Patrí žena k oltáru?

Michal Semín
14. januára 2021   Cirkev

Pápež František svojím Motu Proprio Spiritus Domini z 10. januára 2021 zmenil paragraf Kódexu kánonického práva, ktorý službu lektora a akolytu doteraz vyhradzoval výhradne mužom. Toto rozhodnutie je len ďalším krokom na ceste laicizácie a feminizácie liturgického života Cirkvi.

Hoci sa Motu Proprio zameriava na službu lektora a akolytu, prítomnosť žien, respektíve dievčat a mladých slečien pri oltári, sa v posledných desaťročiach neobmedzovala len na čítanie z Písma svätého či udeľovaní svätého prijímania. Ešte o niečo skôr a to najmä v západných krajinách, sa presadila prax miništrantiek. Sprvu contra lege, po roku 1994, z vôle Jána Pavla II., aj s pápežským požehnaním.

Vo všetkých týchto prípadoch je porušený dôležitý princíp, ktorý nie je len disciplinárnej povahy – všetky služby u oltára, na ktorom je nekrvavým spôsobom sprítomňovaná Kristova obeť na kríži, sú totiž podstatným spôsobom späté so sviatostným kňazstvom. Aj preto cirkevný koncil v Laodicei v roku 365 v kánone 44 stanovil, že „ženy nemajú pristupovať k oltáru“. Miništrantská prax pomáha služobníkom pri oltári rozpoznať, či sú Bohom povolaní ku kňazskému povolaniu, ktoré je ženám z princípu zakázané. Nie preto, žeby ženy boli v Božích očiach menejcenné, ale preto, že Boh sa stal nielen človekom, ale aj mužom.

V poriadku milosti je určite mnohá žena Bohu bližšia, než ktorýkoľvek muž, na potvrdenie jej dôstojnosti však služba pri oltári nie je nutná. Ak by tomu bolo naopak, bolo by určite na mieste, aby tá najsvätejšia zo všetkých žien, Panna Mária, mala pri oltári, pri obetovaní svätej omše, privilegované postavenie. S istotou však vieme, že Panna Mária ani neminištrovala, ani nečítala epištolu, ani nekázala, ani nepodávala Telo jej Božského Syna. A nebolo to z dôvodu dobových predsudkov voči ženám, ale z dôvodu nadčasovej platnosti nemenného Božieho zákona, ktorému sa bezvýhradne podvolila.

Prizvanie dievčat, oblečených v miništrantskom odeve, k oltáru, tejto pravde odporuje a súčasne narúša dôležitú symboliku liturgického vyjadrenia prirodzených rozdielov medzi povolaním muža a ženy. Vytvára totiž dojem, že byť mužom či ženou je z metafyzického hľadiska úplne bezvýznamné a že zaujímanie rôznych rolí je len vecou spoločenských stereotypov a dobovo podmienených noriem. A pretože ktorákoľvek miništrantka je pri oltári šikovnejšia – a možno aj svedomitejšia – ako rovnako starý chlapec, vedie to u mnohých z nich k opusteniu miništrantskej služby. Predsa sa o ňu nebudú naťahovať s dievčatami, že…

Františkovo Motu Proprio však ide ešte ďalej. Služba lektora a akolytu bola po dobu viac ako 1700 rokov súčasťou tzv. nižších svätení – ostiariát, lektorát, exorcistát a akolytát. Kňazi slúžiaci v novom ríte Pavla VI. už tieto svätenia nepodstupujú, u spoločenstva kňazov zachovávajúcich tradičnú prax Cirkvi sa však naďalej vykonávajú.

Pripomeňme si, v čom služba lektorov a akolytov historicky spočívala. Lektor je z nižších svätení najstarší, pretože siaha až do čias apoštolských. Hovorí o ňom už sv. Justín Mučeník († 167): „V nedeľu sa schádzajú všetci, ktorí žijú v mestách a na vidieku, na jednom mieste. Tu sa čítajú pamiatky apoštolov a spisy prorokov, pokiaľ čas dovolí. Keď lektor skončí, má potom má príhovor predstavený, aby ľud poučil a povzbudil k nasledovaniu tých krásnych slov.“ Tiež Tertulián a sv. Cyprián sa o ňom zmieňujú. Druhý nicejský koncil v roku 787 výslovne zakázal, aby nikto nezastával úrad lektora, ak k nemu nebol vysvätený, teda ak mu nebol zverený úrad a udelená milosť k tomu, aby verejne čítal zo Svätého písma zhromaždeným veriacim.

Aj svätenie k službe akolytu siaha do raných kresťanských čias. V katakombách boli potrební muži, ktorí by sa starali o bezpečné osvetlenie tmavých podzemných priestorov pri bohoslužbách. Aj po ukončení prenasledovania zostal tento úrad pre hlboký význam svetla v kresťanských chrámoch zachovaný. Podľa výroku pápeža Inocenta I. (402-417) roznášali akolyti chlieb posvätený v nedeľu pri pápežskej svätej omši kňazom iných kostolov, aby v ten deň neboli izolovaní zo spoločenstva s pápežom. Ďalej držali pri pápežskej omši zvláštne vrecká, nad ktorými kňazi posvätené hostie lámali na menšie kúsky. Teraz majú akolyti (tí, ktorí idú za duchovným, aby mu pomáhali, ktorí ho „nasledujú“) na starosti nosiť svietniky, zapaľujú sviečky na oltári a podávajú na oltár kanvičky s vínom a vodou. Majú byť strážcami svätostánku, pred ktorým udržujú večné svetlo.

Týmito službami budú teraz trvale a rovnocenne s mužmi liturgickým obradom poverované aj ženy. O nevhodnosti aktívnej liturgickej služby žien pri bohoslužbe však hovorí už Sväté písmo: „Ženy nech na zhromaždení mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť; majú sa podriaďovať, ako to hovorí aj zákon. Ak sa chcú o niečom poučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov; žene sa nesluší hovoriť na zhromaždení.“ (1 Kor 14: 34-35). A ten istý apoštol píše sv. Timotejovi: „Žena nech prijíma poučenie mlčky so všetkou podriadenosťou. Nedovoľujem žene učiť. Žena nemá mať moc nad mužom, ale sa má nechať viesť.“ (1 Tim 2: 11-12).

Prizvaním žien do presbytéria dochádza k fatálnemu narušeniu jedinečnosti a výlučnosti vzťahu medzi Kristom a kňazom, ktorý slúži pri oltári in persona Christi. Zároveň je tým Cirkev obžalovaná z toho, že ženám upierala právo slúžiť pri oltári v dobách minulých.

Hoci Motu Proprio rozlišuje medzi službami sviatostnými a nesviatostnými, pre revolučne naladených stúpencov Veľkého resetu v Cirkvi predstavuje zavedenie lektorátu a akolytátu žien len ďalší stimul na zvýšenie tlaku na presadenie svätenia žien aj pre službu diakonskú a kňazskú.

„Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Luk 18: 8)

PDF (formát pre tlač)