Prečo vypukla prvá svetová vojna? - Christianitas

Prečo vypukla prvá svetová vojna?

Tomasz D. Kolanek
12. augusta 2019
  História

Niektorí povedia: balkánska kríza a atentát v Sarajeve. Iní sa budú odvolávať na nacionalistické a imperiálne tendencie Ruska, Rakúsko-Uhorska a Pruska. Ďalší vás budú presviedčať, že za všetko môžu ekonomické záujmy, ktoré mohol zabezpečiť iba ozbrojený konflikt.

Zdroj: flickr.com

A čo keď jej hlavná príčina leží niekde úplne inde? Čo keď I. svetová vojna bola skutočne realizáciou ideí, ktoré ešte jakobíni vložili do myslí európskych vládcov? Čo ak tento nezmyselný a iracionálny boj je dôsledkom osvietenského odmietnutia Stvoriteľa a vzdávania holdu novému „zlatému teľaťu“, akým bol tzv. humanizmus?

Človek “pánom sveta“

Skúsme si predstaviť šťastný svet, ktorý už dlho žije v mieri. Ak dochádza ku konfliktom, sú miestne, relatívne malé a krátkodobé. Ľuďom sa darí čoraz lepšie. Prijímajú sa sociálne zákony, zavádza sa sociálne poistenie, minimálna mzda atď. Zakladajú sa verejné školy, knižnice, múzeá… Už niet takého vykorisťovania ako bolo pred sto rokmi – na začiatku 19. storočia.

Technologický pokrok je mimoriadny a ohromujúci. Za osemdesiat dní môžete obísť celý svet, ako to urobil Fileas Fogg v knihe Julesa Vernea. Vďaka železnici a motorovým vozidlám, hovorovo povedané, sa vzdialenosť medzi mestami, krajinami a kontinentmi skracuje. Tok informácií „ešte viac zmenšil svet“. Správy „cestujú“ rýchlejšie ako človek a tovar. Telegrafické, telefónne, noviny s vysokým nákladom prinášajú informácie z druhého konca sveta nie za mesiac, ale za pár hodín. Aj medicína zaznamenala obrovský pokrok. Veď už sa vie aj to, odkiaľ sú choroby! Boli objavené baktérie, boli objavené lieky.

To nie je všetko! Európa už viac ako 50 rokov nezažila hladomor. Poslednou takou tragédiou bol zemiakový mor a hladomor v Írsku v polovici 19. storočia. Zdá sa, že takýto svet musel byť skutočne šťastný a ľudia na prelome 19. a 20. storočia dosiahli všetko a mohli pokojne prežívať dlhé a pokojné „leto“ civilizácie.

Osoby, ktoré v tom čase žili  v „sýtosti“ a v „svätom pokoji“ ľudia, ktorí vlastnili oveľa viac materiálneho majetku ako ich predkovia, a ktorí sa nadchýnali obrovským technickým pokrokom, však ochoreli na chorobu známu z predchádzajúcich dvoch revolúcií. Prevažná väčšina z nich stratila vieru v Boha a v človeka. Inak povedané: ich nohy nestáli na základoch, na ktorých i napriek veľkým pohromám po stáročia stála kresťanská civilizácia.

Architekti revolúcie

Jedným z týchto základov bolo Desatoro, ktoré po stáročia bolo určujúcim a základným kameňom morálneho zákona pre všetkých ľudí – veriacich aj neveriacich. Bohužiaľ – presvedčenie, že Desatoro Božích prikázaní platilo, platí a bude platiť pre všetkých, bolo najprv rôznymi spôsobmi spochybňované a potom jednoducho zahodené…

Pričinilo sa o to viacero osôb. Možno jedného dňa sa nám podarí opísať všetky, ale teraz sa zamerajme na štyri, ktoré dnes mnohí považujú za „veľkých vedcov“.

Prvým z nich bol Sigmund Freud. Tvrdil, že Desatoro je irelevantné a že príkazy a zákazy, ktoré obsahuje, nemajú nijaký význam, pretože libido a sexuálne túžby dominujú nad všetkým, najmä nad človekom. To nie je všetko! Freud tvrdil, že pudy ospravedlňujú všetky činy ľudí a nedá sa povedať, že to, čo sme doteraz považovali za zlo, je zlé a to, čo sme považovali za dobro, je naozaj dobré.

Freudova „koncepcia“ mala osudné účinky, pretože ľudia stratili nespochybniteľnú dôveru, že ich život, ako aj „život civilizácie“ sa riadi neotrasiteľnými morálnymi zásadami. Najhoršie zo všetkého bolo, že prestali veriť, že existuje odmena za dobré skutky a trest za zlé skutky.

