Niektorí povedia: balkánska
kríza a atentát v Sarajeve. Iní sa budú odvolávať na nacionalistické a
imperiálne tendencie Ruska, Rakúsko-Uhorska a Pruska. Ďalší vás budú
presviedčať, že za všetko môžu ekonomické záujmy, ktoré mohol zabezpečiť iba
ozbrojený konflikt.

A čo keď jej hlavná príčina
leží niekde úplne inde? Čo keď I. svetová vojna bola skutočne realizáciou ideí,
ktoré ešte jakobíni vložili do myslí európskych vládcov? Čo ak tento nezmyselný
a iracionálny boj je dôsledkom osvietenského odmietnutia Stvoriteľa a vzdávania
holdu novému „zlatému teľaťu“, akým bol tzv. humanizmus?

Človek "pánom sveta“

Skúsme si predstaviť šťastný svet, ktorý už dlho žije
v mieri. Ak dochádza ku konfliktom, sú miestne, relatívne malé a krátkodobé. Ľuďom
sa darí čoraz lepšie. Prijímajú sa sociálne zákony, zavádza sa sociálne
poistenie, minimálna mzda atď. Zakladajú sa verejné školy, knižnice, múzeá... Už
niet takého vykorisťovania ako bolo pred sto rokmi - na začiatku 19. storočia.

Technologický pokrok je mimoriadny a ohromujúci. Za
osemdesiat dní môžete obísť celý svet, ako to urobil Fileas Fogg v knihe Julesa
Vernea. Vďaka železnici a motorovým vozidlám, hovorovo povedané, sa vzdialenosť
medzi mestami, krajinami a kontinentmi skracuje. Tok informácií „ešte viac
zmenšil svet“. Správy „cestujú“ rýchlejšie ako človek a tovar. Telegrafické,
telefónne, noviny s vysokým nákladom prinášajú informácie z druhého konca
sveta nie za mesiac, ale za pár hodín. Aj medicína zaznamenala obrovský pokrok.
Veď už sa vie aj to, odkiaľ sú choroby! Boli objavené baktérie, boli objavené
lieky.

To nie je všetko! Európa už viac ako 50 rokov nezažila
hladomor. Poslednou takou tragédiou bol zemiakový mor a hladomor v Írsku v polovici
19. storočia. Zdá sa, že takýto svet musel byť skutočne šťastný a ľudia na
prelome 19. a 20. storočia dosiahli všetko a mohli pokojne prežívať dlhé a
pokojné „leto“ civilizácie.

Osoby, ktoré v tom čase žili  v „sýtosti“ a v „svätom pokoji“ ľudia,
ktorí vlastnili oveľa viac materiálneho majetku ako ich predkovia, a ktorí sa
nadchýnali obrovským technickým pokrokom, však ochoreli na chorobu známu z
predchádzajúcich dvoch revolúcií. Prevažná väčšina z nich stratila vieru v Boha a v človeka. Inak povedané: ich nohy
nestáli na základoch, na ktorých i napriek veľkým pohromám po stáročia stála
kresťanská civilizácia.

Architekti revolúcie

Jedným z týchto základov bolo Desatoro, ktoré po
stáročia bolo určujúcim a základným kameňom morálneho zákona pre všetkých ľudí
- veriacich aj neveriacich. Bohužiaľ – presvedčenie, že Desatoro Božích
prikázaní platilo, platí a bude platiť pre všetkých, bolo najprv rôznymi
spôsobmi spochybňované a potom jednoducho zahodené...

Pričinilo sa o to viacero osôb. Možno jedného dňa
sa nám podarí opísať všetky, ale teraz sa zamerajme na štyri, ktoré dnes mnohí
považujú za „veľkých vedcov“.

Prvým z nich bol Sigmund
Freud. Tvrdil, že Desatoro je irelevantné a že príkazy a zákazy, ktoré
obsahuje, nemajú nijaký význam, pretože libido a sexuálne túžby dominujú nad
všetkým, najmä nad človekom. To nie je všetko! Freud tvrdil, že pudy ospravedlňujú
všetky činy ľudí a nedá sa povedať, že to, čo sme doteraz považovali za zlo, je
zlé a to, čo sme považovali za dobro, je naozaj dobré.

Freudova „koncepcia“ mala osudné účinky, pretože ľudia
stratili nespochybniteľnú dôveru, že ich život, ako aj „život civilizácie“ sa
riadi neotrasiteľnými morálnymi zásadami. Najhoršie
zo všetkého bolo, že prestali veriť, že existuje odmena za dobré skutky a trest
za zlé skutky.

Ďalším veľkým revolucionárom bol bezpochyby Albert Einstein, ktorý po Desatore
spochybnil ďalší fundament, čiže „istotu Zeme a času“...

