 2020
  Spoločnosť

Topíme sa v množstve slov. Vypúšťame milióny príspevkov na sociálnych sieťach, milióny textových správ a státisíce e-mailov. Fotíme milióny záberov. A pri tom všetkom – hoci to môže znieť absurdne – strácame pamäť. Naše vnúčatá s úžasom zistia, že o svojich prarodičoch nevedia nič. A už sa ani o nich nič nebudú môcť dozvedieť…

Môžeme hovoriť o strate pamäte, keď produkujeme také neuveriteľné množstvo informácií? Keď za posledných dvadsať rokov ľudstvo napísalo viac slov a uložilo viac fotografií, zvukových a obrazových záznamov než za celú dobu svojej dovtedajšej existencie? Táto ohromná nadprodukcia je navyše dielom širokých más spoločnosti. Koniec koncov to, čo je dnes normou, pred sto rokmi bolo pre väčšinu ľudstva nedostupné. Málokto si mohol dovoliť urobiť viac ako desať či dvadsať rodinných fotografií za rok a pre mnohých bol tento výdavok taký významný, že fotografie si objednávali iba pri najvýznamnejších príležitostiach: krst, svadba, pohreb. Ba čo viac, pred sto rokmi, tretina obyvateľov u nás nevedela písať, takže tí, ktorí písali listy, pamätníky a denníky či časopisy, boli v menšine.

Bezpochyby ešte nikdy v histórii také veľké percento našich ľudí si toľko nezapisovalo ako dnes. A má nám hroziť zabudnutie? Áno! Pretože viac než na množstve záleží na kvalite.

Spomienky písané prstom po vode

Vezmime napríklad Facebook. Každý deň používatelia tohto servisu napíšu aspoň niekoľko viet o tom, čo dnes robili, čím sa zamestnáva ich myseľ, čo si myslia o veľkých i malých udalostiach a podobne. Na Facebooku píšeme všetko, čo sme kedysi písali do denníka. A čo na tom, že v minulosti si denník viedla iba vzdelaná elita, šľachta a inteligencia, a dnes sociálne médiá využívame takmer všetci?

Suvisiaci článok

Ako sa správať k dáme

Pri každodennej záplave informácií je už po niekoľkých dňoch ťažké nájsť to, čo sme sami napísali, a po niekoľkých mesiacoch je to prakticky nemožné. Čím ďalej, tým je to horšie.

Nie je to lepšie ani s fotografiami. Ľahkosť zhotovenia digitálnej fotografie znamená, že ich robíme veľa, ale menej selektívne. Z jednej udalosti môžeme urobiť stovky fotografií – a potom ledva si ich prezrieme, zmiznú v hĺbkach našich pevných diskov. Je pravda, že pôvodne sme mali v úmysle vybrať desiatku najlepších fotografií a vytlačiť ich na papier – bolo ich však toľko, že ich výber by si vyžadoval toľko času, že sme sa do toho ani nepustili. Hovoríme si, že sú v počítači, takže sú v bezpečí a niekedy v budúcnosti si na ne nájdeme čas. Je to možné, ale aj keby nás ani havária harddisku nepripravila o uložené materiály, môže sa ukázať, že sami sa môžeme stratiť v našom vlastnom disku, v nespočetných priečinkoch a podpriečinkoch, v priečinkoch vnútri priečinkov atď. A keď zomrieme, či tam naše deti niečo nájdu?

V istom zmysle možno povedať, že súčasná situácia je jednoducho návratom k normálu: v dejinách ľudstva málokto po sebe zanechal písomnú stopu, nehovoriac o nahrávkach. Aj keď napokon vzniklo veľa písomných prameňov, väčšina z nich sa časom stratila. Koľko osobných denníkov či slávnych šľachtických pamätníkov bolo nezvratne stratených! Avšak tam, kde sa tieto záznamy podarilo uchovať, predstavujú neoceniteľný poklad a ukazujú nám históriu v mikro mierke: nielen to, ako žili minulé generácie, ale aj to, ako žili konkrétni ľudia, čím sa riadili, čo ich inšpirovalo, na čo boli hrdí a za čo sa hanbili.

Obrovská pokladnica… alebo veľké smetisko?

Môžete sa utešovať: naše zápisy navzdory všetkému nezmiznú.