Ďalším veľkým revolucionárom bol bezpochyby Albert Einstein, ktorý po Desatore spochybnil ďalší fundament, čiže „istotu Zeme a času“…

Einstein oznámil, že Vesmír nie je taký, ako sa myslelo po stáročia, a že hmota nie je niečo konštantné, pretože sa môže voľne meniť napríklad na energiu, a preto fakt, že chodíme po zemi, v skutočnosti nič neznamená, pretože Zem môže kedykoľvek prestať existovať.

To isté platí pre „istotu času“. Einstein povedal: mysleli ste si, že čas je istý a vždy beží rovnakým spôsobom v jednom smere? Nie je tomu tak! Čas je relatívny a jeho plynutie závisí od mnohých faktorov.

Vyššie uvedený príklad sa neuvádza preto, aby sme spochybňovali Einsteinove vedecké objavy. Tie boli potvrdené početnými  štúdiami a experimentmi. Problém je v tom, že ich využívali rôzni „sociálni inžinieri“, ktorí sa vyhlasovali za nepriateľov Cirkvi a kresťanstva. Fyzikálne teórie slúžili nielen vede, ale využívali ich aj tvorcovia „nového, úžasného sveta“, ktorý je naplnením snov všetkých revolucionárov. Svet, v ktorom „bôžik rozumu“ zabil Boha.

Tretím „architektom“, ktorý stojí za zmienku, bol Charles Darwin z 19. storočia so svojou koncepciou evolúcie druhov. Štvrtým – Herbert Spencer, tvorca „sociálneho darvinizmu“.

Samotný evolucionizmus sa za tie roky taktiež vyvíjal a mnohí ho dnes považujú za dogmu, aj keď existujú stovky dôkazov o jeho vnútornej nelogickosti a nesúdržnosti. Rovnako veľký zmätok vo vnímaní sveta a všetkého stvorenia priniesla Spencerova teória, ktorá tvrdila, že ak je niekto silný, je jednoducho lepší, a preto prežije. A ak prežije, má právo vládnuť iným. To znamená, že štát, ktorý je silný, má právo dobýjať slabšie štáty. Presne toto presvedčenie nájdeme v slávnom „diele“ veľkého sociálneho inžiniera – Adolfa Hitlera.

Začiatkom 20. storočia tak došlo k nepochybnému sociálnemu, medicínskemu a technologickému pokroku, ale aj k prehlbovaniu pochybností o Bohu, o človeku a o spoločnosti. Ľudia stratili istotu a takmer všetko sa stalo relatívnym a neistým, vydané napospas vojne silnejších zo slabšími, ako aj zvieracích pudov.

Zdroj: wikipedia.com

Fatalizmus a štatistiky

To všetko v kombinácii s dovtedy bezprecedentným rozsahom výroby viedlo k (ne)očakávanému vypuknutiu Veľkej vojny – vojny, na ktorú de facto čakala, a ktorú chcela celá Európa. Ak si pozrieme fotografie z roku 1914, zbadáme obrovské zhromaždenia prekypujúce nadšením, akoby každý chcel kričať: „Konečne máme vojnu! Ďakujeme!”

Je to, ako keby sa v hymne „Svätý Boh“ úplne zmenil obsah invokácie a už sa nespievalo: „Od moru, hladu, ohňa a vojny, vysloboď nás Pane! Od náhlej a nepredvídanej smrti,vysloboď nás Pane!”, ale: „Od moru, hladu, ohňa a vojny, nevysloboď nás Pane, ale nám ich daj! Od náhlej a nepredvídanej smrti, nevysloboď nás Pane! My to potrebujeme a o to Ťa prosíme”.

Najlepším príkladom vtedajšieho fatalizmu, ktorý v tom čase dominoval, bolo heslo „Čo má byť, to bude“, uvedené v korešpondencii medzi cisárom Nemecka – Wilhelmom II. a cárom Nikolajom II.

Trochu parafrázujúc a v mierne skrátenej forme vyzerala takto:

Vážený bratranec (pretože panovníci sa takto vzájomne oslovovali, aj keď boli nepriateľmi), nevyhlasuj, prosím, všeobecnú mobilizáciu, pretože ak tak urobíš, budem to musieť urobiť aj ja. Vyhlás, prosím, mobilizáciu namierená iba proti Rakúsko-Uhorsku a potom my – Nemecko – nebudeme musieť vyhlasovať všeobecnú mobilizáciu“,  písal cisár Wilhelm.

„Drahý bratranec, dobre, urobím to,“ odpovedala cár Nikolaj a potom sa šiel poradiť so svojimi generálmi.

Tí mu zas povedali:

Vaše Veličenstvo, to je nemožné! Nemáme plán čiastočnej mobilizácie, nevypracovali sme ho!  Jediný plán, ktorý máme, je všeobecná mobilizácia.“

Naozaj sa to nedá urobiť?“   spýtal sa udivený panovník.