Einstein oznámil, že Vesmír nie je taký, ako sa
myslelo po stáročia, a že hmota nie je niečo konštantné, pretože sa môže
voľne meniť napríklad na energiu, a preto fakt, že chodíme po zemi, v
skutočnosti nič neznamená, pretože Zem môže kedykoľvek prestať existovať.

To isté platí pre „istotu času“. Einstein povedal: mysleli
ste si, že čas je istý a vždy beží rovnakým spôsobom v jednom smere? Nie je
tomu tak! Čas je relatívny a jeho plynutie závisí od mnohých faktorov.

Vyššie uvedený príklad sa neuvádza preto, aby sme
spochybňovali Einsteinove vedecké objavy. Tie boli potvrdené početnými  štúdiami a experimentmi. Problém je v tom, že
ich využívali rôzni „sociálni inžinieri“, ktorí sa vyhlasovali za nepriateľov
Cirkvi a kresťanstva. Fyzikálne teórie slúžili nielen vede, ale využívali ich
aj tvorcovia „nového, úžasného sveta“, ktorý je naplnením snov všetkých
revolucionárov. Svet, v ktorom „bôžik
rozumu“ zabil Boha.

Tretím „architektom“, ktorý stojí za zmienku, bol Charles Darwin z 19. storočia so svojou
koncepciou evolúcie druhov. Štvrtým - Herbert
Spencer, tvorca „sociálneho darvinizmu“.

Samotný evolucionizmus sa za tie roky taktiež vyvíjal
a mnohí ho dnes považujú za dogmu, aj keď existujú stovky dôkazov o jeho
vnútornej nelogickosti a nesúdržnosti. Rovnako veľký zmätok vo vnímaní sveta a
všetkého stvorenia priniesla Spencerova teória, ktorá tvrdila, že ak je niekto
silný, je jednoducho lepší, a preto prežije. A ak prežije, má právo vládnuť
iným. To znamená, že štát, ktorý je silný, má právo dobýjať slabšie štáty. Presne
toto presvedčenie nájdeme v slávnom „diele“ veľkého sociálneho inžiniera -
Adolfa Hitlera.

Začiatkom 20. storočia tak došlo k nepochybnému
sociálnemu, medicínskemu a technologickému pokroku, ale aj k prehlbovaniu
pochybností o Bohu, o človeku a o spoločnosti. Ľudia stratili istotu a takmer všetko sa stalo relatívnym a neistým,
vydané napospas vojne silnejších zo slabšími, ako aj zvieracích pudov.

Fatalizmus a štatistiky

To všetko v kombinácii s dovtedy bezprecedentným rozsahom výroby viedlo k (ne)očakávanému vypuknutiu Veľkej vojny - vojny, na ktorú de facto čakala, a ktorú chcela celá Európa. Ak si pozrieme fotografie z roku 1914, zbadáme obrovské zhromaždenia prekypujúce nadšením, akoby každý chcel kričať: „Konečne máme vojnu! Ďakujeme!"

Je to, ako keby sa v hymne „Svätý Boh“ úplne zmenil obsah invokácie a už sa nespievalo: „Od moru, hladu, ohňa a vojny, vysloboď nás Pane! Od náhlej a nepredvídanej smrti,vysloboď nás Pane!”, ale: „Od moru, hladu, ohňa a vojny, nevysloboď nás Pane, ale nám ich daj! Od náhlej a nepredvídanej smrti, nevysloboď nás Pane! My to potrebujeme a o to Ťa prosíme”.

Najlepším príkladom vtedajšieho fatalizmu, ktorý v tom
čase dominoval, bolo heslo „Čo má byť, to bude“, uvedené v korešpondencii
medzi cisárom Nemecka – Wilhelmom II. a cárom Nikolajom II.

Trochu parafrázujúc a v mierne skrátenej
forme vyzerala takto:

„Vážený
bratranec (pretože panovníci sa takto vzájomne oslovovali, aj keď boli
nepriateľmi), nevyhlasuj, prosím,
všeobecnú mobilizáciu, pretože ak tak urobíš, budem to musieť urobiť aj ja.
Vyhlás, prosím, mobilizáciu namierená iba proti Rakúsko-Uhorsku a potom my -
Nemecko - nebudeme musieť vyhlasovať všeobecnú mobilizáciu“,  písal
cisár Wilhelm.

„Drahý bratranec,
dobre, urobím to,“ odpovedala cár Nikolaj a potom sa šiel poradiť so
svojimi generálmi.

Tí mu zas povedali:

„Vaše
Veličenstvo, to je nemožné! Nemáme
plán čiastočnej mobilizácie, nevypracovali sme ho!  Jediný plán, ktorý máme, je všeobecná
mobilizácia.“

„Naozaj sa to
nedá urobiť?“   spýtal sa udivený panovník.