Aj keby sme nepísali denníky, neuchovávali naše listy ani nekládli fotografie do albumov, počítače si predsa len zachovajú veľa dát, najmä z internetu. O sto rokov sa budú historici prekopávať cez naše hlúpe príspevky na Facebooku a ešte horšie na Twitteri. Tento súbor bude pripomínať obrovskú nádobu na odpadky, pričom výkonné vyhľadávače umožnia automaticky zachytiť, dajme tomu, všetky záznamy, ktoré v daný deň sa objavili v danom štáte, v danom jazyku, obsahujúce dané slovo. Historici však z tejto kopy sena budú vyberať ihly. Ale ako málo ihiel a veľa sena!

Je paradoxné, že prax vedenia osobného denníka už len kvôli námahe spojenej s ručným písaním nútila k starostlivému výberu. Nepísali sme o všetkom, ale iba o tom, čo je dôležité. Rovnako dôležité bolo aj to, komu sme písali. Adresátom osobného denníka sme boli my sami. Autori, samozrejme, predpokladali, že po smrti ho bude čítať ktosi iný, ale táto forma písania podnecovala k hlbšej a osobnejšej reflexii, k úprimnosti a otvorenosti voči sebe samému. Takže to bolo v úplnom protiklade k našim facebookovým vyznaniam, ktoré vždy vznikajú s myšlienkou, že ich budú čítať zástupy, nie osoby, a nie ktoviekedy, ale teraz.

Na Facebooku prebieha stála súťaž v popularite, v zhromažďovaní „lajkov“. Aj keď sa nám to nezdá, tento systém nás aspoň podvedome ovplyvňuje, núti nás vyjadrovať sa umelo, preháňať maličkosti, preskakovať to, čo je dôležité – a niekedy sa jednoducho podrobujeme autocenzúre.

Historici skúmajúci príspevky na Facebooku budú veľmi sklamaní plytkosťou našich diskusií o každodenných hlúpostiach a trápnych nadávok na politikov či celebrity. Historici si však v tomto smetníku vždycky nájdu niečo pre seba. Horšie je to s tými, pre ktorých by naše spomienky boli najdôležitejšie – pre našich potomkov.

Rodinné spomienky sú vzácnejšie než striebro

Aký význam má rodinná pamäť? Príbehy o tom, kým bol dedko alebo pradedko, odovzdávané z generácie na generáciu, v akých vojnách bojoval, kde mala babička dom a tak ďalej? Práve tieto spomienky – väčšmi než naše gény – určujú, kým je náš rod a kým sme my sami. Zakoreňujú nás do širšej reality, pripútavajú nás ku konkrétnej zemi, ku konkrétnej kultúre a ku konkrétnemu národu. Povedomie o koreňoch, hoci aj tých najbiednejších, v nás vzbudzuje hrdosť na našu rodinnú a národnú minulosť a na túžbu budovať budúcnosť.

Alebo to povedzme rovno: komu sú predkovia ľahostajní, ten nebude chcieť mať deti. Veď načo? Človek bez koreňov nevidí seba ako ďalší článok v reťazci a svoju budúcnosť ako dlh voči minulosti. Takýto človek bude kočovníkom, ktorý žije a pracuje tam, kde mu to práve vyhovuje, ale nikdy a nikde nebude mať domov.

Chceme, aby si naše deti a vnúčatá „volili budúcnosť“ –  čiže ničotu? Už vidíme, čo dnes hrozí, keď stále častejšie počúvame medzi našimi krajanmi, že ten či onen sa cíti viac Európanom než členom štátu, z ktorého pochádza. Viac než komunizmus to boli gigantické presuny obyvateľstva, ktoré mnohých z nás zbavili koreňov. Kým však ešte nejaké zostali, existuje nádej a príležitosť na nové zakorenenie – pokiaľ budeme chcieť.

Uchovanie minulosti je dnes viac než iba zhotovovanie rodokmeňov – tie sú iba akési lešenia, ktoré bez obsahu nebudú nič znamenať. A to, či budeme mať nejaký obsah, ktorý bude možné rekonštruovať, záleží iba od nás. Či si dáme tú námahu a vyvoláme a opíšeme ďalšiu sériu fotografií, či budeme chcieť zapísať a zaznamenať naše myšlienky a príbehy. Či budeme ochotní dať svojim deťom viac ako len bankový účet?

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT

Alarmujúce výsledky prieskumu medzi Slovákmi: Väčšina potraty akceptuje, polovica aj registrované partnerstvá, rovnako eutanáziu! Aj tzv. konzervatívci!!!