No nedá sa, pretože rozpisy vlakov máme už tak stanovené, že zahŕňajú iba všeobecnú mobilizáciu, a preto nemôžeme vyhlásiť mobilizáciu iba proti Rakúsko-Uhorsku.“

Po tejto porade napísal cár Nikolaj cisárovi Wilhelmovi list, v ktorom uviedol:

Je mi ľúto, drahý bratranec, ale musím vyhlásiť mobilizáciu aj proti Tebe.“

Wilhelm sa opýtal: „Uvedomuješ si však, že potom aj ja vyhlásim mobilizáciu proti Tebe?“

„Čo sa dá robiť, keď to tak musí byť, tak to bude tak“, odpísal mu Nikolaj.

A tak sa ukázalo, že rozpisy vlakov a papierové plány dôstojníkov mali väčšiu moc ako najmocnejší ľudia vtedajšieho sveta. Cisár Wilhelm ani cár Nikolaj nemohli zmeniť rozpisy jázd vlakov.

Takéto myslenie dominovalo aj počas vojny, v dôsledku čoho boli vojenské činnosti úplne dehumanizované. Nijaký vládca „temného stredoveku“ by nekonal tak, ako to mali vo zvyku velitelia I. svetovej vojny. Nijaký stredoveký panovník by nepovedal: „A teraz tam pošleme našich vojakov. Keď zahynú, pošleme ďalších. A keby aj oni padli, nepriateľovi dôjdu zásoby munície a potravín a potom vyšleme ďalších vojakov, z ktorých časť určite zahynie, ale možno sa im podarí posunúť frontovú líniu o niekoľko stoviek metrov na východ. Alebo na západ.“

Pre kráľa boli ľudia priveľmi cenní, pretože to boli jeho vlastní poddaní! Čo sme riešili v rokoch 1914-1918? Milión tam či onam, čo na tom záleží?  Treba útočiť! Päťstotisíc našich občanov zahynie? To nič, pretože ak to dobre pôjde, našich nepriateľov zomrie tiež toľko, ak nie ešte viac.

Niet slov na opísanie tejto hrôzy. Človek prestal byť človekom a stal sa číslom alebo skôr položkou v účte výkazu strát. Nemeckí velitelia predpokladali, že ak ženy v Nemecku v priemere porodia tri deti a ženy vo Francúzsku iba jedno dieťa, môžu posielať na smrť (na smrť, nie do vojny) takmer neobmedzený počet vojakov, pretože aj keby všetci zahynuli, úplne zničia Francúzov, ktorí to neprežijú, pretože ich ženy rodia menej detí …

Zdroj: commons.wikimedia.org

Ako dlho ešte?

Prvá svetová vojna priniesla smrť najmenej 14 miliónom ľudí. V mene čoho? Na túto otázku do dnešného dňa nie je možné nájsť zmysluplnú a presvedčivú odpoveď.

Ešte väčšie spustošenie priniesla Ideológia, ktorá o niekoľko rokov bola vytvorená z „výskumov“ a „myšlienok“ Freuda, Einsteina, Darwina a Spencera. Na rozdiel od jakobínov to neboli politici, iba vedci (aspoň jeden z nich). Preto oveľa ľahšie než francúzski „anjeli smrti“ dokázali presvedčiť toľko ľudí v Európe a vo svete o svojich „pravdách“, ktorých zhubné účinky dnes vidíme všade okolo seba.

Neexistuje špinavosť, ktorá by sa nedala nejako ospravedlniť. Neexistuje zločin, ktorý by nebolo možné „logicky vysvetliť“.  Neexistuje poriadok, ktorý by nebolo možné rozvrátiť. Preto sa tiež tzv. myslitelia novej ľavice navzájom predbiehajú v snahe vysvetliť zločiny spáchané ich ideologickými mentormi a predkami. Zabíjanie počatých detí sa nazýva „voľba“ a tí, ktorí sa pýšia príslušnosťou k subkultúre LGBTQIA, sa čoraz viac označujú ako „noví ľudia“ alebo „moderné komunity“.

Dá sa povedať, že I. svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918? Hoci bolo podpísané vojenské prímerie, ono nezmenilo mentalitu zakorenenú v ľudských mysliach.

Treba povedať, že stopäť rokov po vypuknutí I. svetovej vojny, vojna pokračuje. Ľudia sú stále vnímaní ako položka v účte výkazu strát. Rozdiel spočíva v tom, že v súčasnosti je vojna nahradená ustanoveniami Agendy 2030, ako aj krásnymi sloganmi skrývajúcimi sa pod heslom „ľudských práv“, kým guľomety, tanky a bomby sa pre zmenu stali „humanitárnymi“ riešeniami.

Najnovšie články

Epidémia nekritickosti a jej dôsledky (1. časť)

Sv. Faustína o pekle, očistci a nebi

Cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého

Návod svätého Františka na šťastný život: 12 pravidiel pre katolíka