„No nedá sa,
pretože rozpisy vlakov máme už tak stanovené, že zahŕňajú iba všeobecnú
mobilizáciu, a preto nemôžeme vyhlásiť mobilizáciu iba proti Rakúsko-Uhorsku.“

Po tejto porade napísal cár Nikolaj cisárovi
Wilhelmovi list, v ktorom uviedol:

„Je mi ľúto,
drahý bratranec, ale musím vyhlásiť mobilizáciu aj proti Tebe.“

Wilhelm sa opýtal: „Uvedomuješ si však, že potom aj
ja vyhlásim mobilizáciu proti Tebe?“

„Čo sa dá robiť, keď to tak musí byť, tak to bude tak“,
odpísal mu Nikolaj.

A tak sa ukázalo, že rozpisy vlakov a papierové plány
dôstojníkov mali väčšiu moc ako najmocnejší ľudia vtedajšieho sveta. Cisár
Wilhelm ani cár Nikolaj nemohli zmeniť rozpisy jázd vlakov.

Takéto myslenie dominovalo aj počas vojny, v dôsledku
čoho boli vojenské činnosti úplne
dehumanizované. Nijaký vládca „temného stredoveku“ by nekonal tak, ako to
mali vo zvyku velitelia I. svetovej vojny. Nijaký stredoveký panovník by
nepovedal: „A teraz tam pošleme našich vojakov. Keď zahynú, pošleme ďalších. A
keby aj oni padli, nepriateľovi dôjdu zásoby munície a potravín a potom vyšleme
ďalších vojakov, z ktorých časť určite zahynie, ale možno sa im podarí posunúť
frontovú líniu o niekoľko stoviek metrov na východ. Alebo na západ.“

Pre kráľa boli ľudia priveľmi cenní, pretože to boli
jeho vlastní poddaní! Čo sme riešili v rokoch 1914-1918? Milión tam či onam, čo
na tom záleží?  Treba útočiť! Päťstotisíc
našich občanov zahynie? To nič, pretože ak to dobre pôjde, našich nepriateľov
zomrie tiež toľko, ak nie ešte viac.

Niet slov na opísanie tejto hrôzy. Človek prestal byť
človekom a stal sa číslom alebo skôr položkou v účte výkazu strát. Nemeckí
velitelia predpokladali, že ak ženy v Nemecku v priemere porodia tri deti
a ženy vo Francúzsku iba jedno dieťa, môžu posielať na smrť (na smrť, nie do
vojny) takmer neobmedzený počet vojakov, pretože aj keby všetci zahynuli, úplne
zničia Francúzov, ktorí to neprežijú, pretože ich ženy rodia menej detí ...

Ako dlho ešte?

Prvá svetová vojna priniesla smrť najmenej 14 miliónom
ľudí. V mene čoho? Na túto otázku do dnešného dňa nie je možné nájsť zmysluplnú
a presvedčivú odpoveď.

Ešte väčšie spustošenie priniesla Ideológia, ktorá o
niekoľko rokov bola vytvorená z „výskumov“ a „myšlienok“ Freuda, Einsteina, Darwina
a Spencera. Na rozdiel od jakobínov to neboli politici, iba vedci (aspoň jeden
z nich). Preto oveľa ľahšie než francúzski „anjeli smrti“ dokázali presvedčiť
toľko ľudí v Európe a vo svete o svojich „pravdách“, ktorých zhubné účinky
dnes vidíme všade okolo seba.

Neexistuje špinavosť, ktorá by sa nedala nejako
ospravedlniť. Neexistuje zločin, ktorý
by nebolo možné „logicky vysvetliť“.  Neexistuje
poriadok, ktorý by nebolo možné rozvrátiť. Preto sa tiež tzv. myslitelia
novej ľavice navzájom predbiehajú v snahe vysvetliť zločiny spáchané ich
ideologickými mentormi a predkami. Zabíjanie počatých detí sa nazýva „voľba“ a
tí, ktorí sa pýšia príslušnosťou k subkultúre LGBTQIA, sa čoraz viac označujú
ako „noví ľudia“ alebo „moderné komunity“.

Dá sa povedať, že I. svetová vojna sa skončila 11.
novembra 1918? Hoci bolo podpísané vojenské prímerie, ono nezmenilo mentalitu zakorenenú v ľudských mysliach.

Treba povedať, že stopäť rokov po vypuknutí I.
svetovej vojny, vojna pokračuje. Ľudia sú stále vnímaní ako položka v účte
výkazu strát. Rozdiel spočíva v tom, že v súčasnosti je vojna nahradená
ustanoveniami Agendy 2030, ako aj krásnymi sloganmi skrývajúcimi sa pod heslom
„ľudských práv“, kým guľomety, tanky a bomby sa pre zmenu stali „humanitárnymi“
riešeniami.